Babylónska ríša

Autor: Radoslav Turik 🕔︎︎ 👁︎ 77.105

V priebehu troch tisícročí sa v priestore Mezopotámie vystriedalo niekoľko dominantných štátnych útvarov. Jedným z nich je bola Babylonská ríša. Podobne ako aj iné štátne útvary prežíval tento štát obdobia úspechov a rastu, ale aj obdobia úpadku. Dejiny Babylónskej ríše rozdeľujem na obdobia Starobabylonskej, Stredobabylonskej a Novobabylonskej ríše.

Založenie tohto štátneho útvaru súvisí s príchodom kočovných kmeňov Amoritov, niekedy označovaných aj ako Amorejcov. Tieto kmene sa usadili v Mezopotámii a ukončili obdobie vlády a kultúry sumerskej civilizácie. Vzhľadom na fakt, že boli Amoriti civilizačne na nižšom stupni, môžeme skonštatovať, že prevzali od podmanených Sumerov mnoho civilizačných výdobytkov.

Reklama

Po rozpade urského štátu sa na území južnej Mezopotámie vytvorilo niekoľko menších mestských štátov, z ktorých najvýznamnejšie boli Isín a Larsa. Vládli v nich panovníci amoritského pôvodu, ktorí vzájomne zápasili o sporné územia a snažili sa expandovať na úkor svojich susedov. Výrazný úspech dosiahol panovník Išbierra u Isínu (2017-1985 p. n. l.) a jeho následníci. Panovníci z Isínu stabilizovali spoločnosť a nadviazali na tradície 3. urskej dynastie. Ich činy sú opísané v sumerských textoch, v ktorých dominuje mierový motív. Mestský štát Isín dominoval v tomto priestore asi sto rokov. Na konci vlády panovníka Lipištara(1934-1924 p. n. l.) začala mocenské pozície Isínu ohrozovať Larsa. Dočasné prvenstvo Larsy vybojoval panovník Gungunum. V roku 1817 p. n. l. dobyl panovník Rímsín z Larsy mesto Isín a zjednotil južnú Mezopotámiu.

V období vzostupu Larsy, už vyrastal tomuto mestskému štátu tvrdý konkurent mesto Babylon. Zakladateľom prvej babylónskej dynastie bol amoritský panovník Sumuabum. Babylon pozdvihol do výšin až šiesty panovník tejto dynastie Chammurapi. Bol súčasníkom a súperom panovníka Rimsína z Larsy. Vďaka svojím politickým a vojenským úspechom rýchlo vyradil všetkých konkurentov z hry o ovládnutie Mezopotámie. Vládol v rokoch 1792-1750 p. n. l. V 30. roku svojej vlády (1762 p. n. l.) dobyl mesto Larsu. V roku 1757 p. n. l. zlikvidoval koalíciu miest Elam, Ešnuna a Mari. O dva roky neskôr zlikvidoval povstanie na čele ktorého stálo mesto Mari a zbavil ho akéhokoľvek politického významu. Po rokoch bojov tak sformoval veľkú ríšu, ktorá siahala od Perzského zálivu po územie dnešného Turecka.

Zachovali sa početné písomné pramene z obdobia Chammurapiho vlády a preto môžeme pomerne presne rekonštruovať jeho systém vládnutia. Celá ríša bola rozdelená do správnych oblastí riadených úradníkmi dosadenými priamo panovníkom. Správcovia zodpovedali za stav zavlažovacích kanálov, komunikácii a obrábanie kráľovskej pôdy. Každá oblasť sa členila do menších územnosprávnych jednotiek, ktoré by sme mohli prirovnať k okresom.

Administratíva starobabylónskeho štátu bola pomerne početná a špecializovaná. Financie štátu mal na starosti vplyvný úradník označovaný ako šandabakkum. Mal na starosti celý finančný aparát. Dôležité postavenie mali tiež úradníci, ktorí sa starali o pozemkové knihy. V týchto knihách boli zapísané prídely panovníkovej pôdy a príjmy z nich. Panovník nechával úradníkom málo priestoru na vlastnú iniciatívu. Museli presne plniť panovníkove inštrukcie. Výsledkom bola plná kontrola panovníka nad úradníckym aparátom. Je však jasné, že takýto aparát bol dosť nepružný. Hlavným zdrojom príjmov panovníka bol prenájom pôdy a dane. K držbe pôdy sa viazala povinnosť starať sa o zavlažovacie kanály a platiť dane.

Chammurapi sa najviac preslávil zostavením zákonníka. Tento zákonník bol založený na zásade odvety. Trest za jednotlivé porušenia zákona závisel predovšetkým od toho, z akej spoločenskej triedy pochádzal delikvent. Zákonník rozdelil obyvateľstvo do troch skupín. Prvá skupina je označená pojmom awilum. Je to rodová aristokracia, ktorá mala veľa privilégii. Vzájomné priestupky v rámci tejto vrstvy boli tvrdo trestané.

Druhá skupina sa volá muškénum Do tejto skupiny patrili aj držitelia kráľovskej pôdy. Ich postavenie bolo podriadené. V zásade by sme mohli povedať, že išlo o slobodných neprivilegovaných občanov Ak sa previnili členovia najvyššej vrstvy proti muškénovi, neboli trestaní podľa zásady odvety, ale museli zaplatiť pokutu.

Najnižšou skupinou obyvateľstva boli otroci. Boli označení otrockou značkou a ich útek bol tvrdo stíhaný. Previnenie proti ním bolo trestané pokutou, vyplácanou majiteľovi. Ich počet v spoločnosti nebol veľký. Pochádzali prevažne z vojnových výprav.

Reklama

Po Chammurapiho smrti sa začali prejavovať príznaky krízy v štáte. Po ňom vládli ešte ďalší panovníci ako Samsuliun, Abiešuch, Ammiditin a iní. Žiaden z nich sa však svojmu predchodcovi nevyrovnal a kríza sa stupňovala. Najväčšou hrozbou pre babylonskú ríšu boli Chetiti. V roku 1594 p. n. l. za vlády panovníka Aguma II. podľahol babylonský štát nájazdom Chetitov, ktorých viedol schopný panovník Muršiliš. Po odchode Chetitov sa vlády v meste zmocnili horské iránske kmene Kassitov.

Kassitská dynastia vládla v Babylone od roku 1593 p. n. l. Panovníci z tejto dynastie prevzali vládu v zložitej situácii. Do susednej Sýrie začali prenikať Chetiti, ktorým sa podarilo obnoviť stabilitu ich ríše a stretli sa tu zo záujmami Egypta a Mitanni. Panovníci z kassitskej dynastie však nezasahovali do týchto konfliktov. Za svoju neutralitu dostávali bohaté dary a zlato od panovníkov Egypta. Väčšinu energie venovali obnovovaniu vnútornej stability. To sa podarilo panovníkovi Ulamburiašovi I.

Kassiti veľmi rýchlo splynuli s miestnym obyvateľstvom a prijali babylonskú kultúru a náboženstvo. Vládnuca vrstva sa skladala z panovníka jeho rodiny, členov kráľovského dvora, vysokých úradníkov a dôstojníkov, ktorým panovník prenajímal pôdu ako prejav svojej priazne. Presná rekonštrukcia kassitskej spoločnosti nie je uskutočniteľná, vzhľadom na nedostatok prameňov. Vrcholom tohto obdobia babylonského štátu bola vláda panovníkov Kadašman –Charbeho, Kurigalzu, Kadašman – Enlila a Burnaburiaša II. Títo panovníci vládli v rokoch 1400-11347 p. n. l. písomné pramene z tohto obdobia svedčia o rozsiahlej stavebnej činnosti, znižovaní daní, reforme práva a ďalších stabilizujúcich faktorov. V tejto dobe Babylónia udržiavala dobré vzťahy s Egyptom.

Stabilné obdobie sa však pomaly chýlilo ku koncu. V tom období prešla celá oblasť zložitým vývojom. Egypt zamestnaný vnútornými problémami prestal podporovať ríšu Mitanni, ktorá sa stala obeťou chetitskej expanzie. Najdôležitejším dôsledkom pre Babylóniu bolo obnovenie Asýrskej ríše, ktorá sa stala čoskoro hrozbou pre svojich susedov. Už prvý významný stredoasýrsky panovník Aššurubalit I. začal sériu asýrsko-babylonských konfliktov. Samotný Babylon padol v roku 1235 p. n. l. Dobyl ho asýrsky panovník Tukultininurta I. za vlády posledného kassitského panovníka Kaštiliaša IV. Územie Babylónie sa stalo súčasťou asýrskej ríše.

Obnovenie babylonskej ríše nastáva až v 7. storočí p. n. l. V roku 626. p. n. l. sa vlády v Babylónii zmocnil panovník Nabopolassar. Podarilo sa mu vytlačiť Asýrčanov z Babylónie. Spojil sa zo zjednotiteľom médskych kmeňov Kyaxarom. Uzavreli spolu alianciu proti Asýrii a spoločne ju porazili. V roku 614 dobyli Médovia Aššur a v roku 612 p. n. l. Babylončania a Médovia spoločne dobyli Ninive. Onedlho Asýrska ríša zanikla a v Babylónii vznikol posledný významný štátny útvar Novobabylónska ríša.

Po dobytí Ninive si spojenci rozdelili územie bývalej Asýrskej ríše. Babylončanom pripadli všetky asýrske provincie v povodí Eufratu. Nabopolassar a jeho syn Nabukadnesar II. postupne ovládli celú Sýriu a Palestínu. Rozhodujúci úspech dosiahol následník trónu v roku 605 p. n. l. keď v bitke pri Karchemiši porazil egyptskú armádu faraóna Nekóa II.

Vláda Nabukadnesara II je obdobím rozkvetu tejto ríše. V roku 587 p. n. l. brutálne potlačil židovské povstanie v Júdei. Dobyl Jeruzalem a zničil mesto i chrám. Väčšina obyvateľstva bola deportovaná do Babylonu (biblické babylónske zajatie). Veľkú pozornosť venoval rozsiahlym prestavbám Babylonu. Babylon bol obklopený tromi radmi vysokých hradieb, ktoré z neho robili silne chránenú pevnosť. Objaviteľ Babylonu, nemecký archeológ Róbert Koldewey vykopal asi 360 obranných veží, ktoré zosilňovali obranu mesta. Veže boli stavané vo vzdialenosti asi 50 metrov za sebou. Nabukadnesarov palác mal ohromnú rozlohu. Južnú časť mesta skrášľovali preslávené vysuté záhrady. Bol to obrovský komplex zavlažovaných záhrad, omylom pripisovaných princeznej Semiramis. Do zoznamu architektonických skvostov mesta Babylon patrí aj slávna Ištarina brána, či chrám boha Marduka, ktorého súčasťou bola aj asi 70 metrov vysoká veža (zikkurat), známa najmä z biblického podania ako babylónska veža. Popri východnej strane Mardukovho chrámu viedla cesta, ktorá slúžila na slávnostné novoročné procesie.

Reklama

V novobabylónskom období boli okrem panovníka veľkými vlastníkmi pôdy aj chrámy. Najbohatšie chrámy boli v Babylone, Borsippe a Uruku. V chrámoch bol zamestnaný početný personál, medzi ktorí patrili okrem kňazov aj pisári, dozorcovia, roľníci a otroci. Chrám pozemky prenajímal a desatinu nájomného odovzdával štátu. Hospodárstvo chrámov podliehalo kontrole štátu. Ďalšie príjmy mal štát z prenájmu kráľovskej pôdy, z ciel daní a poplatkov, napríklad cestných ciel alebo dovozných. Veľké príjmy samozrejme prinášal medzinárodný obchod.Pri vláde panovníkovi pomáhal poradný zbor zložení z guvernérov provincii, správcov miest a najvyšších kňazov.

Koncom vlády Nabukadnesara II. sa začali prejavovať prvé príznaky krízy ríše. Po jeho smrti sa začalo rýchle striedanie panovníkov, ktoré vnútornej stabilite určite neprospelo. Najväčšou hrozbou pre ríšu boli Peržania vedení Kyrom Veľkým. Tento panovník obsadil obchodné cesty, ktoré viedli do Malej Ázie, čo významne zhoršilo postavenie Babylonu.

Krízu sa pokúsil zastaviť posledný babylónsky panovník Nabonid. Uskutočnil náboženskú reformu, ktorá mala vnútorne zjednotiť ríšu. Nahradil štátny kult boha Marduka, mesačným bohom Sínom, ktorého uctievali niektoré Babylončanmi podmanené národy. Pokúsil sa riešiť stratu obchodných ciest a začal prenikať na Arabský polostrov. Týmito krokmi sa pokúsil uniknúť tlaku Peržanov. Posunul hranice ríše až k k Jatríbu (dnešná Medina). V roku 539 p. n. l. sa vrátil do Babylonu aby bránil krajinu, ktorú napadol Kyros Veľký. Časť obyvateľstva vedená kňazmi a nespokojná z jeho náboženskou politikou sa vzdala a odovzdala Kyrovi mesto. Perzský panovník zakázal plienenie mesta a zachoval všetky náboženské a administratívne inštitúcie. Uspokojil sa iba z vymenovaním perzského guvernéra.

Zdroje:
http://www.hannibal.szm.sk/
Hrych, E.: Velká kniha vládců starověku, Praha 2002
Löwe, G.: ABC Antiky, Praha 2005
Pečírka, J.: Dejiny pravěku a starověku, Praha 1988
O'Connel, R.: Duše meče, Praha 2002
Glassner, J.J.: Mezopotámia, Praha 2004

Přidejte se k nám

Věříme, že mezi Vámi jsou lidé s různými zájmy a zkušenostmi, kteří by mohli přispět svými znalostmi a nápady. Pokud máte rádi vojenskou historii a máte zkušenosti s historickým výzkumem, psaním článků, editací textů, moderováním, tvorbou obrázků, grafiky nebo videí, nebo prostě jen máte chuť se zapojit do našeho unikátního systému, můžete se k nám připojit a pomoci nám vytvářet obsah, který bude zajímavý a přínosný pro ostatní čtenáře.

Zjistit více