Mack von Leiberich, Karl

Podmaršál Karl Mack slobodný pán von Leiberich


* 24. august 1752 Nennslingen
+ 22. október1828 Sankt Pőlten


Mack pochádzal z kruhov protestantskej komunity usadenej v bavorskom Nennslingene. V 16 rokoch nastúpil ako dobrovolník vo funkcii vojenského zásobovateľa ( furiér ) ku 2. karabinierskému pluku, u ktorého ako rotmajster slúžil jeho strýko. Po štyroch rokoch sa stal plukovným adjutantom, čo bola vyššia poddôstojnícka hodnosť, ktorá zaručovala naskorší dôstojnícky patent. Ten aj obdržal v apríli roku 1777. Ako adjutanta podmaršálka Kinského, ktorým bol vymenovaný po vypuknutí vojny o bavorské dedičstvo, si ho vybral maršál František Moric gróf Lacy do štábu na svojom veliteľstve. Tento uznávaný vojvodca sa stal Mackovým mentorom a učiteľom vojenskej teórie. Mack aždo konca vojny neúnavne pracoval v novo vzniknutom vojenskom kabinete generálneho štábu a potom sa vrátil k svojmu pluku. V roku 1783 bol pridelený v hodnosti rotmajstra ku generálnemu štábu a následne v roku 1786 sa stal znovu členom Lacyho štábu, v ktorom sa pred vypuknutím poslednej rakúsko-tureckej vojny významne podieľal na mobilizácii rakúskych vojsk. O dva roky neskôr sa ako kapitán zaoberal inštruktážou pri výcviku s novými vzduchovými puškami. Potom bol povýšení na majora a stla sa pobočníkom cisára Jozefa II.
Behom vojny s Tureckom stál najprv v čele štábu generála jazdectva grófa Kinského, ktorého jednotky bojovaly na území Banátu, a po povýšení ba podplukovníka slúžil pod maršálom Hadikom. Mackove postavenie ako Lacyho chránenca sa trocha skomplikovalo, keď jeho protektora vystriedal vo vrchnom velení maršál Laudon, ale vďaka svojím schopnostiam, ktoré preukázal pri rekognoskácii nepriateľských postavení a organizácii prechodu rakúskeho vojska cez rieku Sáva, si svoju pozíciu v štábe udržal. Osobne viedol prieskum tureckých postavení okolo Belehradu a zúčastnil sa úspešného útoku na mesto, čo mu prinieslo jednak tereziánsky rád a tiež šľachtický titul slobodného pána. Následne kvôli chorobe odcestoval do Viedne. Tu získal postavenie učiteľa vojenstva mladého arcivojvodu Karla. Roku 1791 sa Mack vrátil ako veliteľ k svojmu 2. karabinierskemu pluku, kým si ako schopného stratéga a dôstojníka hlboko vzdelaného vo vojenskej teórii vybral roku 1799 princ Koburský za svojho generálneho adjutanta a náčelníka štábu v Holandsku. Napriek pretrvávajúcim zdravotným problémom Mack riadil plánovanie operácií a vo víťazných stretnutiach tohto roku, hlavne pri Aldenhoven, preukázal tiež osobnú statočnosť. 18. marca pri Neerwindene skolaboval a musel opustiť bojisko, avšak už nasledujúci deň sa vrátil a riadil víťazný záver bitky. Po ďalších zdravotných problémoch sa v máji odobral na svoj statok pri Jihlave. Bol povýšený na plukovníka a majiteľa10. kyrysníckeho pluku. Do aktívnej služby sa vrátil roku 1794 ako generálmajor vo funkcii náčelníka štábu princa Friedricha Josiasa von Sachsen-Coburg-Saalfeld, s ktorého titulu sa vo februári toho roku v Londýne zúčastnil spojeneckej konferencie. Ním navrhnuté plány na útok v piatich kolónach však v dôsledku katastrofálnej porážke v máji pri Tourcoingu skončili neúspechom a Mack znovu postihnutý chorobou odstúpil. V roku 1797 slúžil krátko ako náčelník štábu Rýnskej armády, potom sa ako čerstvo menovaný podmaršál pripojil k plánovacej skupine ministra zahraničia Franza Mariu slobodného pána von Thuguta vo Viedni, v ktorej čele bol podmaršál Bellegarde. V októbri 1798 v dobe blížiacej sa Druhej koaličnej vojny proti Francúzsku bol na prianie neapolského kráľa poverený reorganizáciou a velením neapolskej armády. Najprv sa mu podarilo postupom vojska v niekoľkých oddelených kolónach vypudiť francúzske jednotky z Ríma, potom bol však porazený a Neapol 12. januára padol. Mack bol ako zajatec odoslaný do Dijonu. Tu proti svojmu čestnému slovu, že neujde, prijal možnosť voľného pohybu, slovo však hneď porušil a vrátil sa na územie rakúskej ríše na svoj statok v Jihlave.
V roku 1802 bol Mack vymenovaný do čela komisie pre reformu pechotných radov a reformu služobných predpisov a zároveň bol vybraný dvoma vplyvnými činiteľmi ministerstva zahraničia grófmi Colloredom a Cobenzom ako ich nástroj pri presadzovaní agresívnejšej vojenskej stratégie, ako bola tá, ktorú navrhovali na ministerstve vojny ľudia arcivojvodu Karla. Dosiahli to, že Mack bol v auguste1802 menovaný osobným cisárovým pobočníkom a z tejto pozície uisťoval Františka II., že armáda je v lepšom stave ako v skutočnosti je. Následne ho intrikujúci ministri nechali v apríli 1804 menovať náčelníkom generálneho štábu , v ktorom čele sa Mack snažil pred ďalšou blížiacou sa vojnou z Francúzskom armádu reorganizovať. Keď Tretia koaličná vojna v septembri nasledujúceho roku vypukla , stal sa Mack náčelníkom štábu a faktickým veliteľom armády arcivojvodu Ferdinanda d´Este v Nemecku. Po postupe, pri ktorom prenikol príliš hlboko do Bavorska, bol Mack v októbri 1805 obkľúčený Napoleonom v Ulme a donútený k pokorujúcej kapitulácii. V nasledujúcom roku bol podmaršál postavený pred vojenský súd, a aj keď neskôr intenzívne spisoval svoju obhajobu, bol prepustený z armády a zbavený všetkých vyznamenaní. Tie mu boli vrátené až v roku 1819. mack vstúpil do dejín ako typ vojenského teoretika úplne odpútaného od praxe. Zomrel 22. októbra 1828 v Sankt Pőlten.


Zdroje:
- Rakúsky vojvodcovia za napoleonských vojen 1792-1815, Grada publishing
- internet
URL : https://www.valka.cz/Mack-von-Leiberich-Karl-t62150#223176 Verze : 0
Diskusní příspěvek Faktografický příspěvek
Přílohy

Přidejte se k nám

Věříme, že mezi Vámi jsou lidé s různými zájmy a zkušenostmi, kteří by mohli přispět svými znalostmi a nápady. Pokud máte rádi vojenskou historii a máte zkušenosti s historickým výzkumem, psaním článků, editací textů, moderováním, tvorbou obrázků, grafiky nebo videí, nebo prostě jen máte chuť se zapojit do našeho unikátního systému, můžete se k nám připojit a pomoci nám vytvářet obsah, který bude zajímavý a přínosný pro ostatní čtenáře.

Zjistit více