V nedávno vydanom článku bola rozobratá otázka odmien za zničenú vojenskú techniku v Sovietskej armáde. Okrajovo bola pritom popísaná aj výška mesačného žoldu, teda odmeny za výkon vojenskej služby, sovietskych vojakov a dôstojníkov. V tejto súvislosti bude zaujímavé porovnať, koľko zarábal v rovnakom čase ich protivník, teda vojaci nacistického Nemecka. Boli na tom „deutsche soldaten“ lepšie, alebo horšie ako červenoarmejci? Po letmom porovnaní výšky ich žoldov možno už na začiatku článku konštatovať, že hitlerovci boli na tom materiálne jednoznačne lepšie. Ak by vojnu vyhrávala výška žoldu, tak na rusko-nemeckom fronte by bol jednoznačným víťazom nemecký „nadčlovek“. Našťastie však tomu tak nebolo. Podstatným bol v tejto svetovej vojne jednak faktor spravodlivosti, teda že zo strany hitlerovskej koalície išlo o vojnu dobyvačnú a zo strany strán spojencov (Ameriky, Británie, Francúzska a ZSSR) o vojnu obrannú. A samozrejme výraznú úlohu zohrala tiež ekonomická sila USA, ale to už je téma na samostatný článok. My zostaňme zatiaľ pri odmenách „nemetského fojáka“

Wehrmacht platil výborne (najmä dôstojníkov)

Po porážke vo Veľkej vojne, ako bola v tom čase nazývaná Prvá svetová vojna, bola nemecká armáda výrazne zredukovaná a od 1. januára 1921 vznikol jej nasledovník s názvom Reichswehr. Čo v preklade znamená ríšska obrana. Po nástupe Adolfa Hitlera k moci bol Reichswehr v roku 1935 premenovaný na Wehrmacht, teda ozbrojené sily. Hitler si veľmi dobre uvedomoval, že ak chce zvíťaziť v nasledujúcej vojne, ktorú plánoval, potrebuje k tomu lojálnu a dobre pripravenú armádu. A lojalita armády sa zaisťuje, o.i. aj jej materiálnou podporou. Všetci vojaci dostávali uniformy, výstroj a výzbroj zdarma, dôstojníkom boli poskytované štedré príspevky na zhotovenie uniformy u profesionálnych krajčírov. Rovnako zdarma im bolo poskytované ubytovanie v kasárňach a strava trikrát denne. K tomu im bol ešte pravidelne mesačne vyplácaný žold a množstvo rôznych príplatkov k nemu - príspevok na ubytovanie, príspevok na deti etc. Taktiež dostávali príplatok za pobyt na fronte.

Bankovka s hodnotou 10 ríšskych mariek vydaná v roku 1929.

Vojaci povinnej základnej vojenskej služby, ktorá bola vo Wehrmachte od roku 1935 dvojročná, poberali v najnižšej hodnosti strelec (Schütze) žold vo výške 0,50 ríšskych mariek (RM) denne. Teda 15 RM mesačne. Pri povýšení dochádzalo automaticky aj k zvyšovaniu mesačného žoldu, a to nasledovne:

slobodník	Gefreiter	23 RM
poddôstojník	Unteroffizier	31 RM
šikovateľ	Feldwebel	56 RM

Na rozdiel od iných armád sveta zarábali vojaci a dôstojníci Wehrmachtu (teda pozemných síl) približne rovnako ako ich kolegovia v letectve a námorníctve. Za jedinú výnimku možno považovať plat najnižšej hodnosti námorník (Matrose) v Kriegsmarine, teda v nemeckom námorníctve. Ten poberal niekoľko násobne vyšší žold oproti vojakovi pozemného vojska - 120 RM mesačne.

Ďalej slúžiaci poddôstojníci, teda tí, ktorí podpísali záväzok pokračovať v službe v armáde aj po ukončení povinnej vojenskej služby, a vojaci z povolania v dôstojníckych hodnostiach poberali žold v omnoho vyšších sumách, než bežný „záklaďák“. Pri určovaní jeho výšky sa pritom okrem hodnosti a počtu rokov odslúžených v armáde zohľadňovalo napr. aj miesto výkonu služby. Vyšší žold tak poberal vojak slúžiaci v Berlíne, než vojak v malom meste Dolného Bavorska. V tabuľke sú uvedené bližšie údaje k jednotlivým hodnostiam, vypočítaný mesačný žold je uvedený spolu s príspevkom za službu vo veľkom meste. Platy pre poručíka až majora boli výrazne odstupňované, pretože vzhľadom na kariérnu štruktúru mnohí dôstojníci zotrvali v týchto hodnostiach dlhodobo, resp. vzhľadom na tabuľkové miesto, na ktorom sa nachádzali, nemohli byť povýšení do vyššej hodnosti. Sumy sú uvedené v ríšskych markách zaokrúhlene,

Z uvedenej tabuľky je zrejmé, že už poddôstojnícke hodnosti boli na pomery panujúce v Nemecku ohodnotené finančne veľmi dobre, keď vezmeme do úvahy, že priemerná mesačná mzda v Nemecku v roku 1940 činila 180 RM (cca 1.260 Eur), pričom ku koncu vojny (1944) sa zvýšila na 191 RM (cca 1.340 Eur). Z uvedeného vyplýva, že služba v armáde nebola pre Nemcov len vecou prestíže, ale išlo o finančne viac než zaujímavé zamestnanie. Možno samozrejme namietať, že vojak riskoval na fronte svoj život, zmrzačenie alebo padnutie do zajatia. No podobný osud hrozil aj pracovníkom v tyle, teda vo Veľkonemeckej ríši, každodenne bombardovanej britskými a americkými bombardovacími zväzmi a ku koncu vojny valcovanej spojeneckými armádami.

Apropó, zajatie. Zaujímavosťou je, že hoci po dobu zajatia vojaka bol jeho žold zmrazený, mohli jeho príbuzní, ktorí boli odkázaní na jeho príjem, požiadať aj za toto obdobie o vyplácanie zaopatrovacej dávky. Dávky boli pritom odstupňované na každé jedno dieťa a to až do počtu desať detí.

Čo sa týka formy vyplácania žoldu, ten bol vojakom spravidla vyplácaný na bankový účet, odkiaľ si ho mohli vybrať vo forme šeku alebo hotovosti.

Koľko brala elita?

Údaje z tabuľky naznačujú, že príjmy generality boli vo vzťahu k priemernej mzde v národnom hospodárstve na vysokej úrovni. Najnižšia generálska hodnosť - generálmajor - dostával žold cca 1.200 RM, teda viac ako šesťnásobok priemerného príjmu civilov, pričom sa k nemu ešte pripočítavali ďalšie príplatky za funkciu, odslúžené roky etc. Navyše nesmieme zabúdať, že príjmy vojakov sa na rozdiel od príjmov civilistov nezdaňovali, resp. zdaňovali len čiastočne. Príjmy poľného maršála a veľkoadmirála, čo boli najvyššie hodnosti v armáde, resp. v námorníctve sa pritom pohybovali na úrovni cca 4.000 RM mesačne. Čo v prepočte na súčasnosť je cca 28.000 Eur.

Hermann Göring 

Výnimkou z uvedených tabuľkových príjmov bol poľný maršál Hermann Göring, označovaný za druhého muža Tretej ríše. Čomu zodpovedal aj jeho mesačný príjem - 30.000 RM (cca 210.000 Eur)!

K svojim najvernejším generálom bol navyše veľakrát nesmierne štedrý aj vodca nemeckej ríše, Adolf Hitler. Napríklad v roku 1941 obdaroval veľkoadmirála Ericha Raedera k jeho 65. narodeninám príspevkom v astronomickej sume 250.000 RM (1 mil. 750 tis. Eur). Rovnakou sumou v ten istý rok obdaroval aj poľného maršála Wilhelma von Leeba. Peniaze pritom Hitler nebral z pokladne štátnej, ale straníckej, teda NSDAP.

Milionár Hitler?

Hitler po nástupe k moci v roku 1933 ako ríšsky kancelár dostával plat 29.200 ríšskych mariek ročne (spolu s príspevkom na výdavky v sume 18.000 to bolo celkovo 47.200 RM), z ktorého mal - aspoň v princípe - platiť daň. Žiadnu daň však neodvádzal a po smrti ríšskeho prezidenta Paula von Hindenburga začiatkom augusta 1934 Hitler zmenil status jeho platu na príspevok – a navyše nezdaniteľný. Pre neho tak platilo pravidlo, že hrubý príjem sa u neho rovnal príjmu čistému. Neskôr, keď sa stal aj ríšskym prezidentom, dosahoval jeho ročný príjem sumu 60.000 RM, čo v prepočte na súčasnosť činí cca 420.000 Eur. Alebo tiež 35.000 Eur mesačne. V čistom.

Pre porovnanie: Angela Merkelová, ako nemecká spolková kancelárka, dosahuje v roku 2021 celkový mesačný príjem okolo 22.000 Eur. V hrubom.

Adolf Hitler mohol byť so svojim majetkom spokojný

Navyše v prípade „führera“ nesmieme zabúdať ani ďalší nevysychajúci zdroj jeho rozprávkových príjmov - honoráre za jeho knihu Mein Kampf. Celkový počet predaných kníh vzrástol len v roku 1931 na vyše 20.000 kusov, ale potom sa rýchlo zvýšil: na 287.000 na konci januára 1933, na 1,18 milióna na konci roku 1933 a nakoniec v roku 1944 na celkový počet 12,45 milióna výtlačkov. Z každej jednej predanej knihy Hitler dostával tantiémy, a to nezvyčajne vysoké - až 20 percent z predajnej ceny. Do konca vojny tak Adolf Hitler zarobil z predaja „biblie nacionálneho socializmu“ približne 8 miliónov ríšskych mariek. Čo je v dnešnom ekvivalente cca 56 miliónov Eur. A to už ani nespomíname poplatky za využívanie jeho podobizne na nemeckých poštových známkach, ktoré jemu a jeho dvornému fotografovi Heinrichovi Hoffmanovi vyniesli ďalšie stovky tisíc mariek.

Spočítané a zrátané – napriek vytváranému obrazu askétu a skromného človeka bol Hitler reálny milionár. Aj keď mu nemožno uprieť, že svoje peniaze štedro rozdával na rôzne, viac či menej reálne projekty.

Čo bolo možné za ríšske marky nakúpiť

Aj napriek vyššie uvedeným prepočtom na Eurá už dnes len málo kto z nás tuší, akú reálnu hodnotu, resp. kúpnu silu, predstavovali vyššie uvedené sumy na prelome 40-tych rokov minulého storočia. Poďme sa preto spoločne pozrieť na to, čo a za koľko sa dalo v Nemecku v uvedenom období kúpiť.

Základný kameň potravinovej pyramídy, teda kilový bochník pšeničného chleba, stál 0,37 RM a túto cenu si udržal až do roku 1945. Kilogram masla stál po celú vojnu cca 7,- RM, jedno vajce 0,12 RM. Liter mlieka bolo možné kúpiť za 0,26 RM, kilo hovädzieho mäsa za 1,70 RM a kilo zemiakov za 0,12 RM. Polliter piva mal po celú vojnu stanovenú pevnú cenu – 0,39 RM. Nároční fajčiari to mali ťažké, pretože škatuľka kvalitných cigariet s filtrom zn. Eckstein (12 kusov) stála 3,30 RM. Ale na druhej strane, rovnaký počet obyčajných cigariet bez filtra zn. Brinkmann LLOYD vyšiel len na 0,30 RM. V porovnaní s uvedenými cenami potravín sa javí byť neprimerane lacnou návšteva vojenského bordelu, lístok do ktorého stál v tom čase vojaka 2 RM. Čiže toľko, koľko stálo napríklad 16 vajec.

Luxusné cigarety s filtrom zn. Eckstein a lacné cigarety bez filtra zn. Brinkmann LLOYD

Rozmenené na drobné, nemecký záklaďák v najnižšej hodnosti si za svoj mesačný žold (15 RM) mohol kúpiť napr. 40 kilogramových bochníkov chleba, dva kilogramy masla alebo 57 litrov mlieka. Ak mu chutilo pivo, za svoj žold si ho mohol mesačne dopriať 38 pollitrových pohárov. Ťažšie to mali fajčiari fajnšmekri, keďže za najnižší žold sa dali zakúpiť len štyri škatuľky kvalitných cigariet. Menej nároční si mohli zakúpiť päťdesiat škatuliek lacných. Alebo mohol takýto vojak namiesto fajčenia sedemkrát do mesiaca navštíviť vojenský nevestinec.

V porovnaní so žoldom sovietskeho „záklaďáka“, ktorý bral mesačne 8,50 Rubľov, za ktoré si mohol kúpiť akurát tak pohár machorky (menej kvalitného tabaku), nie je skrátka čo porovnávať.

Na úplne inej úrovni sa nachádzala kúpna sila nemeckých dôstojníkov. Napríklad taký major, poberajúci mesačne cca 700 RM, si mohol dovoliť z tejto sumy zakúpiť 1.890 bochníkov chleba, 100 kg masla alebo takmer 2.700 litrov mlieka. Ak bol pivár, mohol si ho kúpiť mesačne takmer 1.800 pollitrov a ak fajčil, tak si mohol dovoliť 212 škatuliek kvalitných cigariet. Návštevu vojenského nevestinca radšej neprepočítavam, pretože to by bolo nad ľudské sily. Čím nemám na mysli samotný prepočet.

V Červenej armáde, pre porovnanie, náčelník štábu pluku v hodnosti major dostával tiež cca 700, ale žiaľ rubľov. A za tie si mohol kúpiť tak desať škatuliek cigariet značky Kazbek. Opäť teda niet reálne čo porovnávať. Porovnanie príjmov amerických a britských vojakov presahuje rámec tohto článku a bude mu venovaný článok samostatný.

Bonusy za zničenú bojovú techniku nepriateľa

Nakoniec sa pre komplexnosť pohľadu na odmeňovanie nemeckého vojaka na krátku chvíľu pristavíme pri bonusoch za zničenú nepriateľskú techniku. Na rozdiel od armády Sovietskeho zväzu s prepracovaným systémom odmeňovania za zničenú nepriateľskú techniku, resp. za záchranu techniky vlastnej, v nemeckej armáde žiadne podobné finančné bonusy neexistovali. Odmenou za boj zblízka či za podpálený nepriateľský tank bola pre nemeckého vojaka len príslušná medaila, ktorá bola obvykle spojená s udelením dovolenky, alebo mimoriadneho prídelu potravín pre rodinu hrdinu v tyle. Jedinou oficiálnou finančnou odmenou bol príplatok 400 RM zavedený v roku 1944 pre letcov Luftwaffe za účasť na mimoriadne nebezpečnej misii.

Josef Goebbels blahoželá len 16-ročnému vojakovi Willimu Hübnerovi k udeleniu Železného kríža II. triedy, 9. marec 1945. Hrdosť v očiach a tvári tohto ešte dieťaťa, ale aj dvoch starších chlapov vedľa, je viac než zjavná. Willi mal šťastie, na rozdiel od Goebbelsa vojnu prežil.

Cudzinci vo Wehrmachte a ich príjmy

A na úplný záver sa pristavme ešte pri jednej nemeckej dôslednosti. Tou bola platba príspevkov pre zajatcov, ktorí sa rozhodli „dobrovoľne“ slúžiť v pre nich nepriateľskej armáde. Státisíce sovietskych zajatcov slúžilo v nemeckej armáde ako pomocné sily, označovaní ako tzv. hiwis. Čo bola skratka od nemeckého Hilfswilliger, voľne preložiteľné ako dobrovoľník. Ich úlohou bolo nosenie nákladov, vykladanie nákladných áut a iné nekvalifikované pomocné práce, ktoré však výrazne odbremeňovali bežných vojakov. Aj preto okrem jedla a vyradených uniforiem poskytoval Wehrmacht príslušníkom hiwis aj finančné odmeny. Ich výška sa však prekvapujúco neodvíjala od produktivity práce, ale od národnosti dobrovoľných pomocníkov. Ruskí „hiwi“ dostávali mesačne najmenej - 24 RM, Poliaci 45 až 55 RM a najviac poberali obyvatelia pobaltských republík (Estónsko, Litva, Lotšsko) - 72 RM plus príplatok za pobyt na fronte 30 RM mesačne. Ostáva tak smutným paradoxom fakt, že v cudzej armáde dostávali sovietsky zajatci neporovnateľne vyšší žold, než v armáde vlastnej.

Našťastie však, ako to už bolo konštatované na začiatku článku, výška žoldu a rôznych bonusov svetové vojny nevyhrávali.

Výber zdrojov:
Buchmann, B. M.: Österreicher in der Deutschen Wehrmacht: Soldatenalltag im Zweiten Weltkrieg, Böhlau Verlag Wien, 2009, ISBN: 978-3-205-78444-9
Gadermaier, J.: Der Reichsheini auf dem Hühnerhof: Zweite erweiterte Ausgabe, 2108, ISBN: 978-3-7427-1997-3
www.statistischebibliothek.de
d-nb.info
www.was-war-wann.de
www.lexikon-der-wehrmacht.de
www.stern.de
www.maximonline.ru
zen.yandex.ru
www.armyweb.cz
russian7.ru
de.statista.com
de.wikipedia.org
www.merkur.de
klimbim2014.wordpress.com