Monigetti, Konstantin Fjodorovič

Konstantin Fjodorovič Monigetti (*19.03.1890 - +1931) sa narodil v Petrohrade a pochádzal z meštianskej rodiny. Hoci meno odkazovalo na talianskych predkov, rodina sa považovala za Rusov. Bol ženatý (manželka Eleonora Michajlovna), pravdepodobne jeden syn (narodený okolo roku 1913, osud neznámy).

Po vyštudovaní 1. gymnázia v Jekaterinoslave (1908) nastúpil mladý Monigetti na Vladimírsku vojenskú školu v Petrohrade, ktorú ukončil v roku 1910 v hodnosti poručík. Vojenskú službu začal u 49. pešieho (Brestského) pluku v Sevastopole, kde strávil celú svoju vojenskú kariéru v rámci cárskeho Ruska. V rokoch 1913-1914 bol vyslaný na štúdium pre mladších dôstojníkov do Imperátorskej Nikolajevskej vojenskej akadémie, ale jeho štúdium prerušilo vypuknutie vojny. Revolučné obdobie rokov 1917-1918 ho zastihlo v hodnosti kapitána (štábneho kapitána) ako veliteľa 14. pešej roty 49. pešieho pluku. Aktívne sa zúčastnil bojov 1. svetovej vojny a bol niekoľkokrát vyznamenaný.

Po rozpade Ruskej ríše istý čas slúžil ako stotník v Ozbrojených silách Ukrajinského štátu (je dosť pravdepodobné, že svoju službu v Ukrajinských formáciách začal ešte skôr, pretože v januári 1918 sa časť divízie ktorej súčasťou bol 49. peší pluk ukrainizovala a v rovnakom mesiaci vznikla aj Ukrajinská ľudová republika). Monigetti mal byť menovaný do funkcie staršieho pobočníka v štábe 15. pešej divízie v Jekaterinoslave, ale nie sú informácie, že by do funkcie skutočne nastúpil. Koncom roku 1918 dochádza k transformácii moci na Ukrajine, vláda hetmana Skoropadského reprezentujúca Ukrajinský štát sa rúca a moc preberá Direktórium Ukrajinskej ľudovej republiky pod vedením Symona Petljuru. Kedy a ako ukončil Monigetti službu v protibolševických formáciách a prešiel k Červenej armáde nie je známe, ale vo februári 1919 už slúžil v Červenej armáde. Je známe jeho pôsobenie vo funkcii náčelníka štábu Vojsk Pravobrežnej Ukrajiny, neskôr vo funkcii náčelníka štábu 14. armády (22.06.1919-02.07.1919), ktorej velil Kliment Vorošilov. Následne slúžil ako náčelník štábu Jekaterinoslavského opevneného priestoru a súčasne pôsobil ako inšpektor pechoty Vyššej vojenskej inšpekcie. V lete 1919 utrpela Červená armáda na Ukrajine viacero porážok a ustupovala. Novým Monigettiho pôsobiskom sa mal stať Simbirsk, kde bol predurčený k službe v rámci veliteľstva 5. armády. Na nové pôsobisko sa nikdy nedostavil, pri ústupe Červenej armády z Kyjeva v auguste 1919 dezertoval a zostal na území kontrolovanom silami Ruského štátu. Nie je isté či vstúpil do aktívnej služby, alebo nie, ale v septembri 1919 bol zatknutý oddielom kontrarozviedky pod vedením generálporučíka Bredova. Bol vyšetrovaný a za svoju službu v Červenej armáde obvinený. Najvyššou súdno-vyšetrovacou komisiou pri štábe Ozbrojených síl Južného Ruska bol odsúdený na 7 rokov väzenia. Vo výkone trestu nestrávil veľa času, k 16.03.1920 bol amnestovaný (stratil ale vojenskú hodnosť) a k 19.03.1920 bol odoslaný ako radový vojak na front. Cestou k svojej jednotke opäť dezertoval.

V Jekateronodare obsadenom Červenou armádou sa mu podarilo získať cudzie doklady a ďalšie 4 roky sa skrýval a žil pod cudzím menom. 09.08.1924 bol Nižnom Novgorode, kde pracoval v družstve, zatknutý, pretože ho udala vlastná manželka, ktorá podľa vlastných slov už nedokázala psychicky zniesť život v ilegalite. Naopak Monigetti bol presvedčený o tom, že ho udala zo strachu o jeho zdravie, pretože sa začiatkom roku 1921 zbláznil a liečil sa v Kiškinskej psychiatrickej nemocnici (Orel). Najskôr bol vyšetrovaný v Nižnom Novgorode, začiatkom októbra bol premiestnený do Moskvy a v dňoch 29.-30.11.1924 bol Vojenským kolégiom Najvyššieho súdu ZSSR pod vedením Vasilija Vasiljeviča Ulricha odsúdený na trest smrti zastrelením za dezerciu z Červenej armády a život pod cudzím menom. Ihneď po vynesení rozsudku bol ale trest zmenený na 5 rokov väzenia s prísnou izoláciou a 3 roky straty občianskych práv.

Trest si dopykával v Moskovkej väznici Lefortovo (05.12.1924-04.04.1926), v Sokolničeskom nápravnom tábore (04.04.1926-05.05.1926) a nakoniec v Ivanovskom nápravnom pracovnom tábore (05.05.1926-30.09.1926). Následne bol podmienečne prepustený a v roku 1927 mu boli predčasne obnovené občianske práva. K 10. výročiu VOSR bol amnestovaný. Po prepustení žil s rodinou u príbuzných v Dnepropetrovsku. Tu sa mu podarilo získať prácu učiteľa na Banskom inštitúte. Popri vyučovaní si rozširoval vzdelanie (získal titul docenta) a bol zaradený do záloh Červenej armády (s predurčením na funkciu náčelník štábu pluku).

18.12.1930 bol opäť zatknutý. V tom čase pôsobil ako učiteľ vojenských vied a vojenský inštruktor Robotníckej fakulty Banského inštitútu a bol obvinený za členstvo v dôstojníckej kontrarevolučnej organizácii, ktorej cieľom bolo ozbrojeným povstaním zvrhnúť sovietsku moc. Spolu s ním boli zatknutí a obvinení viacerí (minimálne 22 osôb) prevažne bývalí aj aktívni príslušníci armády - napr. plukovník v zálohe F.F. Fešot, veliteľ 30. streleckej divízie P.P. Mjasojedov, náčelník štábu rovnakej divízie M.M. Katanskij, vojenský náčelník Banského inštitútu S.M. Michajlovskij, veliteľ 30. delostreleckého pluku A.K. Juckovskij (označený za vodcu organizácie) a ďalší. Monigetti bol obvinený ako jeden z vedúcich predstaviteľov organizácie a súčasťou spisu bol aj údajný plán na dobytie Dnepropetrovska. Monigetti strávil takmer 4 mesiace vo vyšetrovacej väzbe bez toho, aby bol čo len raz vypočutý. Na prvom výsluchu dňa 12.04.1931 vinu odmietol, napriek tomu bol 30.05.1931 odsúdený na trest smrti. Žiadosť o milosť, ktorú rodina adresovala predsedovi Ústredného výkonného výboru ZSSR Michailovi Kalininovi, bola zamietnutá a rozsudok bol pravdepodobne obratom vykonaný.

V roku 1959 požiadala manželka Eleonora Michajlovna vojenskú prokuratúru Kyjevského vojenského okruhu o rehabilitáciu manžela. Po opakovanej žiadosti v roku 1960 a realizovaného vyšetrovania bol Monigetti následne plne rehabilitovaný z dôvodu "absencie trestného činu".

Zdroj: ria1914.info

ruslan.library.spbstu.ru

tfde.dp.ua