Koľko platil Sovietsky zväz svojim vojakom za zničenie nepriateľskej techniky?

Autor: Marek Čech / Panzer 🕔︎︎ 👁︎ 10.932

Je nesporné, že hrdinstvo sovietskych vojakov v časoch druhej svetovej vojny bolo ohromné. Napriek tomu si sovietsky štát poisťoval odvahu svojich vojakov aj spôsobom, ktorý bol pre socialistický štát budujúci komunizmus značne netypický – finančnými odmenami. Vo väčšine armád sa za zničenie tanku či lietadla nepriateľa udeľovali vyznamenania, alebo dochádzalo k mimoriadnemu povyšovaniu do vyššej vojenskej hodnosti. Sovietsky zväz na to išiel inak. Aj v prvom štáte robotníkov a roľníkov sa za zničenie nepriateľskej bojovej techniky udeľovali vyznamenania, ale okrem toho boli zákonnými normami presne určené aj finančné odmeny za takýto čin. Koľko sa teda platilo v Červenej armáde za zničený tank, či lietadlo? 


Zničený nemecký tank Panzer IV

Reklama

Aby sme si vytvorili predstavu o tom, aké vysoké sumy štát sovietov vyplácal svojim vojakom za zničenie nepriateľskej techniky, resp. za záchranu vlastnej, bude dobré ponoriť sa na chvíľu do dobových reálií 40–tych rokov minulého storočia  krajiny, kde „zajtra znamenalo už včera“. Teda Zväzu sovietskych socialistických republík (ZSSR).

Priemerná mzda a ceny tovarov

V období pred druhou svetovou vojnou činila priemerná mesačná mzda sovietskeho robotníka 375 rubľov. V čase vojny sa jeho plat zvýšil na priemerných 573 rubľov. Pracovníci železných hutí boli na tom počas vojny lepšie - zarábali v priemere 697 rubľov. O niečo vyššia bola priemerná mzda baníkov, tí dostávali 729 rubľov. Pracovníci s vysokoškolským vzdelaním a titulom inžinier zarobili počas vojny priemerne 1.209 rubľov. A nakoniec poľnohospodári, ktorí boli na samom spodku sovietskej príjmovej hierarchie (nerátajúc väzňov GULAG-ov), dostávali mesačne priemerne 150 rubľov.

A čo bolo možné za tieto mzdy kúpiť? Potraviny a tovar sa počas vojny v štátnych obchodoch predávali za tzv. prídelové lístky a za predvojnové ceny. Avšak tovaru bolo v štátnych obchodoch mizerne málo, preto čulo prekvital tzv. čierny trh. A na ňom boli ceny niekoľko násobne vyššie v porovnaní so štátnymi obchodmi. Napríklad pollitrová fľaša vodky – univerzálnej to meny v každej dobe – stála na trhovisku od 300 do 800 rubľov (v štátnom obchode bola jej cena 30 rubľov – bolo však takmer nemožné ju zohnať). Dvojkilogramový bochník chleba stál na trhu 300 – 400 rubľov, kilogram zemiakov – 90 rubľov, balenie cigariet značky Kazbek – 75 rubľov, pohár machorky (menej kvalitného tabaku) – 10 rubľov. A len pre zaujímavosť, jeden kilogram deficitnej bravčovej masti sa predával na trhu za astronomických 1.500 rubľov (čo bol trojmesačný plat robotníka, prípadne desať mesačných platov poľnohospodárov).

Žold

Od dávnych antických čias pozná svet pojem žold. Teda plat vyplácaný za vojenskú službu. A hoci vojakom v Sovietskom zväze bolo štátom bezplatne poskytované ubytovanie, strava i uniforma, predsa len sa socialistický štát neodvážil zrušiť tento „kapitalistický prežitok“ a tiež vyplácal mesačne príslušníkom svojej armády plat. Pre porovnanie s civilným sektorom bude určite zaujímavé uvedenie mesačného žoldu príslušníkov Červenej armády počas druhej svetovej vojny:

  • vojak v najnižšej hodnosti (рядовой) – 17 rubľov
  • veliteľ čaty – 620-800 rubľov
  • veliteľ roty – 950 rubľov
  • veliteľ práporu – 1.100 rubľov
  • náčelník štábu zboru – 2.000 rubľov
  • veliteľ armády – 3.200 rubľov
  • veliteľ frontu – 4.000 rubľov

V elitných jednotkách označených ako „gardové“ poberali dôstojníci jeden a pol násobok uvedených súm, radoví vojaci dvojnásobok. Žold poberali dokonca aj príslušníci trestných práporov, tzv. štrafbatov – 8,5 rubľa mesačne. Rovnakú sumu dostávali aj vojaci hospitalizovaní v nemocnici.

Odmeny za zničenie nepriateľskej techniky

Reklama

Keď už teraz máme základný prehľad o platových pomeroch v civilnom sektore a armáde Sovietskeho zväzu 40–tych rokov 20–teho storočia, poďme sa spoločne pozrieť, ako sovietsky systém nastavil finančné ohodnotenie „práce“ svojich vojakov.

Systém peňažných „stimulov“ bol v Červenej armáde zavedený už krátko po napadnutí Sovietskeho zväzu vojskami Hitlerovskej koalície, teda v lete roku 1941. Ako prví boli za efektívnu bojovú činnosť odmeňovaní „stalinskí sokoli“, teda piloti. A z nich ako prví dostali odmenu účastníci bombardovania Berlína, uskutočneného v noci zo 7. na 8. augusta 1941 (viď článok První sovětské nálety na Berlín). Každý člen posádky, ktorý sa zúčastnil náletu, dostal na základe Stalinom podpísaného dekrétu finančnú odmenu v sume 2.000 rubľov. Piloti, ktorí následne bombardovali hlavné mestá spojencov Nemecka (Helsinki, Bukurešť, Budapešť), dostali tiež po 2.000 rubľov. A to bolo v čase, kedy ešte neprekvital čierny trh, takže sa takáto odmena rovnala takmer polročnému príjmu robotníka v priemysle. A kúpiť sa za ňu o.i. dalo takmer 30 litrov vodky. 

Výnosom Ľudového komisariátu obrany (obdoba ministerstva obrany v demokratických štátoch) z 19. augusta 1941 boli peňažné odmeny rozšírené na celé sovietske letectvo. Najskôr mali piloti a palubní strelci za jedno zostrelené nepriateľské lietadlo nárok na peňažnú prémiu 1.000 rubľov, a to bez ohľadu na druh lietadla. V roku 1942 sa v platbách za zostrelené lietadlá objavilo odstupňovanie: za zostrelený nepriateľský bombardér sa platilo 2.000 rubľov, za dopravné lietadlo 1.500 a za stíhačku 1.000 rubľov. Bolo to vcelku pochopiteľné, keďže pozemným vojskám a ich operáciám pôsobili najväčšie škody práve nepriateľské bombardéry. „Cenník“ bol pritom vypracovaný veľmi podrobne – od zostreleného lietadla do zničenia nepriateľskej lokomotívy (za ňu sa platilo celkom slušných 750 rubľov). Bližšie k systému uznávania víťazstiev v sovietskom letectve viď tento príspevok

Okrem platieb za zostrelené nepriateľské lietadlá platil štát pilotom aj za tzv. bojové lety. Konkrétne za 5 bojových letov – 1.500 rubľov, za 15 bojových letov – udelenie štátneho vyznamenania a k tomu 2.000 rubľov. Pritom za „bojový let“ bol napr. u stíhačov považovaný len let, pri ktorom sa stíhačky stretli so vzdušným nepriateľom a zviedli s ním vzdušný boj. Pri plnení úlohy stíhacieho krytia bitevných lietadiel a bombardérov bolo možné za bojový let pre stíhačky považovať len ten, v ktorom bitevné lietadlá a bombardéry pri splnení bojovej úlohy nemali straty spôsobené útokmi nepriateľských stíhačiek (príkaz Ľudového komisariátu obrany č. 0685 z 9. septembra 1942 „O stanovení koncepcie bojového letu pre stíhačov).

Najviac „zarobili“ námorníci

Hoci to tak na prvý pohľad nevyzerá, neboli to stíhací piloti, ktorí si dokázali počas vojny „zarobiť“ najviac. Najvyššie peňažné odmeny boli totiž v roku 1943 zavedené v námorníctve. A to za potopenie nepriateľských lodí. Výška odmien pritom závisela od hodnosti a zastávanej funkcie účastníka úspešnej operácie. Napríklad veľkosť peňažných bonusov pre osádku, ktorá potopila nepriateľskú bojovú loď, bola nasledovná: veliteľ lode, alebo ponorky – 25.000 rubľov, vyšší a strední dôstojníci – každý po 5.000 rubľov, nižší dôstojníci – každý po 1.000 rubľov, námorníci – po 500 rubľov každému.

Osádka lietadla, ktoré potopilo nepriateľské plavidlo alebo ponorku, bola odmenená nasledovne: veliteľ a navigátor - každý po 10.000 rubľov, strelci-radisti - každý po 2.500 rubľov. Ak sa na potopení lode podieľalo viacero osádok, peňažná odmena sa medzi ne rozdelila rozhodnutím Vojenskej rady floty.

Vďaka týmto pravidlám práve námorní piloti držia rekord vo vzťahu k historicky najvyššej vyplatenej jednorazovej odmene. Dňa 4. mája 1945 lietadlá 51. míno-torpédonosného leteckého pluku Vzdušných síl Baltickej floty zaútočili na nemeckú bojovú loď Schlesien zakotvenú v prístave. Pilot M.V. Borisov, ktorý úspešne torpédoval túto bojovú loď, dostal za túto akciu odmenu 10.000 rubľov. Silne poškodenú Schlesien nakoniec potopila vlastná posádka.

Koľko za tank?

Ovládnutie morí a vzdušného priestoru je z pohľadu bojových akciíí veľmi dôležité, ale dobyté priestory musí niekto aj fyzicky obsadiť. Pozrime sa preto aj na odmeny kráľovnej vojnových polí – pechoty, ale tiež aj tankistov a „boha vojny“, ako nazýval Josif Stalin delostrelectvo. Pre tankistov, delostrelcov a pešiakov bolo kritérium stanovené obdobne, aké bolo pre pilotov zničenie lietadla a pre námorníkov potopenie lode – zničený nepriateľský tank. No odmena bola omnoho skromnejšia ako u pilotov, nehovoriac už o námorníctve. A navyše, vzhľadom na katastrofálne straty bojovej techniky na začiatku vojny, boli spočiatku stanovené odmeny nie za zničený, ale za zachránený, resp. opravený tank. Samozrejme tým bol myslený tank vlastný. Až neskôr boli zavedené odmeny aj za zničené nepriateľské tanky.

Podľa rozkazu Ľudového komisariátu obrany č. 0140 z 25. februára 1942, sa za rýchlu a kvalitnú údržbu ťažkého tanku KV platilo 350 rubľov, za strednú opravu 800. Za opravu stredného tanku T–34 – 250 a 500 rubľov za strednú opravu, za opravu ľahkých tankov – 100 a 200 za opravu strednú (viď nižšie priložené foto).


Rozkaz Ľudového komisariátu obrany z 25.02.1942

Keď boli 1. júla 1942 zavedené bonusy za vyradené nepriateľské tanky, ukázalo sa, že sú oveľa nižšie ako bonusy za evakuáciu vlastných poškodených tankov. Veď porovnajte sami: evakuácia ťažkého tanku sa odmeňovala rovnako, ako desať vyradených nepriateľských tankov (5.000 za evakuáciu a 500 rubľov za vyradenie nepriateľského tanku). 24. júna 1943, v predvečer bitky na Kurskom oblúku, boli preto v zákonnej úprave vykonané zmeny, ktoré mali ešte viac motivovať osádky protitankových zbraní a pechoty. Zavedené bolo pravidlo, podľa ktorého „odmena vo výške 1.000 rubľov bude vyplatená každému vojakovi a veliteľovi za osobné zasiahnutie alebo podpálenie nepriateľského tanku pomocou individuálnych prostriedkov boja“. Ak sa na zničení nepriateľského tanku podieľala skupina tankoborníkov, potom sa výška bonusu mala zvýšiť na 1.500 rubľov a mala byť vyplatená všetkým členom skupiny v rovnakom pomere. Teda ak boli tankoborníci dvaja, každý dostal po 750 rubľov, ak traja dostal každý po 500 rubľov. Na prvý (ale aj druhý) pohľad ide o zjavný nepomer vo vzťahu k opravárenským skupinám. Veď si len zoberme skupinu vojakov, ktorá preukázala nesmierne hrdinstvo a zničila na poli boja streľbou z protitankovej pušky, granátmi alebo zápalnými fľašami nepriateľský tank, ku ktorému sa musela dostať na vzdialenosť pár metrov. Za to dostala 1.500 rubľov. Na druhej strane opravárenská skupina, ktorá evakuovala z bojového poľa ťažký tank, dostala 5.000 rubľov. Z uvedeného je tak zrejmý historicky známy pohľad sovietskeho velenia na vlastnú živú silu. Vojak rovná sa kanonenfutter. Teda potrava pre delá a v podstate spotrebný materiál. Ľudí je veľa, ale technika sa vyrába prácne, draho a dlho. Preto má vyššiu cenu ako človek.

Achtung! Partisanen!

Reklama

Sovietska vláda v platových otázkach nezabúdala ani na svojich odvážnych bojovníkov v tyle nepriateľa - partizánov. Aj im bol, rovnako ako vojakom v tzv. bojujúcej armáde, vyplácaný peňažný príspevok. Postup ich odmeňovania určovala vyhláška Štátneho výboru obrany ZSSR č. 1567 z 9. apríla 1942 podpísaná Stalinom.

Príspevok partizánom prideľovalo frontové veliteľstvo partizánskeho hnutia, pričom jeho výška zodpovedala sume, ktorú poberal príslušník partizánskeho oddielu pred vstupom do oddielu ako priemerný plat alebo štipendium v prípade študentov. Z pochopiteľných dôvodov nemal každý partizán pri sebe potvrdenie o priemernom mesačnom príjme. V takom prípade stačilo pracovné osvedčenie alebo preukaz študenta. Minimálna výška príspevku predstavovala 300 rubľov mesačne pre pracovníkov a zamestnancov a 100 rubľov mesačne pre študentov, ktorí pred vojnou poberali štipendium. Okrem toho poberali partizáni k uvedenej sume aj príplatky, a to podľa svojho funkčného zaradenia. Viď tabuľka. 


Príplatky partizánskych funkcionárov

A ako prebiehalo vyplácanie dávok partizánom? Príspevok dostávali rodinní príslušníci partizána alebo iné osoby, ktoré vo finančnom doklade uviedol samotný partizán ako príjemcu. Partizán sám určil výšku prevedenej sumy dávky. Teda buď celú sumu alebo jej časť, pričom si po návrate z partizánskeho oddielu vyhradzoval právo dostať ďalšiu časť osobne. V prípade smrti partizána bola časť dávky, ktorú nedostal, vyplatená tomu, komu bola vyplatená jej prvá časť.

Čo so žoldom a odmenou?

Napriek tomu, že žold bol obvykle vyplácaný pravidelne, vojaci ho málokedy dokázali vyčerpať v plnej výške. Ako to už bolo uvedené na začiatku článku, vojakom boli štátom poskytnuté uniformy a strava, pričom obchod v podobe, v akej existoval v mierovom živote, vo frontových podmienkach neexistoval. Preto väčšina vojakov svojim žoldom a prípadnými odmenami za zničenie nepriateľskej, či záchranu vlastnej techniky, pomáhali svojim príbuzným v tyle. Peniaze z frontu pritom boli mnohokrát jediným zdrojom príjmov rodín, najmä na dedinách, a práve ony pomohli mnohým rodinám prežiť v ťažkých vojnových podmienkach.

Pri prevode peňazí sa musel vojak obrátiť na finančné oddelenie svojho útvaru, kde mu najskôr vydali výplatnú pásku. Na nej bolo uvedené priezvisko, meno a meno po otcovi (otčestvo) vojaka alebo dôstojníka, vojenská hodnosť, výška žoldu a prípadný príplatok za výsluhu rokov v armáde (teda za počet odslúžených rokov v armáde). Peniaze mohol vojak previesť na akúkoľvek osobu podľa vlastného výberu, bez ohľadu na stupeň príbuzenstva. Na prevod peňazí bolo potrebné uviesť priezvisko, meno a otčestvo príjemcu, jeho domácu adresu a názov vojenského komisariátu, kde bude hotovosť vydaná. Neboli potrebné žiadne ďalšie dokumenty. Systém vyzeral jednoducho, no napriek tomu mnoho adresátov nedostalo z poslaných peňazí ani rubeľ. Všetko totiž záviselo od čestnosti náčelníka finančného oddelenia toho ktorého útvaru, resp. úradníka komisariátu, kde mala byť hotovosť vydaná . Ak to bol poctivý a službu riadne vykonávajúci dôstojník, vyzeralo to tak, ako spomína veterán tankista I.S. Nikonov v jednej z vynikajúcich kníh Arťoma Drabkina: „Súboj trval až do večera. Dva tanky mojej čaty zhoreli, no naša čata zničila 14 tankov, z toho moja posádka šesť. Ráno pribehol k tanku náčelník finančnej správy práporu a kričí: "Nikonov, kam previesť peniaze za vyradené nacistické tanky?" A za každý zničený tank sme dostali 500 rubľov.

Na druhej strane spektra je spomienka vojenskej zdravotnej sestry V.M. Vasilievovej: „Z môjho žoldu, ktorý som počas vojny posielala rodičom mesačne, dostali doma len dve platby, zvyšok zmizol. Až neskôr som zistila, že niektorí velitelia si z frontu odnášali plné vrecia červených tridsať rubľových bankoviek. Keď som po demobilizácii cestovala vlakom domov na Krym, náhodou som uvidela, že náš náčelník finančného oddelenia má na podlahe vagónu porozhadzované veci. Bol opitý, a ja som uvidela otvorený kufor plný bankoviek. Vtedy som si zhrozene pomyslela: „Tu sú naše peniaze!


Vojenská vkladná knižka

Tých vojakov, ktorí neposielali peniaze príbuzným, lákali poľné pobočky Štátnej banky ZSSR na fronte na sporenie. Za tým účelom vydávali sporiteľom vkladné knižky, ktoré sú známym bankovým produktom ešte aj dnes. Tieto mali tú výhodu, že v prípade úmrtia vojaka, čo bola situácia viac než bežná, prenieslo velenie jednotky vkladnú knižku do najbližšej poľnej pobočky Štátnej banky na vykonanie závetného príkazu vkladateľa a súčasné pátranie po osobe, ktorej bol vklad odkázaný. Ak vojak neuviedol žiadneho príjemcu, vklad pripadol štátu. Pritom práve vklady príslušníkov armády na vkladné knižky pomáhali štátu v ťažkých vojnových časoch znižiť objem hotovostných peňazí v obehu. Pripojená tabuľka ukazuje, ako počas vojny narástol objem bezhotovostných operácií a o aké sumy sa navýšil objem nasporených prostriedkov a počet ich vkladateľov.

Na záver si dovolím pár vetami uzavrieť problematiku finančných odmien v sovietskej armáde. Asi nikoho z dnešných ľudí by žiadna finančná odmena nedoviedla k ochote vrhnúť sa k nepriateľskému tanku so zapáleným molotovovým koktejlom v ruke. Alebo zaútočiť sám na presilu stíhacích lietadiel nepriateľa. Rovnako tomu bolo, podľa môjho názoru, aj v druhej svetovej vojne. V tom čase však bolo slovo vlasť, alebo domovina vnímané omnoho vážnejšie ako dnes. Nacionalizmus nebol hanlivým slovom, pretože sa nazýval vlastenectvom. A ľudia boli ochotní za vlasť aj zomrieť. A je príznačné pre totalitný režim, akým bol režim v Sovietskom zväze, že si ochotu svojich občanov zničiť nepriateľa okrem vlasteneckých hesiel poisťoval aj finančnými odmenami. Ktoré ale paradoxne nepomáhali samotnému hrdinovi, ale najmä jeho ťažko skúšanej rodine v tyle. 

Zdroje:
Drabkin, A.: Ja dralsja na T-34, Jauza, 2020, ISBN: 978-5-00155-220-8 (Артём Драбкин: Я дрался на Т-34, Яуза, 2020)
Drabkin, A.: Tankisty. My pogibali, sgorali Jauza, 2015, ISBN: 978-5-699-52016-9 (Артём Драбкин: Танкисты. «Мы погибали, сгорали…, Яуза, 2015)
www.rbc.ru
rg.ru
www.maximonline.ru

 

Přidejte se k nám

Věříme, že mezi Vámi jsou lidé s různými zájmy a zkušenostmi, kteří by mohli přispět svými znalostmi a nápady. Pokud máte rádi vojenskou historii a máte zkušenosti s historickým výzkumem, psaním článků, editací textů, moderováním, tvorbou obrázků, grafiky nebo videí, nebo prostě jen máte chuť se zapojit do našeho unikátního systému, můžete se k nám připojit a pomoci nám vytvářet obsah, který bude zajímavý a přínosný pro ostatní čtenáře.

Zjistit více