Pius XII. a II. svetová vojna

Autor: Peter Frišo / akvinsky 🕔︎︎ 👁︎ 20.411

Zákony a rasové prenasledovanie

Piovi XII. zvlášť ležal nad srdci plán zorganizovať informačnú službu, ktorá by zabezpečovala výmenu správ medzi zajatcami a ich rodinami. Od 18.septembra 1939 bol pápež rozhodnutý o potrebe zriadiť informačný úrad. Čakalo ho veľké sklamanie, berlínska vláda, ktorá mala najviac zajatcov odmietla dať zoznamy zajatcov.

Keď začala vojna vyzerať lepšie pre Dohodu, talianski a nemeckí vojaci začali zapĺňať anglo-americké tábory bolo sprvu tiež ťažké hrať túto humanitárnu úlohu, ale pomocou telegramov sa to čoskoro podarilo. Po príchode Spojencov do severnej Afriky vyslal Vatikán do Alžírska amerického preláta, aby tam zriadil informačný úrad Svätej stolice s účasťou Američanov, Angličanov a Francúzov.

Reklama

Námietkou bolo, že toto patrí do kompetencie Červeného kríža, ale v takejto dobe bolo predovšetkým dôležité, že to mal (a chcel) kto robiť a katolícka cirkev spolupracovala s Červeným krížom. S tým Svätá stolica väčšinou komunikovala prostredníctvom švajčiarskej katolíckej misie.

Na konci roka sa podarilo vďaka Vatikánu zistiť 120 000 mien zajatých vojakov a doručiť 42 000 balíčkov.

Zvláštnu kapitolu celej druhej svetovej vojny, ale aj celého vojnového konfliktu, ba dovolím si povedať, že celých ľudských dejín tvorí holocaust a ešte širšie nemecká politika voči Židom (alebo mám skôr povedať politika vyvražďovania). Predtým ako ukážem akú úlohu v skutočnosti zohrával Vatikán v tejto otázke, v skratke sa vyjadrím k problematike holocaustu. Predovšetkým sa nechcem venovať tomu, koľko Židov zniesli nacisti z tohto sveta. Pri všetkej nenávisti, ktorá v človeku existuje, pri všetkej krutosti, pri všetkej zvrátenosti, skrátka a dobre pri všetkom tom nezmerateľnom zle, ktoré je v človeku vidíme holocaust ako jasné memento v ľudských dejinách, čiernu škvrnu, pocit nevoľnosti a závrate, ktorý sa zmocňuje človeka aspoň trocha súdneho a ľudského, keď sa dozvedá o zverstvách (hm, toto slovo je asi chybné, pretože zvieratá nie sú človeku v žiadnom prípade schopné konkurovať, zviera nie je schopné ľudských zločinov). Nenávisť je hrozbou, ktorá dodnes hlodá v mnohých, nenávisť je jedným z najväčších ziel, je to škaredá sestra pýchy.

Osobne odsudzujem nielen holocaust ako predobraz pekla v duši človeka, ale taktiež každú rasovú nenávisť. Zavraždiť človeka kvôli tomu, že sa narodil s inou pokožkou je len ďalší syndróm choroby ľudstva, choroby, ktorú ja nazývam hriech (nech sa vám dnes zdá akokoľvek sprofanované toto slovo). Nacistický režim stvoril zdanlivého Nietzscheho človeka, človeka, ktorý verí (neviem z akého dôvodu), že je niečím viac a tento „nadčlovek“ pošliapal ľudskosť, to je výsledok zvrátenej filozofie a rasovej neznášanlivosti, predsudkov a závisti (na tú netreba zabúdať, pretože mnohí si rozobrali židovské majetky. Inak dodnes mnohí nenávidia Židov, pretože sú nadaným národom a výbornými obchodníkmi a teda majú dostatok finančných zdrojov, bohatstvo druhého vždy plodí závisť).

Taktiež nie je pravým kresťanom a už vôbec nie katolíkom ten, kto má predsudky voči akejkoľvek rase, ten, ktorý v akejkoľvek podobe zdieľa rasistické názory.

Reklama

Židia sa zrejme stali najlepším terčom pre nacistické besnenie. Išlo najmä o tých Židov, ktorí žili v Nemecku a neskôr aj o tých, ktorí sa dostali na územia okupované Nemeckom. Všetci vieme, že Hitler považoval Židov za dôvod prehratej 1.svetovej vojny, ale sú aj iné možné dôvody, prečo tak nenávidel židovskú rasu.

Tu si dovolím vysloviť jeden svoj názor, ktorý stojí trošku mimo túto prácu a síce, že jedine naozaj vyvolený židovský národ mohol uniesť holocaust, Židia pre mňa sú a navždy zostanú národom vyvoleným, národom veľkej viery, zároveň však veľkého utrpenia, národu, ktorý musí mať i kresťanská tradícia v úcte. Židovský národ si zaslúži úctu a ja mu na začiatku tejto neveselej kapitoly jeho veľkých dejín skladám hlbokú poklonu, hoci to zrejme nepatrí do práce tohto typu. Predsa si však dovolím tento viac populárny štýl.

Po 1.svetovej vojne sa Nemecko stalo v mnohom antisemitským. Ak sa urobí len štatistika vrážd, nájdeme mnoho takých, ktoré boli motivované rasovo. Mnohí tiež stotožnili Weimarskú republiku so Židmi a hovorili o nej ako o Judenrepublik. Od začiatku Hitler podporoval akcie proti židom, v roku 1935 prišlo prvé vyvrcholenie. Prišlo k realizácii prvého nacistického volebného programu z roku 1920 a v Norimberku boli Židia zbavení základných ľudských práv a nastal proces separácie. Väčšina Židov však ešte prehliadla, že to bude horšie ako čomu kedy vo svojej trpkej histórii čelili.

Nový rozmer dal nacistickým vražedným chúťkam 9.november 1938, kedy v Paríži Žid Herschel Grynszpan zavraždil nacistického diplomata. Táto vražda poslúžila Hitlerovi ako vhodná zámienka na rozpútanie teroru. Toho večera oznámil Goebbels v Mníchove, že odveta nastala, nasledovala známa krištáľová noc, v ktorej SS, SA a polícia vypaľovali synagógy, židovské obchody a odviedli prvých 20 000 Židov do koncentračných táborov. Za túto akciu ešte dostali Židia aj pokutu. Hitler však ešte na chvíľu pribrzdil, pretože pogrom bol odsudzovaný nielen v cudzine, ale dokonca aj v samotnom Nemecku.

Katolícka cirkev, ktorú by mnohí radi videli v pozadí zločinov voči Židom však reagovala už 30.novembra 1938 obežníkom, ktorým pripravovala miesta pre Židov, ktorí by museli emigrovať z Nemecka v Severnej a Južnej Amerike, na Blízkom Východe a v Írsku.

Pápež Pius XI. napísal dvom arcibiskupom v Amerike, aby im dal do pozornosti učencov a vedcov židovského pôvodu, ktorí museli utiecť z Nemecka. Tiež začiatkom januára išiel arcibiskupom nový obežník, ktorý navrhoval vytvoriť národné výbory na pomoc prenasledovaným „neárijským“ katolíkom. Podobné zameranie mal aj Spolok sv.Rafaela v Nemecku založený v roku 1871. Počas svojho pôsobenia, až kým ho v júli 1941 nacistická polícia nezastavila pomohol mnohým Židom dostať sa z krajiny.

Svätá stolica sa veľmi zaujímala o pomoc Židom a preto pozorne sledovala plány, ktoré vznikali na záchranu Židov. Išlo o plány poslať ohrozených Židov do portugalskej kolónie v Angole, do Venezuely, niektorí navrhovali juh Aljašky. Otec benediktínskeho rádu Odon von Wurttemberg zostavil plán emigrácie Židov po etapách, najprv do Ekvádoru, potom do Austrálie, nakoniec do Venezuely.

Vatikán sa však držal reálnejších projektov. Projekty, ktoré sa snažil Vatikán zorganizovať priniesli bohužiaľ len obmedzené, aj keď reálne výsledky. Problém bol predovšetkým s krajinou, ktorá by Židov prijala. Celkom dobrým riešením sa zdala byť Brazília. Kardinál Maglione poveril brazílskeho nuncia, aby v tejto otázke konal. Výsledkom bolo udelenie 3000 vstupných víz pre Židov z Nemecka, ku ktorému prišlo 4.marca 1940. V Nemecku sa však brazílska akcia nemohla uskutočniť, pretože generálny konzul v Hamburgu mal neustále väčšie problémy s poskytovaním víz.

Na začiatku roka 1941 bolo stále ťažšie pre Svätú stolicu pomáhať Židom, predovšetkým z Nemecka. Do Vatikánu začali prichádzať správy o ďalších deportáciách Židov. Kardinál Innitzer žiadal okamžite akúkoľvek pomoc pre Židov. Maglione odpovedal 6.februára 1941. List ukazuje pocit bezmocnosti, akým trpela v tomto prípade Svätá stolica. V závere listu posiela kardinál Innitzerovi americké doláre, avšak dopĺňa, že je len malá šanca dostať Židov z Nemecka. Innitzerové výhrady, ktoré prišli po doručení kardinálovho listu ukazujú aká tragická bola situácia.

Reklama

Svätá stolica sa pokúšala pomôcť aj Židom, ktorí sa pokúšali dostať preč z nemeckej náruče cez Španielsko. Zatiaľ Svätá stolica zaistila miesto pre Židov v Paname. V máji sa podarilo zabezpečiť 2000 víz pre Židov v Portugalsku, kvôli novým opatreniam sa však mohlo stať, že im tieto víza budú na nič. Hrozným úderom pre akú takú pomoc bolo zatvorenie Rafaeolovho spolku, ktorý zohrával najvýznamnejšiu úlohu pri pomoci Židom.

Pred vstupom USA do vojny sa ešte zmenšila možnosť prechodu Židov do Ameriky. Kardinál Maglione upozornil brazílskeho veľvyslanca na 165 katolíckych Židov z Holandska, ktorí mali schválené víza, intervencia však nepomohla a títo Židia ostali zajatcami v Holandsku a Belgicku. Nemcom sa však podarilo za pomoci gestapa poodvážať mnohých Židov, medzi ktorými bola aj konvertovaná katolíčka karmelitánka sv:Edita Steinová (podobne dopadol aj iný veľký karmelitán, ktorý síce nebol Židom, ale za to významným holandským karmelitánom a kňazom, ide o blahoslaveného Titusa Brandsmu, ktorý zahynul v roku 1942 mučeníckou smrťou v Dachau a je ďalším dôkazom aké boli vzťahy katolicizmu a nacizmu). Možno predpokladať, že aj oných 165 katolíckych Židov bolo odvezených do Nemecka do koncentračných táborov. Podobne peniaze pre Židov v Holandsku sa nedali použiť, pretože Židia sa ešte pred deportáciou dostali pod policajnú kontrolu a Mons. Berning, ktorému Maglione poslal peniaze ich nemohol odovzdať.

Situácia pre záchranu akýchkoľvek Židov už bola pomaly márna, Vatikán však aj napriek tomu robil všetko, čo mohol. Katolíckej cirkvi sa nielenže nedarilo zachraňovať Židov, ale v Nemecku sa o nich dokonca ani nedalo takmer nič zistiť. Cirkev sa snažila zasiahnuť, kedy sa dalo, avšak často tieto zásahy končili neúspešne.

V roku 1942 bol odsun Židov z Nemecka absolútne zablokovaný, 20.januára na konferencii vo Wansee Heydrich prišiel s konečným riešením, ktoré malo znamenať smrť vyše 11 miliónov Židov, nechutne chorá myšlienka.

Po zmene kurzu Nemecka v smere ku konečnému riešeniu (čo však nebola všeobecne známa skutočnosť) sa Vatikán obrátil iným smerom, namiesto uľahčovania emigrácie, ktorá sa teraz stala nemožnou, postaviť sa proti deportácii.

Len ťažko sa zmierovalo so skutočnosťou, že v Nemecku sa nedá nič dosiahnuť a zvlášť v židovskej otázke. Z porážkami Nemci ešte pritvrdili a pre Židov sa nedalo nič robiť, navyše františkána Odila, ktorý pomáhal Židom odvliekli do Dachau.

Čo sa týka Talianska, tak tu aj za veľkého prispenia Svätej stolice bolo mnoho Židov, ktorí sme unikli, čoskoro však bolo nemožné aby sa sem dostali ďalší Židia. Taliansko našťastie nikdy v tejto otázke nepostupovalo ako jeho nemecký spojenec.

Ďalším problémom bola Juhoslávia. Tu sa Židia začali rýchlo sťahovať na územia, ktoré okupovalo Taliansko. Nemci ich chceli deportovať, proti tomu sa jasne postavila cirkev. Kardinál Maglione prosil okamžite Venturiho aby zasiahol, Taliansko sa však našťastie rozhodlo nedeportovať. Pred koncom vojny sa Nemci snažili deportovať Židov z Juhoslávie, Svätá stolica zakročila a 4000 Židov sa dostalo na ostrov Ráb.

To, čo sa dialo so Židmi v rukách nemala Svätá stolica podobne ako židovské organizácie, s ktorými bola v kontakte dlho žiadne konkrétne informácie.

Nakoniec sa Svätej stolici nepodarilo zachrániť a zachraňovať toľko Židov, koľko by bolo treba aj keď mnohé židovské organizácie s vďakou hovorili o aktivitách na záchranu Židov.

Přidejte se k nám

Věříme, že mezi Vámi jsou lidé s různými zájmy a zkušenostmi, kteří by mohli přispět svými znalostmi a nápady. Pokud máte rádi vojenskou historii a máte zkušenosti s historickým výzkumem, psaním článků, editací textů, moderováním, tvorbou obrázků, grafiky nebo videí, nebo prostě jen máte chuť se zapojit do našeho unikátního systému, můžete se k nám připojit a pomoci nám vytvářet obsah, který bude zajímavý a přínosný pro ostatní čtenáře.

Zjistit více