Revoluce v Evropě [1848-1849]

Dne 15. května 1773 se generálnímu guvernérovi Porýní Metternichovi narodil syn Klemens Lothar Wenzel. Pokud bychom použili dnešní národnostní kritéria, byl budoucí ministr zahraničí a rakouský kancléř Němec, avšak Porýní spravovali Habsburkové, takže rodina patřila k rakouským vysokým správním úředníkům a mladý Klemens mluvil lépe (a radši) francouzsky než německy. Patřil k racionalistickým dítkům osvícenství, souzněl s Voltairem i Kantem, liboval si v mravních poučkách a ve vybroušených epigramech, jimiž deptal protivníky. V roce 1824 napsal Wellingtonovi - již dlouho je pro mne Evropa patrie, takže dnes by nepochybně patřil k horlivým stoupencům sjednocující se Evropy.

Revoluční rok 1848 nezůstal ani na Sokolovsku bez odezvy.

Naplnili sa deje, ktoré na Slovanskom zjazde Hurban vyjadril takto: „Ak nám dajú Maďari, čo sa patrí, nemožno... proti ním vystúpiť s mečom. Keď povolia Srbom, čo chcú, takisto nevytiahnu meč. Lebo by upadli do hanby pred celým svetom. Ak Maďari nedajú, potom, pravdaže, boj.“

Revolučné hnutie, ktoré v rokoch 1848 - 1849 prehrmelo Európou, bolo prejavom vrcholiacej krízy existujúceho politického a sociálneho systému, medzníkom na ceste prechodu od feudalizmu ku kapitalizmu, hlbokým zásahom do procesu buržoáznej premeny väčšiny štátov na európskom kontinente.

V revolúciách tohto obdobia v mnohých krajinách hlavnú úlohu hrali, nevynímajúc Uhorsko, nevyriešené otázky národnostnej povahy, snaha o získanie národnej rovnoprávnosti, svojbytnosti, štátnej nezávislosti a slobodnejšieho národného života vo všetkých jeho sférach. Národ sa stával jedným z najvýznamnejších atribútov doby, pričom ľudové masy sa pokúsili samy presadiť svoje požiadavky využitím revolučných, predovšetkým ozbrojených prostriedkov. Očakával sa nástup novej doby. V tomto zmysle bola revolúcia rokov 1848 - 1849 skutočnou „jarou národov“.

Slovenská spoločnosť vstupovala do revolučných dianí v značne nerozvinutej podobe. Za stavu, keď sa slovenská šľachta odnárodnila, hlavným reprezentantom národného pohybu sa stala slovenská inteligencia. Marcové revolučné dianie silne zapôsobilo aj na Slovensku a Slováci vítali „jar národov“ plný nádejí a očakávaní. Vrcholom ich snáh a požiadaviek sa stali mikulášske Žiadosti slovenského národa, na ktoré však peštianska vláda odpovedala prenasledovaním pôvodcov mikulášskeho zhromaždenia a vydaním zatykača na J. M. Hurbana, M. M. Hodžu a Ľ. Štúra. Alternatíva možnej dohody s uhorskou vládou sa dostávala na slepú koľaj.