O Iraku

Autor: Peter Frišo / akvinsky 🕔︎︎ 👁︎ 14.471

Tak som sa včera vracal domov plne pod vplyvom walkmana, kde mi hrali skvelí Mňága a Žďorp (fakticky ma inšpirovali), premýšľajúc o Iraku, čo bolo dosť logické, keďže som predtým sedel pri compe a  na viacerých diskusných fórach, ktoré internet poskytuje som sa k tejto téme vyjadroval. Tak ma napadlo, že by nebol od veci aj článok o tejto problematike, ktorá je najproblematickejšou témou dnešných dní.

Práve som dopozeral priamy prenos z vystúpenia Powella v Bezpečnostnej rade OSN. Príliš ma neprekvapila. Už vidím tých skeptikov, ktorých by nepresvedčilo, ani keby Powell ukázal fotky objímajúceho sa Saddáma a Usámu pred továrňou na jadrové zbrane a s kýblikom plným antraxu v rukách. Títo skôr pseudoskeptici ako skeptici predovšetkým potrebujú definovať samých seba ako nepriateľov tej hnusnej imperialistickej vykorisťovateľskej Ameriky. Sám by som Ameriku nijak neobhajoval (raz určite príde k stretu civilizácii, ktorý Huntington až tak nepredpokladal, k zrazu americkej a európskej kultúry, ktorý sa možno skončí macdonaldizáciou Európy, alebo aspoň čiastočným kompromisom, ale dnes to nie je vcelku na programe dňa, pretože si myslím, že postoje krajín ako Francúzsko a Nemecko sú aj v niečom inom a skutočný stret ešte len príde), sám preferujem hodnoty viac európske, menej konzumné a založené na skutočných európskych hodnotách. Je však zbytočné zaoberať sa teraz politologickými teóriami okolo paradigiem americko-európskych vzťahov. 

Reklama

Keby Powell aj hovoril pravdu len z 10% (a Amerika si nemôže dovoliť prísť s klamstvami a po prípadnej vojne s Irakom ukázať, že sa mýlila), ukázalo by sa, že nerešpektuje rezolúcie OSN (resp. ani tú posledné, lebo tie predchádzajúce nerešpektoval celkom verejne, sám si myslím, že Charta OSN, rovnako aj jej rezolúcie slúžia Saddámovi v jeho palácoch len ako toaletný papier). Pre mňa osobne to nie je žiadne prekvapenie, nakoniec zatiaľ sú také rezolúcie rovnako nebezpečné ako zákrok Spoločnosti Národov proti Taliansku v prípade útoku na Habeš. Záver zo zatiaľ uvedeného by mal byť jasný, buď Irak okamžite odkryje svoje tajomstvá, alebo si podpísal ortieľ smrti. Hovorím mal by byť, lebo v dnešnom svete je celkom možné, že sa budú len písať rezolúcie a tým to celkom zhasne. 

Čo sa týka inšpektorov OSN, tak už to, čo sa podarilo odhaliť im ukázalo na porušenia poslednej rezolúcie OSN (keďže je možné, že každú chvíľu príde nová rezolúcia, tak ide o poslednú rezolúciu z roka 2002), nehovoriac už o skutočnosti, že táto misia má asi taký význam ako rokovania Chamberlaina s Hitlerom o Československu. V krajine akou Irak je, pritom nie je také ťažké niečo skryť.

Smutné je, že mnohí si ani v najmenšom neuvedomujú vážnosť celej situácie. Saddám Husein nie je len problémom Ameriky (hoci Američania majú právo k najväčšiemu strachu a sami si ho vedia výborne živiť, stačí sa pozrieť na katastrofické filmy o teroristoch, vírusoch a podobných veciach stále nahráva Hollywood). Paradoxom je, že Amerika je skutočný „melting pot“, kde žije v symbióze množstvo rôznych kultúr, rás a náboženstiev, vedľa určitej americkej kultúry. Možno práve preto je veľmi jednoduchým cieľom pre teroristov. 

Irak však nie je krajinou, ktorá by ohrozovala len Spojené štáty Americké (ich reakcia na katastrofu Columbie bola rovnako chorá ako samotný Saddám). Irak sa neštítil napadnúť ani moslimské krajiny (ďalší dôvod prečo odmietnuť akékoľvek náboženské pozadie konfliktu s Irakom), Irak sa neštítil brutálne vraždiť svojich vlastných obyvateľov, v Iraku vládne krutý sadistický a brutálny vrah (súčasná reinkarnácia Stalina, či Hitlera v Arabskom svete). Naozaj analógií medzi Saddámom a komunistickými režimami minulosti je nesmierne veľa. Saddám je presne takým diktátorom, akých tento chorý režim produkoval. Ide rovnako o administratívno-direktívny spôsob riadenia spoločnosti, ibaže kombinovaný s radikálnym fundametalizmom. Snaha o legitimizáciu a legalizáciu diktátora a jeho režimu (tak jasnú vo všetkých týchto spoločnostiach) je rovnako podobná ako v bludnom režime, ktorý splodil právnik Vladimír Iljič Uljanov.  Saddám má rovnako rád voľby, v ktorých je jeho režim potvrdený a to nie 99,99 %, ale rovno 100%. Saddám je jednoducho chlapík, ktorého musíte milovať. V skutočnosti je Saddám jasným dôkazom, že Hegelom odchovaný Fukuyama nemá pravdu a dnes nestojíme na konci dejín a to ani v zmysle, ktorý im sám Fukuyama dáva.

Je dobré zamyslieť sa aj nad úvahami sociálneho filozofie Ernesta Gellnera, ktoré napísal v roku 1994 a ktoré na svoje platnosti a aktuálnosti nestratili, skôr naopak, Gellner naozaj výborne posúdil nebezpečenstvo režimov, podobných tomu Saddámovmu.  

Pozrime sa teda na niektoré jeho tvrdenia. „Režimy tzv. tretieho sveta sa od seba navzájom do veľkej miery líšia, ale je medzi nimi množstvo režimov značne nebezpečných.“   O tejto téze by bolo zrejme zbytočné pochybovať, sami sme sa o nej presvedčili už mnohokrát. Nie je to v tom, že by napríklad moslimská umma bola príliš odpudivou a znamenala fundamentalistických fanatikov, tak to vôbec nie. Problémom je, že sa vždy nájdu machiavelisti (ktorí majú v skutočnosti ďaleko od florenťana Niccola Machiavelliho, ale vzhľadom na používanosť a všeobecnú znalosť tohto pojmu si ho dovolím použiť), ktorí sa vždy pokúsia túto spoločnosť (ktorá je k tomu vždy oveľa viac prístupná ako občianska spoločnosť, kde je to v podstate nemožné) ovládnuť a doslova zneužiť. Saddám rozhodne nie je jediný príkladom. 

Veľmi dôležité a pravdivé je Gellnerovo tvrdenie: „Existujú režimy, ktoré vlastnia technologicko-priemyselnú základňu k tomu, aby v priebehu času získali naozaj hrozivý potenciál k vydieraniu a ktoré tiež vlastnia demografickú a sociálnu základňu dostatočne veľkú pre taký cieľ. Irak jednoznačne bol a je takou zemou.“     Dôsledky takého tvrdenia sú nedozierne a poukazujú na skutočnosť, že režimy obdobné irackému sú obrovsky nebezpečné pre celý svet a svet si naozaj pod hrozbou svojho zničenia nemôže dovoliť ani sekundu váhať, pri súčasných zbraniach môže byť každý chybný krok, krokom vedúcim do priepasti, šialený diktátor nie je v dejinách žiadna výnimka, práve naopak pravidelne sa v dejinách opakuje a niet toho, kto by sa poučil a bral vážne Marca Tullia s jeho: Historia magistra vitae est. Rovnako môže štát (a v konečnom dôsledku už aj teroristická skupina) odhodlaný na všetko vydierať celý svet a môže hroziť dôsledkami, ktoré si hádam nevieme ani len predstaviť. Ak hoci aj ešte nie sme v takej situácii, pri zanedbaní totálneho odzbrojenia a znemožnenia výroby ďalších zbraní hromadného zničenia v tejto situácii môžeme veľmi skoro byť a nemusíme skončiť ako v spomenutých Hollywoodskych filmoch, kde to vždy skončí happy-endom (možno práve preto sa takýmto celebritám, ktoré nenesú žiadnu zodpovednosť dobre protestuje proti vojne). 

Reklama

Z predchádzajúceho Gellner dôvodí tézy platiace nielen pre minulú vojnu v Iraku, ale aj pre tú potenciálnu, ktorá sa blíži a ktorej jediným skutočným vinníkom je Irak. „Základnou logikou vojny v Zálive nebolo to, že Saddám porušil medzinárodné právo, ale že bol veľmi blízko získania pozície (zvlášť pokiaľ by získal kontrolu nad celou oblasťou Zálivu produkujúcou ropu), v ktorej by mohol vydierať celý svet, hlavne, ak by bola jeho nadvláda nad celou ropnou oblasťou kombinovaná s možnosťou jaderne útočiť i na vzdialených nepriateľov.“  

Presne o tom je situácia v Iraku, svet si nemôže dovoliť to, že by ho Saddám so svojim zbrojným arzenálom (o ktorom tvrdí a samozrejme, že klame), že ho vôbec nemá, zároveň však s chladom angličana vyhlasuje, že Američanov zastaví div, že nie ešte v samotnej Amerike, ako to chce dosiahnuť bez týchto zbraní mi nie je celkom jasné, keďže to nedokáže ani len s nimi.     

A najväčším problémom je dnes Európa. Možno som sa mýlil ak som načrtol, že Európa sa zrazí v kultúrnom (alebo ak chcete) civilizačnom „súboji“ s Amerikou, ale že situácia v Iraku nie je ešte oným zrazením, musím sa trošku poopraviť a predoslať smerom k vám myšlienku o tom, že otázka Iraku, ak by aj nebola už samotným zrazením medzi Európou a Amerikou, tak môže byť aspoň jej počiatkom, ale zároveň aj dynamitom, ktorý ju rozpúta. 

Zároveň však Európa nie je v otázke Iraku jednotná a mnohé krajiny nielen sú spojencom Spojených štátov a nie sú to len krajiny strednej Európy  a Vilniuskej desiatky, ale aj Veľká Británia a Španielsko. Niektoré krajiny sa však cítia byť viac európske ako iné a chceli by poúčať krajiny, ktoré síce len prednedávnom porazili zlú hydru krvavého socializmu, avšak práve tieto krajiny sa zároveň vyznačujú obrovskou túžbou po občianskej spoločnosti (pretože tu dlho absentovala), práve tieto krajiny túžia po bezpečnom svete, kedy jedna krajina nemôže vydierať inú. 

Nemecko a Francúzsko ako hlavní oponenti zásahu proti Iraku (možno väčší ako Rusi, – niektorí Rusi si však zároveň nevšimli, že doba Alexandra I., či veľkého Jozifa sa skončila a chceli by byť stále superveľmocou, čo je pochopiteľné, obsah, ktorým chcú Rusko ako veľmoc definovať je však už pochopiteľný menej  – pretože aspoň niektoré skupiny majú záujem o dobré vzťahy s USA)  naozaj nemajú dôvod pliesť sa do nejakej vojny. Celkovo sa Nemecko a Francúzsko pochopiteľne nechcú zapliesť do vojny, aj pre ich komplexy, ktoré si nesú z minulosti. Francúzsko už od roku 1871 (aj kvôli porážke v roku 1940), Nemecko kvôli dvom svetovým vojnám, ktoré vyvolalo a prehralo i kvôli rozdeleniu, ktoré trvalo dlhé roky po vojne. Je teda pochopiteľné, že Francúzi a zvlášť Nemci hovoria vojne apriórne nie. Neodvažujem sa tvrdiť, že by Nemecko a Francúzsko mali volať po vojne, ale rozhodne by mali svoj vzťah k Iraku predefinovať do tvrdšej podoby a rovnako na Irak vyvolať ešte väčší tlak, aby konečne dobrovoľne odzbrojil a svet sa vyhol tej prekliatej vojne. 

Taktiež by si mali uvedomiť, že Irak nie je správna téma na rozpútanie kultúrneho konfliktu s USA.

Reklama

So Saddámom sa však hrať nedá. Saddám (opakujem!!!) nerešpektuje rezolúcie OSN (všetci volajú po mandáte tejto metaspoločnosti, ktorá je však spojením tak protichodných záujmov – o ktoré v politike predsa zohrávajú najdôležitejšiu úlohu – že jednoducho nemôže prijať žiadne jasné rozhodnutie, len prichádzať s rezolúciami, ktoré sú niektorými krajinami pohodlne prerušované a to takmer bez sankcií). 

Saddám musí byť skrátka postavený len pred dve alternatívy a to celkom jasne, aby sa úplne odzbrojil, inak bude nasledovať útok. Svet si nemôže dovoliť, aby Saddám raz zaútočil ako prvý, pretože situácia by bola oveľa horšia. Inak povedané: Saddám sa môže odzbrojiť (najlepšie riešenie a jediné, za ktorého vojna nebude), alebo bude v každom prípade vojna, buď vojna, ktorá Saddáma okamžite odzbrojí a zvrhne jeho režim, alebo vojna, ktorú neskôr rozpúta samotný Saddám (ak budú štáty ako Francúzsko a Nemecko naďalej riskovať, že sa Saddám vyzbrojí) a ktorej dôsledky si neprajte nikto vidieť.             

Colin Powell predniesol v BR OSN dôkazy, ktoré Američania zhromaždili, sám si myslím, že takéto dôkazy museli stáť Ameriku obrovské úsilie a neviem, či si niektoré štáty predstavujú, že sa dajú získať úplne presné a dokonalé dôkazy. Súhlasím s postrehom zahraničnopolitického analytika Iva Samsona, že Powellove dôkazy presvedčili tých, ktorí boli presvedčení a nie tých, ktorí ani presvedčení neboli a ktorí presvedčenými byť ani nechcú. Je to presne tak, Tí, čo presvedčení byť nechcú nebudú presvedčení hádam ani vtedy, keby ich poprášilo iracké lietadlo antraxom.

Zvlášť zaujímavé sú protesty proti vojne. Hoci uznávam dobré pohnútky mnohých protestujúcich, predsa len by som upozornil na dve strany, ktoré sa výdatne do protestov zapájajú a síce komunistov a anarchistov. 

Osobne si myslím, že sú si tieto dve skupiny viac ako podobné (najmä v posväcujúcej úlohe teroru) , rozdiely medzi nimi vyvstanú, keď sa komunisti ujmú moci (anarchisti sa totiž môžu ujať moci maximálne počas krátkeho obdobia anómie), vtedy komunisti začnú anarchistov prenasledovať a zatvárať (v tom lepšom prípade len zatvárať). 

Komunistický režim (ani nehovoriac o jeho nezmyselnosti, o čom by sa dali písať a aj sú napísané celé tisíce strán) bol jedným z najohavnejších režimov počas celého 20.storočia, je odsúdenia hodný a vedie jedine do pekla. V počte obetí sa mu nevyrovnal ani jeho mladší fašistický brat. 

A ľudia, ktorí ešte stále chcú aby sa tento režim stal režimom vládnucim dnes bez škrupúľ protestujú proti Americkým prípravám na vojnu  (pričom nezabúdajú na heslá, ktoré Marx a Lenin tak radi vymýšľali, opäť sa ozývajú reči o hnusných kapitalistoch a vykorisťovateľoch). 

Pravdou však je, že komunisti súhlasia len s takou vojnou, ktorú rozpúta (bez ohľadu na dôvody) komunistický štát. O Irak im vôbec nejde a celú situáciu predovšetkým zneužívajú (ich typickým hyenistickým spôsobom) na posilnenie svojich preferencií. (Spomeňme si na ich zakladateľa, ktorý stále túžil po veľkej občianskej vojne, aby sa však mohol chopiť moci a túto vojnu rozpútať, vydal Dekrét o mieri a tváril sa, že mu ide o mier a naozaj mier sa mu stal dobrým prostriedkom pre krvavú vojnu teroru, ktorú rozpútal, je to večný oportunizmus komunistov). 

Aby som teda zosumarizoval niekoľko myšlienok tohto článku: Saddám je v každom prípade netvor, ktorý je nepriateľom a hrozbou nielen celého sveta, ale dokonca aj vlastného obyvateľstva. Saddám je bezcharakterný a nič mu nie je sväté, nebojí sa použiť akýchkoľvek prostriedkov k dosiahnutiu svojich cieľov. 

Svet sa nemôže len tak prizerať na nebezpečenstvo, ktoré predstavuje. Ak sa Saddám sám neodzbrojí, načo má ešte stále šancu, využil by to najlepšie riešenie a mier by bol zachránený. Nemôže sa však držať mier za každú cenu, lebo taký mier je len prípravou k vojne. Vojna bude, aj keby USA nezaútočili, pretože keď Saddám nebude odzbrojený, čoskoro, keď bude toho schopný zaútočí sám. Sú teda len dve alternatívy a obe sú v rukách Saddáma.

Tá mierová (tá, ktorá by ma potešila najviac) by mohla vypadať aj tak, že by Irak obsadili vojská OSN (myslím, že ani to by nebolo ono pre Saddáma) a konečne by sa dal Irak kontrolovať, inšpektori na to zrejme nestačia a aj keď niečo nájdu, mnohé štáty budú naďalej zastávať až príliš pacificistické názory a tak to ostať nemôže. 

Schroder síce prehlásil, že Irak nemá jadrové zbrane (ok, s tým sa dá súhlasiť), ale myslím, že tie chemické a biologické môžu byť rovnako nebezpečné.

Přidejte se k nám

Věříme, že mezi Vámi jsou lidé s různými zájmy a zkušenostmi, kteří by mohli přispět svými znalostmi a nápady. Pokud máte rádi vojenskou historii a máte zkušenosti s historickým výzkumem, psaním článků, editací textů, moderováním, tvorbou obrázků, grafiky nebo videí, nebo prostě jen máte chuť se zapojit do našeho unikátního systému, můžete se k nám připojit a pomoci nám vytvářet obsah, který bude zajímavý a přínosný pro ostatní čtenáře.

Zjistit více