Na konci 9. storočia sa čoraz častejšie v kronikách spomínajú vojenské nájazdy staromaďarských kmeňov v Karpatskej kotline. Zaútočili dokonca aj na Veľkú Moravu, Potisie, Sedmohradsko a niektoré oblasti južného a východného Slovenska.
Výboje starých Maďarov proti Veľkej Morave však nijako veľmi neuzemnili jej vojenské postavenie. Situácia sa však zmenila po smrti Svätopluka – vládcu Veľkej Moravy. Zároveň zosilnel tlak staromaďarského kmeňového zväzu. A akoby to nestačilo, mali nezvyčajnú vojenskú taktiku, ktorá bola charakteristická pre nomádov. Západoeurópske ťažké jazdectvo sa im dlho nedokázalo ubrániť. „Základným prvkom ich taktiky a spôsobu boja bola rýchla jazda vyzbrojená šabľami, kopijami, bojovými sekerami (fokošmi) a lukmi, z ktorých strieľali aj za cvalu na koňoch.“1 Ochrannú zbroj si vyrábali väčšinou z z kože pošitej gombíkmi. Hlavu si chránili prilbou z bronzu alebo čapicou z plsti. Pri ich útokoch doslova zasypali zástup svojho nepriateľa šípmi. Mračná týchto šípov boli relatívne presné a nútili európske feudálne vojská preformovať svoje zostavy a zaviesť zostavy viacerých hlbších sledov. Nikdy neútočili v plnej sile, v zálohe mali jazdectvo pri pre prípad, že by sa protivník dostal do tiesne. Bojovníci si dokonca pri útoku zo sebou viedli náhradné kone, zároveň to budilo dojem väčšej sily a počtu. Menšie oddiely mohli bojovať aj samostatne. To bolo pre Európanov vyčerpávajúce, keďže museli byť pripravení na každý fingovaný či skutočný útok. „O ich ukrutnosti kolovali hrôzostrašné správy: pijú vraj ľudskú krv, jedia srdcia vyrezané padlým, zabíjajú stareny a deti, odvliekajú mládencov a deti do zajatia.“2 Pokoj nepriateľovi nedali ani v noci. Svojich nepriateľov prenasledovali dlho po boji a celý čas sa usilovali o jeho zničenie. Používali rôzne nástrahy ako fingovanie ústupu a náhle protiútoky, čím do nepriateľových radov vnášali zmätok. Napríklad pri fingovanom ústupe, keď ich začal nepriateľ prenasledovať, zaútočili zálohami z bokov a zasypali ich šípmi. Zároveň sa ustupujúce oddiely otočili a tiež zaútočili a rozdelili formácie nepriateľa na menšie kúsky. Byzantský cisár Lev Múdry vo svojej práci Vojnová taktika píše toto: „Ak sa im podarí obrátiť nepriateľa na útek, všetko ostatné považujú za vedľajšie a nemilosrdne na nich útočia, nemysliac na nič iné ako na prenasledovanie. Neuspokoja sa totiž... s miernym prenasledovaním a lúpením vecí, ale útočia na nepriateľa dovtedy, kým ho úplne nerozprášia.“3
Takúto vojenskú taktiku použili starí Maďari proti Bavorom aj v Bitke pri Bratislave v roku 907. Táto bitka sa zároveň považuje za definitívny rozpad Veľkej Moravy ako samostatného štátu. Najstaršie záznamy o tejto bitke sú zdokumentované v diele Salzburské anály, ktoré boli písané od polovice 8. do polovice 10. storočia. V nich sa lakonicky konštatuje: „907. Veľmi nešťastná bitka pri Brezalauspurcu vo štvrtý deň pred nonami júla (4. júla). Brezalauspurc je predchodca našej Bratislavy a tento záznam je prvým zachovaným písomným údajom o jej názve“4. Bavorský humanista Johannes Turmair, známy skôr ako Aventinus, v 16. storočí farbisto opísal túto bitku medzi Bavormi a Maďarmi, pričom použil údaje, ktoré sa v nám známych prameňoch nevyskytujú. Preto sa nemôže potvrdiť úplná pravdivosť všetkých jeho údajov. „Istú dôveru, že čerpal z hodnoverných zdrojov, vzbudzuje okrem iného aj opis taktiky boja starých Maďarov, ktorý skutočne zodpovedá výsledkom doterajšieho historického bádania.“5 No všeobecne sa jeho opis prijíma.
Syn Arnulfa Ľudovít Dieťa, ktorý v rokoch 899 – 911 vládol Germánií a Bavorsku, sa rozhodol za pomoci svojich regentov zorganizovať v roku 907 vojenskú výpravu. Chcel ňou zabrániť staromaďarom v ich vpádoch a vyhnať ich z Panónie. „Podľa najstarších uhorských kroník jeho rozhodnutie urýchlil aj fakt, že zomrel Arpád, vodca kmeňových družín. Na jeho miesto nastúpil neskúsený Žolt.
Bavorské vojsko tvorené prevažne z ťažkej jazdy sa zhromaždilo za riekou Enns pri meste Ennsburb. Panovník tu ostal spolu so zálohami a ostatná časť vojska postupovala v troch prúdoch po Dunaji smerom k Bratislave. Po rieke sa plavilo vojsko pod vedením kniežaťa Siegharda. Ľavú stranu rieky zabezpečil markgróf Luitpold a pravú vysoký cirkevný hodnostár salzburský arcibiskup Teotmar, sábenský biskup Zachariáš a frizinský biskup Uda.
Postupujúce bavorské vojsko však neustále znepokojovali útoky menších maďarských oddielov. Preto Teotmar, ktorý velil hlavným silám, dal vybudovať obranný tábor v oblasti dnešnej Bratislavy. Maďari naň podnikli prudký jazdecký útok, no boli odrazení. Vzápätí začali podnikať menšie útoky, ktoré však prichádzali z rôznych strán a bez prestávky trvali celý deň aj noc. Maďari sa len prihnali na rýchlych koňoch, minuli šípy a vystriedal ich ďalší oddiel. Takto nielenže klesali zástupy Bavorov, ale malo to hlavne dopad na ich psychiku. Aventinus tieto boje opísal takto: „Len čo Maďari zbadali, že po toľkých prípravách sa na nich chystá útok, nelenili a neoddávali sa nečinnosti. Najprv si pripravili všetko potrebné, zbrane, chlapov, kone a (potom) odhodlaní bojovať už nie pre slávu, lež pre záchranu, tvrdo sa stavali na odpor. Medzitým rozkázali niekoľkým jazdcom vyprovokovať ostatné bavorské oddiely (do boja). Obidvaja králi (podľa Aventina Dursak a Bugota) s nespočetnou jazdnou, vďaka ktorej mali vtedy najväčšiu prevahu, vytiahli proti vojsku biskupov s veľkou presilou zaútočili, akoby rýchlymi koňmi chceli preraziť šík, spustili veľmi hustý dážď striel, Bavorov zasypali šípmi, ktoré vrhali zo svíbových lukov, a opäť ustúpili. Boli rýchlejší ako naše vojsko, vystrojené ťažkou výzbrojou. Keď boli naši presvedčení, že sa vzdialili, prišli znova a takou istou rýchlosťou prenasledovali (našich) a vzápätí sa dávali na útek. Zatiaľ čo si si myslel, že si zvíťazil, bol si v najväčšom nebezpečenstve. Maďari zďaleka šípmi zasahovali nepriateľov. Vtedy totiž ešte nevedeli útočiť v otvorenom boji, útokom pechoty, šíkom, bojovať mečom chlap proti chlapovi, obsadzovať hrady, obliehať tvŕdze, dobýjať pevnosti, zvyčajne však bojovali raz ústupom, raz náporom a nástrahami.“6
Súčasťou taktiky Maďarov bolo aj zabrániť, aby sa Luitpold dozvedel o priebehu bitky na druhej strane rieky skôr ako oni sami naňho zaútočia. V noci sa aj s koňmi preplavili na druhý breh. Tam počkali do svitania a zaútočili na Luitploldov tábor, ktorý bol v oblasti dnešnej Petržalky. Nastal zmätok a padol tu aj samotný Luitpold spolu s pätnástimi veľmožmi. Takto skončil druhý deň pohromy pre Bavorov. Na tretí deň takmer bez odporu zdolali zúfalých bojovníkov na lodiach. Tí boli bez suchozemskej ochrany vydaní napospas Maďarom. Sieghar sa však zachránil útekom.
Podľa Aventiniana sa bojovalo celý čas za veľmi nepriaznivého počasia a padla veľká časť bavorskej šľachty, pričom počet padlých sa nedal ani vyčísliť. Ako príčina tejto strašnej porážky sa udáva zlý vzťah medzi bavorskými a duchovnými hodnostármi, nedostatočná prieskumná činnosť, nezrovnalosti vo vedením, ale hlavne takmer žiadna súčinnosť medzi operujúcimi zbormi. Maďari prenasledovali zvyšky Bavorov a dokonca porazili aj Ľudovíta, ktorý im vyšiel na čele so zálohami naproti. Touto bitkou si Maďari otvorili cestu k ďalším koristným výpravám. Prenikli na Balkán, do Talianska, Francúzska či Španielska. Ich výboje trvali do roku 955, kedy utŕžili zdrvujúcu krvavú porážku od nemeckého feudálneho vojska na čele s kráľom Ottom I. a jeho českých spojencov. „Tento národ,“ poznamenal kronikár Luitprand „ktorého bezohľadnosť zakúsil každý štát, sa teraz od strachu neodváži ani muknúť.“7
„Vnútornými rozpormi oslabená Veľkomoravská ríša neodolala náporu starých Maďarov. Porážkou bavorskej armády v bitke pri Bratislave sa skončilo obdobie bavorskej a veľkomoravskej hegemónie v Dunajskej kotline.“8 „Naraz však, po roku 906 – 907, sa všetky správy o Veľkej Morave strácajú. Pramene sa ani slovkom nezmieňujú o nejakej bitke s Maďarmi. Možno, že zomrel Mojmír a vnútorný rozklad dosiahol vrchol. Uhorské kmene iba dovŕšili skazu!“9 No jej rozpad bol zapríčinený hlavne vnútornou krízou po smrti Svätopluka. Rozbroje medzi jeho synmi a hrozby z oboch strán od Bavorov a Maďarov zapríčinili, že sa Veľká Morava vytratila z mapy ako štátny útvar.
Citácie :
1. DANGL, Vojtech. Bitky a bojiská v našich dejinách. Bratislava: Perfekt, 2005, s. 28.
2. TIBENSKÝ, Ján. Dejiny Slovenska slovom i obrazom. Martin: Osveta, 1973, s. 76.
3. DANGL, Vojtech. Bitky a bojiská v našich dejinách. Bratislava: Perfekt, 2005, s. 29.
4. DANGL, Vojtech. Bitky a bojiská. Bratislava: Mladé letá, 1984, s. 21.
5. DANGL, Vojtech. Bitky a bojiská. Bratislava: Mladé letá, 1984, s. 21.
6. DANGL, Vojtech. Bitky a bojiská v našich dejinách. Bratislava: Perfekt, 2005, s.30.
7. TIBENSKÝ, Ján. Dejiny Slovenska slovom i obrazom. Martin: Osveta, 1973, s. 77.
8. BEIEROVÁ, Brigitte et al. Kronika svetových dejín. Bratislava: Fortuna Print, 2004, s. 203.
9. TIBENSKÝ, Ján. Dejiny Slovenska slovom i obrazom. Martin: Osveta, 1973, s. 72.
Bibliografia:
TIBENSKÝ, Ján. Dejiny Slovenska slovom i obrazom. Martin: Osveta, 1973, 256 s.
BEIEROVÁ, Brigitte et al. Kronika svetových dejín. Bratislava: Fortuna Print, 2004, 640 s.
DANGL, Vojtech. Bitky a bojiská v našich dejinách. Bratislava: Perfekt, 2005, 256 s.
DANGL, Vojtech. Bitky a bojiská. Bratislava: Mladé letá, 1984, 243 s.
Výboje starých Maďarov proti Veľkej Morave však nijako veľmi neuzemnili jej vojenské postavenie. Situácia sa však zmenila po smrti Svätopluka – vládcu Veľkej Moravy. Zároveň zosilnel tlak staromaďarského kmeňového zväzu. A akoby to nestačilo, mali nezvyčajnú vojenskú taktiku, ktorá bola charakteristická pre nomádov. Západoeurópske ťažké jazdectvo sa im dlho nedokázalo ubrániť. „Základným prvkom ich taktiky a spôsobu boja bola rýchla jazda vyzbrojená šabľami, kopijami, bojovými sekerami (fokošmi) a lukmi, z ktorých strieľali aj za cvalu na koňoch.“1 Ochrannú zbroj si vyrábali väčšinou z z kože pošitej gombíkmi. Hlavu si chránili prilbou z bronzu alebo čapicou z plsti. Pri ich útokoch doslova zasypali zástup svojho nepriateľa šípmi. Mračná týchto šípov boli relatívne presné a nútili európske feudálne vojská preformovať svoje zostavy a zaviesť zostavy viacerých hlbších sledov. Nikdy neútočili v plnej sile, v zálohe mali jazdectvo pri pre prípad, že by sa protivník dostal do tiesne. Bojovníci si dokonca pri útoku zo sebou viedli náhradné kone, zároveň to budilo dojem väčšej sily a počtu. Menšie oddiely mohli bojovať aj samostatne. To bolo pre Európanov vyčerpávajúce, keďže museli byť pripravení na každý fingovaný či skutočný útok. „O ich ukrutnosti kolovali hrôzostrašné správy: pijú vraj ľudskú krv, jedia srdcia vyrezané padlým, zabíjajú stareny a deti, odvliekajú mládencov a deti do zajatia.“2 Pokoj nepriateľovi nedali ani v noci. Svojich nepriateľov prenasledovali dlho po boji a celý čas sa usilovali o jeho zničenie. Používali rôzne nástrahy ako fingovanie ústupu a náhle protiútoky, čím do nepriateľových radov vnášali zmätok. Napríklad pri fingovanom ústupe, keď ich začal nepriateľ prenasledovať, zaútočili zálohami z bokov a zasypali ich šípmi. Zároveň sa ustupujúce oddiely otočili a tiež zaútočili a rozdelili formácie nepriateľa na menšie kúsky. Byzantský cisár Lev Múdry vo svojej práci Vojnová taktika píše toto: „Ak sa im podarí obrátiť nepriateľa na útek, všetko ostatné považujú za vedľajšie a nemilosrdne na nich útočia, nemysliac na nič iné ako na prenasledovanie. Neuspokoja sa totiž... s miernym prenasledovaním a lúpením vecí, ale útočia na nepriateľa dovtedy, kým ho úplne nerozprášia.“3
Takúto vojenskú taktiku použili starí Maďari proti Bavorom aj v Bitke pri Bratislave v roku 907. Táto bitka sa zároveň považuje za definitívny rozpad Veľkej Moravy ako samostatného štátu. Najstaršie záznamy o tejto bitke sú zdokumentované v diele Salzburské anály, ktoré boli písané od polovice 8. do polovice 10. storočia. V nich sa lakonicky konštatuje: „907. Veľmi nešťastná bitka pri Brezalauspurcu vo štvrtý deň pred nonami júla (4. júla). Brezalauspurc je predchodca našej Bratislavy a tento záznam je prvým zachovaným písomným údajom o jej názve“4. Bavorský humanista Johannes Turmair, známy skôr ako Aventinus, v 16. storočí farbisto opísal túto bitku medzi Bavormi a Maďarmi, pričom použil údaje, ktoré sa v nám známych prameňoch nevyskytujú. Preto sa nemôže potvrdiť úplná pravdivosť všetkých jeho údajov. „Istú dôveru, že čerpal z hodnoverných zdrojov, vzbudzuje okrem iného aj opis taktiky boja starých Maďarov, ktorý skutočne zodpovedá výsledkom doterajšieho historického bádania.“5 No všeobecne sa jeho opis prijíma.
Syn Arnulfa Ľudovít Dieťa, ktorý v rokoch 899 – 911 vládol Germánií a Bavorsku, sa rozhodol za pomoci svojich regentov zorganizovať v roku 907 vojenskú výpravu. Chcel ňou zabrániť staromaďarom v ich vpádoch a vyhnať ich z Panónie. „Podľa najstarších uhorských kroník jeho rozhodnutie urýchlil aj fakt, že zomrel Arpád, vodca kmeňových družín. Na jeho miesto nastúpil neskúsený Žolt.
Bavorské vojsko tvorené prevažne z ťažkej jazdy sa zhromaždilo za riekou Enns pri meste Ennsburb. Panovník tu ostal spolu so zálohami a ostatná časť vojska postupovala v troch prúdoch po Dunaji smerom k Bratislave. Po rieke sa plavilo vojsko pod vedením kniežaťa Siegharda. Ľavú stranu rieky zabezpečil markgróf Luitpold a pravú vysoký cirkevný hodnostár salzburský arcibiskup Teotmar, sábenský biskup Zachariáš a frizinský biskup Uda.
Postupujúce bavorské vojsko však neustále znepokojovali útoky menších maďarských oddielov. Preto Teotmar, ktorý velil hlavným silám, dal vybudovať obranný tábor v oblasti dnešnej Bratislavy. Maďari naň podnikli prudký jazdecký útok, no boli odrazení. Vzápätí začali podnikať menšie útoky, ktoré však prichádzali z rôznych strán a bez prestávky trvali celý deň aj noc. Maďari sa len prihnali na rýchlych koňoch, minuli šípy a vystriedal ich ďalší oddiel. Takto nielenže klesali zástupy Bavorov, ale malo to hlavne dopad na ich psychiku. Aventinus tieto boje opísal takto: „Len čo Maďari zbadali, že po toľkých prípravách sa na nich chystá útok, nelenili a neoddávali sa nečinnosti. Najprv si pripravili všetko potrebné, zbrane, chlapov, kone a (potom) odhodlaní bojovať už nie pre slávu, lež pre záchranu, tvrdo sa stavali na odpor. Medzitým rozkázali niekoľkým jazdcom vyprovokovať ostatné bavorské oddiely (do boja). Obidvaja králi (podľa Aventina Dursak a Bugota) s nespočetnou jazdnou, vďaka ktorej mali vtedy najväčšiu prevahu, vytiahli proti vojsku biskupov s veľkou presilou zaútočili, akoby rýchlymi koňmi chceli preraziť šík, spustili veľmi hustý dážď striel, Bavorov zasypali šípmi, ktoré vrhali zo svíbových lukov, a opäť ustúpili. Boli rýchlejší ako naše vojsko, vystrojené ťažkou výzbrojou. Keď boli naši presvedčení, že sa vzdialili, prišli znova a takou istou rýchlosťou prenasledovali (našich) a vzápätí sa dávali na útek. Zatiaľ čo si si myslel, že si zvíťazil, bol si v najväčšom nebezpečenstve. Maďari zďaleka šípmi zasahovali nepriateľov. Vtedy totiž ešte nevedeli útočiť v otvorenom boji, útokom pechoty, šíkom, bojovať mečom chlap proti chlapovi, obsadzovať hrady, obliehať tvŕdze, dobýjať pevnosti, zvyčajne však bojovali raz ústupom, raz náporom a nástrahami.“6
Súčasťou taktiky Maďarov bolo aj zabrániť, aby sa Luitpold dozvedel o priebehu bitky na druhej strane rieky skôr ako oni sami naňho zaútočia. V noci sa aj s koňmi preplavili na druhý breh. Tam počkali do svitania a zaútočili na Luitploldov tábor, ktorý bol v oblasti dnešnej Petržalky. Nastal zmätok a padol tu aj samotný Luitpold spolu s pätnástimi veľmožmi. Takto skončil druhý deň pohromy pre Bavorov. Na tretí deň takmer bez odporu zdolali zúfalých bojovníkov na lodiach. Tí boli bez suchozemskej ochrany vydaní napospas Maďarom. Sieghar sa však zachránil útekom.
Podľa Aventiniana sa bojovalo celý čas za veľmi nepriaznivého počasia a padla veľká časť bavorskej šľachty, pričom počet padlých sa nedal ani vyčísliť. Ako príčina tejto strašnej porážky sa udáva zlý vzťah medzi bavorskými a duchovnými hodnostármi, nedostatočná prieskumná činnosť, nezrovnalosti vo vedením, ale hlavne takmer žiadna súčinnosť medzi operujúcimi zbormi. Maďari prenasledovali zvyšky Bavorov a dokonca porazili aj Ľudovíta, ktorý im vyšiel na čele so zálohami naproti. Touto bitkou si Maďari otvorili cestu k ďalším koristným výpravám. Prenikli na Balkán, do Talianska, Francúzska či Španielska. Ich výboje trvali do roku 955, kedy utŕžili zdrvujúcu krvavú porážku od nemeckého feudálneho vojska na čele s kráľom Ottom I. a jeho českých spojencov. „Tento národ,“ poznamenal kronikár Luitprand „ktorého bezohľadnosť zakúsil každý štát, sa teraz od strachu neodváži ani muknúť.“7
„Vnútornými rozpormi oslabená Veľkomoravská ríša neodolala náporu starých Maďarov. Porážkou bavorskej armády v bitke pri Bratislave sa skončilo obdobie bavorskej a veľkomoravskej hegemónie v Dunajskej kotline.“8 „Naraz však, po roku 906 – 907, sa všetky správy o Veľkej Morave strácajú. Pramene sa ani slovkom nezmieňujú o nejakej bitke s Maďarmi. Možno, že zomrel Mojmír a vnútorný rozklad dosiahol vrchol. Uhorské kmene iba dovŕšili skazu!“9 No jej rozpad bol zapríčinený hlavne vnútornou krízou po smrti Svätopluka. Rozbroje medzi jeho synmi a hrozby z oboch strán od Bavorov a Maďarov zapríčinili, že sa Veľká Morava vytratila z mapy ako štátny útvar.
Citácie :
1. DANGL, Vojtech. Bitky a bojiská v našich dejinách. Bratislava: Perfekt, 2005, s. 28.
2. TIBENSKÝ, Ján. Dejiny Slovenska slovom i obrazom. Martin: Osveta, 1973, s. 76.
3. DANGL, Vojtech. Bitky a bojiská v našich dejinách. Bratislava: Perfekt, 2005, s. 29.
4. DANGL, Vojtech. Bitky a bojiská. Bratislava: Mladé letá, 1984, s. 21.
5. DANGL, Vojtech. Bitky a bojiská. Bratislava: Mladé letá, 1984, s. 21.
6. DANGL, Vojtech. Bitky a bojiská v našich dejinách. Bratislava: Perfekt, 2005, s.30.
7. TIBENSKÝ, Ján. Dejiny Slovenska slovom i obrazom. Martin: Osveta, 1973, s. 77.
8. BEIEROVÁ, Brigitte et al. Kronika svetových dejín. Bratislava: Fortuna Print, 2004, s. 203.
9. TIBENSKÝ, Ján. Dejiny Slovenska slovom i obrazom. Martin: Osveta, 1973, s. 72.
Bibliografia:
TIBENSKÝ, Ján. Dejiny Slovenska slovom i obrazom. Martin: Osveta, 1973, 256 s.
BEIEROVÁ, Brigitte et al. Kronika svetových dejín. Bratislava: Fortuna Print, 2004, 640 s.
DANGL, Vojtech. Bitky a bojiská v našich dejinách. Bratislava: Perfekt, 2005, 256 s.
DANGL, Vojtech. Bitky a bojiská. Bratislava: Mladé letá, 1984, 243 s.