Veliteľstvá Hlinkovej gardy
Najvyšším veliteľom HG bol predseda slovenskej vlády.
Hlavné veliteľstvo
Hlavného veliteľa menovala slovenská vláda a stal sa tak súčasne aj členom najvyššej vojenskej rady a predsedníctva HSĽS. Hlavný veliteľ vydával smernice pre rozkazy, organizačné a cvičebné poriadky, dekréty pre dôstojníkov. V jeho kompetencii bolo menovanie dôstojníkov a členov kárnych výborov a potvrdzovanie registrovania rodobrancov.
Náčelníka hlavného štábu HG menoval hlavný veliteľ, ktorého náčelník zastupoval a súčasne stál na čele hlavného štábu. Bol tiež členom výkonného výboru HSĽS. Jeho úloha spočívala vo vydávaní rozkazov podľa smerníc hlavného veliteľa a dozeraní na vykonávanie rozkazov prostredníctvom hlavného štábu. Rozkazy a úpravy sa vydávali v novinách Slovák a Slovenská pravda. V roku 1938 sa rozkazy šírili aj rádiom denne o 18:50 pred slovenskými správami.
Ústredného inšpektora HG poveroval hlavný veliteľ. Tento sa staral o kontrolnú službu, ktorú vykonával za pomoci revízneho výboru. Revízny výbor bol mu priamo podriadený. Rozkazy dostával ústredný inšpektor buď priamo od hlavného veliteľa, alebo od náčelníka štábu HG.
Ústredného veliteľa Rodobrany menoval hlavný veliteľ a tento riadil činnosť Rodobrany po vojenskej a organizačnej stránke. Podlieha mu osobná skupina Rodobrany v I. oddelení hlavného štábu HG.
Hlavný štáb tvorilo organizačné a osobné oddelenie, propagačné a tlačové oddelenie, výcvikové a telovýchovné oddelenie, oddelenie duchovnej správy a zdravotnej služby, hospodárske oddelenie, právne oddelenie.
Do budovy Hlavného veliteľstva (HVHG) mali prístup iba tieto osoby:
1. Veliteľ hlavného veliteľstva HG,
2. osoby zamestnané na HVHG, alebo vykonávajúce službu,
3. župní velitelia HG,
4. zástupcovia župných veliteľov HG,
5. okresní velitelia HG,
6. zástupcovia okresných veliteľov HG,
7. velitelia HDG, HPG, HLG, HAG, HM, ktorí mali rovnaké postavenie
ako velitelia HG uvedení pod bodmi 3 až 7.
Velitelia pod bodom 3 - 7 sa pri svojom príchode zahlásili službu konajúcemu dozorcovi, ktorý ich priviedol k pobočníkovi zástupcu hlavného veliteľa HG. Ak bol prítomný hlavný veliteľ HG, mali k nemu prístup iba tí, ktorí boli privedení zástupcom hlavného veliteľa alebo jeho pobočníkom. Iní velitelia HG a gardisti mali prístup na HVHG iba s poštou do podateľne, ak mali od veliteľov HG uvedených pod bodom 3 - 7 písomné povolenie s vysvetlením, v akej veci prišli na HVHG.
Župné veliteľstvo
Na čele župy stál župný veliteľ HG so svojím štábom. Župný veliteľ musel byť najmenej v hodnosti veliteľa pluku. Jeho štáb pozostával zo zástupcu župného veliteľa, pobočníka a referentov. Župný veliteľ bol aj styčným orgánom medzi HG a armádou. Organizoval službu spojovaciu, výcvikovú, pohotovostnú a zodpovedal za disciplínu HG a za vnútorný poriadok v obvode svojej župy. V štábe župného veliteľa bol referentom II. oddelenia župný dôverník (DS). Župného dôverníka menoval hlavný veliteľ.
Okresné veliteľstvo
Na čele okresu stál okresný veliteľ. Podliehali mu referenti pre organizačné a osobné veci, spravodajské, propagačné a tlačové veci, ďalej pre výcvik a telovýchovu, pre duchovnú a zdravotnícku službu, hospodárstvo a pre právnu službu. Okresný veliteľ organizoval a usmerňoval výcvik v podriadených miestnych jednotkách. Organizoval a viedol dôvernícku a bezpečnostnú službu.
Okresný veliteľ bol členom okresného výboru HSĽS. Predseda okresného výboru HSĽS bol referentom II. oddelenia štábu okresného veliteľstva HG.
Miestne veliteľstvo
Veliteľ najvyššej hodnosti bol miestnym veliteľom HG. Mal na starosť výcvik, brannú výchovu, bezpečnosť, pohotovosť, kultúru, sociálne a duchovné otázky, telovýchovu a pod. Pri tejto svojej činnosti spolupracoval s miestnou organizáciou HSĽS, samosprávnymi a úradnými orgánmi, s cirkevnými činiteľmi.
Miestny veliteľ bol členom miestneho výboru HSĽS a miestny predseda HSĽS bol politickým poradcom miestneho veliteľa HG, ako referent II. oddelenia štábu miestneho veliteľstva. Miestny veliteľ zodpovedal za dodržiavanie a vykonávanie rozkazov.
V úradoch HG boli zavesené obrazy Andreja Hlinku, Adolfa Hitlera, Jozefa Tisu, Vojtecha Tuku. Niektoré úrady mali zavesené aj obrazy slovenských dejateľov.
Kto sa mohol stať veliteľom
Veliteľom sa nemohol stať člen politickej strany alebo zástanca smeru, ktorý bol namierený proti autonomistickej myšlienke. V tomto prípade mohol udeliť výnimku jedine hlavný veliteľ HG na základe návrhu hlavného štábu. Veliteľov HG od funkcie veliteľov stotiny menoval a degradoval hlavný veliteľ písomnými dekrétmi. Ostatných veliteľov menoval župný veliteľ.
Veliteľmi HG mali byť v prvom rade Rodobranci. Dôstojníkov v zálohe, ašpirantov, prípadne rotmajstrov s autonomistickou minulosťou pri výbere veliteľov preferovali. Poddôstojníkov v zálohe, podľa možností, menovali za veliteľov čiat a nižších jednotiek.
zdroje:
text bol s miernymi štylistickými úpravami prebratý z diplomovej práce Pavla Šipoša: ORGANIZÁCIA A ČINNOSŤ HLINKOVEJ GARDY V TATRANSKEJ ŽUPE napísanej na Katedre histórie FF KU v roku 2003, s láskavým súhlasom jej autora
Autor vo svojej práci k tejto kapitole použil najmä tieto zdroje:
Štátny archív v Bytči, pobočka Liptovský Mikuláš, Okresný úrad Ružomberok, číslo:
536/1940 prez.
Najvyšším veliteľom HG bol predseda slovenskej vlády.
Hlavné veliteľstvo
Hlavného veliteľa menovala slovenská vláda a stal sa tak súčasne aj členom najvyššej vojenskej rady a predsedníctva HSĽS. Hlavný veliteľ vydával smernice pre rozkazy, organizačné a cvičebné poriadky, dekréty pre dôstojníkov. V jeho kompetencii bolo menovanie dôstojníkov a členov kárnych výborov a potvrdzovanie registrovania rodobrancov.
Náčelníka hlavného štábu HG menoval hlavný veliteľ, ktorého náčelník zastupoval a súčasne stál na čele hlavného štábu. Bol tiež členom výkonného výboru HSĽS. Jeho úloha spočívala vo vydávaní rozkazov podľa smerníc hlavného veliteľa a dozeraní na vykonávanie rozkazov prostredníctvom hlavného štábu. Rozkazy a úpravy sa vydávali v novinách Slovák a Slovenská pravda. V roku 1938 sa rozkazy šírili aj rádiom denne o 18:50 pred slovenskými správami.
Ústredného inšpektora HG poveroval hlavný veliteľ. Tento sa staral o kontrolnú službu, ktorú vykonával za pomoci revízneho výboru. Revízny výbor bol mu priamo podriadený. Rozkazy dostával ústredný inšpektor buď priamo od hlavného veliteľa, alebo od náčelníka štábu HG.
Ústredného veliteľa Rodobrany menoval hlavný veliteľ a tento riadil činnosť Rodobrany po vojenskej a organizačnej stránke. Podlieha mu osobná skupina Rodobrany v I. oddelení hlavného štábu HG.
Hlavný štáb tvorilo organizačné a osobné oddelenie, propagačné a tlačové oddelenie, výcvikové a telovýchovné oddelenie, oddelenie duchovnej správy a zdravotnej služby, hospodárske oddelenie, právne oddelenie.
Do budovy Hlavného veliteľstva (HVHG) mali prístup iba tieto osoby:
1. Veliteľ hlavného veliteľstva HG,
2. osoby zamestnané na HVHG, alebo vykonávajúce službu,
3. župní velitelia HG,
4. zástupcovia župných veliteľov HG,
5. okresní velitelia HG,
6. zástupcovia okresných veliteľov HG,
7. velitelia HDG, HPG, HLG, HAG, HM, ktorí mali rovnaké postavenie
ako velitelia HG uvedení pod bodmi 3 až 7.
Velitelia pod bodom 3 - 7 sa pri svojom príchode zahlásili službu konajúcemu dozorcovi, ktorý ich priviedol k pobočníkovi zástupcu hlavného veliteľa HG. Ak bol prítomný hlavný veliteľ HG, mali k nemu prístup iba tí, ktorí boli privedení zástupcom hlavného veliteľa alebo jeho pobočníkom. Iní velitelia HG a gardisti mali prístup na HVHG iba s poštou do podateľne, ak mali od veliteľov HG uvedených pod bodom 3 - 7 písomné povolenie s vysvetlením, v akej veci prišli na HVHG.
Župné veliteľstvo
Na čele župy stál župný veliteľ HG so svojím štábom. Župný veliteľ musel byť najmenej v hodnosti veliteľa pluku. Jeho štáb pozostával zo zástupcu župného veliteľa, pobočníka a referentov. Župný veliteľ bol aj styčným orgánom medzi HG a armádou. Organizoval službu spojovaciu, výcvikovú, pohotovostnú a zodpovedal za disciplínu HG a za vnútorný poriadok v obvode svojej župy. V štábe župného veliteľa bol referentom II. oddelenia župný dôverník (DS). Župného dôverníka menoval hlavný veliteľ.
Okresné veliteľstvo
Na čele okresu stál okresný veliteľ. Podliehali mu referenti pre organizačné a osobné veci, spravodajské, propagačné a tlačové veci, ďalej pre výcvik a telovýchovu, pre duchovnú a zdravotnícku službu, hospodárstvo a pre právnu službu. Okresný veliteľ organizoval a usmerňoval výcvik v podriadených miestnych jednotkách. Organizoval a viedol dôvernícku a bezpečnostnú službu.
Okresný veliteľ bol členom okresného výboru HSĽS. Predseda okresného výboru HSĽS bol referentom II. oddelenia štábu okresného veliteľstva HG.
Miestne veliteľstvo
Veliteľ najvyššej hodnosti bol miestnym veliteľom HG. Mal na starosť výcvik, brannú výchovu, bezpečnosť, pohotovosť, kultúru, sociálne a duchovné otázky, telovýchovu a pod. Pri tejto svojej činnosti spolupracoval s miestnou organizáciou HSĽS, samosprávnymi a úradnými orgánmi, s cirkevnými činiteľmi.
Miestny veliteľ bol členom miestneho výboru HSĽS a miestny predseda HSĽS bol politickým poradcom miestneho veliteľa HG, ako referent II. oddelenia štábu miestneho veliteľstva. Miestny veliteľ zodpovedal za dodržiavanie a vykonávanie rozkazov.
V úradoch HG boli zavesené obrazy Andreja Hlinku, Adolfa Hitlera, Jozefa Tisu, Vojtecha Tuku. Niektoré úrady mali zavesené aj obrazy slovenských dejateľov.
Kto sa mohol stať veliteľom
Veliteľom sa nemohol stať člen politickej strany alebo zástanca smeru, ktorý bol namierený proti autonomistickej myšlienke. V tomto prípade mohol udeliť výnimku jedine hlavný veliteľ HG na základe návrhu hlavného štábu. Veliteľov HG od funkcie veliteľov stotiny menoval a degradoval hlavný veliteľ písomnými dekrétmi. Ostatných veliteľov menoval župný veliteľ.
Veliteľmi HG mali byť v prvom rade Rodobranci. Dôstojníkov v zálohe, ašpirantov, prípadne rotmajstrov s autonomistickou minulosťou pri výbere veliteľov preferovali. Poddôstojníkov v zálohe, podľa možností, menovali za veliteľov čiat a nižších jednotiek.
zdroje:
text bol s miernymi štylistickými úpravami prebratý z diplomovej práce Pavla Šipoša: ORGANIZÁCIA A ČINNOSŤ HLINKOVEJ GARDY V TATRANSKEJ ŽUPE napísanej na Katedre histórie FF KU v roku 2003, s láskavým súhlasom jej autora
Autor vo svojej práci k tejto kapitole použil najmä tieto zdroje:
Štátny archív v Bytči, pobočka Liptovský Mikuláš, Okresný úrad Ružomberok, číslo:
536/1940 prez.