52 statočných z Filipin

Autor: Wlasto Klucar / wlasto 🕔︎︎ 👁︎ 7.322

Obsah

1. Úvod

2. Východné Indie

Reklama

2.1. Nepokojné roky

3. Baler

3.1. Predohra
3.2. Prvé strety
3.3. Posily

4. V obležení

4.1. Súvislosti
4.2. Začiatok obleženia
4.3. Obleženie pokračuje
4.4. Kapitulácia

5. Návrat

5.1. Uznanie doma

Reklama

6. Záver

7. Prílohy

8. Zdroje

1. Úvod

História 52 statočných obráncov z Filipín alebo tiež známy ako Posledný z Filipín je históriou o hrdinských obráncoch posledného zvyšku Španielska na Filipínach. Vojaci z detašmánu 2. expedičného mysliveckého praporu 337 dní posledný kúsok zámorského Španielska netušiac že už dávno prešla správa krajiny na niekoho iného.

Plnili svoju prísahu, slúžili verne vlasti a boli zrejme poslednou jednotkou pôsobiacou v zámorí kedysi slávneho impéria na ktorým nikdy nezapadalo slnko. Skoro rok obetí a strádania ktoré v konečnom dôsledku nezmenili už nič na skutočnosti že zámorské kolónie sú stratené a prevzal správu nad nimi nový rodiaci sa svetový hráč.

2. Východné indie

Filipíny boli objavené v 1521 expedíciou vedenou Magallanesom (ktorý tu aj umiera) a Elcanom a boli pomenované na počesť krála Felipe II. Skutočná kolonizácia začala až v roku 1565, kedy expedícia vedená Andrésom de UrdanetaMiguelom López de Legazpi zabrala Cebú a prehlásila súostrove za domínium španielskej koruny. 

V skutočnosti k tejto svojej súčasti Španielsko pristupovalo odlišne ako k ostatným kolóniám. Filipíny nelákali veľa kolónov z poloostrova (v polovici 19. stor. len asi 3-4.000 osôsb a koncom strorčia 12-14.000, povečšinou úradníci) (Leguineche 1998, p. 250). Španieli sa sem nehrnuli tak ako napríklad do Nového Španielska ktoré bolo dobrou príležitosťou na slávu a zbohatnutie a Filipíny neboli lukratívnou destináciou oplývajúcou prírodným bohatsvom. Z tohoto dôvodu Filiíny boli obývané večšinou domorodým obyvatelstvom a ázijskými inmigrantami ktorí sem prichádzali za prácou a usadili sa tu (hlavne činania).

Reklama

Počas 19. stor. dochádza k liberalizáci trhu, kolónia začína viac exportovať polnohospodárske produkty a rodí sa domorodá filipinská buržoázia avšak bez akejkolvek politickej ambície a aktivity, respektive nezáujem o ňu, spolihajúc sa na pohodlie a na riadenie krajiny španielskou administratívou. Manila začína prekvitať, budujú sa moderné koloniálne budovy a cesty a mnohí ju volajú ázijským Parížom.

Toto všekto sa začalo meniť keď od 1880 vláda na poloostrove začala s ekonomickými reformami, filipinská kapitánia sa otvára svetu, začína exportovať. Z tohoto dôvodu centrálna vláda zavádza v 1891 clá na filipinské produkty, vytvára sa Španielska tabaková spoločnosť na Filipínach (Compañía General de Tabacos de Filipinas S.A.) ktorá kontroluje produkciu a export tabaku.

V 19. storočí dochádza po celom celom svete k rastu národných povedomí a trendom je vytváranie národných štátov. Tento trend neobíde and Filipíny. Tamojšia inteligencia sa začína dožadovať reforiem ktoré by zabezpečili domorodcom rovnaké práva a výsady ako španielom na poloostrove. Požadujú reformy vo forme určitej formu autonómie avšak v rámci Španielska.


Budova tabakovej spoločnosti Compañía General de Tabacos de Filipinas S.A. 

Španielska vláda nebola na tieto požadavky pripravená a schopná politicky reagovať. Liknavosť vlády vyústi do nepokojov ktoré sú násilne potlačené, lídri sú zatknutí a súdení a niektorí ako José Rizal popravení. Touto formou a neschopnosťou politického riešenia sa otvárajú dvere k revolúcii za nezávislosť ktorá spočiatku nebola v pláne.

2.1. Nepokojné roky

Spočiatku sú všetky pokusy o odpor voči vláde potlačené, avšak 26.08.1896 vypukne tzv. Filipinská revolúcia ktorá za pomoci USA, materiálnej ako aj vojenskej, napokon ukončí španielskú správu nad ostrovmi.

Revolta 26.08.1896 v Caloocane bola rýchlo potlačená, avšak v nasledovných dňoch začali povstávať domorodci aj v ostatných častiach Filipin. Španielsko malo v tom čase na Filipínach 13.000 vojakov z ktorých však 9.000 bolo filípincov (Ortiz Armengol 1990 p. 102). Závažná situácia nastala hlavne v provincii Cavite, kde povstalci pod vedenímm starostu obce Cavite el Viejo Emilio Aguinaldo stále vzdorovali. Okres El Príncipe, na protilahlom brehu bol v relatívnom klude.

Aby vláda situáciu skonsolidovala, vysiela na Filipíny 25.000 vojakov pod velením generála Polavieja ktorý je menovaný generálnym guvernérom a so svojim kontingentom prichádza 03.12.1896. Jednotky sa ujímajú svojej úlohy a v marci 1897 je už celá oblasť pod kontrolou a pacifikovaná. Aguinaldo bol schopný uniknúť do horskej oblasti Bulacán známa ako Biak-na-Bató pričom sa mu podarilo rozšŕiť rebélu na centrálne provincie ostrova Luzón.

Polavieja je na poste generálneho guvernéra vystriedaný generálom Fernando Primo de Rivera ktorý začína počas leta utajene vyjednávať s Aguinaldom, ktorý sa nachádza vo svojom útočisku obklúčený bez reálnej šance poraziť Španielov. K vyjednávaniu sa vláda uchýlila aby ukončila rebéliu ktorá jej odčerpáva zdroje potebovala na opačnom konci zeme, z dôvodu eskalácie napetia v oblasti Kuby a nepriatelských aktivít USA v karibiku.

3. Baler

Obec Baler bola správnym centrom okresu El Príncipe v čele ktorého stál civilne - vojenský správca, obyčajne v hodnosti kapitána. Táto funkcia v sebe zahŕňala mnoho aktivít okre iného napríklad aj výber daní, správu pobrežia a moreplavby, súdnu moc prvého stupňa ale aj poštovú službu.

Obec obývalo okolo 1.700 obyvatelov a v centre sa nachádzal kostol, ktorý bol jedinou kamennou stavbou v obci. Okrem kostola tu bol dom velitela, baráky pre mužstvo a domy domorodcov. V Baler sa nachádzala aj stanica Civilnej gardy, ktorej osadenstvo tvoril jeden desiatnik (europan) a 5 filipíncov (Ortiz Armengol, 1990, p. 106).

Zmieneý kostol bol postavený roku 1735 z hrubými múrmi tak aby bol schopný odolať aj tajfúnom alebo tsunami. Budova bola obdĺžnikového tvaru a mala rozmery približne 30 x 10 m, 6 okien, zvonicu, pričom bola obrátená fasádou na juh. Pripojený ku kostolu naľavo od vchodu sa nachádzal konvent o rozmeroch 10 x 3 m na ktoréh ľavej strane bola ohrada 5 x 5 m. Na východnej strane kostola sa nachádzalaza sacristía ktorá bola spojená s konventom malým dvorom.

3.1. Predohra

Konom augusta 1897 sa začali šíriť zvesti o tom, že u Dingalánu sa vyložilo večšie množsvo zbraní určených pre povstalov v oblasti. Obec Dingalán sa nachádzala na pobreží ostrova toho istého ostrovu Luzón, nie velmi vzdielaná od Baleru.

Správno-vojenský správa okresu El Príncipe kapitán Antonio López Irisarri sa na príkaz nadiadeného orgánu, pokúsil túto informáciu preveriť, avšak bez úspechu. Dôvodom bola nepreniknutelná džungla medzi Balerom a Dingalán, chýbali akékolvek komunkácie a cestu si blo treba presekať mačetami (dokonca aj dnes je možná cesta iba po mori alebo obchádzajúc pohorie a džunglu cez vnútrozemie). Výsledok šetrenia následne predal nadriadeným pričom boloro rozhodnuté o vyslaní hliadkového krížnika María Cristina ako aj jedného delového čnlu, aby hliadkovali pobežie a zabránil tak pašerákom v ich činnosti s cielom zabezpečiť pokoj pobrežným obciam (Cerezo, 1904 p. 15). Irisarri nedisponoval v Baler žiadou vojenskou silou, iba jendým oddelením Civilnej gardy o sile 4 mužov. Z tohto dôvodu sa rozhodol požiadať o posilnenie vojenskej prítomnosti a je mu vyhovené a poslaných 50 mužov z 2. expedičného mysliveckého praporu (Batallón Expedicionario de Cazadores número 2) pod velením poručíka José Mota (iba 19 ročný ale už viac krát dekorovaný za hrdinstvo) a prapor sa presúva z Cavite kde sa účastnil bojov s povstalcami.

Muži prekračujú Sierra Madre a 20.09.1897 prichádzajú do San José de Casignán. Kapitán López Irisarri spolu s kňazom farnosti Baleru, Cándidom Gómez Carreño a otcom Dionisiom Luengo (ktorý sa nachádza v Baler aby tu študoval lokálne jazyky) ich tam idú privítať a do Baleru prichádzajú nasledovného dňa.

Po príchode poručík Mota rozhodne z bezpečnostných dôvodov rozdeliť ubytovanie mužov po obci. 10 v kasárni Civilnej gardy, 18 v dome miestneho učitela Lucia Quezón (jeho syn Manuel bude v budúcnosti presidentom Filipinského spoločenstva) nachádzajúcom sa v centre obce a zvyšok na velitelstve, ktoré je zároveň residenciou guvernéra provincie ako aj jeho kanceláriou. Následne slávnostne vztýčili vlajku a postavili stráže. Okrem toho sú vybudované dvoje zákopy do kruhu okolo centra obce a to tým spôsobom, aby bolo možné jedny v prípade opustiť a stiahnuť sa do druhých, smerom ku dverám kostolu, a tu sa opevniť a vyčkať až do príchodu posíl z Manily (Cariño, 2008).

Správy o rozmiestnení nových posíl v Baler prichádzajú do Aguinaldvho hlavného stanu v Biak-na-Bató. Ten zamýšlal prevziať moc nad Balerom a okolím bez boja, myslel si, že sa obec vzdá bez boja. Aguinaldo poveril tamojšieho rodáka Teodorica Lunu Novicio aby obec a lokalitu obsadil. Pre svoj zámer Novicio začal rekrutovať mužov v Dingalan a Binangonan, Lampon. 20.09. sa jeho muži utáboria pri Baler a Luna Novicio dáva vedieť obyvatelom svoj príchod. Z miestneho obyvatelstva sa mu podarí pritiahnuť na svoju stranu bývalého starostu Antera Amatorio, niekolko ďalších miestnych obyvatelov ako aj príslušníkov domorodej polície (cuadrilleros).


Cuadrilleros, (ilustračný obrázok)

V noci z 03 na 04 naplánuje obsadenie obce ku ktorému má prísť v noci. Informácia sa dostáva k velietlovi Lópezovi Irisarri avšak nevednuje jej velkú pozornosť nakolko správu prinieslo malé dievčaktoré ju vypočulo pri rozhovore Antera Amatoria so svojou ženou (Cariño, 2008).

3.2. Prvé strety

04.10. o 23,00 katipuneros s mačetami zaútočia na španielske pozície. Prvá skupina prezlečená za miestnych domorodých policajtov zneškodní hliadku pred velitelstvom. Avšak nezabránia tomu, aby hliadka ešte pred smrťou nevystrelila a zalarmovala ostatných výkrikom „Do zbrane myslivci“ (¡A las armas, Cazadores!) (Leguineche, 1998, p. 260). Následne ďalšie skupiny rebelov útočia na miesta kde sa nachádzajú ostatní vojaci, ktorí sa medzitým zobudli a pokúšjú sa odraziť útočníkov.

V úradovni Civilnej gardy sú všetci zabitý alebo zranení a rebelom sa podarilo zmocniť zbraní a munície. V dome učitela sa podarilo útočníkov odraziť a tí uprchli podrúškou noci. Na velitelstve López Irisarri sa pokúšal organizovať preživších a sám on z poschodia zahájil palbu z pušky pričom sa pokúšal volať na Motu, ktorý sa však nehlási ako ani seržant jednotky. Na jeho volanie odpovedajú viacerí ukrytý vojaci. Títo dostávajú rozkaz zobrať zbrane a neprodlene sa dostaviť na veliteltvo. K nešťastiu dôjde, keď jeden z nich sa pokúsi dosiahnuť velitelstva, avšak za noci a nezakričiac svoje meno sa stáva obeťou strely jedného z vlastných kamarátov (Cariño, 2008). Ohladne osudu poručíka Motu sú nejasné informácie jedna z nich je že sám spáchal sebevraždu v domnení že ostatný jehospolubojovici boli pobití. Avšak pravdepodobne tak ako to naznačuje oficiálna správa bol zajatý povstalcami, mučený a napokon zavraždený (Calleja Leal, 2003).

Pri útoku padol poručík Mota a 6 vojakov, 9 bolo zranených pričom na strane filipínov bolo 10 mrtvych. Na španielskej strane okrem toho je pohrešovaných 9 vojakov, jeden seržant, desiatnik Civilnej gardy a otec Gómez Carreño. Preživší sa stiahli do kostola kde podla plánu mali úmysel vyčkať na posily.

Pohrešovaní vojaci, mnohý zranený sa zoskupili v lese pri obci pod velením seržanta Serrana. K nim sa pripojil otec Gómez Carreño ktorého sa našli túlajúc sa po lese. Zakrátko sú zajatý a odvedený 20 km od Baler. Keď sa o zajatcoch dozvedel velitel povstalcov Aguinaldo, ihneď požiadal o ich presun do Biak-na-Bató. Tam sú následne zadržiavaný a viacerí popravený. Jediný komu sa podarilo uniknúť bol desiatnik Civilnej gardy ktorého sa podarolo nájsť po dňoch vyhladoveného, vysileného a ukrytého v lese.

Správy o udalosti dorazili do Manily vďaka lodi Manila ktorá prišla do Baleru 07.10 aby prevzala správy pre velenie. Účetní z lode a otec Dionisio Luengo vstúpili na zem a na pláži našli množstvo tiel. Kapitán lode poslal do obce časť zo svojej posádky ako aj lodného doktora. Následne informoval o zistených skutočnostiach telegrafom.

3.3. Posily

Velenie v Manile dozvediac sa správy rozhodlo vyslať 100 mužov z 2. mysliveckého praporu pod velením kptapitána Jesúsa Roldán Maizonada, ktorí prichádzajú do Baleru 16.10. na palube lode Cebú.

Spočiatku sa posily nemohli vylodiť nakolko filipínci sa zakopali na pláźi a za pomoci ukoristených zbraní túto bránili. 17.10 sa predsa Roldánovi muži vyloďujú za pomoci dela z Cebú. Obsadzujú obec a striedajú obrancov. Týto sa dva dni na to naloďujú a odchádzajú. Roldán si zriaďuje velitelstvo v kostole.

Kapitán Roldán mal rozkaz brániť pozície, čo však nevedel, že generálkapitán Filipín Fernando Primo de Rivera uskutočňoval už jednania s Aguinaldom ktoré vyústili 15.12.1897 do dohody (pakt Biak-na-Bató) o skončení rebélie. Aguinaldo a jeho prívrženci odchádzajú dobrovolne do exilu výmenou za velké finančné čiastky pre neho a jeho prívržencov. Okrem iného spomínaný pakt máza následok prepustenie zajatcov. 20.12 je prepustaný otec Gómez Carreño ktorému po neúspešnej žiadosti o návrat do Španielska je umožnený aspoň návrat do svojej farnosti v Baler. V obci španielska posádka ale ani povstalci nevedeli nič o dohode z Biak-na-Bató.

Luna Novicio po tom ako sa vyliečil zo zarení, so svojimi mužmi začal budovať nové okopy a posty okolo kostola. Prísun zásob do obce bol stále zložitejší a dochádzali potraviny ako aj medicíny. 11.01.1898 znovu dôjde k prestrelke medzi vojakmi a povstalcami pričom Roldán príde o dvoch vojakov a 6 je vážne zranených (Vigil de Quiñones Alonso, 1984).

4. V obležení

12.02. pripláva do Baler parník Compañía de Filipinas so zásobami na štyri mesiace, novým vojensko civilným správcom okresu El Príncipe kapitánom Enriqueho de las Morenas y Fossi, podporučíkmi Alonso a Saturnino Martín Cerezo, ktorý sa mali postaviť na čelo posádky, pripláva aj dočastný supervisor zdravotného zboru poručík Rogelio Vigil de Quiñones y Alfaro a otec Gómez Carreño.

4.1. Súvislosti

Zatial na druhej strane sveta, USA vstúpili do vojny so Španielskom. Ako zámienka im poslúžil výbuch na lodi USS Maine ktorá kotvila v Havanskom prístave. Daleko od týcto udalostí v Balere sa postupne život vracia do relatívneho normálu, vojaci sídliav kostole a znova sa cast z nich usídluje na velitelstve (na ktorého pozemku sa začínajú pestovať plodiny, aby sa obohatil jedálniček) a miestna správa začína znova fungovať ako aj obchod.

V apríli prichádzajú správy, že revolucionári začínajú znovu rekrutovať mužov v obciach Nueva Écija. V Manile 11.04.1898 dochádza k výmenene guvernéra Primo de Rivera je vymenený za genporučíka Augustína.

27.04.1898 Azijského uskupenia pod velením admirála Dewey vypláva z Hong Kongu a 01.05.1898 v Manilskom zálive zničí tam sa nachádzajúcu španielslku flotilu ktorej velí admirál Montojo. Posádka v Cavite sa vzdáva nasledoného dňa. Bitva u Cavite znamená koniec Španielska na Filipínach.

19.05.1898 sa Aguinaldo vracia na palube amrickej lode na Filipiny aby sa postavil na čelo povstania ktoré sa rozšírilo na celý Luzón. Španielske posádky roztrúsené po Filipinach v rozličných obciach sú ľahkým terčom pre povstalcov, ktorí sú teraz vyzbrojený s materiálnou a finančnou pdporou USA. Luzón sa rýchlo dostáva do ich rúk a 01.06.1898 Manila je obklúčená.

Po bitve Cavite USA organizujú expedičnú jednotku aby obsadila Manilu. 19.05 general Merritt dostáva príkaz aby zničil tamojšie španielskej jedntky a spacifikoval filipíny, pričom nemal by sa spájať z jednotkami Emilia Aguinalda. Merritt sa domnieval že po vyhnaní španielov, zvrchovanosť automaticky prejde na USA a oni zaberú toto územie.

Koncom mája prichádzajú správy o vojne, ako aj o porážke flotily u Cavite do Baler, pričom sú posledné správy ktorých sa vojakom dostane, nakolko povstalci zablokujú celé pohorie.

12.06. v Cavite el Viejo je vyhlásená nezávislosť Filipin zatial čo flotila USA kotví v Cavite a blokuje po mori Manilu, ktorú po zemi dobíjajú povstalci.

4.2. Začiatok obleženia

V Baler 26.06 sa začínajú vytrácať domorodci a na druhý deň obec je ľudoprázdna. Okrem toho z posádky dezertujú desiatnik sanitár, sanitár (obaja flipínci) a sekretár Martína Cereza, Felipe Herrero López (Cerezo, 1904, p. 54). V tejto situácii sa jednotka rozhodne opeviť v kostole a prenesú tem aj všetky zásoby. V nasledovných dňoch vojaci prevedú viac krát prieskum po obci, pričom prinášajú ďalšie zásoby ako aj zásoby vody. Pri jednej z hliadok 29.06.1898 dezertuje vojak Félix García Torres.

30.06. hliadky pod velením Martína Cereza je prepadnutá pri rieke ale podarí sa im dostať do kostola. Je zranený do nohy desiatnik Jesús García Quijano, a začína sa obliehanie.

júl - 15. august

Prvého dňa vojaci nacádzajú dopis ktorý s výzvou vzdať sa. Velitel návrh kategoricky odmietol a nariadil vybudovať vo vnútri kostola studňu (voda sa naša 4m pod povrchom).

2.07 sa nájde druhý diopis ktorý píše že celý Luzón je v už rukách povstalcov a oznamuje že Manila je v obklúčení. Morenas ako reprezentant vlády a civilno vojenský guvernér, v odpovedi vyzval povstalcov aby neprodlene uposlúchli španielsku správu a ktorí tak učinia sú vítaní s otvorenou náručou. Ďalej žaida, aby ďalšia komunikácia bola vykonávaná prostredníctvom posla s bielou vlajkov po zvukovom znamení pričom následná odpoveď bude daná filipinskému parlamentérovi v kostole (toto sa rozhodlo aby sa zabránilo ďalším dezerciám v prípade ak by boli vojaci vyslaný k filipincom). V skutočnosti prvým filipinským parlamentŕom bol práve dezertér Felipe Herrero López.

03.07 sa začína s koštrukciou pece a kuchyne na mieste zdemolovaného konventu.

04.07 dobrovolníci Gregorio CatalánManuel Navarro prevedú odvážnu záškodnícku akciu a vytvoria prechod na mieste kde zbúrali barák Civilnej gardy, školu a iné blízke budovy ktoré slúžili ako palebné posty pre povstalcov a ohrozovali z bezprostrednej blízkosti obrancov.

Toho istého dňa do Cavite prichádzajú prvé jednotky USA pod velením generála Andersona, filipíni sú ubezpečení, že sa im umožní obsadiť Manilu a títo na oplátku dovolia američanom obsadiť pozície v okolí hlavného mesta.

08.07 povstalecký velitel Cirilo Gómez Ortiz, urobil gesto s cielom presvedčiť posádku aby sa vzdala a vyhlásil zastavenie palby do súmraku a poslal španielom tabak. Obrancovia však na kapituláciu ani nepomysleli a tak filipíni zmenili taktiku, pričom začali vysilať dezertérov aby títo sa pkúšali presvedčiť svojih bývalích spolubojovníkov.

V nasledovnýh dňoch sa opevňuje kostol, prestavujú sa jeho časti aby boli lepšie uspôsobené pre ubytovanie mužstva a obranu, zabedňujú sa okná a dvere, dieryv stenách sa uspôsobujú pre strielne. Dervenné časti sú spevnené ďalšou vrstvou či už dreva alebo kameňa. V exteriéry sú vybudované ďalšie okopy aby sa dalo vyjsť z budovy priamo do okopu. 2 okná na poschodí priečelia sú upravené aby sa dalo z nich páliť a brániť vchod do kostola. Pre okop bol určený jeden desiatnik a 8 mužov, ostatní mali pozíie v oknách a dierach v stenách. Jeden strele na zvonici (Leguineche, 1998).

18.07 je zranený nepriatelskou strelou vojak 2. triedy Julián Galvete Iturmendi, desať dní na to umiera. Nasledovného dňa posádka obdrží dopis od filipínského povstaleckého plukovníka Calixto Villacorta kde im oznamuje ultimátum 24 hodín, pričom ráno sa mu z kostola dostáva negativnej odpovede. Odpoveďou je parafráza na jedno z hesiel z čias slávnych tercií Radšej smrť ako potupa (La muerte es preferible a la deshonra) Po vypršaní ultimáta Villacorta zaháji masívny útok ktorý trvá do nasledovného rána, avšak neúspešne (Cerezo, 1904 p. 66).

31.07. Villacorta oznamuje ďalšie ultimátum a hrozí posádke že bude kostol ostrelovať z kanónov (povstalci obdržali niekolko zastaralých kanónov - culverina). O polnoci začne ostrelovanie kostola z juhu a východu pričom je poškodená strecha a dvere.

Toho isteho dňa dôjde v Manile k prvým stretom španielskej a americkej armády.

03.08 počas svojej hliadky (ktorú dostal za trest nakolko hral hazardné hry v karty) dezertuje pomocník por. Alonso Zayasa vojak Caldentey Nadal. Dlho však nepobudol na povstaleckej strane nakolko už 08.08 ho zasiahne strela jedného z obrancov, v čase keď sa pokúšal zahájiť palbu z kanónu na kostol.

13.08. Filipíny kapitulujú, nový generálny guvernér Fermín Jáudenes y Álvarez vydáva rozkaz ku kapaitulácii španielskych síl na Filipínach, avšak tieto informáie sa obráni nedozvedajú, nakolko povstali bránia akejkolvek komunikáici.

15. august - september

15.08 je zranený vojak Pedro Planas Basagañas. 20.08. Villacorta vysiela do kostola zajatých františkánskych mníchov z Casiguránu Juana López Guilléna a Félixa Minayu aby posádke oznámili správy o páde Manily. Vojaci si ich vypočuli, avšak oznámili opačnej strane že sa nemienia vzdať a neopustia svoje pozície a mnísi sa rozhodnú zostať s posádkou v kostole aby ich svojou prítomnosťou a božím slovom povzbudili a dodali odvahy.

25.08. umiera na beri beri mních Gómez Carreño a je pochovaný v kostole, v ten istý deň sa dozvedajú o páde Manily do rúk američanov. Túto novinku oznamuje Pedro Aragón obyvtel Baleru, ktorý sa podielal na prvom obliehaní a bol zajatý španielmi a uveznený v Manile.

Ochorí ďalší z obráncov, voj. Francisco Rovira Mompó a umiera na dizentériu 30.09. pričom toho istého dňa prichádza list od správcu provincie Nueva Écija kde oznamuje pád Filipín, avšak obráncovia nedali týmto dôkazom váhu a dôveryhodnosť, domnievali sa že sa zas jedná o ďalší z trikov.

4.3 Obleženie pokračuje

október - vianoce

10.10 v tábore obrancov sú ďalšie straty. Na beri beri umiera desiatnik José Chaves Martín a vojak Ramón Donat Pastor. Krátko na to je vážne zranený zdravotník Vigil de Quiñones a 18.10 umiera poodporučík Alonso Zayas. Velenie nad posádkov musí prebrať Martín Cerezo (Cerezo, 2002, pp. 75). Vojaci sú natolko zoslábnutí, že mnohých do a zo stráže musia podopierať ich zraví kamarádi, pričom hliadku vykonávajú sediac na stoličke nevládny stáť.

Rebeli neustále chrlia na obráncov propagandu ohladne vojny s USA s cielom oslabiť morálku a dosiahnuť kapituláciu posádky, avšak ich snaha sa stretáva iba s negatívnym účinkom.

Katastrofálna hygienická situácia sa podpisuje na ďalších stratác. 22.10 umiera na dizentériu a beri beri vojak José Lafarga Abad; nasledovného dňa je zranený vojak Miguel Pérez a 25.10 umiera vojak Román López Lozano.

Zatial v Paríži prebiehajú vyjednávania medzi USA a Španielskom. 31.10 USA požadujú odovzdanie celých Filipín. Nakoniec 28.11.1898 je Španielsko prinútené pristúpiť na podmienky nadiktované predstavitelmi USA a hanebne odstupuje Filipíny (Del Barrio Jala, 1998 pp. 195-229). Toto je spečatené podpisom aktu 10.12 kde Španielsko odstupuje Kubu v prospech jej zvrchovanosti a odstupuje v prospech USA územia Guam, Filipíny a Puerto Rico, čimsa končí vojna medzi týmito dvoma krajinami.

Medzitým v Balerskom kostole panuje neudržatelná hygienická situácia ktorá si neustále žiada viac a viac životov obráncov. Počas prvých dvoch týždňov umierajú vojaci Juan Fuentes Damián, Baldomero Larrode Paracuello, Manuel Navarro León a Pedro Izquierdo Arnáiz. Kapitán Las Morenas je ťažko nemocný na beri beri avšak udržuje korešpondenciu s rebelmi a odpovedá im na ich listy a ultimáta, nakoniec umiera 22.10 po tom ako tri týždne nejedol. Posádka má v tomto momente 35 mužov, jedného trubača, 3 desiatnikov, skoro všetci nemocní.

Povstalci dokončia okopy okolo španielskych pozícií a opevenia viacero domov na východnej stane od kostola vzdialených asi 40m, pričom v jednom z nich umiestnia kanóny ktorými sa chcú pokúsiť zničiť zákristiu a vytvoriť prechod do kostola.

Vojaci Juan Chamizo Lucas a José Alcaide Bayona sa prihlásia k vykonaniu odvážnej záškodnej akcie a počas pauzy v nepriatelskej palbe vyrazia zo svojich pozícii a podpália tieto domy a vrátia sa speť (Leguineche, 1998, pp. 294).

08.12 umiera ďalší vojak na beri bier, Rafael Alonso Mederos. Nakolko tento deň sa slávi nepoškvrnené počatie Panny Márie (Inmaculada Concepción), patrónky pozemnévo vojska, vojaci improvizovali malý banket (buñuelos, konzerva sardiniek a kafé), čo im pozdvihlo bojového ducha.

Povstalci nelenia a pokračujú v ostreľovaní kostola. Situácia s potravinami je kritická a vojaci sa rozhodnú získať aspoň tekvice rastúce v blízkosti kostola. Akcia na ich zísakanie bola plánovaná na Štedrý deň, avšak sa usutočnila skoršie nakolko chorý doktor potreboval čerstvú stravu, inak by umrel. Plán bol vytvoriť palebnú clonu, aby pod ňou prenikli vojaci a zmocnili sa potravín. 13.12 o 10,30 sa skupina 14 vojakov vedená desiatnikom José Olivares Conejero vydala do otvoreného terénu. Povstalci boli tak zaskočení že sa dali na ústup a skupine sa podarilo získať mnoho potravín (ktoré pomohli k redukcii prípadov beri beri) ako aj materiálu z okolitých domov ako aj z budovy bývalého velitelstva a následne sa vrátili do kostola bez staraty.

V tom istom čase sa v Manile nevie nič o osude Balerskej posádky. 14.12. sem prichádza filipinský sanitár a dezertér Tomás Paladio ktorý falošne svedčí a deklaruje že posádka zložila zbrane 23.10 (Quiñones Alonso, 1984). Toto je jediná informácia o osude ktorú majú španielske autority k dispozícii až do príchodu kapitána Roldána 25.12.1898 kedy vyjde najavo že myslivci sa stále bránia a bojujú.


Obliehanie Baleru, olej, José Ferre Clauzel (2018)

21.12 president McKinley vyhlasuje že zvrchovanosť Filipín prechádza na USA (dohoda z Paríža ešte nebola ani ratifikovaná, tá bola až 06.02.1899 v senáte a následne presidentom a 19.03.1899 ju podpisuje aj královná María Cristina) a jednotky armády sú oprávnené použiť silu na celom súostroví aby si vynútili splnenie tohto ciela.

od vianoc do apríla

Štedrý deň vojaci oslávia večerou vo forme tekvice, pomarančovej kôry a kafé. Následne sa zorganizovala improvizovaná oslava s upravenými hudobnými nástrojmi. K novému roku dochádza ryža a prídely potravín sa musia krátiť. Začína sa konzumovať ryža palay ktorú je potreba najprv olúpať zrnko po zrnku. 13.01 je zranený vojak Marcos José Petanas.

01.02 guvernér Filipín, generál De los Ríos vysiela do Baleru kapitána pechoty Miguela Olmedo Calvo s rozkazom posádke zložiť zbrane. Na cestu sa vydáva po súši a do cieľa prichádza po dvoch týždňoch cesty.

13.02. posádka stratí posledného zo svojich mužov ktorý umrie na beri beri, vojaka José Sanz Meramendi. Nalsedovného dňa spolu s parlamentárom prichádza pred kostol kapitán Olmedo v civilnom obleku a žiada hovoriť s kapitánom Las Morenas, nakolko má pre neho dôležitú správu od guvernéra. Cerezo ktorý sa nachádza na veži kostolu mu odpovie, že kapitán Las Morenas nepríja nikoho a požiada ho aby mu prezradil čo je predmetom tej urgentnej správy. Následne Cerezo finguje rozhovor s kapitánom Las Morenas a opetovne je odmietnutý vstup, prekvapený Olmedo (ktorý bol v skutočnosti vzdialeným príbuzdným kapitána Las Morenas) nakoniec odovzdáva správu podpísanu generálom De los Ríos s dátumom 01.02.1899, kde nariaďuje posádke zložiť zbrane a nasledovať Olmedove rozkazy, nakolko Filipíny prešli pod správu USA a Španielsko podpísalo mierovú dohodu (Cerezo, 1904).

Cerezo listu neverí a podozrieva že Olmedo je jedným z dezertérov vydávajúci sa za kapitána a preto mu neni dokonca ani umožnené prenocovať v kostole a tak sa vracia s prázdnymi rukami k povstalcom. Nasledovného dňa mu už neni ani umožnená komunikácia s posádkou, nakolko vojaci zahája palbu z veže na filipinské pozície. Olmedo zostane ešte 5 dní v Balere a následne sa vracia do Manily (Ría-Baja, 1899) s prázdnymi rukami.

25.02 vojak Loreto Gallego García informuje velitela Martína Cereza o skutočnosti, že jeho spolubojovník Antonio Menache Sánchez má umysel dezertovať (Cerezo, 1904). Údajne Menache sa mu zveril, že má umysel prbehnúť na opačnú stranu. Gallego si spočiatku myslel že sa jedná iba o vtip, avšak poslednej noci odpozoroval ako sa Menache plížil oknom von z kostola a pozoroval tam filipinské pozície až kým nebol spozorovaný španielskou strážou, na čo sa následne dal rýchlo naspeť do kostola.

Martín Cerezo improvizoval polný súd a Menache sa nakoniec doznal. Avšak nielen to, ale aj označil ďalších dvoch mužov ktorí mali úmysel zbehnút. Vojaka José Alcaide Bayona a desiatnika Vicente González Toca. Tento úmysel stačil na to aby sa nariadila porava všetkých troch, avšak Cerezo nariadil ich zadržanie v improvizovanom žalári v okovách. (Leguineche, 1998).

Koncom februára filpínci prihnali do obce menšie stádo vodných býkov - carabao. Velitel Cerezo v tom hneď zbadal príležitosť na získanie potravy. Jednu noc sa spolu s 5 strelcami sa ukryli v okope a podarilo sa im uloviť jedno zviera. Nalsedovala oslava s pečeným mesom ktoré vojakom vydržalo asi 3 dni. 12.03 sa im podarilo získať ďalšieho býka, avšak následne filipínci stádo odohnali aby obráncom znemožnili prísun potravy.

25.03 je načaté posledné vrece s ryžou palay, 08.03 sa je skonzumovaná posledná slanina a na prežitie obráncom ostávalo trocha fazule a kafé. Situácia bola kritická a neostávalo prakticky nič iné ako vzdať sa, avšak kapitulácia bola považovaná za največšiu potupu a preto sa rozhodli pokračovať v odpore (Cerezo, 2002). Aby odvrátili mysel od hladu vojaci vykonávajú rôzne ofenzívne akcie, ako aj vylepšujú okopy.

Apríl

V apily španielske autority ktoré sa v tom čase ešte nachádzali na filipínach ako aj arcibiskup Nozaleda požiadali američanov, aby im pomohli vyriešiť Balerskú situáciu. Domnievali sa, že keď sa posádka nevzdáva a kladie odpor povstalcom, tak ich budú vedieť presvedčit američania a uvedomia si situáciu že novými pánmi Filipín sú práve oni.

Americké velenie vyčlenilo pre túto misiu loď Yorktown, ktorá sa podielala na námornej blokáde Luzonu. Posádka so sebou niesla aj kartu od arcibiskupa určenú pre obráncov.

11.04.1899 Yorktown pripláva do Balerského zálivu. O 14,00 obráncovia počujú výstrely z kanónu čo im spôsobilo radosť, nakolko sa domnievali, že dorazili posily.

Velitel Yorktownu komodor Charles Sperry vysiela na zem hliadku pod vedením praporčíka William Harrison Standley aby vyjednával s filpíncami možnosť rozmluvy s obležanov podákou. Filipínci údajne toto umožnily, avšak Standley nadobudol podozrenie z ich nekalých úmyslov a tak sa rozhodl vrátiť na ľoď. Nadránom 12.04 sa Standley splolu so svojimi mužmi znovu vylodí s cielom dosiahnuť Baler. On sám, spolu s jedným vojakom má za úlohu dosiahnuť obec, zatial čo čln so 14 mužmi pod velením poručíka James C. Gillmore má odpútať pozornosť. Gillmore sa však rozhodne postupovať od mora smerom hore tokom ku obci, následne s člonom vpadnú do pasce ktorej výsledkom sú dvaja mrtvy, zvyšok zranení z toho dvaja ťažko. Všetci sú následne zajatí povstalcami (Gillmore, 1900). Americký námorníci budú držaní v zajatí až do decembra 1899 kedy budú oslobodení postupujúcou americkou armádou. Standley a jeho spoločníkovi sa podarí znovu nalodiť sa na Yorktown.

Prestrelku medzi námorníkmi a povstalcami je počuť až do kostola kde vyvolá nadšenie, domnievajúc sa, že posily bojujú s povstalcami. Neskôr je počuť výstrel z lodného dela na čo obrancovia odpovedajú troma salvami, ako signál, že sú stále naživu.

Ráno o 04,00 13.04 Yorktown opúšťa záliv a 19.04 velenie armády USA informuje španielsku stranu o neúspechu misie.

Koncom mesiaca apríl vojaci jedia už iba zvyšky palai, tekvičné listy, čaj z pomarančovej kôry, slimáky a zvieratá ktoré sa im podarí uloviť.

Máj

Začiatkom mája je ľahko zranený vojak Pedro Planas Basagañas a 07.05 ťažko Salvador Santa María Aparicio ktorý o 5 dní na to zraneniam podľahne.

8.05 sú výbuchom granátu zranení zadržaný vojaci ktorí sa predtým pokúsili dezertovať. V momente keď sú ošetrovaný sa jednému z nich Alcaidemu sa podarí uniknúť z kostola a José Jiménez vyrazí aby ho prenasledoval, avšak Alcaide dosiahne okopu protivníka kde sa ukryje a prebehne na opačnú stranu. Následne predá všetky informácie o situácii v kostole nepriatelovi a aktívne sa zapojil do bojov na povstaleckej strane.

Počas nasledovných dní rebeli pokračujú v propagande a snažia sa presvedčiť španielov že vojna už pre nich vlastne skončila a bolo by lepšie keby sa pridali na ich stranu, nakolko ich spoločným nepriatelom je vlastne USA. Koncom mesiaca umiera na dizentériu Marcos José Petana (Cerezo, 1904).

V noci z 28.05 na 29. filipínci skryte znovu vybúrajú zabednené okno a za rozbrezku zaútočia. Poručíkovi spolu s niekolkími mužmi sa podarí znovu zabedniť okno a podarí sa odraziť útok počas ktorého sa nepriatel pokúsil prebúrať múr do kostola a vytvoriť tak prechod.

Zúfalá situácia a improvizácia. Obležení vojaci používali čokolvek čo mali po ruka na obranu. Dokonca staré konzervy s vodou a zvyškami smetí dali na oheň a keď boli žeravé, tak ich za pomoci bambusových palíc vrhali na nepriatela, ktorý bol znehybnený na poli strelbou. Tento „vynález“ si najprv vyslúžil posmech, avšak obrana bola celkom efektívna a mnohí filipínci utekali z pozícii s výkrikmi bolesti od popálenín (Leguineche, 1998). Nezdarený útok si vyžadal 17 padlých na strane rebelov.

Približne hodinu na to je počuť trubača, oznamujúc že prichádza parlamentár a Cerezo sa ho rozhodne prijať. Parlamentár sa dostavuje v španielskej uniforme a jedná sa o vyslanca guvernéra Filipin generála De los Ríos, podplukovníka Aguilara. Prináša príkaz aby sa celá posádka zložila zbrane a neprodelene sa spolu s ním presunula do Manily kde by sa následne nalodila do Španielska.

Aguilar sa predstavuje ako príslušník armády a pýta sa či niekdo s posádky slúžil na Mindanao, aby takto mohol dosvedčiť jeho totožnosť. Nanešťastie nikto s prítomných slúžil v tejto destinácii ale napriek tomu Aguilar zdeluje rozkazy s ktorými prichádza. Cerezo si ho vypočul avšak mal pochyby o tom či sa náhodou nejedná o prebehlíka a dokonca pochyboval či aj samotný guvernér sa nepridal na filipínsku stranu (Crerezo 1904). Rozkaz k presunu vyvolal velké pochybnosti aj medzi mužstvom, časť vedená františkánmi Minayom a Lópezom verili v pravosť rozkazu, avšak Cerezo nakoniec všetkých presvedčil o svojom podozrení.

30.05.1899 Cerezo pozoruje z veže kostola záliv a plavidlo na ktorom sa doplavil Aguilar, pričom loď Uranus vôbec nevyzeral ako loď španielskeho vojenského námorníctva a táto skutočnosť ho ešte viac utvrdzovalo v domnení, že sa jedná zas o ďalší trik zo strany povstalcov. Keď sa Aguilar znovu dostavil pred kostol Cerezo mu zdelil že videl jeho plavidlo a že neni možné aby pojalo všetko mužstvo aj s muníciou a potravinami (čo bolo klamstvo lebo obliehaným zostávlo už iba zopár konzerv). Aguilar mu oznámil príkazy znejú odviezť mužstvo pričom munícia a všetko ostatné ostáva na mieste. Toto bol posledná kvapka ktorá presvedčila Cereza o tom že sa jedná o trik aby povstalci týmto získali zbrane a muníciu. Cerezo mu oznamuje že bude držať pozície až pokial nepríde riadne plavidlo námorníctva s rozkazom o presun a potom sa aj s mužstvom dostaví do Manily. Agular naliehal, avšak bezúspešne a nakonec nechal Cerezovi balík so staršími novinami a pobral sa na svoje plavidlo.

4.4. Kapitulácia

Otec Minaya a dr. Vigil de Quiñones prezreli noviny (El Imparcial de Madrid) a tvrdiac že sú pravé, neveriaci Cerezo ich porovnával so staršími exemplármi a pričom sa mu zdali sa identické, ale aj tak sa veril, že sa jedná iba o podarený falzifikát (Leguineche, 1998) doručený aby podlomil morálku.

Cerezo sa domnieval že získal trocha času a rozptýlil pozornosť rebelov vyjednávaním a že títo poľavia v ostražitosti a bude možné posádke uniknúť do lesa. Plán sa mal uskutočniť v noci 01.06.1899. Predošlého dňa boli zničené nadbytočné zbrane a rozdelené posledné jedlo. Veznení dezertéri Vicente González a Antonio Menache sú narýchlo popravení, pričom ani františkáni neboli avizovaní aby im dali posledné pomazanie. Avšak tej noci povstalci poslinili hliadky, obloha bola jasná a aj keď nebol mesiac bola dobra viditelnosť. Posádka sa rozhodla vyčkať a odložiť plán na únik.

Ráno 02.06 Martín Cerezo znovu berie do rúk stare noviny ktoré považuje za falzifikát a dal sa do ich štúdia. Pri čítaní mu zrak padol na správu o novom umiestnení poručíka Francisco Díaz Navarro do Málagy. Cerezo v minulosti spolu s ním slúžil u 17. pešieho pluku Borbón (v tom čase 17. peší pluk Cádiz). Keď sa ich cesty rozchádzali, Cerezo bol odvelený na Filipíny zatial čo Díaz Navarro na Kubu zmienil sa mu, že po skončení služby na Kube chce požiadať o prevelenie do Málagy kde žije jeho rodina. Následne Cerezo si uvedomil že noviny sú pravdivé a on sa mýlil.

Začal konzultovať situáciu najprv s otcom Lópezom, následne s dr. Vigilom de Quiñones a nakoniec aj s otcom Minayom pričom sa sám po úvahe vyslovil za kapituláciu. Následne zvolal mužstvo a oznámil im svoje rozhodnutie. Muži toto prijali s velkou nevôľou a akceptovali až po naliehaní mníchov. Následne Cerezo začne spisovať podmienky zloženia zbraní a odosliela ich k povstalcom aby so žadosťou aby boli predalné pplk. Agularovi. Je mu oznámené že tento sa už v Balere nenachádza avšak podmineky budú predané povstaleckému velitelovi.

Ku kostolu sa dostavuje Simón Tecson, velitel povstalcov a zasadá za stôl s Martínom Cerezom ktorý prišiel za doprovodu Vigila de Quiñones a františkánkych mníchov. Cerezo po usadnutí za stôl si vypýtal písacie potreby a papier a oznámil že je ochotný vzdať pozície ak budú akceptované jeho požiadavky na čestnú kapituláciu.

Tecson mu oznámil že príjma aže vojaci môžu mať u seba svoje zbrane až na hranicu kde končí jeho právomoc a tam ich odovzdajú. Cerezo oznámil že aby nedošlo k nedorozumeniam radšej zbrane nechajú na mieste.

Všetci spolu sa dohodnú na podmienkach a nakoniec podpíšu dokument ktorý vraví:

V Baler druhého dňa mesiaca jún tisíc osemstodevedesiat deveť velitel španielskej posádky Saturnino Martín Cerezo, prikázal trúbiť na pozornosť a vztýčil bielu zástavu ako znak kapitulácie následne odpoveďou bolo trúbenie z pozície obliehateľov. Následne zhromaždení velitelia a dôstojníci oboch strán sa dohodli na nasledovných podmienkach:

Za prvé: Od tohto dňa sa ukončujú nepriatelské akcie oboch strán.

Za druhé: Obliehaní odovzdajú zbrane velitelovi obliehjúcej jednotky ako aj vojenské vybavenie a ostatné vybavenie ktoré je majetkom španielskej vlády.

Za tretie: Obliehané sily nebudú vojnovými zajatcami pričom budú doprevadené republikánskymi silami až na miestko kde sa môžu pripojiť ku španielskzm jednotkým alebo na bezpečné miesto pre nich.

Za štvrté: Rešpektovať osobné záujmy bez spôsobenia urážok iným osobám.

Koncom aktu sa tento vytvára v dvoch exemplároch podpísaných nasledovnými pánmi: pplk. Obliehajúcich síl Simón Tecson mjr., Nemesio Bartolomé. kpt, Francisco T. Ponce. Ppor a velitel obliehaných síl Saturnino Martín. doktor Rogelio Vigil. (Leguineche, 1998 pp. 328-329).

Nakoniec document ratifikovali aj mnísi.

Týmto sa skončilo 337 dní dlhé obliehanie ktoré prežilo 35 osôb.

5. Návrat

Poobede sú odovzdané zbrane a ďalší zvyšný materiál. Nálada v obci bola priatelská, dokonca nový starosta Antero Amatorio nariadil aby všetok tovar bol vojakom predávaný za obvyklé ceny a nikdo sa na ich úkor neobohacoval, okrem tohto nariadenia dokonca zablahoželal posádke k ich odhodlanosti a statočnsti.

Vojaci sa následne pripravili na pochod a vyšli z kostola poradovo sic zoslabnutý, otrhaný ale ako riadna jednotka, jediný kto v Balere zostal boli mnísi ktorých na ich smolu nezahrňoval dokument kapitualcie a tak boli oddelený od posádky a zadržaný v obci kde ich ubytovali v dome starostu.

Jednotka sa dala na pochod do Manily ktoré bolo hlavné mesto kapitánie, avšak zatial filipinsky vodca Aguinaldo presunul hlavné mesto do Tarlac, nakolko Manila bola v ohrození postupom US armády.

07.06.1899 sa vydávajú na pochod. Presúvajú sa cez San José de Casignán, Marikit a Pantabangán kde sa zdržali 3 dni. Po prvej noci je Cerezo požiadaný aby modifikoval článok 3 nasledovne: „nestávame sa vojnovými zajatcami berúc na zretel že sa skončila zvrchovanosť Španielska nad Filipínami“.

12.06 sa znovu vydávajú na cestu smer Bongabón kde zostali až do 14.06 kedy vyrazili do Cabanatuán. Tu sú v tunajšej nemocnici oštrený zranený a všetci si oddýchnu.

29.06 Cerezo dostáva telegram od Aguinalda, aby sa dostavil do mesta Tarlac kde sídlila jeho vláda. Keď sem jednotka dorazila, Aguinaldo dal 2 peso každému dôstojníkovi a jedno vojakovi a nariadil aby ich ubytovali v jednych z najlepších domoch a dali im napiť a dobre najesť.

30.06. publikujú miestne noviny prehlásenie vodcu Aguinalda ktorý sa vyjadruje o posádke z Baleru ako o hrdinoch hodných byť synmi Pelaya a Cida a vydáva nariadenie:

Článok jediný:

Osoby ktoré sú súčasťou uvedených síl nebudú považované za vezňou ale naopak za priatelov a ako tohto následok s aim poskytne volný prechod cez územie aby sa mohli vráťit do svojej krajiny.

V Tarlac, 30.06.1899 President republiky Emilio Aguinaldo, sekretár vojny Ambrosio Flores. (Crerezo 1904 pp. 163-164).

V Tarlac je jednotka daná k dispozícii španielskej vyjednávacej komisii vyslanej generálom Jaramillo a spolu s ňou sa vydávajú 05.07.1899 vlakom do Manily. V Manile sa im dostáva privítania od tam ešte nachádzajúcich sa španielskych reprezentantov.

Správy o tom že sa jednotka odmietala kapitulovať a opustiť pozíce dorazili medzi tým až do Španielska prostredníctvom hlásení vyjednávača Agilara, ktoré neboli nijako naklonené obráncom a hlásenia boli dokonca plné neprávd ako napríklad že sa odmietali vzdať nakolko ukradli pokladnicu a podobne. Z tohto dôvodu Minister vojny nariadil gen. Jaramillovi aby uskutočnil vyštrovanie týchto obvinení. Vyštrovaním bol poverený plk. delostrelectva Francisco Rosales a ten po dôkladnom prešetrení dospel k záveru že nebolo preukázatelné nijaké deliktívne konanie ale naopak jednotka predviedla mimoriadne hrdinstvo (Leguineche, 1998). Následne aj gen. Jaramillo odoslal ministerstvu telegram v tomto duchu.


Vyloďovanie sa v Barcelone (Revista Iris del 9 de septiembre de 1899 Nº 18)

29.07. sa všetci z Baleru naloďujú na parník Alicante a prichádzajú do Barcelony 01.09. a odtial sa presunú do Madridu kde sú prijatý reprezentantom panovníčky Marie Cristiny, ministrom vojny a dôstojníkmi madridskej posádky.


02.09.1899 v Barcelone v kasárňach Jaime I (dnes campus university Pompeu Fabra)

5.1. Uznanie doma

V 1899 je poručík Cerezo povýšený na kapitána a v 1901 spolu s kapitánom Las Morenas (posmrtne) dostávajú vavrínový kríž San Fernando (Ortiz Armengol, 1990), v 1904 vdova po kapitánovi Las Morenas dostáva penziu 5,000 pesetas ktoré sú prenosné na jej deti.

Doktor Vigil de Quiñones dostáva rád Maria Cristina prvej triedy a zvyšok preživších červený strieborný vojenský záslužný kríž a v 1908 doživotnú penziu 60 pesetas a rovnakú penziu dostali vdovy po padlých vojakoch (Calleja Leal, 2003).

V 1945 pri príležitosti premiéry kinofilmu Posledný z Filipin (Los últimos de Filipinas) vláda vydala rozkaz o tom že všetci preživší obráncovia sa stávajú čestnými poručíkmi.


Plagát filmu Posledný z Filipin (Los últimos de Filipinas) z roku 1945

V 1980 nová otvorený nemocnica v Seville dostáva meno Vojenská nemocnice Vigil de Quiñones (Hospital Militar Vigil de Quiñones) na počesť vojenského doktora z Baleru

13.01.2020 je v Madride odhalený pomník hrdinom z Baleru za prítomnosti náčelníka generálneho štábu gen. Francisco Javier Varela Salas

6. Záver

Skoro ročná obrana posledného zámorského územia Španielska je históriou o hrdinstve a odhodlaní. Vojaci si plnili svoje povinnosti bez otázok tak ako im to velila ich vojenská česť a povinnosť netušiac že vlastne už neni čo brániť a o všetkom sa vlastne rozhodlo niekde inde. Začali bojovať v Španielskom území, pokračovali v rodiacich sa Filipinach aby skončili boj vlastne na území USA. 

Starata Filipín a Kuby a prechod pod správu USA tak ukončili slávnu skoro 500 ročnú históriu Španielskeho impéria ktoré sa rozprestieralo po celom svete, od východných po západné indie. Španielsko stratilo posledné svoje koloniálne zvyšky a skončilo ako svetová velmoc, aby túto rolu uvolnila pre iných.

Po návrate domov myslivcov ich čakalo uznanie a vrelé privítanie. Vyslúžili si označenie Posledný z Filipín. Večšina z bojovníkov sa vrátila ku svojmu civilnému životu a niektorý z nich zostali verný službe v amráde. Ich statočnosť a odvaha nebola nikdy opomínaná a bola oceňovaná, dávaná za príklad v každej dobe (až na výnimku republiky z neznámych dôvodov) a to či už v časoch vojny, následne Španielskeho štátu alebo aj v modernej dobe. Príklad posledných z Filipín je hodný nasledovania. Je to história plná obetavosti, odvahy a vlastenectva a je spomínaná až do dnešných dní a ich príbeh bol viac krát sfilmovaný respektíve spomínaný v literatúre, TV a kine. 

7. Prílohy

Menoslov obráncov Baleru
kpt. Enrique de las Morenas y Fossi umiera na beri beri 22.11.1898
ppor. Juan Alonso Zayas umiera na beri beri 18.10.1898
ppor. Saturnino Martín Cerezo  
des. Jesús García Quijano  
des. José Chaves Martín umiera na beri beri 10.10.1898
des. José Olivares Conejero  
des. Vicente González Toca popravený zastrelením 01.06.1899
trubač Santos González Roncal  
voj. 2. tr. Felipe Herrero López dezertoval 27.06.1898
voj. 2. tr. Félix García Torres dezertoval 29.06.1898
voj. 2. tr. Julián Galvete Iturmendi podlahne strelným zraneniam 31.07.1898
voj. 2. tr. Juan Chamizo Lucas  
voj. 2. tr. José Hernández Arocha  
voj. 2. tr. José Lafarga Abad umiera na beri beri 22.10.1898
voj. 2. tr. Luis Cervantes Dato  
voj. 2. tr. Manuel Menor Ortega  
voj. 2. tr. Vicente Pedrosa Carballeda  
voj. Antonio Bauza Fullana  
voj. Antonio Menache Sánchez popravený zastrelením 01.06.1899
voj. Baldomero Larrode Paracuello umiera na beri beri 09.11.1898
voj. Domingo Castro Camarena  
voj. Emilio Fabregat Fabregat  
voj. Eufemio Sánchez Martínez  
voj. Eustaquio Gopar Hernández  
voj. Felipe Castillo Castillo  
voj. Francisco Real Yuste  
voj. Francisco Rovira Mompó umiera na beri beri 30.09.1898
voj. Gregorio Catalán Valero  
voj. Jaime Caldentey Nadal dezertoval 03.08.1898
voj. José Alcaide Bayona dezertoval 08.05.1899
voj. José Jiménez Berro  
voj. José Martínez Santos  
voj. José Pineda Turán  
voj. José Sanz Meramendi umiera na beri beri 13.02.1899
voj. Juan Fuentes Damián umiera na beri beri 08.11.1898
voj. Loreto Gallego García  
voj. Manuel Navarro León umiera na beri beri 09.11.1898
voj. Marcelo Adrián Obregón  
voj. Marcos José Petanas umiera na dizentériu 19.05.1899
voj. Marcos Mateo Conesa  
voj. Miguel Méndez Expósito  
voj. Miguel Pérez Leal  
voj. Pedro Izquierdo Arnaíz umiera na beri beri 14.11.1898
voj. Pedro Planas Basagañas  
voj. Pedro Vila Garganté  
voj. Rafael Alonso Medero umiera na beri beri 08.12.1898
voj. Ramón Buades Tormo  
voj. Ramón Donat Pastor umiera na beri beri 10.10.1898
voj. Ramón Mir Brills  
voj. Ramón Ripollés Cardona  
voj. Román López Lozano umiera na beri beri 25.10.1898
voj. Salvador Santamaría Aparicio umiera na strelné zranenie 12.05.1899
voj. Timoteo López Lario  
por. Rogelio Vigil de Quiñones dočastný vojenský zdravotník
des. Alfonso Sus Fojas dezertoval 27.06.1898
sanitár Tomás Paladio Paredes dezertoval 27.06.1898
sanitár Bernardino Sánchez Caínzos  
mních Cándido Gómez-Carreño Peña umiera na beri beri 25.09.1898
mních Felix Minaya Rojo  
mních Juan Bautista López Guillén  


Plánik kostolu
1. hlavné dvere
2. krstitelnica (v stene ktorého sa vydlabadli tri strielne)
3. zadný vchod (viedol smerom k rieke)
4. vchod do zákopov ktoré chránili dvere do kostola
5. záhradka
6. línia chóru
7. hlavný oltár
8. dvere do záchrystie
9. záchrystia (jej stena bola plná stielní)
10. dvere zo záchrystie do ohrady
11. otvor na prístu do priekopy v záchrystii
12. priechod z prvého dvora (kde bol predtým konvent) do ohrady (sl. druhého dvora)
13. studňa vykopaná obrancami
14. latrína vybudovaná v jednom z okien
15. pisoar
16. dlážený hygienický dvor 
17. okop s chráneným prechdom do kostola
18. okná so strielňami
19. pec a chleba a kuchyňa
20. zábradlie presbyteria
21. ochranné parapety vybudované nad múrmi kostola
22. studňa na čiernu vodu
23. vstup do bývalého konventu (navezená zemina dovnútra)
24. okop chrániaci dvere do záchrystie
25. zákop pri múre záchrystie

8. Zdroje

2000 pesetas (2017), Entre la pobreza, el valor, la gloria y olvido, Ministerio de Defensa [online] https://ejercito.defensa.gob.es/Galerias/Descarga_pdf/EjercitoTierra/tropa_menuda/2000_pesetas.pdf [accessed 01.April 2022]

Adarve Granadino, El sitio de Baler, [online] https://adarvegranadino.weebly.com/el-sitio-de-baler.html [accessed 15.March 2022]

Calleja Leal, Guillermo (2003), La Coronelía Guardias del Rey No 4 Especial Junio 2003, "Los últimos de Filipinas. La heroica defensa de Baler. Junio 1898 - Junio 1899", Ministerio de Defensa, Madrid, pp. 17-45

Cariño, Jose Maria A (2008), Discover Aurora Phillipines, The Baler Revolt Account, [online] http://www.aurora.ph/baler-aurora-book/baler-revolt-account.html [accessed 31.January 2022]

Cariño, Jose Maria A (2008), Discover Aurora Phillipines, The Siege Of Baler: Versions And Contradictions, [online] http://www.aurora.ph/baler-aurora-book/baler-siege-versions.html [accessed 01.February 2022]

Cerezo, Martín Saturnino (1904), El Sitio de Baler (Notas y recuerdos), Taller tipográfico del Colegio de huérfanos, Guadalajara

En visita de cortesía (2018), Historias de los barcos que visitan Barcelona, "Vapor correo Alicante y los últimos de Filipinas" [online] https://envisitadecortesia.com/2018/09/15/vapor-correo-alicante-y-los-ultimos-de-filipinas/ [accessed 15. February 2022]

Leguineche, Manuel (1998), Yo te diré... La verdadera historia de los últimos de Filipinas (1898-1998), Santillana, S.A., Madrid

Martín Ruíz, Juan Antonio (2013), Revista Universitaria de Historia Militar Vol. 2., Los que huyeron del desastre: os desertores del destacamento Español en Baler, Filipinas, (1898-1899), Universidad Complutense de Madrid, Madrid

Ortiz Armengol, Pedro (1990), Revista de Historia Militar No 68, "La defensa de la posición de Baler (Junio 1898-Junio 1899). Una aproximación a la Guerra de las Filipinas", Ministerio de Defensa, Madrid, pp. 82-178.

Ría-Baja, Carlos (1899), Las Dominicales del Libre Pensamiento  6 de junio de 1899, El destacamento de Baler, Barcelona

Sitio de Baler: Los últimos de Filipinas, Resumen de la Batalla del Sitio de Baler, [online] http://www.grandesbatallas.es/batalla%20de%20baler.html [accessed 20.March 2022]

Sitio de Baler, wikipedia, [online] https://es.wikipedia.org/wiki/Sitio_de_Baler [accessed 28. February 2022]

Vigil de Quiñones Alonso, Rogelio (1984), Revista de Historia Militar No 56, "España en Filipinas, la muy heroica defensa de Baler", Ministerio de Defensa, Madrid pp. 159-185

Unknown, (?), La Gesta de Baler, [online] http://www.eldesastredel98.com/capitulos/pacifico6.htm [accessed 01.March 2022]

Přidejte se k nám

Věříme, že mezi Vámi jsou lidé s různými zájmy a zkušenostmi, kteří by mohli přispět svými znalostmi a nápady. Pokud máte rádi vojenskou historii a máte zkušenosti s historickým výzkumem, psaním článků, editací textů, moderováním, tvorbou obrázků, grafiky nebo videí, nebo prostě jen máte chuť se zapojit do našeho unikátního systému, můžete se k nám připojit a pomoci nám vytvářet obsah, který bude zajímavý a přínosný pro ostatní čtenáře.

Zjistit více