7. kapitola – Situácia v Uhorsku 1387 – 1408 v kontexte vzniku Dračieho rádu

Ak chceme vidieť ďalšie z dôvodov vzniku Dračieho rádu musíme sa vrátiť o niekoľko rokov späť pred jeho samotným vznikom. Treba si pri tom pripomenúť, že naším najlepším prameňom je kronika Jána z Turca (vydaná 1488). Nebol Žigmundovým súčasníkom – čo vysvetľuje, že nepodáva Žigmunda jednostranne, ani netúžil napísať historiografické dielo, čo nás upozorňuje na chyby v tomto diele znásobené charakterom vtedajšej literatúry. Sám taktiež čerpal z diela Aenea Silvia Piccolominiho Cosmographia (napríklad popravu 32 pánov z roku 1401, ktorá bola výmyslom), na druhej strane však upravoval kroniku tak, aby nepoškodil „uhorskej veci“. Pritom ak sa zaoberáme Dračím rádom musíme prísť zákonite k roku 1396, kedy bojoval Žigmund pod Nikopolom. Kronikár Ján z Turca zobrazuje tak Žigmundov charakter (avšak s patričnou dramatičnosťou), ako i veľkosť jeho porážky, ktorá zohrala v každom prípade kľúčovú úlohu pri vytváraní Dračieho rádu: „Kráľ Žigmund teda postupoval s týmto mohutným vojskom, prekročil Dunaj a neobávajúc sa tureckého sultána, údajne povedal: „Prečo sa máme strachovať tohto človeka ? Nech by sa valila nás ťarcha nebeskej klenby, našimi kopijami by sme ju bez ujmy vedeli zadržať.“... Nastalo obrovské krviprelievanie. Padlo mnoho Uhrov a viacerí sa dostali do zajatia. Kráľ sa zachránil na loďke a tak to nemuselo byť ani nebo, ako pyšný panovník pred bitkou vyhlasoval, ale nepriateľské zbrane ho premohli.“ ⁴¹ Ján z Turca samozrejme rozprávanie trocha podfarbil. Vidíme však, že Žigmund sa videl byť povolaným Turkov poraziť, videl to ako samozrejmosť, táto porážka však mala nedozierne dôsledky. Konkrétne ide o 28. apríl 1401, kedy Žigmunda uväznili na Budínskom hrade príslušníci domácej šľachty. Vyčítali mu predovšetkým zlú správu krajiny a preferovanie cudzincov (čo sa Žigmund zaviazal pred korunováciou nerobiť). V dôsledku nikopolskej porážky bola Žigmundova pozícia otrasená medzi ľudom i medzi šľachtou. „Ľud doteraz kráľa Žigmunda mal rád, no po spomínanej ťažkej porážke ho znenávidel, ... vojvoda Štefan Lackfi a Štefan zo Šimotorne, boli s viacerými spoločníkmi (šľachticmi) zajedno, že kráľ Žigmund už nemá vládnuť.“ ⁴²

Najprv Žigmunda previezli na Višegrád a potom na hrad Šiklóš.

Dokonca 11. júna 1401 parciálny snem v Topoľčanoch si dovolil niečo nevídané a Žigmunda detronizoval, čiže zosadil z trónu a uhorskú korunu ponúkol Vladislavovi Jagelovskému, ktorý ju však neprijal.

Neskôr však Žigmund diplomatickou cestou, za pomoci spriaznenej šľachty (najmä Garjanských, ktorí boli jasne na jeho strane a ktorým sa za to dostatočne odmenil), ktorá často vystupovala pod neutrálnym pláštikom sa z tejto nezávideniahodnej situácie dostal.

Trpká skúsenosť ho viedla k tomu, že sa usiloval pripútať k sebe významné osobnosti kráľovstva.

To bol jeden z najpragmatickejších dôvodov, prečo v roku 1408 vznikol Dračí rád, v čom sa zhodujú mnohí historici vrátane Bartla, Dvořákovej, Bauma, Kavku, či ďalších.

Žigmund však neuvažoval len v intenciách domácej stabilizačnej politiky, ale i v takýchto kritických chvíľach myslel na boj s Turkami, preto ani Dračí rád nemohol byť len prvkom tejto stabilizačnej politiky.

Žigmunda totiž myšlienka veľkej križiackej výpravy nikdy neopustila: „I v dňoch jeho smrti v horúčnom mozgu cisárovom, stále tkvela vidina jeho víťazného ťaženia k oslobodeniu svätého hrobu.“ ⁴³

Je pravdepodobné, že Žigmund túžil priviesť svoje vojská na Harmageddon, kde by zlomil ich silu. Podobne ako jeho otec i on sa svojich cieľov nevzdával až do posledného dychu.

⁴¹ Z TURCA, Ján: Kronika Jána z Turca. In: Kroniky Stredovekého Slovenska. ed.SOPKO, Július, Budmerice: RAK, 1.vydanie, 1995, s.147. ⁴² tamtiež. ⁴³KAVKA, František: Poslední Lucemburk na českém tróne .Praha: Mladá Fronta, 1.vydanie, 1997, s.254.