Pius XII. a II. svetová vojna

Autor: Peter Frišo / akvinsky 🕔︎︎ 👁︎ 24.062

Sv. Otec mierotvorca

Táto zložitá úloha sa dostala sv.Otcovi, keď sa nad Európou, kde už dávno neplatili versaillské zmluvy začali sťahovať mraky. Musíme sa však vrátiť o niečo späť a pozrieť sa bližšia na osobu Eugenia Pacelliho. Tento muž bol naozaj tým pravým na túto pozíciu a Duch Svätý si ho vyvolil. Pohľad na neho prezrádza jednoduchého, zbožného a inteligentného muža, zároveň však z neho žiari aj láska a empatia. Na Štátny sekretariát nastúpil ešte za jedného z najväčších pápežov dejín Leva XIII., za Pia X. ho poverili veľmi delikátnou cirkevnou záležitosťou vo Francúzsku a stal sa tajomníkom Kongregácie pre mimoriadne duchovné záležitosti. Benedikt XV. ho vyslal k rakúskemu cisárovi Františkovi Jozefovi a neskôr aj k nemeckému cisárovi Viliamovi II. Tu  mal hľadať možnosti pre skončenie 1.svetovej vojny a obnovenie mieru. Od roku 1917 sa Pius XII. presunul do Nemecka, kde pôsobil ako nuncius, neskôr, v roku 1925 prešiel do Berlína. Počas svojho pôsobenia mohol spoznať Nemecko a kto sa trošku zoznámil s týmto  pápežom a jeho názormi vedel, že Nemecko poznal výborne. K nemeckému ľudu mal vždy osobný otcovský vzťah a veľmi si cenil pracovitosť i húževnatosť nemeckého národa.

Rok 1929 sa stal prelomovým v púti Eugenia Pacelliho, keď ho Pius XI.vymenoval za svojho tajomníka. Navyše sa stal francúzskym legátom a tu dokazoval svoj blízky vzťah zasa k francúzskemu ľudu, okrem však i svoju výbornú znalosť francúzskej kultúry. Eugenio sa dostal aj do Ameriky, kde jeho plavba z roku 1936 položila základy jeho priamej osobnej korešpondencie s americkým prezidentom Rooseveltom. Tak teda putoval tento muž za tiarou, neveriaci v tom uvidí tradičný postup v kariére, veriaci riadenie Ducha Svätého, v každom prípade Eugenio Pacelli bol tým správnym mužom na post pápeža v období vojny. Jeho predchodca Pius XI. sa dokonca raz jasne vyjadril, že bude jeho nástupcom.

Reklama

 

Tak ako  sv.Pius X. pápež umrel na prahu 1.svetovej vojny, Pius XI. umiera, keď sa schyľuje k 2.svetovej vojne. Stalo sa tak 10. februára 1939.

A tak vo štvrtok 2.marca 1939 večer, krátko po osemnástej hodine, Camillo Caccia, prvý kardinál rádu diakrov, ohlásil z hlavnej lóže Chrámu svätého Petra davu, tisnúcemu sa medzi Berninio kolonádami, radostnú dlhoočakávanú novinu: Annuntio vobis gaudium magnum: habemus papam, Eminentissimus et Reverdissimus Dominum Eugenium Pacelli, qui sibi nomen imposuit Pium XII.(Oznamujem vám veľkú radosť: máme nového pápeža, je to kardinál Eugenio Pacelli, ktorý prijal meno Pius XII.)

Tretie kolo skrutínia konklávy, ktoré netrvalo ani 24 hodín určilo za následníka Pia XI., kardinála Pacelliho, ktorý po jeho boku desať rokov vykonával funkciu štátneho tajomníka. Na druhý deň o jedenástej hodine sa v Sixtínskej kaplnke konala adorácia kardinálov.

Pápež prijal ich obedienciu a potom prečítal posolstvo určené celému svetu (Urbi et Orbi) prostredníctvom zhromaždených cirkevných hodnostárov. Pozdravil cirkevných pastierov, svojich misionárov, svojich kňazov, svojich verných ako aj všetkých ľudí, aj tých čo nepatria ku katolíckej cirkvi. Im všetkým pápež adresoval želanie „žiť v mieri, túžbe všetkých dobroprajných duší, v mieri, plode kresťanskej lásky a spravodlivosti.

Od prvého dňa svojho pontifikátu Pius XII. preukazoval, že zvláda úlohu, ktorú si stanovil jeho predchodca – brániť svetový mier. Pri tom si bol plne vedomý ťarchy, ktorú prebral, keď povedal: „Máme pred očami neustály a intenzívny zápas zla proti dobru, satana proti Kristovi. Dvíhame preto ruky k nebu, lebo cítime na pleciach ťarchu nevýslovnej zodpovednosti... Berieme ju na seba ako opravdivý kríž, ktorá nám Spasiteľ uložil od večnosti.“ Jeho heslom sa stalo: Pokoj je dielom spravodlivosti.

Takto vlastne Pius XII. splnil všeobecné očakávania. Jeho zvolenie sprevádzalo súhlasné nadšenie. Zatiaľ čo Berlín reagoval chladne a rezervovane, Spojené štáty, Francúzsko a Veľká Británia považovali jeho zvolenie za víťazstvo nad diktátorskými mocnosťami. V rozličných kútoch sveta sa od nového hlavného pastiera katolíckej cirkvi očakávala mierotvorná aktivita.

Veľkými osobnosťami boli aj pápežovi pomocníci. Po zvolení Eugenia Pacelliho za pápeža sa stala pre diplomatov práve otázka nového štátneho tajomníka tou najzaujímavejšou. Stal sa ním Luigi Maglione, ktorý začal na sekretariáte pracovať počas poslednej vojny. Najskôr pôsobil vo Švajčiarsku ako zástupca Sv.stolice, potom ako apoštolský nuncius, roku 1926 ho preložili na nunciatúru v Paríži, kde pôsobil desať rokov a zanechal ten najlepší dojem.

Reklama

Od  roku 1937 funkčne hneď za štátnym tajomníkom bol monsignor Domenico Tardini, tajomník Kongregácie pre mimoriadne duchovné otázky a prvej sekcie Štátneho sekretariátu. Bol znamenitým rečníkom, schopným okamžitej reakcie, často zachádzal „až pod kožu.

Množstvo poznámok, ktoré zanechal, svedčí o jeho neúnavnej snahe zabezpečiť príkazy Sv. Otca, ale aj o jeho kritickom pohľade na aktuálne problémy. Na čele druhej sekcie bol Giovanni Battista Montini. Diplomatické otázky záviseli v podstate od jeho kolegu Tardiniho. Neraz však niektorý z vyslancov „zablúdil“ práve k nemu.

 

V čase, keď Pius XII. nastupoval na pápežský stolec dianie v Európe už pomaly spelo k svojmu vrcholu. Nemci už rozvíjali plány agresie a boli blízko vrcholu svojich síl. Obava z ďalších násilníckych zásahov Hitlerovho Nemecka doliehala na celý svet a bola opodstatnená. Dvanásteho marca si pred delegáciou 35 národov z celého sveta Pius XII. sotva stihol nasadiť tiaru, keď sa Európa znova zatriasla. 15.marca 1938 ukázali Nemci celému svetu akým podfukom bola Mníchovská dohoda a Nemci vstúpili do Prahy.

V ohrození sa naraz ocitlo Pobaltie i Poľsko, ktoré si ešte pred nedávnom odtrhlo z ČSR. Nemci žiadali Gdansk. Hoci sa Británia sa zmietala v Chamberlainovej hlúpej politike, ktorú by ešte dnes mnohí chceli brániť rozhodla sa už viac Nemcom neustupovať a v prípade napadnutia prísť Poľsku na pomoc.

Zatiaľ Taliansko okupovalo Albánsko, ktoré 7.apríla napadlo. Práve na tento deň pripadol Veľký piatok, Pius XII. slúžil veľkonočnú pontifikálnu omšu. Hovoril opäť o mieri a o tom ako ho zachovať. Za korene problémov ktoré nastali označil Pius XII. chudobu veľkého počtu ľudí, nespravodlivé rozdelenie prírodných zdrojov, nedostatok vzájomnej dôvery medzi národmi, porušovanie dohôd a horúčkovité zbrojenie.

Proti vojne sa rozhodli zasiahnuť Spojené štáty. 14.apríla prezident Roosevelt vyzval Hitlera a Mussoliniho, aby sa zaviazali, že najbližších 10 rokov nenapadnú ani jeden z 31 štátov, ktorých zoznam priložil, Pia XII. požiadal Roosevelt, aby za jeho prejav u diktátorov intervenoval. Svätý Otec si však bol vedomý slabého postavenia u Hitlera, do Talianska poslal demarš, o ktorom si však nikto nemohol robiť ilúzie, keďže Mussolini si robil vlastnú politiku sily a zatiaľ sa mu darilo. Rezervovanosť Svätej stolice poslať výzvu Hitlerovi sa ukázala byť opodstatnená, keďže 28.apríla vystúpil Hitler pred ríšskym snemom s ďalšou provokáciou proti Poľsku a obrátil Rooseveltovu iniciatívu na posmech.

Svätý Otec sa usiloval o reálnejšiu politiku, avšak aj tá mala svoje hranice.  Snažil sa zvolať medzinárodnú mierovú konferenciu. 21.apríla pozval k sebe pápež otca Tacchiho Venturiho, ktorý už dlhé roky slúžil ako sprostredkovateľ medzi Vatikánom a Benátskym palácom. 23.apríla Venturi napísal Mussolinimu žiadosť o rozhovor. Duce mu ho poskytol 1.mája a Venturimu stačilo 15minút aby mu ukázal všetky pápežove úmysly. Pius mienil zvolať 5 európskych veľmocí – Francúzsko, Anglicko, Poľsko, Nemecko  a Taliansko na konferenciu, kde by sa diskutovalo o sporných otázkach. Na druhý deň prišla od Mussoliniho kladná odpoveď.

Reklama

3.mája preto poslal kardinál Maglione 4 telegramy zástupcom Svätej Stolice vo Francúzsku, Nemecku, Poľsku i Anglicku.

Ohlas však nebol taký, aký Mussolini očakával. Západné veľmoci boli právom znechutené Mníchovom, Francúzi aj Briti ostali zdržanliví, obmedzili sa na poradu so spojencami. V Nemecku bol priebeh iniciatívy pozoruhodnejší, čo je dosť prekvapujúce. 4.mája berlínsky nuncius naliehavo požiadal Hitlera o stretnutie. Kancelár bol v Berchtesgadene. Na druhý deň dostal nuncius k dispozícii lietadlo a o 16-tej hodine predostrel plány Svätej stolice  Hitlerovi. Rozhovor, na ktorom sa zúčastnil aj Ribbentrop trval hodinu. Kancelár vyjadril vďaku a uistil nuncia, že v Európe neexistuje sporná otázka, ktorá by sa nedala riešiť bezvojnového konfliktu. Tieto ubezpečenia však neboli takej povahy, že by rozptýlili všetky nunciove pochybnosti a pápežove už vonkoncom nie. Hitler sa vyjadril absolútne solidárne s Talianskom. Potom nahnevane hovoril o Británii a jej záruky Poľsku označil za pravé príčiny napätia (asi ho nenapadlo, že pravou príčinou napätie bola jeho agresorská politika a šliapanie po medzinárodných i ľudských právach). Napokon definitívnu správu odovzdali  Nemci až po konzultáciách s Talianskom.

Na druhý deň sa stretli Ribbentrop s Cianom a dohodli sa, že pápežovu ponuku na konferenciu odmietnu, kým západné mocnosti odmietli pod prizmou sklamania, diktátori odmietli aby mohli pokračovať v agresii.

Napokon odmietli aj Poliaci, ktorí sa obávali, že konferencia skončí neúspechom, radšej boli za pápežovu podporu pri bilaterálnych rozhovoroch s Nemeckom.

Keďže táto pápežova snaha bola odmietnutá, ostala ešte jedna možnosť a síce nájsť sprostredkovateľa, ktorý by zjednal mier medzi Nemeckom a Poľskom. V júni a júli vyvíjal Vatikán aktivity týmto smerom. Pápež sa tiež snažil zblížiť Taliansko a Francúzsko. Keď štátny tajomník 20.mája prijímal Charlesa-Rouxa, francúzskeho vyslanca pri Svätej stolici, požiadal ho, aby Francúzsko  vyzvalo Poľsko na zmierlivosť a zlepšilo si vzťahy s Nemeckom.

Po tomto návrhu Francúzsku sa Vatikán obrátil prostredníctvom Venturiho na Taliansko. Ten odniesol Mussolinimu nótu, v ktorej ho štátny tajomník vyzýval, aby uplatnil svoj vplyv na Hitlera, aby sa konflikt s Poľskom riešil pokojne.  6.júna pri ich stretnutí však Mussolini hovoril, že vojna je pravdepodobná. Mussolini sa správal veľmi chladne a sebaisto.

Rovnako sebaistý, ale za to vo veľmi dobrej nálade bol 10.júna generálny tajomník zahraničných vecí Francúzska Léger, keď sa stretol s parížskym nunciom na Zlatníckom nábreží, vyhlásil, že Francúzsko nechce o konferencii ani počuť, pretože považoval Nemecko za príliš slabé a nemeckú spoločnosť za nespokojnú s režimom (čo boli dosť mylné informácie).

13.júna sa zas taliansky nuncius stretol s Cianom. Ten pre zmenu kategoricky vyhlásil, že vojna najbližších 6 mesiacov nehrozí.

V Poľsku nuncius Cortesi dostal príkaz opakovať pápežove rady, aby Poliaci boli zdržanliví a odporučil prostredníctvom kardinála prímasa, aby poľskí duchovní i veriaci zachovali pokoj.

Nato sa kardinál Maglione obrátil na Orseniga v Berlíne, aby informoval o odporúčaniach zachovať pokoj pre Poliakov. Vtedy mohla Svätá stolica dúfať, že nemecká vláda sa vyhne akýmkoľvek zámienkam a incidentom, ktoré by viedli k vojnovému konfliktu.

30.júna taliansky nuncius Borgongini Duca znovu požiadal o audienciu u grófa Ciana. Vysvetlil mu zásahy Svätej stolice v prospech mieru, aby ovplyvnil Nemecko k ústretovosti. Ciano sebavedome vyhlásil, že Nemci neurobia bez Talianskeho súhlasu ani krok.

Zatiaľ britský veľvyslanec pri Svätej stolici Osborne informoval kardinála Maglioneho, že v prípade útoku na Poľsko príde naozaj k vojnovému stavu medzi Nemeckom a Britániou.

4.júla v Paríži Mons.valeri vypracoval správu o medzinárodnej situácii. Informuje v nej o pokračujúcich prípravách Francúzska na vojnu, i o pripravenosti Británie a Francúzska brániť Poľsko.

Ráno 7.júla na pápežov príkaz štátny tajomník zopakoval talianskemu veľvyslancovi, že Británia i Francúzsko sú pripravené  prípade útoku Nemecka zasiahnuť.

14.augusta prišla od varšavského nuncia veľmi znepokojujúca správa, že Nemecko zhromažďuje na poľských hraniciach svoje armády. Kardinál Maglione hneď na druhý deň volal poľskému nunciovi a pýtal sa ho, čo môže pre varšavskú vládu urobiť. Čakajúc na odpoveď prijal 16.augusta poľského veľvyslanca.

19.augusta napísal veľvyslanec Osborne Tardinimiu, že naozaj nevie, ako ešte možno zabrániť vojne. Po tom, ako bol 23.augusta podpísaný pakt o neútočení Molotov – Ribbentrop bolo už nad slnko jasné, že Nemecko Poľsko napadne.

24.august bol vo Vatikáne poriadne rušný deň. Najprv prišiel francúzsky veľvyslanec a s obavami sa vyjadril, že Nemecko napadne ešte v tento deň, alebo o deň neskôr Poľsko. Potom prišiel britský veľvyslanec, ktorý opäť zopakoval, že Británia sa jasne postaví za Poľsko a bude bojovať. Hneď ako odišiel prišiel markíz Giustianni, radca talianskeho veľvyslanectva pri Svätej stolici a oznámil, že po pakte Nemcov so Sovietmi už Taliansko nie je schopné zastaviť vojnu. Čoskoro prišiel poľský veľvyslanec Papée žiadať odsúdenie blížiacej sa agresie a o hodinu neskôr sa prišiel informovať juhoslovanský veľvyslanec. V ten istý deň prišla správa od berlínskeho nuncia Orseniga, ktorý hovoril o blížiacej sa vojne.

Zatiaľ, čo Mons.Tardini prijímal veľvyslancov, štátny sekretariát pripravoval rozhlasové posolstvo, v ktorom mnohí videli ultima ratio mieru. Pápež dostal viacero textov, ale vybral si Montiniho a upravil ho. Večer o 19.hodine Pius XII. adresoval svetu výzvu na rokovanie a za mier.

Bez akýchkoľvek iných zbraní, iba pomocou slova Pravdy, hovoriac v mene Boha, Otca všetkých ľudí, Krista, v ktorom sú všetci bratia, v Duchu lásky pápež zaprisahával vládnych činiteľov, aby hľadali mierové riešenie problémov. Nedalo sa pri tom očakávať, že toto posolstvo nájde ohlas v dušiach predstaviteľov Tretej ríše. Podobne ako prezident O Brienovej Apokalypse, tak aj Hitler sa rozhodol pre osudný krok. A predsa po pápežovej výzve, akoby nastala krátka odmlka, akoby si niektorí uvedomili hĺbku priepasti nad ktorou stáli. Hitler odovzdal britskému veľvyslancovi v Berlíne verbálnu nótu, v ktorej ponúkol Británii priateľstvo, keďže však sa podobne nesprával voči Poľsku rozhodol sa zrejme do priepasti skočiť.

Pápež však do poslednej chvíle robil všetko preto, aby blížiaci sa konflikt odvrátil. Opäť posiela Venturiho za Mussolinim, štátny sekretár opäť hovorí raz s jedným, raz s druhým veľvyslancom. Napriek nebezpečenstvu, že svet označí Svätú stolicu za pomocníka Talianska, Vatikán odoslal 31.augusta do Poľska Mussoliniho návrhy, v ktorých navrhoval kompromis medzi Nemeckom a Poľskom v otázke Gdanska.

V ten istý deň pápež opakoval veľvyslancom svoju výzvu z 24.augusta. Bolo to však už zbytočné. Poliaci sa mali vyjadriť na druhý deň, to však už ich hranice prekročili nemeckí vojaci, agresori, ktorí rozpútali vojnu.  Vojna bola tu. Sv.Otec však urobil všetko preto, aby jej zabránil, čo potvrdil napríklad aj britský veľvyslanec Osborne.

Přidejte se k nám

Věříme, že mezi Vámi jsou lidé s různými zájmy a zkušenostmi, kteří by mohli přispět svými znalostmi a nápady. Pokud máte rádi vojenskou historii a máte zkušenosti s historickým výzkumem, psaním článků, editací textů, moderováním, tvorbou obrázků, grafiky nebo videí, nebo prostě jen máte chuť se zapojit do našeho unikátního systému, můžete se k nám připojit a pomoci nám vytvářet obsah, který bude zajímavý a přínosný pro ostatní čtenáře.

Zjistit více