Centrom organizačných príprav na ozbrojené vystúpenie Slovákov sa stala Viedeň. Vo Viedni, v predvečer odchodu na Slovensko, sa 16. septembra 1848 formálne utvoril najvyšší národný revolučný a vojenský orgán slovenského národného hnutia - Slovenská národná rada (SNR). Jej členmi sa stali Ľ. Štúr, J. M. Hurban a M. M. Hodža ako politickí predstavitelia národného života, Bohuš Nosák a Daniel Bórik ako tajomníci a Bedřich Bloudek ako vrchný veliteľ, František Zach ako náčelník štábu a Bernard Janeček, ktorý bol do SNR kooptovaný až neskôr, pôsobil ako zástupca vrchného veliteľa.
Vo Viedni sa počas augusta 1848 formoval slovenský dobrovoľnícky zbor. Náborová kancelária sa nachádzala v uprázdnenom sklepe blízko Dómu sv. Štefana. Viedenská vláda vedela o slovenskej akcii, ale nepodporila ju, takže získavanie dobrovoľníkov prebiehalo za polotajných podmienok. Paradoxom bolo, že v tom istom čase si v blízkosti slovenského náborového centra zriadili náborovú kanceláriu do honvédstva aj maďarskí emisári, a dokonca si navzájom preťahovali záujemcov. Nábor vo Viedni viedol hlavne český radikálny demokrat B. Janeček a B. Bloudek. Nábor tajne bez vedomia úradov organizovala v Prahe, Olomouci a Brne aj Slovanská lipa. Dokončil sa v polovici septembra.
Popri verbovaní vo Viedni získali organizátori výpravy časť dobrovoľníkov osobnými kontaktmi, najmä z kruhov českého a moravského študentstva, prevažne z radov bývalých účastníkov bojov na pražských barikádach. Tvorili najhodnotnejšiu a najspoľahlivejšiu zložku septembrového zboru a z ich radov vyšla aj väčšina tých, ktorí suplovali miesta dôstojníkov a poddôstojníkov slovenského septembrového povstania. Jadro vojenských síl výpravy teda tvorili dobrovoľníci naverbovaní a získaní agitáciou vo Viedni, Čechách a v južných slovanských územiach a dobrovoľníci z radov slovenského obyvateľstva, hlavne študenti a národovci, ktorí prišli z podjavorinského kraja za Hurbanom. Medzi účastníkmi výpravy boli aj Srbi, Chorváti, Poliaci a relatívne veľký počet viedenských Nemcov. Z územia Slovenska prevládali kopaničiari, ktorých sa výdobytky marcových agrárnych reforiem dotýkali najmenej a malí roľníci. Oni tvorili skutočnú masovú základňu povstania. Rastúci príliv dobrovoľníkov z radov roľníctva, ktoré nemalo vojenskú prípravu, prinášal však so sebou rad problémov, ktoré ovplyvňovali nielen materiálno-technickú základňu povstania, štruktúru a organizáciu dobrovoľníckeho zboru, ale aj taktiku boja.
Počas celého septembrového ťaženia bolo veľkým problémom vyzbrojovanie dobrovoľníkov. Od srbského kniežaťa Miloša Obrenoviča a jeho syna Michala, ktorí sa zdržiavali v emigrácii v chorvátskom Roháni, získal Štúr finančnú podporu a poukaz na 900 pušiek, ktoré sa mali vyzdvihnúť v niektorej viedenskej zbrojárskej továrni. Poukaz na prídel 900 pušiek pre neskorý príchod Štúra do Viedne prepadol, a tak boli dobrovoľníci odkázaní na ručné palné zbrane nezaručenej kvality, nakupované väčšinou vo Viedni. Tieto pušky boli nedokonalé, často poľovnícke a ich počet spolu s ukoristenými zbraňami nepresahoval 1200 kusov. Vďaka početným baníckym a hutníckym podnikom prebiehali intenzívne povstalecké prípravy aj na Gemeri a na Horehroní. Zaobstarávať zbrane a muníciu sa darilo hlavne M. Kellnerovi a Š. M. Daxnerovi. Liali guľky a k dispozícii mali 8 q pušného prachu. Žiaľ, ich snahy nemali praktický dosah, lebo účastníkov týchto príprav za krátky čas pochytali a uväznili. Niektorí z nich boli najprv odsúdení na smrť, neskoršie „len“ na väzenie (Daxner, Francisci, Bakulíny).
Niektorí dobrovoľníci, najmä dôstojníci boli okrem pušiek vyzbrojení ešte pištoľami a šabľami. Prevažná väčšina roľníkov bola vyzbrojená iba kosami, sekerami, cepmi, vidlami a inými poľnohospodárskymi nástrojmi a len menšia časť vlastnila zastarané pušky. Dobrovoľníci vôbec nedisponovali delostrelectvom, čo okrem údernosti malo značný vplyv najmä na psychiku povstalcov, ktorí delám pripisovali prehnaný význam. Pokiaľ sa pohybovali v hornatom, silne zvrásnenom teréne a zalesnenom teréne Nitrianskej stolice, nepociťovali nevýhodu absencie jazdectva. Jeho prítomnosť na strane nepriateľa nemala ani v jednom prípade zásadnejší vplyv na výsledok bojových akcií.
Malá skúsenosť v organizovaní vojenského vystúpenia sa odrazila aj v nedocenení zaobstarávania vhodného výstroja. Dobrovoľníci nastupovali vo vlastných, často úplne nevyhovujúcich odevoch a pokusy Bloudka získať pre jadro výpravy aspoň vhodnú obuv, stroskotali. K čiastočnému doplneniu výstroja, najmä obuvi, došlo až na Myjave. Podcenenie tejto otázky sa potom nepriaznivo odrazilo najmä v pohyblivosti zboru.
Neustále meniace sa počty dobrovoľníkov znamenali nemalé problémy aj pre zásobovanie. Časť munície a pušného prachu si niesli dobrovoľníci so sebou, časť bola uskladnená na vozoch. Na Myjave sa utvoril aj vojenský sklad zásobený najmä potravinami. Centrálny spôsob zásobovania potravinami bol kombinovaný poskytovaním stravy priamo domácim obyvateľstvom. SNR vyzývala obce k dobrovoľným dodávkam. Rekvirácia sa diala výnimočne a obmedzovala sa väčšinou na neprajníkov slovenskej výpravy. Pre nedostatok financií nebolo možné dodržať často prehnané sľuby, ktoré niektorí činitelia dávali pri nábore vo veci vyplácania a žoldu.
Rýchly spád udalostí a nahromadenie problémov neumožnili vykonať vojenský výcvik v širšom meradle. Politickí predstavitelia dúfali, že povstanie prebehne bez väčších ozbrojených akcií, nekrvavo. Aj z tých to dôvodov venovali vojenskej príprave len malú pozornosť. Výcvik sa konal iba sporadicky a väčšinou bol závislý od iniciatívy veliteľa. Najväčšiu iniciatívu prejavoval Jozef Václav Frič, ktorý sa aj počas výpravy na Slovensko usiloval zdokonaľovať vojenský výcvik svojej stotiny.
Celý dobrovoľnícky zbor bol ešte na moravskej strane pred hranicami dočasne rozdelený do ôsmich stotín, s rámcovým stavom mužstva s tým, že sa organizačne dotvorí na domácej pôde. Za ich veliteľov boli menovaní vzdelanejší a národnostne zapálení členovia výpravy najmä z radov bývalých českých barikádnikov a slovenských vzdelancov, ako napr.: Slováci K. Bórik, S. Štefanovič, L. B. Abafi, Čech J. V. Frič, Poliak K. Bonkowski a i. Týchto 8 stotín tvorilo po doplnení na domácej pôde hlavnú údernú silu septembrovej výpravy, okolo ktorej sa sústreďovali ďalší dobrovoľníci získaní už na Slovensku. Skúsenejších českých členov výpravy využili ako dôstojníkov a poddôstojníkov v ďalších stotinách. Z jazykových dôvodov bola s neúplným počtom zriadená aj jedna nemecká stotina.
Po prudkom vzraste počtu dobrovoľníkov došlo podľa vzoru maďarských národných gárd k ich roztriedeniu na časť mobilnú, ktorá postupovala spolu s dobrovoľníckym vojskom a časť záložnú, ktorá zostávala doma a mala nastúpiť až na výzvu SNR. Zo slovenských roľníkov, ktorí sa pridali k výprave, boli zriadené aj zvláštne stotiny vyzbrojené sekerami, cepmi a kosami. Dobrovoľníci slovenského povstaleckého zboru prisahali vernosť kráľovi, ústave a slovenskému národu. Niesli so sebou zástavy v slovenských národných farbách a rakúske zástavy s trikolórami. Relatívne veľký pohyb vo vnútri jednotlivých stotín, spôsobený prílivom a odlivom dobrovoľníkov viedol k tomu, že sa museli často dopĺňať, pričom sa musel brať ohľad aj na to, aby boli nové posily vhodne premiešané so staršími a skúsenejšími povstalcami.
Ešte koncom augusta a začiatkom septembra prešli celým západným a stredným Slovenskom, Spišom a Šarišom budúci vojenskí velitelia zboru B. Bloudek a B. Janeček a vykonali rekognoskáciu terénu, zisťovali dislokáciu vojenských posádok atď. Po celkovom zvážení prijali návrh Hurbana, že sa začne v podjavorinskom kraji v septembri, hneď potom, ako začne chorvátska armáda ťaženie do Uhorska a dosiahne prvé úspechy. Politickí predstavitelia SNR taktiež rátali s tým, že po prekročení hraníc povstanie vzbĺkne v banskej oblasti, čo malo byť signálom na jeho rozšírenie do ostatných stolíc a malo tak nadobudnúť celonárodný charakter. Kopaničiarsky kraj sa rýchlo menil na dostatočnú základňu povstania. Jeho prívrženci pripravovali zbrane, liali guľky, zabezpečovali zásoby a ubytovanie pre očakávaný zbor. Hlavne vo Vrbovciach chodili mládenci verejne s puškami. Viacerí z nich odišli do Viedne, kde vstúpili do zboru. Nie div, že zbor po prekročení hraníc čakali jeho početní prívrženci, na Myjave mal zaistené ubytovanie a stravu a celý kraj bol psychologicky pripravený na povstanie.
11. septembra 1848 chorvátsky bán Jelačić prekročil na čele 50 000 chorvátskej armády a s 50 delami rieku Drávu a aj napriek určitým ťažkostiam postupoval na Pešť. Tento vpád bol signálom pre začatie slovenského ozbrojeného vystúpenia, ktoré malo viazať maďarské sily, a tým pomôcť súbežne sa rozvíjajúcej vojenskej akcii Chorvátov.
Až po začatí Jelačićovho ťaženia prejavili niektorí predstavitelia viedenskej vlády záujem o slovenský zbor a až 14. septembra 1848 ubezpečili organizátorov slovenského povstania, že vláda nebude robiť zboru pri odchode z Viedne žiadne prekážky. Vďaka ministrovi vnútra Doblhoffovi získala výprava neveľkú časť výzbroje, mala zabezpečenú prepravu z Viedne na Moravu a hradenú časť cestovných nákladov. Aj napriek týmto skutočnostiam povstanie začalo bez akejkoľvek garancie zo strany Viedne. Ľ. Štúr v tejto súvislosti vyslovil v liste J. M. Hurbanovi oprávnene zlé tušenie: „len nás už Bože opatruj, aby sme tak ako v Prahe nepochodili“.
Popoludní 17. septembra 1848 sa zhromaždilo asi 600 dobrovoľníkov v Prátri. Večer odcestovali železnicou z Viedne na Moravu. Navonok vystupovali ako robotnícka výprava, aby sa utajili prípravy povstania. Väčšina z nich nepoznala skutočné ciele zboru. Domnievali sa, že idú do Olomouca kvôli výcviku. Vystúpili v Bzenci - Písku, južne od Uherského Hradišťa, kde ich očakávalo asi 150 študentov z Prahy a Brna a početní slovenskí prívrženci povstania z podjavorinského kraja aj s vyše 20 povozmi. Odtiaľ šli k hraniciam pešo. Pred hranicami, po prísahe, členom zboru rozdali zbrane a zbor provizórne zriadili. Tu však okolo 200 dobrovoľníkov opustilo zbor buď preto, že nesúhlasili s cieľmi výpravy, alebo z obavy pred prísnou vojenskou disciplínou, podľa ktorej sa mal v podstate každý priestupok potrestať trestom smrti.
Septembrová výprava sa začala večer 18. septembra, keď dobrovoľnícky zbor za rachotu bubnov prekročil moravsko - slovenské hranice v západnej časti Nitrianskej stolice. Dobrovoľníci, prijímaní s nadšením delegáciami z okolia, podvečer dorazili do Myjavy. V nasledujúcich dňoch členovia SNR, najmä Hurban a Štúr vyvinuli veľké národnobuditeľské úsilie a získali pre zbor ďalších dobrovoľníkov. Taktiež na zhromaždení rozhodli, aby obyvateľstvo v tomto kraji urýchlene zakúpilo 2000 nových pušiek. Štúr, Hurban a Hodža taktiež odkázali „prívržencom slovenskej veci“ v Turci, aby sa ozbrojili, povstali a zatarasili cesty smerujúce na Liptov, Banskú Bystricu, Kremnicu a Prievidzu. Príchod dobrovoľníckeho zboru mali očakávať v smere od Trenčína. Slávnostne vypovedali podriadenosť povstaleckého územia a perspektívne celého Slovenska budapeštianskej vláde a za najvyšší politický a povstalecký orgán vyhlásili SNR.
Z vojenskostrategického hľadiska bol podjavorinský kraj pre slovenské ciele výhodný nielen vzhľadom na jeho národné prebudenie, ktoré umožňovalo dopĺňať zbor novými silami, ale aj vzhľadom na plynulejšie zásobovanie, podporu domáceho obyvateľstva, ako aj pre prírodný reliéf, ktorý vcelku vyhovoval vojenským zámerom slovenskej výpravy. V prípade potreby umožňoval viesť aj obranné boje alebo akcie na spôsob geríl. Výhodou bola aj blízkosť k moravským hraniciam, najmä pre prípad ústupu. V tejto oblasti sa v tom čase nenachádzali väčšie maďarské ozbrojené sily a SNR predpokladala, že cisárske vojsko v najhoršom prípade zaujme k slovenskej výprave neutrálne stanovisko.
Tento predpoklad sa však nesplnil. Veliteľ polstotiny talianskych Ceccopierovcov na Myjave neprejavil okamžite nepriateľský postoj, ale na opätovnú otázku SNR potvrdil, že poslúchne rozkazy peštianskej vlády. Zároveň žiadal posily. Keď na Myjavu dorazili čaty z Brezovej a dal sa očakávať skorý príchod stotiny z Vrboviec, veliteľ vyzval vodcov výpravy, aby okamžite vyprázdnili Myjavu. Táto výzva pôsobila o to nepríjemnejšie, že časť výzbroje a pušného prachu dobrovoľníci na znak dobrej vôle uskladnili na dvore budovy obsadenej vojskom. Situáciu zachránil B. Janeček a S. Štefanovič, ktorí zorganizovali neočakávaný prepad kasární a vojsko odzbrojili. Už táto prvá, zatiaľ nekrvavá akcia ukázala, že výprava bude musieť čeliť nielen maďarským gardám, ale so všetkou pravdepodobnosťou aj cisárskym jednotkám, ktorých podriadenosť na území Uhorska po vpáde Jelačića nebola dostatočne vyjasnená.
Dňa 21. septembra sa jadro výpravy spolu so SNR presunulo do Brezovej pod Bradlom. Predtým však na Myjave vybudovali provizórny zásobovací sklad a zanechali tu posádku asi 1000 mužov so slabšou výzbrojnou zálohou. Dôležité prístupové trasy do tohto miesta boli strážené a zabezpečené zásekmi. Pri Brezovej došlo k prvému vážnejšiemu bojovému stretnutiu aj s pravidelným vojskom a maďarskými gardami. Podľa pôvodného plánu sa mal kombinovaný útok pechoty a jazdectva z 3 strán, zo smeru hlavných prístupových ciest od Senice, Starej Turej a od Vrbového, uskutočniť nadránom 22. septembra za účasti 8. a 11. stotiny Ceccopierovcov a 2 kyrysníckych švadrón Wallmodenovcov pod velením veliteľa kyrysníkov Ľ. Vojniča.
Jeho kyrysníci okolo štvrtej hodiny ráno narazili na predsunuté stráže dobrovoľníkov neďaleko Brezovej. Po vzájomnej prestrelke sa prebili do obce, odkiaľ už proti vojakom postupovali vyzbrojení strelnými zbraňami. Asi 700 - 800 mužov zaujalo zatiaľ výhodné postavenie na brezovskom návrší. Keď Vojnič videl, že sám v nevýhodnom postavení v úžľabine so svojím jazdectvom nemá proti obrancom veľké vyhliadky, navyše s Ceccopierovcami sa mu ešte stále nepodarilo nadviazať spojenie, vydal rozkaz na ústup a odtiahol do Uherského Hradišťa. 11. stotina Ceccopierovcov posilnená gardou došla na vopred určené miesto od Starej Turej so štvorhodinovým meškaním, keď už kyrysníci ustúpili. Dobrovoľníci na ňu podnikli okamžite útok a došlo k boju zblízka na bodáky, ktorý Talianov prinútil na útek. 8. stotinu Ceccopierovcov približujúcu sa z vrbovskej strany napadli povstalci z 2 strán, a prinútili ju kapitulovať. Bloudek im však, po rozhovore s ich veliteľom, dovolil slobodný odchod. To vyvolalo nevôľu povstalcov a časť z nich pod Štefanovičovým vedením opäť obkľúčila odpočívajúcu stotinu Ceccopierovcov, ktorí odmietli na povstalcov strieľať. Taliansku stotinu odviedli do zajatia a potom deportovali do Olomouca. Ešte v ten istý deň prinútili dobrovoľníci k bezhlavému úteku aj 110-člennú skupinu maďarských gardistov, ktorí neinformovaní o vývine situácie prichádzali na pomoc vojakom.
Aj keď sa boje pri Brezovej nerozvinuli do väčších šírok, mali veľký morálny význam pre ďalší rozmach povstania. V bitke sa vyznamenali najmä stotiny vedené B. Bloudkom, K.Bakowskim a S. Štefanovičom, ktorý bol za úspešný a odvážny zákrok na Myjave 20. septembra ako prvý slovenský dobrovoľník povýšený do hodnosti kapitána.
Počet povstalcov v priebehu dňa dosiahol podľa niektorých odhadov 6 - 8 tisíc mužov. Sebavedomie a bojová nálada dobrovoľníkov narástli. Avšak nedostatočná bojová skúsenosť a vybavenosť výpravy, otázky politickej povahy, z ktorých najväčšie problémy spôsobovala nevyjasnenosť vzťahu výpravy k cisárskemu vojsku, viedli k tomu, že vodcovia nevyužili túto priaznivú situáciu na ďalší nápor a rozšírenie svojej operačnej základne, hoci podmienky na to boli vcelku priaznivé. Tým ponechali dostatočný čas úradom, aby prekonali prvú vlnu zmätkov a neistoty, zintenzívnili prouhorskú agitáciu a urobili nutné opatrenia na sústredenie vojenských síl a maďarských gárd.
Zatiaľ sa v tábore povstalcov v Brezovej síce pokračovalo v národnopolitickej práci a robili sa aj pokusy s výcvikom a s užšou vojenskou organizáciou zboru, no všeobecne medzi vodcami vládla nerozhodnosť týkajúca sa ďalšieho postupu. Od plánu útoku na Vrbové sa upustilo. SNR váhala s útokom. No 26. septembra ho už nariadila proti Senici, ktorá bola centrom protipovstaleckých politických síl a nepriateľskej agitácie. Vzhľadom na pomerne slabé maďarské sily (asi 1000 gardistov) tu boli výhodnejšie predpoklady na vojenský úspech. Obsadením Senice by sa dobrovoľníci zbavili strategicky dôležitého vojenského centra vo svojom tyle a navyše by si zabezpečili aj výhodnú spojovaciu cestu na Moravu a Viedeň. Potrestanie Senice, kde sa usídlili maďarské gardy si želala aj veľká časť ľudu, ktorá sa pridala k povstalcom. Pri celkovom hodnotení septembrovej výpravy však bolo toto rozhodnutie výrazom defenzívneho ponímania. 3 dni vojenskej nečinnosti v Brezovej umožnili prísun čerstvých síl maďarskej národnej gardy do Senice, takže keď predvoj slovenskej výpravy dorazil do blízkosti obce, narazil už na rozvinutú bojovú zostavu gardistických oddielov a 11. stotiny Ceccopierovcov. Početnú prevahu síce mali slovenskí dobrovoľníci, táto výhoda však bola viac než kompenzovaná lepšou výzbrojou na maďarskej strane.
Slovenské dobrovoľnícke jednotky v počte 2000 dobrovoľníkov sa začali rozvinovať severozápadne od Senice na pahorkatom teréne. V prvom slede postupovali pôvodné stotiny predvoja pod velením Friča a Štefanoviča. Za nimi nasledovali hlavné dobrovoľnícke sily, ktoré mali viesť čelný úder spolu s prvým sledom. Na krídlach sa pripravovali núdzovo vyzbrojení roľníci, ktorí mali vo vhodnom okamžiku uskutočniť obchvat alebo útok na boky nepriateľskej zostavy a vniesť medzi nich zmätok.
Po priblížení sa k nepriateľovi asi na 300 krokov, sa Frič za neustálej streľby chystal na bodákový útok. Bol však zastavený Bloudkovým rozkazom, ktorý podľa princípov dobovej vojenskej taktiky vzdialenosť na bodákový útok považoval za veľkú, a tým útok za príliš riskantný. Takto nechtiac nahlodal útočný elán dobrovoľníkov. To využila maďarská národná garda na to, aby sa pokúsila odrezať Fričovu stotinu od hlavných síl. Jej pokus bol však sústredenou paľbou odrazený a jej príslušníci boli nútení zaujať svoje východiskové pozície. Po dlhšom vzájomnom ostreľovaní bez zjavnejšieho efektu sa Frič opäť pokúsil podniknúť útok na bodáky. Nedostalo sa mu však podpory druhej vlny, a tak došlo iba k vzájomnej prestrelke, ktorá mala demoralizačný účinok najmä na zle vyzbrojené sedliacke stotiny na krídlach slovenskej zostavy. Nevydržali paľbu pravidelného vojska, zakolísali a dali sa na útek, postupne strhávajúc so sebou aj stotiny stredného voja. Ustupujúce stotiny stredného voja v zmätku, ktorý nastal, vypálili salvu z pušiek tak nešťastne, že zranili a zabili viacerých príslušníkov slovenského dobrovoľníckeho zboru, postupujúcich v reťazci za nimi. Tento nešťastný akt dovŕšil chaos a viedol k nekontrolovateľnému úteku časti bojujúcich. Stotiny Friča a Štefanoviča zostali osirotené, a tak sa na Zachov rozkaz dali na ústup, kryjúc čiastočne streľbou ústup krídel a zadných radov.
Jednou z najzávažnejších príčin porážky pri Senici bolo vedomie nedostatočnej výzbroje a výcviku a tiež to, že v radoch nepriateľa bojovalo pravidelné vojsko. Taktiež sa tu slovenskí dobrovoľníci prvýkrát pokúšali vybojovať bitku podľa taktických vojenských princípov, opustiac dovtedy realizovanú, viac - menej spontánnu útočnú taktiku ľudu a za taký krátky čas sa s ňou nedokázali zžiť. V bitke pri Senici padlo asi 12 - 14 slovenských dobrovoľníkov a viacerí boli zranení, alebo sa dostali do zajatia. Porážka mala aj nepriaznivé morálno - politické dôsledky. Prehĺbila trenice medzi vodcami slovenskej výpravy, takže niektorí z nich, medzi nimi aj M. M. Hodža. B. Nosák a A. Belič povstalcov opustili. Neúspech viedol k poklesu počtu príslušníkov dobrovoľníckeho zboru, k rôznym porazeneckým náladám, k váhaniu niektorých obcí, ktoré doteraz sympatizovali so slovenským hnutím.
V dôsledku neúspechu pri Senici sa nepodarilo spojenie s revolučne naladeným Záhorím, zvýšilo sa nebezpečenstvo útoku z viacerých strán na Vrbové, kam sa po nevydarenej senickej výprave vrátilo vedenie i väčšia časť dobrovoľníkov. Situáciu zhoršovalo aj to, že prichádzali správy o obsadení Starej Turej nepriateľom, a tak hrozilo odrezanie od moravských hraníc a izolovanie dobrovoľníkov v Brezovej.
Z týchto dôvodov hneď v nasledujúce ráno po senickej porážke (27. septembra) za stáleho dažďa opustila SNR, 500 členov zboru, ktorých sprevádzalo niekoľko stoviek domácich dobrovoľníkov, Brezovú pod Bradlom. Počas cesty sa k ním pridávali hlavne myjavskí a staroturanskí dobrovoľníci z okolitých kopaníc. Nad Starou Turou vzrástol počet povstaleckých dobrovoľníkov približne na 3000. Pre lepší efekt si so sebou brali aj narýchlo vyhotovené makety diel. Podvečer tu narazili na dobre opevnených 700 domácich gardistov a niekoľko stotín maďarských vojakov pluku pruského princa Wilhelma (ide o súčasť elitného granátnického oddielu tohto pluku). Obranné postavenie zaujali na výšine juhozápadne od mestečka. Poučený z nezdaru pri Senici sa Bloudek vrátil k ľudovej taktike, ktorá bola bližšia väčšine účastníkov boja. 3 prúdy povstalcov po prudkej streľbe prešli do spoločného útoku. Jeden prúd pod vedením Bórika vpadol do ľavého boku nepriateľa, kým druhý sa pokúšal o obchvat sprava. Aj keď nepriateľ zaujímal výhodné postavenie na svahu, zo strachu pred obkľúčením ustúpil do mesta, kde sa zabarikádoval. Nápor bol však taký silný, že po krátkom pouličnom boji, zapaľujúc domy a stodoly, ustúpil z mesta. Víťazstvo pri Starej Turej neznamenalo zásadnejší obrat v celkovej strategickej situácii. Po dobytí horiacej Starej Turej sa časť dobrovoľníkov a ich veliteľov snažila požiare uhasiť. Väčšina kopaničiarov a prepustených politických väzňov však úplne prepadla pocitu pomsty. Nepremyslene zapaľovali domy nenávidených mešťanov, úradníkov, židovských obchodníkov a ďalších odporcov povstania. Plienili a rabovali ich majetky. Dokonca 3 ľudí bezdôvodne zabili. Vodcom výpravy sa situácia na čas vymkla z rúk. Tieto udalosti ťažko doľahli na predstaviteľov slovenského národného hnutia, najmä na Štúra, ktorý vysoko vyzdvihoval morálnu čistotu slovenských snažení a nahrávali agitačným zámerom maďarských úradov. Z tohto hľadiska vhodne nazval Štefanovič bitku pri Starej Turej „neblahým víťazstvom“.
28. septembra sa na Hurbanov návrh a v dôsledku staroturianskych udalostí, pohol stenčený zbor (asi 5 stotín dobrovoľníkov) k Myjave. V tomto rozhodnutí hralo dôležitú úlohu prianie vydržať na Slovensku, pri zabezpečovaní ústupovej cesty na Moravu, až do očakávaného vyústenia rakúsko - maďarského sporu.
Dobrovoľnícky zbor sa v noci dosť neorganizovane a nejednotne vrátil späť na kopanice Poriadie, ležiace medzi Starou Turou a Myjavou. 5 stotín slovenských dobrovoľníkov zaujalo vcelku výhodné postavenie na pahorkoch tiahnúcich sa k Myjave a 5 hodín držali toto postavenie proti maďarskej garde a 2 stotinám Ceccopierovcov postupujúcim na Myjavu od Vrbového. Nakoniec v dôsledku ústupu nemeckej stotiny v strede zostavy dobrovoľníkov nastal celkový ústup, rozptýlenie a odchod väčšiny dobrovoľníkov z pôvodného jadra na moravskú stranu, kde došlo aj k formálnemu rozpusteniu zboru SNR. Toto rozhodnutie urýchlila aj správa o obsahu cisárskeho manifestu, ktorý de facto staval slovenskú akciu mimo zákona. Zbytky povstalcov na Morave odzbrojili príslušníci cisárskych jednotiek. Počas bitky a pri ústupe padlo 12 slovenských dobrovoľníkov a 18 bolo zajatých. V niektorých obciach, ako v Lubine, Šípkovej, Krajnom, nevediac o osude zboru, ešte malé skupinky viedli ozbrojený odboj, avšak čoskoro boli porazené.
K vojenským neúspechom septembrovej výpravy okrem vnútorných (nedostatky v oblasti výzbroje a i.) a vonkajších príčin (dvojtvárna politika Viedne atď.) patrí aj skutočnosť, že kopaničiari neprejavili veľa ochoty postupovať so zborom do vzdialenejších oblastí, pretože jesenné práce ich viazali na jedno miesto, navyše bojové nadšenie po neúspechoch rýchlo vyprchávalo.
Slovenské dobrovoľnícke vojsko bolo revolučným vojskom, ktoré používalo jemu prirodzený ľudový spôsob boja, predovšetkým útok vo väčších skupinách, podľa okolností a možností po obkľúčení nepriateľa z viacerých strán. Tento útok bol niekedy kombinovaný útokom vycvičených stotín podľa vžitých schém dobovej vojenskej taktiky. Táto taktika boja bola vynútená samotnou skladbou dobrovoľníckeho zboru a malou mierou vycvičenosti. V hornatom teréne, proti zhruba rovnako vyzbrojenému protivníkovi našiel svoje uplatnenie. V menej chránenom teréne však oddiely zle vyzbrojených a nevycvičených roľníkov boli silne zraniteľné. Možno konštatovať, že taktika zodpovedala daným, pod tlakom doby vynúteným podmienkam.
Septembrová výprava bola prvým samostatným ozbrojeným vystúpením Slovákov ako národa v našich novodobých dejinách. Jej historický dosah vyjadril Štúr takto: „Našim povstaním dali sme mu, národu tak dlho bezdejinnému dej, a to jest najväčšie mravné pôsobenie.“
Věříme, že mezi Vámi jsou lidé s různými zájmy a zkušenostmi, kteří by mohli přispět svými znalostmi a nápady. Pokud máte rádi vojenskou historii a máte zkušenosti s historickým výzkumem, psaním článků, editací textů, moderováním, tvorbou obrázků, grafiky nebo videí, nebo prostě jen máte chuť se zapojit do našeho unikátního systému, můžete se k nám připojit a pomoci nám vytvářet obsah, který bude zajímavý a přínosný pro ostatní čtenáře.
Zjistit více