Přehled článků autora

Dukliansky priesmyk mal už v minulosti tradične veľký vojenský význam. Jeho strategickú dôležitosť potvrdili aj boje oboch svetových vojen. Zatiaľ čo vojenské operácie z roku 1944 sú všeobecne známe, boje v rokoch 1914/1915 ostávajú zabudnuté v ich tieni. Avšak tieto boje počas I. svetovej vojny mali rovnako veľký význam a boli rovnako ťažké a krvavé ako neskoršie boje počas II. svetovej vojny.

Životopis ruského generála tatarského původu, který bojoval v 1. sv. válce.

Autor renomovaných kníh venovaných začiatočnej fáze sovietsko-nemeckej vojny. Predstaviteľ "novej vlny" ruských nezávislých vojenských historikov, ktorá svojou odbornou kvalitou výrazne prekonáva publicistiku Viktora Suvorova a svojou objektivitou výrazne prekonáva stereotypy oficiálnej ruskej historiografie.

Rakúsko-Uhorsko čelilo v novembri 1914 jednej z najťažších kríz počas celého obdobia I. svetovej vojny. Nemecký spojenec nedokázal splniť predvojnové sľuby a presunúť svoje hlavné sily z Francúzska na východný front. Armáda monarchie tak stála proti veľkej početnej prevahe ruských vojsk, ktoré postúpili ku Krakovu a ovládli karpatské priesmyky. Najkritickejšia situácia vznikla pri meste Humenné, ktorého obsadenie znamenalo najhlbší prienik Rusov do vnútrozemia vtedajšieho Uhorska. Od východoslovenskej nížiny útočiace ruské pluky oddeľovala už len posledná línia rakúsko-uhorskej obrany v údolí rieky Laborec.

Na severovýchode Slovenska v okrese Bardejov sa nachádza obec Stebnícka Huta, ktorá sa počas I. svetovej vojny stala dejiskom ťažkých bojov. Pri tejto obci došlo 3.4.1915 k udalosti, ktorá vstúpila do politickej histórie Československej republiky. Podľa tvrdenia oficiálnej verzie príslušníci rakúsko-uhorského 28. pešieho pluku vtedy dobrovoľne prebehli na ruskú stranu frontu. Tento útvar bol známy ako pluk „Pražských detí" a o jeho dezerciu sa mali zaslúžiť príslušníci „Českej družiny", ktorí v radoch ruskej cárskej armády bojovali proti Rakúsko-Uhorskej monarchii. Aká časť tohto príbehu je legendou a čo sa v skutočnosti stalo pri Stebníckej Hute?

Vojensko-politický vývoj v Lotyšsku v priebehu Prvej svetovej vojny a počas bojov o nezávislosť na pozadí občianskej vojny v Rusku. Vnútorný zápas o moc medzi lotyšskými nacionalistami, lotyšskými boľševikmi a pobaltskými Nemcami bol sprevádzaný zasahovaním vonkajších síl. Červená armáda Sovietskeho Ruska, Freikorps Nemecka, Západná dobrovoľnícka armáda bielogvardejských Rusov a Royal Navy Veľkej Británie intervenovali do miestneho diania s cieľom presadiť svoje záujmy a vplyv. V dôsledku toho Lotyšsko ostávalo bojiskom až do roku 1920.

Pokus o sovietizáciu Lotyšska nielenže pripravil vládu P.Stučky o verejnú podporu, ale zároveň podlomil morálku jej hlavnej mocenskej opory – červených lotyšských strelcov. Začalo dochádzať k masovým dezerciám z Červenej armády, ktoré boli spočiatku motivované nechuťou pokračovať v boji, keď je už Lotyšsko zbavené Nemcov. Následne sa k tomu pridal nesúhlas s politikou lotyšskej sovietskej vlády a niektorí jej vojaci začali dokonca prechádzať na stanu vlády K.Ulmanisa.

Čistky v dôstojníckom zbore Červenej armády v rokoch 1937-1938 používala oficiálna sovietska historiografia ako jeden z hlavných argumentov, ktorým vysvetľovala nepripravenosť Sovietskeho zväzu na vojnu s Nemeckom. Avšak súčasní ruskí historici tento argument vyvrátili a na základe svojich výskumov ukázali, aký bol skutočný rozsah a reálne dopady čistiek.

Karpatský front I. svetovej vojny patril v roku 1915 k strategicky najdôležitejším európskym bojiskám. Rady zákopov a prekážok z ostnatého drôtu preťali aj územie vtedajšej hornouhorskej Zemplínskej a Šarišskej župy. Teritórium šiestich okresov súčasného severovýchodného Slovenska sa tak stalo dejiskom intenzívnych vojenských operácií. Ťažké a krvavé boje boli striedané operačnými prestávkami, ktoré však dôstojníkom a vojakom neprinášali veľké uľahčenie ich náročného a vyčerpávajúceho frontového života.

Článok prináša základné informácie o 15 najúspešnejších odstreľovačoch Červenej armády z obdobia Druhej svetovej vojny. Sú v ňom zaradení len tí odstreľovači, ktorí nárokovali viac ako 400 zasiahnutých nepriateľských vojakov. Oficiálna sovietska historiografia takýto zoznam nikdy nepublikovala a k jeho zostaveniu došlo až v posledných rokoch.

Článok prináša porovnanie počtov a kvality tankov, delostreleckých systémov a vojenských lietadiel vo výzbroji Wehrmachtu a Červenej armády v rokoch 1940 – 1941. Na základe toho analyzuje prípravy Nemecka a Sovietskeho zväzu na vzájomné ozbrojené stretnutie. V závere ponúka interpretáciu týchto faktov na pozadí sovietskeho predvojnového strategického plánovania.

Článok prináša porovnanie počtov a kvality tankov, delostreleckých systémov a vojenských lietadiel vo výzbroji Wehrmachtu a Červenej armády v rokoch 1940 – 1941. Na základe toho analyzuje prípravy Nemecka a Sovietskeho zväzu na vzájomné ozbrojené stretnutie. V závere ponúka interpretáciu týchto faktov na pozadí sovietskeho predvojnového strategického plánovania.

V. diel - Nemecký BLitzkrieg

Na úseku sovietskej 4. armády a nemeckej 2. tankovej skupiny sa najdôležitejšie bojové akcie viedli severne a južne od Brest-Litovska. Severne od mesta prekročil pohraničnú rieku XLVII. motorizovaný zbor a južne XXIV. motorizovaný zbor. Priamo oproti Brest-Litovsku a v jeho blízkom susedstve útočili jednotky XII. armádneho zboru. Skúsení nemeckí dôstojníci a vojaci - veteráni bojov v západnej Európe - mali profesionálny výcvik, dokonale ovládali svoje zbrane a ich spolupráca v bojových podmienkach v rámci rôznych útvarov a zložiek bola dôkladne koordinovaná. Tieto faktory robili z Wehrmachtu dobre vyladený vojnový stroj a kompenzovali tak nízky počet jeho tankov, lietadiel a delostreleckých systémov. Vo všetkých týchto ukazovateľoch mala výraznú kvantitatívnu prevahu Červená armáda a v prípade tankov a delostrelectva mala aj prevahu kvalitatívnu.

I. diel - Na ceste k vojne

Po skončení Prvej svetovej vojny a vzniku nezávislého Poľska sa mesto Brest-Litovsk stalo integrálnou súčasťou nového štátu. V sovietsko-poľskej vojne v roku 1920 sa Poľsku podarilo odraziť útok Červenej armády a prinútiť ju k ústupu na východ. V tomto regióne, rovnako ako v celej Európe zavládol na dve desaťročia nestabilný mier, ktorý v druhej polovici 30-tych rokov prerástol do latentnej medzinárodnej politickej krízy. Napätie v Európe bolo spôsobené politickou radikalizáciou vyvolanou nacizmom a komunizmom. Nositelia týchto ideológií – Nemecko a Sovietsky zväz neboli spokojné s mocenským a územným usporiadaním po roku 1918 a usilovali sa o revíziu Versaillského systému. Agresívna politika týchto krajín mala v tomto období spoločného menovateľa, ktorým bol záujem na zmene status quo v Európe.

II. diel - Pred búrkou

Veliteľstvo sovietskej 4. armády v priebehu prvých troch týždňov júna 1941 opakovane hlásilo na štáb Západného zvláštneho vojenského okruhu, že nemecké jednotky v blízkosti hraníc sa s rastúcou intenzitou sústreďujú na protiľahlom brehu rieky Západný Bug, budujú zákopy a palebné postavenia, stavajú pozorovacie veže a na odkrytých úsekoch terénu vytvárajú maskovacie steny a naťahujú maskovacie siete. Tieto hlásenia zdôrazňovali, že nemecké lietadla skoro každý deň prenikajú do sovietskeho vzdušného priestoru a robia prieskum. 

III. diel - Brest-Litovsk v ohni

Jednou z najdôležitejších taktických úloh v prvej fáze ofenzívy nemeckej 2. tankovej skupiny bolo obsadenie pohraničných mostov cez rieku Západný Bug. Ovládnutie týchto mostov a zabránenie ich zničeniu bolo hlavným predpokladom pre rýchle a plynulé napredovanie ďalšieho útoku do hĺbky sovietskeho územia. V okolí Brest-Litovska sa nachádzalo 6 mostov (2 železničné – Brest-Litovsk a Semjatiče a 4 cestné – Drohičin, Kodeň, Domačevo, Vlodava).

IV. diel - Pravda o Brestskej pevnosti

Sovietska historiografia svoj popis bojov o Brestskú pevnosť vždy automaticky začínala konštatovaním, že táto pevnosť bola zastaraná a nevyhovovala požiadavkám vojenstva v 40-tych rokoch 20. storočia. Tieto argumenty sú platné len do istej miery, pretože aj keď pevnosť nemala charakter takých moderných opevnení ako napríklad francúzska Maginotova línia, napriek tomu predstavovala veľmi silný fortifikačný komplex. Jej opevnenia poskytovali dostatočnú ochranu pred nepriateľským delostreleckým ostreľovaním, leteckým bombardovaním a tankovými útokmi. Ochranu ďaleko lepšiu než by predstavovali poľné postavenia a zákopy. Problém však spočíval v tom, že velenie Červenej armády plánovalo ofenzívu a Brestskú pevnosť preto nikto na obranu nepripravoval...

Na prelome marca a apríla 1915 sa karpatský front otriasal v bojoch jednej z najdôležitejších bitiek I. svetovej vojny. Ruské velenie sústredilo v Karpatoch všetky dostupné sily a zahájilo rozhodujúcu ofenzívu, ktorej cieľom mal byť prienik do vnútrozemia Rakúsko-Uhorska a jeho vyradenie z vojny. Najexponovanejším úsekom karpatského frontu sa stal priestor medzi údolím rieky Laborec a hlavným hrebeňom Karpát, kde ruské vojská zasadili najsilnejšie údery.

Od vypuknutia sovietsko-nemeckej vojny v júny 1941 už uplynulo 65 rokov, avšak udalosti ktoré predchádzali tomuto konfliktu sú stále predmetom polemík historikov aj širokej verejnosti. Jedna z najpálčivejších otázok v rámci týchto polemík sa týka toho, či J.V.Stalin vedel o pripravovanom útoku A.Hitlera na Sovietsky zväz. Aby bolo možné na túto otázku odpovedať, v prvom rade je potrebne zistiť, akými konkrétnymi informáciami disponovali Stalin a sovietske politické a vojenské vedenie v období od kapitulácie Francúzska (22.6.1940) do vypuknutia sovietsko-nemeckej vojny (22.6.1941).

Informácie o spolupráci represívnych štruktúr komunistického a nacistického režimu sa v posledných rokoch stále častejšie objavujú nielen v bezhraničných priestoroch internetu, ale prenikli už aj do periodickej tlače a náučno-populárnych kníh. Taktiež sa objavili v zahraničných dokumentárnych filmoch a televíznych reláciách.  Aby bolo možné zodpovedať otázku, či sa jedná o nepravdivé výmysly, alebo o dlho utajovanú realitu, je potrebné zoznámiť sa prvotnými zdrojmi týchto informácií. Len na základe ich preskúmanie môžeme zistiť pravdu o spolupráci stalinských a hitlerovských bezpečnostných zložiek.

Významný ruský historik Mark Solonin, hlavný predstaviteľ tzv. novej vlny v ruskej vojenskej historiografii, počas svojej návštevy v Bratislave v septembri 2010 poskytol niekoľko rozhovorov zástupcom médií, historikom, a tiež vystúpil na dvoch verejných prednáškach. Prvá prednáška odznela na pôde Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku (SFPA) a zaoberala sa bolestivým procesom revízie sovietskych mýtov v krajinách bývalého sovietskeho bloku. Druhou, kľúčovou témou boli výsledky jeho archívneho bádania o Stalinových útočných plánoch v lete 1941 a príčinách porážok Červenej armády. Jadrom prednášky bola otázka, kto sa vlastne po veľmocenskej dohode Nemecka a Sovietskeho zväzu v auguste 1939 pripravoval na útočnú vojnu? S hlavnými tézami svojich vedeckých zistení oboznámil M. Solonin slovenské publikum dňa 20. septembra 2010 v priestoroch Depozitnej knižnice NATO na Klariskej ul. v Bratislave. Prednáška sa konala na pozvanie Ústavu pamäti národa a v spolupráci s Centrom bezpečnostných štúdií a Univerzitnou knižnicou. Text uvedenej prednášky M. Solonin autorizoval.

Severovýchodné Slovensko sa v rokoch 1914–1915 stalo dejiskom ťažkých bojov. Následkom nich padlo alebo v dôsledku zranení zomrelo 37.400 vojakov rakúsko-uhorskej, ruskej a nemeckej armády, ktorí sú pochovaní na 236 vojenských cintorínoch. Tieto boje prebiehali v širšom strategickom kontexte karpatského úseku Východného frontu. Tento úsek sa stal miestom intenzívnych bojových operácií, ktoré ovplyvnili ďalší priebeh Prvej svetovej vojny.

Severovýchodné Slovensko sa v rokoch 1914 – 1915 stalo dejiskom ťažkých bojov. Následkom nich padlo alebo v dôsledku zranení zomrelo 37.400 vojakov rakúsko-uhorskej, ruskej a nemeckej armády, ktorí sú pochovaní na 236 vojenských cintorínoch. Tieto boje prebiehali v širšom strategickom kontexte karpatského úseku Východného frontu. Tento úsek sa stal miestom intenzívnych bojových operácií, ktoré ovplyvnili ďalší priebeh Prvej svetovej vojny.

V novembri 1914 sa ruské vojská po prvý krát dostali na územie súčasného Slovenska. Generál Kornilov a jeho 48. pešia divízia prekročili hlavný karpatský hrebeň a údolím rieky Cirocha prenikali na Sninu a Humenné. Rakúsko-uhorské velenie bolo nútené improvizovať a do protiútoku vrhnúť všetky dostupné sily. Počas tejto operácie došlo k intenzívnym bojom v priestore obcí Dara - Príslop - Kolbasov.