Vojna ruží XI. - Koniec vojvodu z Clarence

Autor: Radoslav Turik 🕔︎︎ 👁︎ 26.805

Úspešná likvidácia Lancasterovcov a Warwicka rozviazala kráľovi Eduardovi IV. ruky. Hoci v Anglicku vládol už od roku 1461, skutočne slobodne začal vládnuť, až po likvidácii svojich konkurentov. Nemožno povedať, že po bitke pri Tewkesbury už neexistovali žiadni kandidáti na anglický trón, ale bezprostredne od nikoho žiadna hrozba nehrozila. V máji 1471 sa Eduard IV. mohol vrátiť do Londýna s pocitom bezpečia a venovať sa rozvoju krajiny.

Neustále boje uvoľnili mnohé pozície, ktoré panovník potreboval obsadiť. Do popredia sa dostávajú mnohí bývalí podporovatelia Lancasterovcov, ako napr. Jan Morton, sudca Fortescue, či klan váhavých Stanleyovcov. Kancelárom sa stal biskup Robert Stillington. Kráľovským komorníkom sa stal kráľov blízky druh lord Hastings. Toto postavenie prinášalo Hastingsovi vplyv, ale vďaka nemu sa dostal do konfliktu s klanom Woodwillovcov, teda rodinou kráľovnej. Slávny turnajový bojvník Anton lord Scales prevzal otcov titul a stal lordom Riversom. Kráľ mu zveril výchovu svojho syna princa z Walesu. Rivers spolu so svojím zverencom odišli na hrad Ludlow vo Walese, kde strávili takmer celých 10 rokov.

Reklama

Napriek zdanlivému pokoju sa na kráľovskom dvore vždy vytvorili podmienky pre nejaký vážny spor. Najväčšou hrozbou, ktorá mohla ohroziť panovníka boli spory medzi jeho bratmi vojvodami z Clarence a Gloucesteru. Najmä aktivity vojvodu z Clarence boli priam zarážajúce. Napriek tomu, že v plnej nahote ukázal svoj podlý, zákerný a sebecký charakter, v čase keď zradil svojho brata kráľa Eduarda a pridal sa k Warwickovi, nestiahol sa do úzadia. Naopak požadoval odmenu, zato, že sa pri Tewkesbury pridal na správnu stranu.

V roku 1471 Clarencovi vrátili všetky jeho majetky. Keďže jeho manželka bola Warwickova dcéra zdedil aj mnoho majetku po bývalom kniežati z Warwicku. S jedlom však rástla chuť. Dokázal presvedčiť kráľa, aby mu zveril niektoré ďalšie úrady. V roku 1472 Clarence s hrôzou zistil, že si Gloucester chce zobrať za manželku mladšiu Warwickovu dcéru. Tá bola vdovou po princovi Eduardovi Lancasterovi, ktorý padol pri Tewkesbury. To by znamenalo, že Gloucester ma právo na polovicu Warwickových majetkov, ktoré teraz spravoval Clarence. Je nutné poznamenať, že v honbe za Warwickovým majetkom preukázal aj Gloucester rovnaké množstvo chamtivosti, ako Clarence.

Ďalší vývoj pripomína tragikomédiu. Clarence nechal svoju švagrinú uniesť, aby zabránil bratovej svadbe. Vojvoda Gloucester ju vypátral a oslobodil. Odviedol ju do bezpečia a naďalej viedol svoj spor s bratom. Spor medzi bratmi pokračoval celé tri roky a dal riadne zabrať Eduardovej trpezlivosti. Obaja protivníci obhajovali svoje práva pred kráľovskou radou, ale spor vyriešený nebol. V roku 1472 sa Richard vojvoda z Gloucesteru oženil s lady Annou, hoci neubehol ešte ani rok od smrti jej manžela a nebol získaný pápežský súhlas, pretože išlo blízkych príbuzných. Clarenca sobáš rozzúril a prehlásil, že Gloucester nedostane z Warwickovho majetku ani cent.


Richard Plantagenet, vojvoda z Gloucesteru - mladší brat kráľa Eduarda IV. , budúci kráľ Richard III.

Schyľovalo sa k ozbrojenému konfliktu medzi oboma bratmi. Lenže v Anglicku nebola anarchia a kráľom nebol žiaden slaboch, ktorý by v krajine toleroval podobné svojvoľné riešenia konfliktov. Eduard ukázal obom kohútom svoju pevnú ruku a uštedril im tvrdú lekciu. Zvláštnym výnosom parlamentu zhabal Warwickov majetok pre korunu. Toto konanie bolo v súlade s platným právom. Tento čin zasiahol najmä Clarenca, pretože ho zbavoval všetkých majetkov po Warwickovi. Ďalším zákonom rozdelil pozostalosť po Warwickovi na rovné diely, ktoré pridelil obom bratom. Po tomto rozhodnutí dal obom bratom jasne najavo, že už nechce o celom spore nič počuť, pretože sa celá záležitosť môže skončiť inak.

Po uzavretí tohto boľavého sporu sa mohol Eduard IV. opäť venovať zahraničnej politike. Jeho pozornosť priťahovalo najmä Burgundsko a Francúzsko. Angličanov ešte neprebolela strata francúzskeho panstva. S podporou Burgundska, malo Anglicko šancu pomýšľať na nové súperenie s Francúzskom. Burgundský vojvoda Karol bol vždy ochotný začať spor so svojim bratrancom francúzskym kráľom. S podporou Burgundska sa Eduard IV. v roku 1475 rozhodol pre inváziu do Francúzska. Za svoju podporu malo Burgundsko získať rozsiahle územia francúzskeho kráľovstva.

Nie je celkom známe prečo sa Eduard práve vtedy rozhodol pre inváziu. V každom prípade si táto myšlienka získala podporu. Parlament odhlasoval Eduardovi financie na 12 tisíc lukostrelcov. Pred odchodom z Anglicka sa kráľ snažil urovnať väčšinu sporov a problémov. Takisto sa snažil znova dať dokopy kráľovské financie. V tomto snažení bol úspešný. Zomrel ako bohatý muž. Svoje príjmy zvyšoval najmä zavedením tzv. darov. Boli to pôžičky, ktoré neboli nikdy splatené. Kráľ takéto dary „ dobrovoľne vymáhal“ od zámožných ľudí. Uprostred rozhovoru zo zámožnými ľuďmi sa kráľ pýtal koľko sú ochotní venovať na vojnu s Francúzskom. Spoločníci museli chtiac-nechtiac otvoriť peňaženky a ukázať svoje vlastenectvo. Aj s takýchto zdrojov boli pokrývane náklady na vojnu, či vládnutie.

V roku 1475 sa anglická armáda preplavila do Calais. Eduard svoju armádu skvele vybavil a pripravil. Invázna armáda mohla mať asi 20 tisíc mužov. S Eduardom odišla do vojny pýcha anglickej šľachty. V čele najväčších jednotiek boli kráľovi bratia vojvodovia z Clarence a Gloucesteru. Nechýbali tu vojvodovia z Buckinghamu, Norfolku, Suffolku, Exeteru (bol prepustený z väzenia), knieža z Devonu, či Stanleyovci.

Reklama

Vojnu začal Eduard formálnou výzvou francúzskemu kráľovi. Táto výzva obsahovala tvrdenie Eduarda IV. o tom, že je právoplatným kráľom Francúzska, ktorý žiada trón. V súkromí, však anglický vyslanec naznačil francúzskemu, že anglický kráľ si nemyslí, že vojna je nevyhnutná a je ochotný rokovať. Tento postup bol nevyhnutný, pretože sľúbená pomoc z Burgundska neprišla. Od začiatku sa ukázalo, že sa Eduard do francúzskeho ťaženia nijako nehrnie. Toto vojenské dobrodružstvo je tak trochu opradené tajomstvom. Možno chcel Eduard, iba zjednotiť Angličanov myšlienkou vojny proti starému nepriateľovi, po všetkých tých vnútorných konfliktoch. Burgundský vojvoda bol starý lišiak. V žiadnom prípade mu nešlo o to, aby pomáhal Eduardovi na francúzsky trón. Chcel len aby sa Francúzsko a Anglicko navzájom oslabovali, v čase kedy mienil dobyť Lotrinsko a pripojiť ho k Burgundsku.

Keď Eduard prehliadol hru, ktorú hral vojvoda Burgundsky, rozhodol sa z konfliktu nejako vymanévrovať. Celý mesiac sa obe armády vyhýbali stretnutiu, pretože si vlastne nikto neprial bojovať. Nakoniec sa obe armády rozložili pri meste Amiens. Okamžite sa začali mierové rokovania. Spočiatku silné anglické požiadavky boli zredukované k obojstrannej spokojnosti. Francúzsky kráľ sa zaviazal zaplatiť náklady anglickej armády a platiť ročný tribút. Vykúpil tiež ex-kráľovnu Margitu zo zajatia za slušný obnos. Malou pomstou burgundskému vojvodovi bol obranný pakt Anglicka a Francúzska namierený proti Burgundsku.

Obaja panovníci sa stretli 29. augusta 1475 neďaleko mesta Picquigny na rieke Somme. Rokovanie skončilo rýchle, vďaka vzájomnému porozumeniu. Zmluva z Picquigny definitívne ukončila storočnú vojnu. Z výsledkom rokovania boli spokojné obe strany. Najmä francúzsky kráľ sa stále chválil, že vyhnal Angličanov nie zbraňami, ale poslal ich preč s francúzskym jedlom a vínom. Aj anglický kráľ sa vrátil domov spokojný. Obyvatelia Londýna, ktorých zaujímal viacej obchod ako vojna ho privítali s nadšením. Jedinou stratou bola smrť vojvodu z Exeteru, ktorý spadol cez palubu počas plavby späť. Nie je to možné dokázať, ale zdá sa, že sa Eduard zbavil ďalšieho nepriateľa.


Rozhovory v Picquigny - Eduard IV. a Ľudovít XI.

Po návrate domov zistil, že ho čakajú ďalšie problémy. Ich pôvodcom bol vždy nespokojný vojvoda z Clarence. Nenapraviteľný vojvoda opakovane vyvolával problémy. Tentokrát s ním, ale Eduard nemal zľutovanie. V roku 1476 zomrela Clarencova žena a nedávno narodené dieťa. O niekoľko mesiacov Clarencovi ľudia uniesli jednu z dám Clarencovej manželky a obvinili ju z z čarodejníctva. Pripisovali jej smrť vojvodkyne z Clarence a jej syna. Nešťastnú ženu postavili rýchlo odsúdili a obesili. Z tohto zločinu obvinili aj niekoľko ďalších ľudí a popravili. Clarence a jeho ľudia sa dopúšťali zjavných nezákonností. Jeden z obvinených rytier Jan Tucotes unikol a podal správu o Clarencovom vyčíňaní na kráľovskom dvore.

Medzitým vypuklo malé povstanie v Cambridgeshire, ktoré údajne podnietil Clarence. Kráľ si zavolal Clarenca do Londýna a obvinil ho, že svojim počínaním zdiskreditoval kráľovské právo a nechal ho uväzniť v Toweri. V januári 1478 zvolal parlament, ktorý prediskutoval obžalobu na vojvodu Clarenca. V obžalobe boli zhrnuté všetky Clarencove previnenia. Nezabudlo sa ani na jeho správanie pred bitkou pri Tewkesbury. Obvinenie zo zrady bolo sformulované veľmi všeobecne. Parlament po určitom váhaní vyniesol rozsudok o strate cti a práv pre Clarenca. Rozsudok smrti nad Clerencom mal vykonať rytiersky súd zvolaný vojvodom z Buckinghamu. Buckingham nebol z tejto úlohy nadšený a popravu stále odkladal. Vedel, že priama zodpovednosť za smrť vojvodu z Clarence zostane na ňom, ale nemal inú možnosť. Clarence bol popravený 18. februára 1478 v Toweri. Nemožno povedať, že Clarenceova smrť bola úplne spravodlivá, ale je nutné konštatovať, že veľkou mierou si je vinný sám. Svojím správaním dlho dráždil svojho brata a Eduard ukazoval dlho svoju trpezlivosť. Keď však pohár trpezlivosti pretiekol, bol kráľ nekompromisný a nemilosrdný.

Zdroje:
Neillands, R.: Války růží. Praha: Naše vojsko, 1992
http://en.wikipedia.org/wiki/Wars_of_the_Roses
http://www.wars-of-the-roses.com/

Přidejte se k nám

Věříme, že mezi Vámi jsou lidé s různými zájmy a zkušenostmi, kteří by mohli přispět svými znalostmi a nápady. Pokud máte rádi vojenskou historii a máte zkušenosti s historickým výzkumem, psaním článků, editací textů, moderováním, tvorbou obrázků, grafiky nebo videí, nebo prostě jen máte chuť se zapojit do našeho unikátního systému, můžete se k nám připojit a pomoci nám vytvářet obsah, který bude zajímavý a přínosný pro ostatní čtenáře.

Zjistit více