Ondřej I.
Ondrej sa narodil okolo roku 1015. Jeho otec bol Vazul – nitrianske knieža a matkou bola nemenovaná šľachtičná z rodu Tátoňovcov.
Po náhlej smrti syna Štefana I. sa práve Vazul stal najvážnejším kandidátom na uhorský trón. Ale Štefan určil za svojho nástupcu Petra Orseola. A aby preňho zabezpečil korunu, dal Vazulovi vypichnúť oči a do uší naliať horúce olovo. Po tomto čine Vazulovi synovia Ondrej, Belo I., Levente a ich bratranec Domoslav ušli z Uhorska. Prvých desať rokov strávili na dvore českých kniežat Oldřicha a Břetislava I. Po nástupe Kazimíra na poľský kniežací stolec bratia odišli do Krakova. Po sobáši Belu a Kazimírovej sestry Rychezy, odišli Ondrej a Levente do Kyjevskej Rusi. Tu čakal, kým príde jeho čas.
A ten prišiel v roku 1046. V Uhorsku vypuklo povstanie proti Petrovi Orseolovi, vedené čanadským biskupom Gerthardom. Povstalci sa zhromaždili v Čanade (Cenad - Rumunsko) a poslali poslov do Kyjevskej Rusi, aby povolali Ondreja a Leventeho späť do Uhorska. V tom istom čase vypuklo aj pohanské povstanie vedené békešským županom Vatom. Už v septembri 1046 na čele ruskej armády prekročili Ondrej a Levente uhorské hranice. S pohanskými povstalcami sa stretli pri Abovskom hrade. Tu predložili povstalci Ondrejovi svoje požiadavky. Chceli sa vzdať kresťanstva, vrátiť sa k pohanskej viere, zrušiť cirkev a pozabíjať biskupov a kňazov. Ondrej pohanských povstalcov prijal do svojho vojska. A vydal sa proti Petrovi. Niekde v okolí Stoličného Belehradu (Székesfehrvár) ho Ondrej odľahol a po troch dňoch zajal. Ondrej dal Petra oslepiť. Niekoľko dní po oslepení Peter zomrel. V októbri Ondrej už ovládal celé Uhorsko.
Nasledujúci rok zomrel jeho brat Levente. V Stoličnom Belehrade Ondreja za kráľa korunovali traja uhorský biskupi, ktorí ako jediní prežili pohanské povstanie. Hneď po korunovácii, rozkázal celému národu pod trestom smrti vzdať sa pohanskej viery a vrátiť sa ku kresťanstvu.
V roku 1048 povolal Ondrej brata Belu späť do Uhorska. Ondrej I. rozdelil uhorské kráľovstvo na tri časti a jednu dal do správy Belovi. Belovo údelné kniežactvo malo dve časti Nitriansko a Biharsko. Belo oficiálne používal titul knieža. Na svojom panstve dokonca razil vlastné mince.
V auguste 1051 vpadol do Uhorska Henrich III. spolu so svojimi spojencami českým kniežaťom Boleslavom I. a koruntánským vojvodom Welfom. Po Dunaji sa plavila flotila lodí, vezúca potraviny pre postupujúce Henrichove oddieli. Velil jej reznianský biskup Gebhard. Henrich postupoval spálenou krajinou. Ondrej a jeho brat Belo pred cisárom ustupovali a ničili všetko, čo by mohlo slúžiť Henrichovím vojakom k obžive. Dokonca sa Ondrejovi podarilo falošným listom oklamať Gebharda a ten potopil všetky lode s potravinami a odtiahol do Rezna (Resenburg). Cisár musel z Uhorska ustúpiť, ale nechcel s Ondrejom uzavrieť mier. Na druhý rok opäť vpadol do Uhorska a obľahol bratislavský hrad. Obliehanie trvalo 8 týždňov, ale nič neprinieslo. Posádke hradu sa opäť podarilo potopiť Henrichove zásobovacie lode kotviace na Dunaji. Henrich musel znova odtiahnuť z Uhorska bez väčšieho úspechu.
Ondrej so svojou prvou manželkou, ktorej meno sa v kronikách nespomína, mal len dcéru Adelaidu. A keď Ondrej I. videl, že po dvadsiatich rokoch manželstva, sa mu nepodarilo splodiť mužského potomka, určil za svojho nástupcu brata Belu. Ale v roku 1049 sa Ondrej druhýkrát oženil. Vzal si Anastáziu, dcéru kyjevskoruského kniežaťa Jaroslava I. Múdreho. S ňou mal Ondrej dvoch synov Šalamúna a Dávida. V roku 1058 uzavreli Ondrej a Henrich mier a zasnúbili 6-ročného Ondrejovho syna Šalamúna a 11-ročnú Juditu, Henrichovu sestru. Krátko nato postihol Ondreja záchvat mŕtvice a až do konca života bol odkázaný na nosidlá. V tom istom roku dal Ondrej korunovať za kráľa svojho syna Šalamúna, čím rozhneval svojho brata Belu. Bratia sa pohádali a Belo po tom, čo sa ho pokúsili zabiť, ušiel do Poľska k svojmu švagrovi Boleslavovi II. Smelému. Na jeseň 1060 vpadol Belo s poľskými oddielmi do Uhorska. Niekde pri Tise porazil Ondrejovu armádu a ťažko zraneného Ondreja zajali Belovi vojaci blízko Mošonského hradu. Ondrej krátko nato v Zirci zomrel. Pochovali ho v Kláštore sv. Aniána v Tyhani.
Po náhlej smrti syna Štefana I. sa práve Vazul stal najvážnejším kandidátom na uhorský trón. Ale Štefan určil za svojho nástupcu Petra Orseola. A aby preňho zabezpečil korunu, dal Vazulovi vypichnúť oči a do uší naliať horúce olovo. Po tomto čine Vazulovi synovia Ondrej, Belo I., Levente a ich bratranec Domoslav ušli z Uhorska. Prvých desať rokov strávili na dvore českých kniežat Oldřicha a Břetislava I. Po nástupe Kazimíra na poľský kniežací stolec bratia odišli do Krakova. Po sobáši Belu a Kazimírovej sestry Rychezy, odišli Ondrej a Levente do Kyjevskej Rusi. Tu čakal, kým príde jeho čas.
A ten prišiel v roku 1046. V Uhorsku vypuklo povstanie proti Petrovi Orseolovi, vedené čanadským biskupom Gerthardom. Povstalci sa zhromaždili v Čanade (Cenad - Rumunsko) a poslali poslov do Kyjevskej Rusi, aby povolali Ondreja a Leventeho späť do Uhorska. V tom istom čase vypuklo aj pohanské povstanie vedené békešským županom Vatom. Už v septembri 1046 na čele ruskej armády prekročili Ondrej a Levente uhorské hranice. S pohanskými povstalcami sa stretli pri Abovskom hrade. Tu predložili povstalci Ondrejovi svoje požiadavky. Chceli sa vzdať kresťanstva, vrátiť sa k pohanskej viere, zrušiť cirkev a pozabíjať biskupov a kňazov. Ondrej pohanských povstalcov prijal do svojho vojska. A vydal sa proti Petrovi. Niekde v okolí Stoličného Belehradu (Székesfehrvár) ho Ondrej odľahol a po troch dňoch zajal. Ondrej dal Petra oslepiť. Niekoľko dní po oslepení Peter zomrel. V októbri Ondrej už ovládal celé Uhorsko.
Nasledujúci rok zomrel jeho brat Levente. V Stoličnom Belehrade Ondreja za kráľa korunovali traja uhorský biskupi, ktorí ako jediní prežili pohanské povstanie. Hneď po korunovácii, rozkázal celému národu pod trestom smrti vzdať sa pohanskej viery a vrátiť sa ku kresťanstvu.
V roku 1048 povolal Ondrej brata Belu späť do Uhorska. Ondrej I. rozdelil uhorské kráľovstvo na tri časti a jednu dal do správy Belovi. Belovo údelné kniežactvo malo dve časti Nitriansko a Biharsko. Belo oficiálne používal titul knieža. Na svojom panstve dokonca razil vlastné mince.
V auguste 1051 vpadol do Uhorska Henrich III. spolu so svojimi spojencami českým kniežaťom Boleslavom I. a koruntánským vojvodom Welfom. Po Dunaji sa plavila flotila lodí, vezúca potraviny pre postupujúce Henrichove oddieli. Velil jej reznianský biskup Gebhard. Henrich postupoval spálenou krajinou. Ondrej a jeho brat Belo pred cisárom ustupovali a ničili všetko, čo by mohlo slúžiť Henrichovím vojakom k obžive. Dokonca sa Ondrejovi podarilo falošným listom oklamať Gebharda a ten potopil všetky lode s potravinami a odtiahol do Rezna (Resenburg). Cisár musel z Uhorska ustúpiť, ale nechcel s Ondrejom uzavrieť mier. Na druhý rok opäť vpadol do Uhorska a obľahol bratislavský hrad. Obliehanie trvalo 8 týždňov, ale nič neprinieslo. Posádke hradu sa opäť podarilo potopiť Henrichove zásobovacie lode kotviace na Dunaji. Henrich musel znova odtiahnuť z Uhorska bez väčšieho úspechu.
Ondrej so svojou prvou manželkou, ktorej meno sa v kronikách nespomína, mal len dcéru Adelaidu. A keď Ondrej I. videl, že po dvadsiatich rokoch manželstva, sa mu nepodarilo splodiť mužského potomka, určil za svojho nástupcu brata Belu. Ale v roku 1049 sa Ondrej druhýkrát oženil. Vzal si Anastáziu, dcéru kyjevskoruského kniežaťa Jaroslava I. Múdreho. S ňou mal Ondrej dvoch synov Šalamúna a Dávida. V roku 1058 uzavreli Ondrej a Henrich mier a zasnúbili 6-ročného Ondrejovho syna Šalamúna a 11-ročnú Juditu, Henrichovu sestru. Krátko nato postihol Ondreja záchvat mŕtvice a až do konca života bol odkázaný na nosidlá. V tom istom roku dal Ondrej korunovať za kráľa svojho syna Šalamúna, čím rozhneval svojho brata Belu. Bratia sa pohádali a Belo po tom, čo sa ho pokúsili zabiť, ušiel do Poľska k svojmu švagrovi Boleslavovi II. Smelému. Na jeseň 1060 vpadol Belo s poľskými oddielmi do Uhorska. Niekde pri Tise porazil Ondrejovu armádu a ťažko zraneného Ondreja zajali Belovi vojaci blízko Mošonského hradu. Ondrej krátko nato v Zirci zomrel. Pochovali ho v Kláštore sv. Aniána v Tyhani.
Reklama
Přidejte se k nám
Věříme, že mezi Vámi jsou lidé s různými zájmy a zkušenostmi, kteří by mohli přispět svými znalostmi a nápady. Pokud máte rádi vojenskou historii a máte zkušenosti s historickým výzkumem, psaním článků, editací textů, moderováním, tvorbou obrázků, grafiky nebo videí, nebo prostě jen máte chuť se zapojit do našeho unikátního systému, můžete se k nám připojit a pomoci nám vytvářet obsah, který bude zajímavý a přínosný pro ostatní čtenáře.
Zjistit více