Války galské - Caesarovo tažení v Galii [58-50 př. n. l.]

S vojnami sú zákonite spojení aj veľkí bojovníci. Dnes by som chcel predostrieť krátky portrét muža, ktorý v dejinách vojenstva určite má svoju pozíciu. Je to Iulius Caesar, muž ktorý si pokoril Galiu, porazil Germánov, vyhral mnoho bitiek občianskej vojny a zároveň zakončil dejiny Starovekého Egypta. V dejinách staroveku mu môžu konkurovať zrejme len takí muži ako Alexander Veľký, Scipio Africanus, či Traianus. Preto sa pozrime na tohto muža, ktorý takmer nepoznal porážku a v najhoršej situácii si zachoval chladnú hlavu. Zároveň to však bol muž oveľa väčších kvalít v cnosti ako neskôr Napoleon, porovnávať ho s Hitlerom je vôbec chybou, Caesar mal vždy rozmer, ktorý ho robil veľkou postavou histórie a staval ho nad mnohých chladných diktátorov.

Gaius Iulius Caesar pochádzal zo starého patricijského rodu. Sám z hrdosťou ozajstného Rimana odvodzoval svoj rod od polo legendárnych rímskych kráľov, až bohov. Čo sa týka Caesarovej matky Aurelie, tá pochádzala síce z plebejského, ale zato veľmi váženého rodu Aureliovcov.

Caesar sa opäť pokúsil stať sa Pompeiovou pravou rukou, robil všetko preto, aby Pompeius nenadviazal blízke vzťahy so senátom, aby si tým Caesar upevnil svoje postavenie. Caesar podporil návrh, aby sa Pompeiovi povolilo kandidovať na konzulát za neprítomnosti. Zabránil tomu však odvážny Cato, ktorého nato skoro zabili.

Je zaujímavé, že jediným záznamom účastníka z Caesarovho ťaženia v Galii sú Zápisky o vojne galskej, ktoré nenapísal nik iný ako samotný Caesar a potom z nich plytvali takí historici ako Plutarchos. Pretože sa však nechcem dlho zaoberať rozoberaním tohto diela, ktoré je síce pre historika zaujímavé, ale pre laika a obdivovatelia histórie predsa len nudné uvediem len toľko, že Caesar síce nebol úplne objektívny, ale nemohol byť ani subjektívny a vymýšľať si, pretože medzi vojakmi mali svojich ľudí senátori, Cicero i Catón.

Po návrate s Británie čakala Caesara zatiaľ najťažšia zo všetkých skúšok, ktoré prežil v Galii. Na konci ťaženia roku 54 p. nl. sa začalo veľké galské povstanie.

Kocky boli naozaj hodené. Zaujímavé je, že z celej občianskej vojny máme záznamy len z Ceasarových Zápiskov o vojne občianskej a Cicerónovu korešpondenciu. Hneď po prekročení Rubiconu 10. januára roku 49 p. nl. padla prvá rímska pevnosť Arminium, kde poslal Caesar svojich vojakov už dopredu. Ukázalo sa, že Pompeius nemá armádu, ktorou by mohol Caesara zastaviť.

Po návrate od Thapsu a Utiky do Ríma sa caesar postaral predovšetkým o to, aby zapôsobil dobrým dojmom a určitým smerom ovplyvnil verejnú mienku. Vystupoval pred ľudom aj v senáte, zdôrazňoval, že nemá nijaké tyranské zámery a vyzdvihoval svoje úsilie o zvýšenie blahobytu na úkor podmanených území.

Vo voľbách na rok 44 p.nl. boli za konzulov zvolení Caesar a Marcus Antonius. Roku 44 sa Caesar stal 4 raz diktátor a 5 krát konzul. Jeho postavenie sa zdalo byť nesporné. Nové pocty, ktoré mu udelil senát, zodpovedali už nielen kráľovskému majestátu, ale jednoducho zbožstveniu. V atmosfére nekonečných čestných aktov a uznesení, v situácii všeobecnej servilnosti sa čoraz častejšie šírili reči o Caesarovi a kráľovskom venci, pričom diktátorovi najbližšie osoby svojim takmer provokačným správaním poskytovali dôvody pre podobné chýry.