Vickers Wellington DWI

Vickers Wellington DWI

Wellington DWI vznikol vybavením sériového Mk.I zariadením pre boj proti magnetickým námorným mínam.
Prototypom bol Wellington Mk.I A (P2516) vybavený demagnetizačným prstencom, vyvynutým v spolupráci u Royal Aircraft Establishment a Admirality Research Laboratory, s priemerom 15,85 m pod trupom a radovým motorom Ford V-8 poháňajúcim generátor Maudesley o výkone 35 kW. Svoj prvý vzlet vykonal zo základne RAF Boscombe Down 21.12.1939.
Po úspešných skúškach nasledovala prestavba ďalších troch lietadiel, ktoré, pod označením Wellington DWI Mk.I (Type 418), vstúpili do aktívnej služby vo februári 1940.


Jedenásť DWI Mk.II (niektorými zdrojmi označované ako DWI Mk.U ) (Type 419) vzniklo prestavbou Wellingtonov Mk.I vyradených ob Bomber Command. Boli vybavené prstencom s menším priemerom (14,67 m) a 90 kW generátorom English Electric poháňaným motorom de Havilland Gypsy Six. Niekoľko lietadiel slúžilo u No.1 GRU operujúcej nad Suezským kanálom a Stredozemným morom.
Neznámy počet Wellingtonov bol, pomocou súčiastok dodaných z Anglicka, takýmto spôsobom upravený u jednotiek slúžiacich na Strednom východe.


DWI je skratka Direction Wireless Installation - smerová (navádzacia) bezdrôtová (rádiová) aparatúra – tento názov bol vymyslený na oklamanie nemeckej rozviedky.


Spôsob nasadenia:
Pri odmínovacích letoch lietadlá lietali nad určeným priestorom v malej výške a pri nízkej rýchlosti. Elektrické napätie, dodávané generátorom, pri prechode prstencom vyvolávalo silné magnetické pole, podobné tomu, aké vytvára ocelový trup lode a to aktivovalo magnetické rozbušky mín.