Main Menu
User Menu

Várheď (zaniknuté hradisko pri obci Uzovský Šalgov)

Prevzaté z www.uzovskysalgov.sk :


Priamo na území katastra obce Uzovský Šalgov neboli zatiaľ zistené žiadne stopy pravekého alebo včasnostredovekého osídlenia. Pri interpretácii pravekého a ranostredovekého vývoja záujmového územia musíme preto vychádzať z výskumov a nálezov viažucich sa na blízke, susedné katastrálne územia.


Najbližším archeologickým náleziskom k Uzovskému Šalgovu je poloha na strmom vrchu Várheď (513 m n.m.), južne od intravilánu obce, ktorú objavil dr. Jozef Repčák. Samotné hradisko sa nachádza na severozápadnom okraji katastra obce Jarovnice. V odbornej archeologickej spisbe sa poloha Várheď (často aj Várhegy) spája nielen s Jarovnicami alebo Močidľanmi, ktoré sú teraz miestnou časťou Jarovníc, ale často aj s Uzovským Šalgovom. Exituje na to jednoduché vysvetlenie, na Várheď je to najbližšie práve z Uzovského Šalgova a taktiež určité obdobie v stredoveku patril Várheď majiteľom Uzovského Šalgova. Dodnes sú vlastníkmi lesa na Várhedi občania, alebo aspoň rodáci, z Uzovského Šalgova.



Oválna plošina hradiska na vrchu Várheď bola prvý raz osídlená v mladšej dobe kamennej (neolite; 6000 - 3300 pred n. l.). Najprv ľudom kultúry s východnou lineárnou keramikou, jej mladším stupňom, ktorý sa označuje ako skupina Tiszadob. Pobyt prvých roľníkov môžeme približne datovať do 2. polovice 5. tisícročia pred n. l. Najintenzívnejšia neolitická fáza osídlenia Várheďu sa však spája s ľudom bukovohorskej kultúry, o čom svedčia sídliskové nálezy objavené počas zisťovacieho výskumu Vojtecha Budinského-Kričku z Archeologického ústavu SAV v roku 1954. Bukovohorská kultúra sa formuje v posledných storočiach 5. tisícročia pred n. l., v Šarišskom podolí na podloží skupiny Tiszadob, pričom sa tu zvyšuje intenzita osídlenia. Sídliskové nálezy bukovohorskej kultúry boli nájdené aj v katastroch obcí blízkych k Uzovskému Šalgovu, napr. v Jarovniciach, Ražňanoch a Ostrovanoch.


Ľud bukovohorskej kultúry využil vyvýšenú polohu vrchu Várheď a podľa výsledkov výskumu môžeme konštatovať, že na južnej strane vrchu, poniže akropoly, vytvoril dve umelé sídliskové terasy. Na otázku, či boli tieto terasy už v tej dobe opevnené nejakou palisádou, je ťažké odpovedať. Najpravdepodobnejšie sa zdá, že Várheď bol využívaný minimálne ako refúgium a slúžil ako dočasné sídlo len v čase nebezpečenstva. Šiška (1995) sa domnieva, že existenciu krátkotrvajúcich osád na ťažko dostupných kopcoch, čo je aj prípad nášho Varheďu, možno vysvetliť klimatickými zmenami a s nimi súvisiacimi potravinovými krízami. Tie následne mohli viesť k vzájomnému prepadávaniu osád za účelom ukoristenia zásob potravín. Výšinné sídlisko na Várhedi malo preto najpravdepodobnejšie útočiskový a obranný charakter.


V ďalšej fáze praveku nebol Várheď a ani Šarišské podolie osídlené. Na prelome 5. a 4. tisícročia sa makroregión severného Potisia akoby náhle vyľudnil a tento sídelný hiát trval približne 1000 až 1200 rokov. Várheď bol znovu osídlený až v neskorej dobe kamennej (eneolite; 3300 - 1900 pred n. l.) ľudom badenskej kultúry v strednej fáze eneolitu. Nálezy badenskej kultúry boli zistené aj v susednom katastri obce Ražňany, kde sa na ploche letiska predpokladá rozsiahle otvorené sídlisko.


Podstatne intenzívnejšie bol Várheď obývaný v mladšej a neskorej dobe bronzovej (1200 – 700 pred n. l.), keď bol opäť využitý ako útočisko v dobe nebezpečenstva. Ľudí, ktorí tu sídlili, môžeme podľa objavených sídliskových nálezov označiť za nositeľov doznievajúcej pilinskej kultúry, ktorá bola pod vplyvom lužického kultúrneho komplexu a gávskej kultúry. Ďalšiu fázu osídlenia na vrchu Várheď predpokladá Tomášová (2000) v staršej dobe železnej (halštatská doba; 700 – 400 pred n. l.). Tejto fáze sa prisudzuje aj vybudovanie mohutnej priekopy na spodnej južnej terase, pričom sa dá predpokladať aj existencia valu.


Súvislosť medzi osídlením z neskorej doby bronzovej a staršej doby železnej nie je dostatočne jasná, keďže nálezy zo zisťovacieho výskumu neboli osobitne publikované, resp. jediná zmienka je o nich v článku V. Budinského-Kričku v Slovenskej archeológii (1961), kde sú označené ako nálezy z „doby halštatskej“. No je možné, že tu ide o jedny a tie isté nálezy, ktoré boli len priradené k rôznym kultúram. V staršej literatúre sa niekedy nedá presne rozlíšiť kedy sa hovorí o „halštate“ ako staršej dobe železnej v súčasnom ponímaní a kedy o „halštate“ podľa Reineckeho datovania, kde je Halštat A mladšou fázou mladej doby bronzovej (1200 – 1000 pred n. l.) a Halštat B samotnou neskorou dobou bronzovou (1000 – 700 pred n. l.). U Slivku a Vallaška (1990), ktorí sa prioritne venujú stredovekému hrádku na vrchu Várheď, sa zasa píše o „halštatskom hradisku“.


Pamiatky z mladšej doby železnej, doby rímskej a aj z raného stredoveku neboli nájdené ani v katastri Uzovského Šalgova a ani na Várhedi, preto na tomto mieste pre tieto historické obdobia prehľadne uvedieme iba blízke archeologické náleziská, ktoré môžu byť relevantné aj pre praveké a ranostredoveké dejiny Uzovského Šalgova. Pamiatky z mladšej doby železnej – laténskej (400 pred n. l. - 0) sú známe iba z nepublikovaných zberov B. Tomášovej z pravobrežnej terasy Torysy v katastroch obcí Ražňany (letisko) a Ostrovany.


Posun začiatku existencie Šalgova do 13. storočia nepriamo podporuje aj existencia dreveného stredovekého hrádku na vrchu Várheď (Várhegy), ktorý pravdepodobne vtedy získal svoje maďarské meno, to explicitne vyjadruje, že tu ide o "hradný kopec". Archeologickým výskumom sa zistilo, že vežovitá stavba pozostávala z drevených trámov širokých 25 cm, ktoré boli uložené na nasucho stavanom 45-60 cm širokom múriku. Rez stredovekou priekopou, ktorá narušila halštatskú kultúrnu vrstvu, ukázal, že bola vysekaná do zvetranej opuky. Jej ústie bolo 4,5 m široké, hĺbka asi 2 m a dno široké 0,8 m. Val, ktorý pri hĺbení priekopy vznikol, pozostával z nasucho nahromadeného materiálu. Na dne priekopy sa okrem zvyškov zuhoľnatených trámov našli zvieracie kosti a úlomky keramiky z 13. storočia. Našla sa aj bronzová trojlístková ozdôbka, hrot šípu s napichovacím tŕňom a minca kráľa Bela IV. (1240-1275). Na základe týchto nálezových okolností a zistení viacerých stôp po požiari sa V. Budinský-Krička (1961) domnieva, že ,,hradisko" zaniklo počas tatárskeho vpádu, tj. okolo roku 1241.




Zdroj: www.uzovskysalgov.sk


Pramene:
Pamätná kniha obce Uzovský Šalgov 1948-1955.
Obecná kronika Uzovský Šalgov 1957-1990.

Ostatná literatúra
Budinský-Krička, V. 1961. Slovanské osídlenie na severovýchodnom Slovensku. In: Slovenská archeológia, roč. IX, 1961, č. 1-2, s. 347-390.
Čižmár, M. 1995. Štefan Onderčo. 1. vyd. Prešov : Vyd. M. Vaška 1995.
Güntherová, A. red. 1969. Súpis pamiatok na Slovensku III. 1. vyd. Bratislava : Veda, 1969.
Chromec, B. red. 1922 [?]. Místopisný slovník Československé republiky. 2. vyd. Praha : Čs. kompas, 1922.
Kropilák, M. red. 1978. Vlastivedný slovník obcí na Slovensku III. 1. vyd. Bratislava : Veda, 1978.
Majtán, M. 1998. Názvy obcí Slovenskej republiky (Vývin v rokoch 1773-1997). 1. vyd. Bratislava : Veda, 1998.
Slivka, M. – Vallašek, A. 1991. Hrady a hrádky na východnom Slovensku. 1. vyd. Košice : Východoslov. vyd., 1991.
Šiška, S. 1989. Kultúra s východnou lineárnou keramikou na Slovensku. 1. vyd. Bratislava : Veda, 1989.
Šiška, S. 1995. Dokument o spoločnosti mladšej doby kamennej (Šarišské Michaľany). 1. vyd. Bratislava : Veda, 1995.
Tomášová, B. 2000. Osídlenie Sabinova a okolia v praveku a včasnom stredoveku. In: Kónya, P. red. Dejiny Sabinova. Sabinov : MÚ, 2000, s.46-67.
Uličný, F. 1990. Dejiny osídlenia Šariša. 1. vyd. Košice : Východoslov. vyd., 1990.
Uličný, F. ml. 1998. Reformácia na východnom Slovensku v 16. až 17. storočí. 1. vyd. Prešov : Biskupský úrad Východného dištriktu ECAV, 1998.
Vizdal, M. 2003. Sprievodca pravekom východného Slovenska. 2. vyd. Prešov : Metodicko-pedagogické centrum, 2003.
URL : https://www.valka.cz/Varhed-zaniknute-hradisko-pri-obci-Uzovsky-Salgov-t79251#291047Verze : 1
MOD