Main Menu
User Menu

Priateľský osud Miroslava Vilda

Autor : 🕔27.11.2021 📕2.876
Rozpočet valka.cz 2022 : 104.000,- Kč Příjmy doposud : 64.452,- Kč
♡ Chci přispět


Miroslav Vild
www.mulouny.cz

Miroslav Vild, DFC sa narodil 04.09.1915 v meste Louny. Po maturite na reálke študoval osem semestrov na ČVUT zememeračstvo. Na vojnu narukoval 01.10.1937 ku letectvu. V Škole na důstojníky letectva v záloze v Prostějove získal 15.05.1938 kvalifikáciu leteckého pozorovateľa. Následne nastúpil v hodnosti čatár ašpirant ku pozorovacej Letke 2 Leteckého pluku 1 T. G. Masaryka na letiskách Praha-Kbely, Tábor a na mobilizačných letiskách Zbraslavice, Mladá Boleslav a Dymokury.

Po okupácii Československa sa rozhodol z Československa odísť do zahraničia, kde by mohol bojovať proti okupantom. Na stretnutie s ďalšími budúcimi bojovníkmi za slobodu Československa sa pre nedostatok peňazí rozhodol ísť do Prahy peši. Tam sa rozdelili do skupiniek, ktoré mali byť postupne prevádzané za hranice. S prvou skupinou odcestoval do Moravskej Ostravy, kde za pomoci železničiarov prešiel 04.05.1939 do Poľska. No už počas čakania na vlak do Krakova skupinu zaistili poľskí spravodajci. Po výsluchu zaistených letcov previezli najprv do Katovíc a následne do Krakova. Z neho sa cez prístav v Gdyni dostal s prvým lodným transportom do francúzskeho Cherbourgu 23.05.1939 na lodi Batory.

Vstup do Cudzineckej légie podpísal Miroslav Vild 09.06.1939 a vzápätí sa z neho stalo číslo 84 113. Už ako príslušník 1. pluku Cudzineckej légie zobliekol civilný odev v marseillskej pevnosti St. Jean, odkiaľ ho s ďalšími letcami presunuli cez alžírsky prístav Orán do Sidi bel Abbés, ktoré sa nachádzalo južne od Oránu. Tam sídlilo Výcvikové stredisko pre Cudzineckú légiu.

Po vypuknutí druhej svetovej vojny sa spoločne s ďalšími letcami z Československa začal školiť u 2. letky Bombardovacej skupiny I/25 Tunisie na francúzsku leteckú techniku (Bloch MB.200 Bn.4, neskôr vo Francúzsku na najmodernejší typ Potez 63) najprv na severoafrických základniach Bizerta-Sidi Ahmed, TunisBlida (21.09.1939), neskôr vo Francúzsku na základniach v Cazaux a v Tours (02.12.1939). Dňa 01.12.1939 ho povýšili do francúzskej hodnosti seržant, od 01.05.1940 ho povýšili do československej hodnosti podporučíka letectva v zálohe. Do bojových akcií na západnej fronte už ale nezasiahol.

Následkom nemeckej ofenzívy spolu s ďalšími československými letcami evakuoval vlakom z Tours do Tarbes. Tam dorazili 15.06.1939. Pri hľadaní spôsobu evakuácie z porazeného Francúzska zamierili do Bordeaux. Tam stretli poručíka Fikerleho, ktorý mal kontakt na pplk. Jana Pernikáře z veliteľstva československého letectva v Paríži. Na malej holandskej lodi Arry Scheffer spolu s poľskými a francúzskymi vojakmi v transporte mjr. Alexandra Hessa evakuovali z prístavu Bordeaux dňa 19.06.1940. Na britskú pôdu vystúpili 23.06.1940 v prístave Falmouth, odkiaľ ich presunuli do zberného tábora československých utečencov v stanovom tábore Cholmondeley. Po karanténe ho umiestnili 17.07.1940 k Czechoslovak Depot na stanicu RAF Cosford. Popri výučbe anglického jazyka usilovne pomáhal s ďalšími letcami recyklovať vraky starých lietadiel a aj tak prispieval ku vojnovému úsiliu Veľkej Británie.

 Už 02.08.1940 vstúpil v hodnosti Pilot Officer pod číslom 82646 do zväzku Royal Air Force Volunteer Reserve (RAF VR). Márne sa snažil sa dostať do pilotného výcviku, pre nedostatok iných odborností ho zaradili do výcviku na palubného rádiotelegrafistu. Na základný výcvik ho najprv zaradili 24.08.1940 ku No. 11 Operational Training Unit na základni RAF Bassingbourn. Od 06.09.1940 sa stal príslušníkom novozaloženej 311. perute RAF. Výcvik dokončil na letisku Honington, kde sídlila operačno-výcviková letka (OTF) 311. perute.


Trojica Wellingtonov Mk.IC československej 311. peruti, marec 1941.
B. J. Daventry, iwm.org.ukcommons.wikimedia.org

Prvý let v Británii absolvoval na cvičnom Ansone 01.01.1941. Nechýbalo mnoho, a jeho život mohol skončiť ešte pred jeho prvým bojovým nasadením. Dňa 25.05.1941 havaroval ako člen posádky lietadla Vickers Wellington B Mk.IA N3010 (KX-L) po štarte z leteckej strelnice v Langhame pri meste Cromer vo východoanglickom Norfolku. Príčinou havárie bolo vysadenie oboch motorov lietadla. Po dopade lietadla explodovalo palivo a následne aj munícia v lietadle. Havária si vyžiadala päť mŕtvych a troch ťažko zranených. Jedným z nich bol aj Miroslav Vild. Utrpel otras mozgu a viaceré tržné zranenia na hlave - uši, očné viečka či nos. Zranenia dlhý čas liečil najprv v nemocnici v meste Cromer a neskôr nemocnici RAF v Ely, ako aj v rehabilitačnom stredisku pre dôstojníkov RAF v Torquay. Havária spôsobila u Miroslava nielen fyzické zranenia, ale aj psychickú traumu. Dlho trvalo, kým sa odhodlal nasadnúť znova do lietadla, hoci len na miestny orientačný let. O to sa pričinil hlavne veliteľ perute štábny kapitán Josef Ocelka, ktorý ho vzal na skúšobný let.

Do hodnosti Flying Oficer povýšili Miroslava Vilda 02.08.1941. Za plne zdravotne spôsobilého bol uznaný až 09.12.1941. Dňa 16.12.1941 nastúpil ku novozriadenej 1429. československej operačne-výcvikovej letke (1429. COTF). Tam ho zaradili do posádky 1. pilota P/O Josefa Nývlta a 2. pilota Josefa Šveca. Po dokončení výcviku ho od 18.04.1942 opäť zaradili ku 311. peruti. Prvý operačný let absolvoval 22.04.1942 v posádke W/O Františka Bulisa a 2. pilota P/O Josefa Nývlta. Cieľom letu bolo bombardovanie prístavu Le Havre. V ďalších dňoch sa zúčastnil dvoch náletov na prístav Dunkerk. Zúčastnil sa dokonca aj „tisícového“ náletu na Brémy 10.06.1942.

Náročné chvíle čakali letcov aj u Veliteľstva pobrežného letectva (Coastal Command). Počas misie nad Biskajským zálivom 22.11.1942 na lietadle Vickers Wellington B Mk.IC X9745 (KX-S) s kapitánom lietadla F/Sgt. Štěpánom Petráškom boli napadnutí ôsmymi stíhacími lietadlami Junkers Ju 88 C-6 od V.(Z)/KG 40. Osádke priznali poškodenie dvoch útočníkov. Podľa nemeckých zdrojov však jednotka v daný deň neutrpela žiadne straty a ani si nenárokovala žiaden zostrel.

Miroslav Vild aj niekoľkokrát neskôr len o vlások unikol smrti – keď ho na poslednú chvíľu preložili do osádky Sgt. Vladimíra Šponara, alebo keď jeho osádka vedená F/Lt. Emilom Palichlebom smrteľne havarovala 30.08.1943 pri štarte na cvičný let s lietadlom Liberator GR Mk.V BZ785 (L) na letisku Beaulieu. V rovnakej chvíli ako havarovalo lietadlo, si Miroslav Vild spokojne odpočíval v lese neďaleko letiska. Aké bolo prekvapenie ostatných keď zistili, že sa na palube lietadla vôbec nenachádzal a ako jediný z osádky prežil. A to len vďaka Emilovi Palichlebovi, ktorý mu ponúkol možnosť zostať na zemi...

Najviac letov Miroslav Vild absolvoval v osádke P/O Jana Vellu. Napriek tomu, že mal Miroslav Vild odlietaný operačný turnus 800 hodín v marci 1944 a mohol odísť na odpočinok, uzavrel s Janom Vellom dohodu o tom, že s jeho osádkou bude lietať až do vylietania ich turnusu.

Krátko po odlietaní Vildovho jubilejného stého operačného letu, podal 08.10.1944 veliteľ 311. perute W/Cdr. Jan Kostohryz žiadosť na udelenie britského Záslužného leteckého kríža (DFC). Žiadosť schválil 07.11.1944 veliteľ Coastal Command A/C/M Sir William Sholto Douglas, KCB, DFC, MC a dňa 26.01.1945 britský panovník Juraj VI. V rovnaký deň obdržal DFC i jeho priateľ F/O Jan Vella, ktorý však zostal od 10.01.1945 nezvestný po prelete z Tain do Hornchurchu.

Miroslav Vild sa však za žiadneho hrdinu vôbec nepovažoval. Naopak, je známy jeho výrok „Jestli mi někdo řekne, že jsem hrdina, tak mu rozbiju hubu.“ Svoj posledný 106. bojový let vykonal 01.11.1944. Domovskú 311. peruť opustil 27.11.1944 a nastúpil ku leteckej doprave, kde bol nedostatok rádiotelegrafistov. Na výcvik a preškolenie nastúpil ku No 105 (Transport) Operational Training Unit na základni Bramcote 09.01.1945. Pridelili ho do osádky F/Lt Františka Radiny, taktiež veterána 311. perute. Od 17.04.1945 nastúpil službu u britskej dopravnej 246. perute. Na jej Liberatoroch lietal hlavne trate na Stredný a Ďaleký východ. Službu u perute ukončil dňa 24.08.1945.

Miroslav Vild mal z československých letcov nalietaných najviac operačných hodín. Celkovo nalietal 18,32 hodín počas štyroch náletov u Bomber Command, 1178,32 hodín počas 102 bojových letov u Coastal Command a 64 operačných hodín počas 15 letov u Transport Command.


Miroslav Vild s príslušníčkami Women´s Auxiliary Air Force Hanou Voglovou a Margitou Rytířovou (rodenou Schneiderovou)
www.svobodnyhlas.cz

Po skončení vojny demobilizoval Miroslav Vild dňa 31.01.1946 a do civilu odišiel v hodnosti štábní kapitán, do ktorej ho povýšili 01.01.1946. Následne lietal u Československých aerolínií ako rádiotelegrafista. Odtiaľ ho v roku 1950 ako „zápaďáka“ prepustili. Bol nútený živiť sa ako pomocný robotník, údržbár a plavčík. Rehabilitovali ho až v roku 1964. Vtedy mohol nastúpiť ku Štátnej leteckej inšpekcii, kde sa stretol s ďalšími rehabilitovanými – Františkom Fajtlom a Ladislavom Snídalom.


Miroslav Vild v rozhovore v hostinci U kalicha v roku 1969. Záber pochádza z magazínu Československého armádního filmu „Vojna není kojná“.
www.vhu.cz

Miroslav Vild nečakane zomrel v Prahe 01.04.1972 vo veku 56 rokov. V rámci rehabilitácie vojakov západného odboja, ktorí boli po roku 1948 postihnutí represiami, ho 01.06.1991 povýšili do hodnosti plukovníka in memoriam. Na jeho rodnom dome v Lounoch na ulici Jablonského 548 v roku 2015 inštalovali na jeho počesť pamätnú tabuľu.

Za svoju vojenskú službu obdržal okrem britského Záslužného vojenského kríža aj britské vyznamenania The 1939-45 Star (28.04.1945), Atlantic Star, Air Crew Europe Star, Defence MedalWar Medal 1939 – 1945 a československé vyznamenania - 4x Válečný kříž 1939 (19.12.1942, 22.02.1944, 09.04.1945, ?), 2x medailu Za chrabrost před nepřítelem (26.10.1942, ?), medailu Za zásluhy I. stupňa (06.03.1946), Pamětní medaile československé armády v zahraničí so štítkami F a VB.

Miroslav Vild si svoje spomienky poctivo zapisoval. Do čitateľnej podoby ich už ale prepísať nestihol. Na to sa v osemdesiatych rokoch úspešne podujal František Fajtl. Vyšli v roku 1985 v nakladateľstve Naše vojsko pod názvom „Osud byl mým přítelem“.

Zdroj:
Vild, Miroslav: Osud byl mým přítelem, Naše vojsko, 2. vydání, Praha, 1988
Rajlich, Jiří: Na nebi hrdého Albionu, 5. část, ISBN 80-86808-01-7
Rajlich, Jiří: Na nebi hrdého Albionu, 7. část, ISBN 80-86808-12-2
www.vuapraha.cz
www.mulouny.cz

Podobné články

Další články autora

Autor : 🕔27.11.2021 📕2.876