Turecké vojenské výboje na území dnešného Slovenska II.

Autor: Radoslav Turik 🕔︎︎ 👁︎ 67.017

Po smrti Ferdinanda I. Habsburského zaujal jeho miesto Maxmilián. Pokoj na turecko-uhorskom pohraničí nenastal. Turci znamenite využívali konflikty Habsburgovcov a uhorskej šľachty a stupňovali tlak na Uhorsko. Už v roku 1570 vpadli Turci na Spiš a rabovali v celej oblasti. V roku 1571 dobyli a zničili hrad Hodejov. Hlavný tlak smeroval do oblasti banských miest, ktoré boli hlavným cieľom tureckej expanzie. Bohaté ložiská drahých kovov dráždili tureckých veliteľov.


Maxmilián II. Habsburský

Reklama

Trpkú príučku zasadili Turci obrancom Uhorska dobytím hradu Modrý Kameň v roku 1575. Hrad dobyli jednotky z troch tureckých sandžakov. Turecké jednotky sa zhromaždili pri hrade Drégely na druhej strane rieky Ipeľ oproti Šahám. Modrý Kameň bol slabo opevnený a mal len malú posádku. Veliteľom hradnej posádky bol Peter Romhány. Hneď po príchode tureckých jednotiek mu bolo jasné, že sa hrad neudrží, bez pomoci zvonku. Adresoval okolitým posádkam zúfalé prosby. Veliteľ preddunajského vojenského dištriktu Šimon Forgách zhromaždil početné vojsko, ale neurobil pre záchranu Modrého Kameňa nič. Vojsko sa zhromaždilo pri Zvolene a Vígľaši.

Turci nelenili a využili neschopnosť uhorských dôstojníkov a proti Modrému kameňu podnikli energický útok. Útočne jednotky viedol skúsený veliteľ beg Kara Ali. Rozostavil svoje štyri delá a tri dni ostreľoval múry hradu. Následný nočný útok nedokázali obrancovia zadržať a Modrý Kameň skončil v tureckých rukách. Tento úspech Turkov neuspokojil a okamžite sa presunuli k hradu Divín. Ten sa nachádzal v rovnakom stave ako Modrý Kameň. Jeho posádka niekoľko dní zúrivo odolávala a nakoniec sa pokúsila prebiť z hradu. Pri tomto výpade zahynula väčšina posádky. Padol aj veliteľ hradu Balassa. Svoj úspech Turci podčiarkli obsadením hradu Drieňov. Pre obrancov to bol hotový debakel a pritom Forgáchove jednotky táborili pri Vígľaši.

Napriek týmto neúspechom sa v otázke obrany Uhorska viac rokovalo ako konalo. Účinnú obranu proti tureckým nájazdom sa podarilo ako-tak vybudovať až v 90tých rokoch. Základným problémom bol nedostatok financií, ktorý nedovoľoval najímať dostatok skúsených žoldnierov. Chýbalo aj materiálne zabezpečenie jednotiek. Turci zatiaľ svojimi jednotkami spustošili a vyrabovali desiatky obcí. Niektoré obce, ktoré bili viackrát vyrabované platili Turkom dobrovoľne poplatky.

Výraznejší úspech zaznamenali uhorské jednotky až v bitke pri dedine Szikszó južne od Košíc (dnes mestečko v Maďarsku). Turci vyberali v tejto oblasti čoraz vyššie poplatky, až to nakoniec zúfalí obyvatelia obce Szikszó nevydržali a prestali platiť. Turci to pokladali za rebéliu a rozhodli sa mestečko exemplárne potrestať. Pri Pešti sa zhromaždila asi 8 tisícová turecká armáda pod vedením Kara Aliho. Turecká armáda došla k opustenému mestečku 20. októbra.. Onedlho ich, ale prekvapil pri rabovaní príchod uhorských jednotiek. Turci boli sebavedomí a boli aj v početnej výhode. Napriek dobrému postaveniu boli turecké jednotky prekvapené rozhodným útokom uhorských jednotiek. Tie zaútočili až večer a bojisko bolo osvetlené ohňom z horiaceho mestečka. Veliaci turecký dôstojník bol zranený a jeho zástupca zabitý. Napriek tureckej prevahe sa uhorské jednotky zmocnili tureckých diel a otočili ich proti ich majiteľom. Turecká jazda zaváhala a ustúpila z bojiska zanechajúc pechotu vlastnému osudu. Bolo zabitých cez 1700 Turkov a 400 ich víťazi zajali. Toto víťazstvo bolo vzpruhou pre morálku cisárskych jednotiek.

Napriek úspechu sa nepodarilo úplne zabrániť tureckým vpádom. Obrana Uhorska sa však postupne zlepšovala. Zásluhy na tom mal najmä veliteľ banského kapitanátu Mikuláš Pálffy. Na zlepšení celkovej situácie mali veľký podiel aj úspechy habsburských vojsk na začiatku pätnásťročnej vojny. Najmä víťazstvo pri Pakozde ovplyvnili situáciu na dnešnom južnom Slovensku. Uhorské vojska dobyli Divín i Fiľakovo, odkiaľ podnikali nové útoky na turecké pozície.

Fiľakovo dobyl košický hlavný kapitán Karol Tieffenbach. Po štyroch dňoch bojov turecká posádka kapitulovala a bola prepustená bez zbraní a eskortovaná k Sečanom. Séria úspechov pokračovala aj naďalej. Odvážnym výpadom k mestu Sečany rozbili uhorské jednotky turecký vojenský tábor. Zničenie tureckých jednotiek v tomto sektore prinútilo Turkov opustiť aj ďalšie oporné body ako Modrý Kameň, Drieňov, Hajnačku a pod. K týmto úspechom sa pridal aj bansky kapitán Pálffy, ktorý obsadil Sečany a o niekoľko mesiacov dobyl Novohrad. Pálffy svoje jednotky zhromaždil pri Nitre, rýchlym pochodom dorazil k Novohradu a po krátkom obliehaní sa asi 450 tureckých vojakov vzdalo.

Ďalší vývoj bol pomerne nerozhodný, ale napokon sa šťastie opäť priklonilo na cisársku stranu. Významným úspechom bolo dobytie pevnosti Vacov, Vyšehrad a Ostrihom. Na dobytí Ostrihomu mal zásluhu najmä skúsený cisársky veliteľ Karl Mansfeld. So svojou armádou prekvapivo prekročil Dunaj a pritiahol k Ostrihomu, tak rýchlo, že sa Turkom nepodarilo obranu posilniť. Preto pevnosť bola pevnosť zraniteľná. Posádku sa snažila vyslobodiť asi 16 tisícová turecká armáda. Habsburské vojská nedovolili Turkom preniknúť k obliehanej posádke a uštedrili im ťažkú porážku. Z tohto úžasného víťazstva sa Mansfeld dlho neradoval. Onedlho zomrel na infekčnú chorobu. Dobytie Ostrihomu malo veľký ohlas v Európe.

Reklama

Reťaz úspechov skončila porážkou habsburských vojsk pri Mezőkeresztesi. Následkom tejto porážky sa Turci opäť zmocnili Jágru, čím došlo k ohrozeniu oblasti dnešného východného Slovenska. Ukázalo sa, že slabnúca osmanská ríša má ešte armádu, ktorá vie hrýzť. Napriek dočasnému útlmu sa cisárskym vojskám ešte podarilo dobyť v roku 1597 Tatu a a v nasledujúcom roku aj Ráb. V období, keď mala prevahu cisárska armáda sa Turci pokúsili uzavrieť mier, no obe strany sa nedohodli.

V roku 1599 zažilo územie dnešného Slovenska ďalší lúpežný vpád. Boli vyplienené desiatky dedín a tisícky ľudí odvlečené do otroctva. Civilnému obyvateľstvu škodili aj žoldnierske skupiny, ktoré dezertovali a zmenili sa na lúpežné bandy. Posledná fáza pätnásťročnej vojny z veľkej časti premrhala potenciál úspechov zo začiatku konfliktu. Došlo k výrazným rozporom medzi cisárskymi a uhorskými veliteľmi, čo viedlo k oslabeniu protitureckej obrany. Povstanie Štefana Bočkaja ešte viacej situáciu skomplikovalo a zamestnalo cisárske vojska, čo umožnilo Turkom opätovne získať niektoré pozície. V roku 1605 Turci dobyli Ostrihom. V tomto období už obe strany nevládali ďalej stupňovať konflikt a v roku 1606 uzavreli mier. Úspechy boli skromné, zato straty výrazné. Mnohé územia, ktoré sa podarilo od Turkov získať boli také zdevastované, že trvalo cele desaťročia, kým sa zacelili vojnové rany a obnovila hospodárska prosperita.

Ani po vyhlásení prímeria sa v pohraničí situácia neupokojila. Neustále dochádzalo k potýčkam medzi tureckými a uhorskými posádkami. Turci bežne vypálili celé dediny, ba dokonca sa postupne začali objavovať aj menšie ťaženia s cieľom obsadiť niektoré oporné body. V roku 1639 dobyli hrad Damasd a takmer získali Levice. V roku 1649 obsadili hrad Drégely, ale po diplomatických protestoch hrad vrátili.

Najväčší incident sa odohral pri Veľkých Vozokanoch v roku 1652. Asi 4000 Turkov smerovalo údolím rieky Žitavy smerom k Novým Zámkom. Pri Veľkých Vozokanoch sa im postavil do cesty Adam Forgách s asi 1200 mužmi. Postavili si provizórne poľné opevnenie za ktorým zaujali pozície a čakali na turecké jednotky. Turci niekoľkokrát zaútočili na slabšieho, ale opevneného protivníka a boli krvavo odrazení. Stratili asi 600 mužov a museli ustúpiť. Zároveň prišli o celú korisť a zajatcov.

Na stabilite nepridávali ani občasné prepady trhov, kde jedna alebo druhá strana prepadávala kupcov a zhabala im majetok. Súčasťou mierového života vojenských posádok na hranici boli aj dohodnuté súboje medzi jednotlivcami, či skupinami bojovníkov. Napriek tomu, že sa vždy dohodli pravidlá, často sa súboje končili hromadnými bitkami. Medzi uhorskými bojovníkmi boli častými účastníkmi súbojov Juraj Túry, Michal Bory, či František Dobó. Menovaní bojovníci sa svojimi víťazstvami v súbojoch stali postupne legendami v pohraničných posádkach. Obdobie v ktorom poľavil tlak osmanskej ríše na Uhorsko sa postupne končilo a na obzore sa začali objavovať prvé náznaky nového veľkého konfliktu.

Zdroje:
Dangl, V.: Bitky a bojiská, Bratislava 1984
Czambel, S.: Dejiny Slovenska II. Bratislava 1987
Kováč, D.: Dejiny Slovenska, Bratislava 1998
Horváth, Pavol - Kopčan, Vojtech: Turci na Slovensku, Bratislava 1971.
Dangl, V.: Vojenské dejiny Slovenska II. Bratislava 1995

Přidejte se k nám

Věříme, že mezi Vámi jsou lidé s různými zájmy a zkušenostmi, kteří by mohli přispět svými znalostmi a nápady. Pokud máte rádi vojenskou historii a máte zkušenosti s historickým výzkumem, psaním článků, editací textů, moderováním, tvorbou obrázků, grafiky nebo videí, nebo prostě jen máte chuť se zapojit do našeho unikátního systému, můžete se k nám připojit a pomoci nám vytvářet obsah, který bude zajímavý a přínosný pro ostatní čtenáře.

Zjistit více