Main Menu
User Menu

Agustín Munoz Grandes, generál z Maroka a Modrej divízie

Autor : 🕔12.08.2020 📕4.962
Rozpočet valka.cz 2021 : 85.000,- Kč Příjmy doposud : 83.494,- Kč
♡ Chci přispět

Obsah

1. Úvod

2. Ranné roky

3. Afrikanista

3.1. Stretnutie s Afrikou
3.2. Krátky pobyt na poloostrove a speť do Afriky
3.3. Ďalšie Africké skúsensti
3.4. Návrat na poloostrov

4. Republika

4.1. Útočné gardy
4.2. Predvečer povstania a útek na slobodu
4.3. Občianska vojna

5. Obdobie povojnové

5.1. Prvý krát vo vláde

6. Modrá divízia

6.1. Generál modrej divízie

7. Mierové obdobie

8. Záver

9. Zdroje

1. Úvod

Agustin Muñoz Grandes narodený do skromných pomerov už v skorom veku začal vojenskú kariéru, ktorú si zprvoti spájal s dobrodružstvom a vôňov dialok. Avšak postupom času spoznal na vlastnej koži tvrdosť vojenského remesla. V Afrických horúčavách sa vypracoval na skvelého dôstojníka, republika sa mu však za jeho zásluhy odmenila väzením a po vypuknutí občianskej vojny neváhal a pridal sa k povstalcom a tu spoľahlivo velil veľkým bojovým telesám. Jeho spoľahlivosť, bojové majstrovstvo a obľúbenosť ho predurčili, aby velil dobrovolníckej divízii, ktorá reprezentovala odhodlanie Španielskeho ľudu odplatiť Sovietskemu zväzu miešanie sa do jeho záležitostí a podporu občianskej vojny.

Po pôsobení v Sovietskom zväze ako prestížny generál zastáva dôležité armádne a vládne posty hneď po boku hlavy štátu. Je osobou, ktorá je dôkazom, že vojenské remeslo sa dá robiť odhliadnuc od politiky a poplatnosti režimu. Dôkazom toho je aj pestrá škála jeho ocenení, ktorá zahŕňa od ocenení monarchistickýh, cez ocenenia diktatúr až po ocenenia od vlád starých demokracií. Bol genrálom, ktorý prešiel bojovo Afrikou, Španielskom aj ľadovým Ruskom, aby nakoniec dosiahol najvyššiu armádnu hodnosť a zastával najvyšše štátne posty.

2. Ranné roky

Don Augustín sa narodil o 10.00 doobeda, 27.01.1896 v obci Carabanchel bajo, ktorá vtedy bola ešte samostatnou obcou, pričom postupom času sa stala súčasťou hlavného mesta Madrid. Narodil sa ako piate zo šiestich detí do skromných pomerov ako syn Fernanda Muñoz Vargasa, malého obchodníka s koloniálnym tovarom, pôvodom z Alcázar de San Juan a Maríe Grandes Merino pôvodom z obce Zarzosa de Cameros.  

Prvé svoje štúdiá absolvuje na inštitúte San Isidro v ulici Toledo v Madride a tu v mladom veku preukazuje talent v histórii a literatúre, avšak už jasne rozmýšľal o vojenskej kariére. Mladý Augustín je vo svojom rozhodovaní o budúnosti ovplyvňovaný historickými hrdinami z kníh, ktoré tak rád číta. Toto čítanie má za následook rozhodnutie, že sa napokon dá na dráhu profesionálneho vojaka. Už vo svojom útlom veku 14 rokov podstupuje lekársku prehliadku potrebnú pre zápis do vojenskej akadémie. Po úspešnom zvládnutí lekárskych a vstupných testov, na základe královského rozkazu z 04.07.1909 dňa 28.08.1909 nastupuje štúdiá na Pechotnej akadémii  v Tolede, skladajúc prísahu 09.10.1910 na dvore kasární v Alcázare (Togores, 2007 p. 34) a tejto vojenskej prísahe zostane verný do posledného dňa svojho života. Od tohto momentu je oddaný telom aj dušou vojenskému remeslu, ktoré bude so cťou, zápalom a profesionalitou vykonávať po celý svoj život. V čase keď podstupuje vstupné testy Španielsko prevzalo zodpovednosť za Marocký protektorát, ktorého pacifikácia bude trvať roky a vyžiada si mnoho životov a ťažkých bojov až do roku 1927. Súdobé noviny sú plné hrdinských a vlasteneckýh činov o bojoch v Afrike a mladý Augustín je nedočkavý tiež sa zapojiť ako správny vlastenec do bojov.

Štúdiá mu celkom idú, aj keď pri 17-tom vyradení poslucháčov akadémie nie je medzi prvými dvadsiatimi najlepšími, ale zase ani medzi poslednými dvadsiatimi. Celkom je vyradených 356 poslucháčov, z ktorých sa iba 92 dožije konca občianskej vojny. Z akadémie je vyradený ako podporučík a 25.06.1913 dostáva miesto podporučíka u 40. pešieho pluku „Covadonga operujúceho v Marockom protektoráte.

3. Afrikanista

Španielsko koncom 19. a začiatokom 20. storočia stratilo, za výdatnej pomoci USA, svoje posledné zámorské kolónie. Istou náplasťou na túto situáciu je snaha o udržanie Marockého protektorátu, zóny na severe Afriky. Dá sa povedať, že udržanie tejto oblasti pod svojim vplyvom bolo z jednej strany otázka prestíže pre vládu, ale na druhej strane možno považovať ovládanie tohto územia za užitočné aj z bezpečnostného hladiska, nakolko oblasť blízko susedí a je oddelená od Iberského poloostrova iba kusom vody. Sever Afriky bol prezentovaný ako územie s bohatými prírodnými zdrojmi výhodnými pre fungovanie ekonomiky. Avšak to nebolo pravdou. Okrem naozaj bohatých baní na železnú rudu bola oblasť úplne nezaujimavá, kamenistá a vyprahlá, plná banditov z domorodých kmeňov.

Španielsko zónu kontroluje za cenu velkých obetí. Oblasť je pod kontrolou pomocou opevnených postavení, miest a armáda sa sústreďuje na ochranu zásobovacích konvojov. Sústavné boje vyčerpávajú armádu a je potreba neustáleho prísunu nových vojakov, ktorí nahrádzajú padlých a zranených. Nepriatelom tu sú povstalecké berberské kmene alebo ozbrojené bandy, ktoré prepadávajú, lúpia a inak ohrozujú poriadok v protektoráte. Bandy pritom pri boji používajú partizánsky spôsob boja a vyhýbajú sa, až na výnimky, priamemu stretu s armádou. Španielske sily stojí mnoho úsilia a zdrojov prenasledovať povstalcov a aj napriek úspechom v jednej bitke sa nepriateľ ihneď objaví na inom mieste. 

Administratívne členenie protektorátu, Rif
Administratívne členenie protektorátu

Verejná mienka sa stavia proti tomuto konfliktu a proti posielaniu ďalších a ďalších mužov do Afriky (v tom čase sa do armády povolávali muži, pričom existovala možnosť vykúpiť sa zo služby), avšak mnohí mladí muži hlavne z nižších sociálnych vrstiev vidia službu v Afrike ako príležitosť na zvýšenie svojeho sociálneho statusu a mnohí, ako aj mladý Augustín, si službu v poslednej z kolónii spájajú s vôňou dobrodružstva.

3.1. Stretnutie s Afrikou

27.07.1913 sa hlási v Leganés aby ihneď vyrazil do západnej oblasti protektorátu. 24.08.1913 prichádza do Larache a odtial do provincie Garb a jej hlavného mesta Arcila aby sa tu pripojil ku svojej rote, ktorá sa nachádza v tábore Aox. V oblasti sa zvádzajú boje proti bojovníkom feudálneho rebela El Raisuniho, pána Yebaly, ktorý ohrozujú a terorizujú západnú oblasť protektorátu. Tento od začiatku roku za pomoci viacerých miestnych kmeňov vedie partizánsku vojnu proti Španielskej administratíve, ktorá bude trvať celých osem rokov až kým nebude nakoniec porazený jednotkami pod velením velitela Melilly, generála Manuela Fernándeza Silvestre.

Tu dostáva prvý krst ohňom aj budúci generál. 28.11.1913 spolu so svojou rotou tvorí časť jednotky pod velením podplukovníka Olegaría Diaz Rivera a zúčastní sa jedného prepadu a prieskumov v beduínskych osadách blízko T`Zenin. 18.12. doprevádza so svojou rotou jeden zo zásobovacích konvojov v Cuesta Colorada, pričom táto ochrana sa predĺži až do konca roka. Toto je jeho prvá samostatná bojová akcia. Počas nasledovného roku pôsobí so svojou rotou v oblasti Cuesta Colorada a v detašmánoch Buisa a Bufax. Koncom roku 1914, po viac ako roku operačného nasadenia, sa vracia na poloostrov do katónu Leganés, aby po krátkom odpočinku, ktorý stačil na krátku rodinnú návštevu a návštevu priatelov, je v 1915 znovu vyslaný do Ceuty, tentokrát k 69. pešiemu pluku „Serallo, ktorý bol jednou z najskúsenejších jednotiek, ktoré operovali v Maroku. Zároveň išlo o jednotku s najdlhšou tradíciou. Tento pluk aj napriek tomu že je tvorený vojakmi z poloostrova, vykonáva nebezpečné a odvážne operácie, ktoré v budúcnu budú vykonávať zvláštne jednotky alebo oddiely légie. Je to pluk, kde v roku 1913 slúžil Millán Astray. Po pár tyždňoch po príchode dostáva velenie roty (30.04-31.05), nakolko rota nemá svojeho kapitána. Je to prvý krát, čo je mu zverené velenie jednotky.

Počas roku 1915 jeho jednotka operuje v medzinárodnej zóne Tanger, kde kontroluje prepravu zbraní a munície, nakolko túto oblasť využívajú najrozličnejší pašeráci. Nárast pašovania je možné badať práve v súvislosti so začiatkom prvej svetovej vojny.

Večšinu času je Muñoz Grandes v oblasti Ceuty a 26.06.1915 je povýšený na poručíka a od 04.08 do 21.10  znovu velí svojej rote. V tom čase patrili medzi najprestížnejšie jednotky regulárne domorodé jednotky (regulares). Zároveň však tieto jednotky patrili k tým, ktoré mali najvyššie straty spomedzi jednotiek slúžiacich v Maroku. Tieto jednotky sa zúčastňovali veľmi odvážnych a nebezpečných operácií, pri ktorých bol predpoklad strát a bolo potrebné prejavovať mimoriadnu odvahu a chrabrosť. Ich dôstojnícky zbor sa regrutoval z naljlepších dôstojníkov Španielskej armády. Boli to jednotky zložené z Marockých domorodcov vedených Španielskymi veliteľmi a ich radmi prešlo mnoho významných budúcich veliteľov.

22.01.1916 je odvelený k 3. skupine regulárnych domorodých síl „Ceuta“ pod velením González Tablas a o tri dni sa hlási u útvaru. So svojou jednotkou sa zúčastňuje bojov pri El Fondak, Loma de los Pacos a v obranných detašmánoch v okolí Ceuty. Bolo to obtiažne obdobie. Detašmány boli neustále prepadávané domorodcami, mnoho krát ich bolo treba brániť do príchodu posíl s malým množstvom munície, jedla a vody.

V decembri 1916 je uvedený v královskom rozkaze z 30.12.1916 a je mu udelený vojenský záslužný kríž prvej triedy s červenou dištinkciou za jeho služby, činy zbraní a zásluhy od 01.05.1915 do 30.06.1916.

Mladý dôstojník si zvykol na tvrdý život v protektoráte. Španielsko tu udržiavalo značné sily, ktoré boli väčšinou slabej morálky z dôvodu nízkych platov a nedostatku jedla. Dôstojnícky zbor bool mnohokrát korupčný so sklonmi k alkoholismu. Ale na druhej strane bolo tu aj mnoho, hlavne mladých dôstojníkov s vlasteneckým nadšením, zapálených pre Španielsko ako napríklad Franco, Mola a Muñoz Grandes slúžiaci u elitných jednotiek Légie, Regulárov alebo jednotiek Mehalas Jalifianas (Togores, 2007, pp. 32-33).

Muñoz Grandes po službe u Regulárov je 16.06.1916 prevelený k ďalšej elitnej jednotke a to k Domorodým policajným silám Ceuty (Fuerzas de Policía Indígena de Ceuta) a tu slúži do júna 1917. Počiatkom roku 1917 má len 21 rokov a už je skúseným Afrikanistom s bojovými skúsenosťami, schopný slúžiť v Ifni, v Sahare alebo v Tetuáne. Štyri roky bojového nasadenia v protektoráte a vždy pripravený brániť česť Španielska.

3.2. Krátky pobyt na poloostrove a speť do Afriky

03.08.1917 odchádza na dovolenku do Madridu ktorá trvá mesiac. Po jej skončení sa má hlásiť u 25. pešieho pluku „Navarra“ avšak k tomuto nedôjde z dôvodu náhleho ochorenia na tuberkulózu, ktorú si lieči vo Vojenskej nemocnici v rodnom Carabanchel. Postupne sa uzdravuje a 14.01.1918 sa konečne môže dostaviť ku svojej jednotke a konkrétne ku guľometnej rote 2. práporu s dislokáciou v Léride. Dni mu plynú pokľudným tempom, venuje sa výcviku jemu zverených vojakov. Pozornosť dôstojníkov je upriamená na správy o velkých bitkách na zádnom fronte medzi Nemeckom a spojencami, avšak všetci s veľkými obavami hladia na východ, kde sa chopili moci bolševici pod vedením Lenina a Trockého, pričom nikto nevenuje pozornosť protektorátu, ktorý si užíva krátke obdobie pokoja, ktoré potrvá do roku 1919.

25.11.1918 Muñoz Grandes splní podmienky pre povýšenie a 27.01.1919 sa stáva kapitánom pechoty za bojové zásluhy a za odslúžené roky a je prevelený k 26. pešiemu pluku „Albuera“ ktorý taktiež sídly v Léride, ku ktorému nastupuje 03.03.1919. Avšak mladému kapitánovi sa zdá nudným kľudný provinčný život a túži sa vrátiť späť do Afriky. Toto sa mu nakoniec podarí a 30.10.1919 je pridelený k 1. skupine regulánych síl Tetuán, ku ktorým nastupuje 01.12.1919 ako velitel 2. roty 3. práporu. Spolu so svojou rotou pokrýva detašmán El Fondak de Ain Yedida a tu zostáva až do konca roka. V nasledujúcich mesiacoch je Augustín neustále v pozíciách prvej línie v západnej oblasti protektorátu, tak ako to bolo tradíciou u regulárnych jednotiek.

Jeho jednotka je v prednom slede síl gen. Sanjurja, ktorý obsadzuje Gorgues, odkial El Raisuni ostreľoval delostrelectvom Tetuán a Kudia-Kaison. Vyznamenáva sa v júly 1920 v bojoch v okolí obce Ben-Karrich, kde operuje počas celého mesiaca. 23.08.1920 znovu vyráža v čele síl plk. Saliqueta, aby obsadil dedinu Kerikora. Pri boji obdrží svoje prvé zranenie  (pravý bok panvy) a je evakuovaný do vojenskej neocnice v Tetuáne. Za svoje počinanie v boji je citovaný v rozkaze. Už v septembri však je znovu na bitevnom poli a so svojou jednotkou znovu v čele pričom obsadzuje dedinu Kudia a zopár dní na to dedinu Zoco el Arbaá.

Následne toho istého mesiaca sa Muñoz Grandes zúčastní obsadenia Mura-Tajar a vykonáva blokády na rôznych stanovištiach s cielom odrezať nepriatelské zásobovacie trasy. 21.10.1920 pri urputnom boji s dobre vyzbrojenýn nepriatelom, bojujúcim vo velkej presile je znova zranený, tentokrát do pravého stehna. Pokračuje v boji, vytláča nepriateľa z jeho pozícii a je druhý krát zranený. Odmietajúc opustiť bojové pole bojuje v čele svojich mužov až do zotmenia, kedy sa všetky jednotky sťahujú do Xauen.

V apríly 1921 dostáva svoj druhý červený kríž za zásluhy a v nasledovných týždňoch plní so svojou jednotkou tradične úlohy predsunutých síl, pričom prispeje k obsadeniu území (cabillas) Bujevas Beni-Said y de Sa-lach  V júly 1921 sa vyznamenáva v bojoch u Robat el Cozal, obsadení Beni Aros a pri zložitom ústupe síl gen. Marza.

3.3. Ďalšie Africké skúsenosti

22.07.1921 dôjde ku katastrofe u Anualu. Tu došlo k zmasakrovaniu ustupujúich Španielskych jednotiek Marockími povstalcami a v tejto bitve padne aj už zmienený gen. Silvestre (posledne videný ako bojuje v kruhu so zvojim štábom za pomoci osobných zbraní obklúčený domorodcami). Španielska armáda utrpí velkú porážku so stratou okolo 12.000 mužov, ktorá je výsledkom chybného vedenia Marockej kampane.

Pozitívnym výsledkom po tejto porážke je, že armáda pristupuje k modernizácii výzbroje ako aj taktiky a ľudského potenciálu. Vojna v Maroku prestáva byť koloniálnou vojnou a začína byť národným záujmom (Togores, 2007, p.40). Negatívom je že po katastrofe u Annualu je Melilla na dosah nepriatelských síl a hrozí priame nebezpečenstvo, že padne do ich rúk. Aby sa zabránilo ďalšej katastrofe, sú z Ceuty vyčlenené a vyslané všetky dostupné sily, aby sa presunuli na pomoc toho, čo zostalo zo sil už padlého gen. Silvestreho. Z tohto dôvodu sú jednotky v Ceutskom priestore nútené operovať s ovela menšími silami.

Muñoz Grandes zostáva so svojou jednotkou v priestore Xauen a Dar Acoba pričom ako služobne najstarší kapitán mnoho krát velí svojemu praporu (u regulérnych jednotiek - tabor),  tradične plniac najťažšie a najnebezpečnejšie úlohy (ako napríklad akcie u Mura Tahar, Draa el Masif, Punta Grua). Tohoto roku 12.12.1922 obdrží svoj tretí červený záslužný kríž a 11.10.1923 obdrží vojenskú individuálnu medailu, ktorá je druhým najvyššim bojovým vyznamenaním.

01.07.1924 opúšťa svoju jednotku, aby začal plniť úlohy spadajúce pod vysokého komisára pre protektorát Maroko. Toto je velmi rozdielna úloha oproti tomu, na čo bol doteraz zvyknutý. Necháva za sebou disciplinované, dobre organizované tabory regulárnych jednotiek a dostáva sa k iregulérnym maorským domorodým jednotkám v Melille – harka, ktoré boli používané ako tzv. kanonenfutter (potrava pre delá). V boji mali vždy velké straty legionári a regulérne jednotky, ale najväčšie mali vždy harky. Tieto jednotky boli obyčajne tvorené europským velitelom + 2-3 ďalšími vojakmi s poloostrova a zvyšok tvorili domorodí Maori.


Harka Abd el Malek v boji

Muñoz Grandes je zaradený ako pozorovatel a inštruktor v harke Abd el Malek sídlacej v Asil de Midar. Táto jednotka bola zložená výlučne s domorodcov rekrutovaných v beduínskych osadách s niekolkými dôstojníkmi a poddôstojníkmi z poloostrova, medzi nimi por. Hernández Menor a Rodríguez Bescansa ktorí neskôr padnú pri vylodení u Alhucemas. Pár dní po príchode sa zúčastní s jednotkou záchrannej akcie na záchranu pilota por. Lecea, ktorý sa o niekoľko rokov stane ministrom letectva. 07.08.1924 harka bojuje v regióne Melilly proti elitným bojovníkom Abd al Krima a v boji padne Abd el Malek, čo má za následok rozpustenie jeho harky (ABC, 26.11.1926), nakolko obyčajne keď padne jej náčelník, bojovníci sa vracajú do svojich dedín.

26.09.1924 sa Muñoz Grandes vracia do Tetuánu a dostáva náhly rozkaz od vysokého komisára pre protektorát, ktorý týmto uznajúc jeho kvality v čele domorodých a problematických jednotiek nariaďuje, aby ihneď sformoval novú harku z ľudí regionu Yebala. Následne je mu prikázané, aby sa novosformovaná jednotka bezodkladne pripojila k silám, ktoré sa pokúšajú otvoriť cestu na Xauen, ktoré nepriatel odrezal od Tetuánu a Zinatu

Je vytvorená Harka Muñoz Grandes o sile 240 mužov a dva dni na to, 28.09.1924, sa zapája znovu do bojov kde o dva dni obsadzuje opevnenie v Zinat. Muñoz Grandes je viac krát zranený do brucha, ale neopúšťa velenie po celú dobu ako trvá operácia. Za svoje počínanie je navrhnutý na vavrínový kríž San Fernando (Togores 2007 pp.48-51), ktorý mu však nebol udelený. V októbri sa za bojové zásluhy stáva majorom a po vyliečený zo zranení pokračuje v boji so svojou harkou. V ďalších bojoch je znovu niekolko krát zranený a jeho harka ako to bolo zvykom u týchto jednotiek má velké straty na mužoch ako aj na dôstojníkockom zbore.


Harka Muñoz Grandes so svojim velitelom

Po dvoch mesiacoch hospitalizácie sa vracia ku svojej harke v Tetuáne. 05.09.1925 sa naloďuje v Ceute, aby sa účastnil vylodenia v Alhucemas (najväčšej súdobej obojživelnej vyloďovacej operácie) o tri dni neskôr spolu s ďalšími 9.000 mužmi pod velením gen. Sanjurja. Predsunuté vyloďovacie jednotky, ktoré sa mali stretnúť s nepriatelom, boli pod velením plk. Franca a Godeda a v čele týchto síl ako jednotka, ktorá sa mala ako prvá zraziť s nepriatelom, je umiestnená harka Muñoz Grandes. To jest prvá noha (M. Rodríguez Bescansa), ktorá sa vylodila, bola noha príslušíka jeho harky na pláži Ixdain (záliv Cebadilla) a tu bojuje do 22.09.1925, kedy vykoná ofenzívny prieskum u Yebel-Malmusi, aby tu odhalil nepriateľské pozície. Nasledovného dňa v čele Francových jednotiek okupuje túto dedinu. Toho istého dňa je znovu ľahko zranený do nohy. 25.09. znovu v čele jednotky obsadzuje kopec Monte de las Palomas pričom sa tu opevňuje a je zranený do pravého stehna s frakturou stehennej kosti. Následne je evakuovaný letecky to nemocnice v Melille a do vojenskej nemocnice v Carabanchel, kde strávi čas až do vyliečenia.

3.3. Návrat na poloostrov

20.02.1926 je za bojové zásluhy povýšený do hodnosti podplukovníka. 21.02.1926 je prepustený z nemocnice a je daný k dispozícii 1. Vojenskému regiónu. 15.12.1926 je zaradený k 9. horskému praporu Lanzarote s posádkou v Alcalá de Henáres. 05.02.1927 preberá túto jednotku. 16.03.1927 dostáva povolenie k sobášu s María de la Mayor Galilea Cabrerizo pričom za svedka na svadbe je mu gen. Primo de Rivera. 04.05.1927 dostáva medailu Sufrimientos por la patria, 22.06.1927 Medalla Militar Individual a 18.06.1927 kríž sv. Hermenegilda.

V 03.10. sa vracia do Melilly, aby sa tu zúčastnil návštevy panovníka Alfonsa XIII pri príležitosti ukončenia vojenského konfliktu. Koncom roka Muñoz Grandes zanecháva velenia 9. praporu Lanzarote, aby sa vrátil do Afiky a 09.11.1927 prevzal velenie Mehala Jalifiana de Melilla n.º 2, ktoré preberá v decembri. Ide o poriadkové sily (na spôsob vojenskej polície), ktoré sú pod Španielskym alebo Francúzskym velením, avšak formálne spadajúce pod Marockého sultána. Sú zložené ako zmes regulérnych síl a domorodej polície, ktorej úlohou je vykonávať mimo miest prácu policajného ale aj vojenského charakteru.

Roku 1929 zastáva post velitela vojenských intervencií v Melille a velitela 2. Jalifianskych síl. Na tomto poste slúži relatívne dlhý čas pričom je to čas pacifikácie, odzbrojovania a konštrukcie infraštruktúry.

4. Republika

14.04.1931 je vyhlásená druhá republika a mnohé veci sa zmenili pričom výrazne zasiahli aj armádu. 25.04.1931 väčšina dôstojníkov plniac dekrét Ministertstva vojny z 22.04.1931 slúbili verne plniť svoje úkoly pre dobro novovzniknutej republiky. Sľub daný v dobrej viere, avšak nie s velkým nadšením, nakolko väčšina dôstojníckeho zboru nie sú práve presvedčení republikáni ale naopak, sú vlastencami, monarchistami, ale aj nájdu sa medzi nimi aj karlisti alebo falangisti. Mnohý Afrikanisti ako napr. Queipo de Llano, Cabanellas, Mola, Aranda, Franco, Yagüe ako aj samotný Muñoz Grandes vnímali republiku so zmiešanými pocitmi. Roku 1932 sa vláda rozhodne, že zreviduje povýšenia a ocenenia za posledné roky, krok ktorý sa má dotknúť hlavne Afrikanistov, pričom títo svoje hodnosti a odmeny dostali za bojové činy odhliadnuc od toho kto vládol v krajine. Tento revanšizmus okrem iných vecí pripravil živnú pôdu v armáde k tomu, aby došlo časom k povstaniu.

03.02.1932 Muñoz Grandes je zaradený k dispozícii v Guadalajare a je následne pridelený k 3. rekrutačnému centru v Tolede, kde je zabudnutý skoro rok a pol.

4.1. Útočné gardy

12.09.1933 padne tretia republiková vláda a tretia Azañu a je vytvorená nová vláda pod vedením Lerrouxa. Republikánsky režim začína s drastickými reformami, s ktorými nie každý súhlasí, pričom ten čo nesúhlasí, je ihneď označený za nepriatela republiky. Republikánska vláda považuje za svoj ciel vytvoriť akýsi politicko spoločenský prechod do novej formy štátu, ako sa to udialo v 1917 v Rusku.

Situáicia v republike je chaotická a sú zakázané verejné zhromaždenia, manifestácie, majetok cirkvi je vyvlastňovaný, rozkrádaný a budovy pálené. Civilná garda ako nástroj poriadku stráca dôveru vlády a preto je rozhodnuté 30.01.1932 vytvoriť vlastný zbor, útočné gardy. Mal to byť zbor, ktorému mala republika dôverovať a mal suplovať Civilnú gardu v mestách.

23.09.1933 je Muñoz Grandes poverený velením útočných gárd, ktoré sú základnými jednotkami verejného poriadku a ktoré tvoria vybraný muži dobre vycvičení v udržiavaní verejného poriadku a osvedčení. Jeho menovanie je motivované nakolko pohádzal z robotníckej štvrte, bol vzorným vojakom a javil sa ako apolitický a viac menej sa zdal byť liberálom. Je menovaný do čela tohto zboru ako podplukovník bezpečnostných zborov. Od prvého momentu nový zbor je nútený tvrdo zakročovať proti narušitelom verejného poriadku. Medzi známe akie možno menovať udalosti v Casas Viejas alebo revolúcia v Astúriách.


Muñoz Grandes ako podplukovník bezpečnostných zborov

V čele tohto zboru pokračuje do 31.05.1935 kedy je vo velení vystriedaný pplk. Rafael Fernández Lópezom. Tri mesiace na to znovu je zaradený do radov armády. 13.09.1935 je zaradený k Vojnovému auditorovi 8. Divízie so sídlom v Gijóne a po pár dňoch, 25.09.1935 k 19. pešiemu pluku Galicia ktorý je taktiež dislokovaný v Astúriách. Avšak Augustín túži vrátiť sa do Afriky, ďaleko od chaosu republiky a požaduje svoje preloženie.

4.2. Predvečer povstania a útek na slobodu

09.11.1935 je menovaný delegátom domorodých záležitostí Vysokého komisára Španielska v Maroku. 31.12.1935 sa stáva plukovníkom. Tu plní úkoly viac menej ohľadom styku s domorodými úradmi a Španielskou administratívou napríklad zamerané na implementáciu zákonov a nariadení v protektoráte a podobne.

V roku 1936 s príchodom k moci Ľudového frontu (Frente popular) republika sa začína zmietať v chaose. Strata slobôd, upadajúci verejný poriadok a skutočnú moc majú extrémne ľavicové strany a ich milície. Mnoho sektorov spoločnosti sa cíti byť skutočne ohrozených a jedným z nich je aj armáda. Až do tohto roku armáda znášala dehonestovanie a nedbalé zaobchádzanie zo strany vlády a ľudového frontu, ale pohár jej trpezlivosti sa pomaly naplnil a mnohí dôstojníci uvažujú o možnosti postaviť sa otvorene proti tomuto smerovaniu ku katastrofe v podobe extrémne ľavicového zriadenia alebo k anarchii.

Augustín 07.07.1936 na vlastnú žiadosť sa dostáva k dispozícii v 5. divízii v Sigüenza-Guadalajara. V týchto dňoch zároveň skupina dôstojníkov v Madride pripravuje povstanie proti vláde a ludovému frontu, ktoré má vypuknúť 18.07. Povstanie je neúspešné a dôstojníci armády sú zatýkaní pričom nikto nehľadí, či je vinný alebo nie. Perzekúcie a prenasledovanie vykonávajú anarchistické bandy, komunistické polície, pričom tieto bandy sa zmocňujú Španielska pod vládou ľudového frontu.

24.07.1936 je zatknutý aj plk. Muñoz Grandes v byte na ulici Tutor v Madride a je uväznený vo veznici Modelo (dnes budova velitelstva vzdušných sil), v tej istej väznici, v ktorej sú popravovaní viacerí vojenský dôstojníci, ktorý sa vzopreli anarchii a pokúsili sa so svojimi posádkami povstať. Odmieta sa pridať k ľudovému frontu a vo väzení sa nachádza 9 mesiacov, do 21.03.1937. Vtedy sa mu podarí dostať z väznice za pomoci svojeho dobrého priatela dr. Gómeza Ullu vojenského chirurga, ktorý mu liečil viacero zranení z Maroka. Muñoz Grandes je najprv premiestnený do 1.vojenskej nemocnice, na ktorú sa premenil bývalý hotel Palace a odtial uniká na slobodu. Tu sa mu dostávalo dobrého zaobchádzania nakoľko kompetentní očakávali, že sa pridá na ich stranu. Zaujimavosťou je že pri svojom úteku je na ulici kontrolovaný príslušníkom útočných gárd, pričom ten ho spozná a odvetí mu „Vela štastia moj plukovník“ (Mi coronel, mucha suerte) (Muñoz Grandes in Togores, 2007 p.143) 25.03.1937 sa cez Valenciu dostáva do Národnej zóny.

4.3. Občianska vojna

Po príchode sa dáva k dispozíii a ihneď zapája do služby na strane Národných síl a preberá velenie 2. navarskej brigády, ktorá bola zaradená do zoskupenia pod velením gen. Solchaga. Má pocit zadosťučinenia nakolko je znova v boji a velí jednej zo slávnych Navarských brigád, ktoré sú skutočným úderným jadrom síl gen. Molu. Spolu so svojou brigádou operuje v nasledovných mesiacoch na severnom fronte. Podiela sa na oslobodení Santanderu, následne obsadzuje Reinosu, horský priesmyk Puerto del Escudo a otvára tak cestu do Astúrií aby následne vstúpil do Ovieda a Gijónu. Spolu s 3. Navarskou brigádou obsadzujú Cangas de Onís a Villaviciosa. V Astúriách sa jeho jednotke podarí prelomiť línie ľudovej armády a zajať velké množstvo zajatcov (150.000 zabitých a 100.000 zajatých).

V novembri sa začínajú boje v oblasti Teruelu, kde ľavicová armáda útočí s približne 100.000 mužmi a ich úlohou je obklúčiť a obsadiť mesto a tým odrezať výbežok do svojej zóny a získať dôležitý dopravný uzol. Tu sa skýta príležitosť aj pre sily národného frontu zničíť v jednom boji velké množstvo nepriatelských sil. Jednotka pod velením plk. Muñoz Grandes sa účastní bojov. Boje sa odohrávajú za mimoriadne nízkych teplot (pod -18 a 120 cm snehu) a končí sa výťastvom národných sil, pričom nepriatelovi spôsobí straty okolo 85.000 mužov.

01.03.1938 je Muñoz Grandes menovaný velitelom 150. Marockej divízie. Spolu s ňou sa podiela na prelomení Aragonského frontu, pričom víťazne vstupuje do Belchite a dosahuje s ňou Léridu. V apríli 1938 preberá velenie Navarskej armády (Cuerpo de Ejército de Navarra), spolu s ktorou je jednou zo síl, ktoré po urputnom boji neutralizujú nepriateľa v údolí Bilesa, ktoré je bránené 43. republikánskou divíziou plk. Beltrána.

V polovici roku 1938 je napokon povýšený za bojové zásluhy na brigádneho generála so spätnou platnosťou k 12.05.1938, čo je po dlhom čase čo velí velkým jednotkám a koncom júna preverá velenie Urgelskej armády (Cuerpo de Ejército de Urgel), s ktorou zohráva dôležitú úlohu v bitve o Ebro, jednej z najdôležitejších z celého konfliktu.

Spolu s touto armádou sa pridal k silám Garcíu Valiña, Solchagu a Gambaru, 200.000 mužom a zahájili výťazné ťaženie oslobudzujúc celé Katalánsko, ktoré ukončíli pri hranici s Franciou. Boje boli víťazné ale sprevádzané velkou zimou a ťažkými podmienkami bojov v Pyrenejách. Augustínove jednotky dosahujú hranice s Andorrou, kde general osobne ide pozdraviť miestne autority v mene gen. Franca.

5. Obdobie povojnové

11.04.1939 je konflikt ukončený víťazstvom národných síl. Nová vláda považuje za potrebné aby komunismus, anarchismus a socializmus zostal mimo Španielskej politiky. Tieto sily rozpútali vojnový konflikt a boli napokon porazené. Ich ideológie boli príčinou prvých nepokojov a povstaní proti II republike (v 1933 anarchisti a v 1934 socialisti v Astúriách), následnej anarchii a mizérii, ktoré napokon viedli k nezdarenémmu pokusu o prevrat 18.07 a napokon k občianskej vojne. Španielsko podpisuje po vojne viacero dohôd ekonomického ako aj politického charakteru so spojencami ktorý mu dopomohli k ukončeniu konfliktu - s Talianskom a Nemeckom. Hlava štátu gen. Franco ako realista mal pochybnosti o tom, kto vyjde výťazne zo začínajúceho sa Europského konfliktu. Jeho sympatie boli z logického dôvodu na strane mocností osi, avšak zmysel pre realitu mu napovedal niečo iné. Aj z tohto dôvodu je vydaný 04.09.1939 dekrét o neutralite (BOE 1939).

5.1. Prvý krát vo vláde

Po skončení vojny je formovaná prvá mierová vláda a 09.08.1939 je Muñoz Grandes menovaný za generálneho sekretára Falangy (Falange Española Tradicionalista (FET)) a Zhromaždení národnej odborovej ofenzívy (Juntas de Ofensiva Nacional-Sindicalista (JONS)). Je ministrom hnutia, čo je ministerstvo kde tieto organizácie spolu s milíciami spadajú. Úrad preberá 11.08.1939 z rúk Fernándeza Cuestu. Počas tohto obdobia vydáva napríklad obežník (circular) č. 75 ktorým žiada velkodušnosť k príjmaniu bývalých bojovníkov z opačnej strany, ktorí sa počas bojov nedopustili krvavých zločinov (RAHE, 2020).


Muňoz Grandes s predstavitelmi Falangy (Falange Española Tradicionalista (FET))

15.03.1940 na vlastnú žiadosť abdikuje na tento post. Žiadosť adresuje priamo Francovi, pričom ako dôvod uvádza túžbu vrátiť sa k armáde. Je mu vyhovené a 12.07.1940 je menovaný velitelom 22. divízie a vojenským guvernérom nárazníkovej oblasti Campo de Gibraltar, čo bola vzhľadom na začnutú vojnu v Europe pozícia pre dôveryhodného človeka. Z tejto pozície koordinuje opatrné armádne aktivity v susedstve Britskej kolónie, ktorá je vo vojnovom stave so spriateleným Nemeckom a Talianskom. Taktiež k tomuto dňu obdrží biely velkokríž za zásluhy. 21.01.1941 sa mu dostáva povýšenia na divízneho generála.

6. Modrá divízia

22. júna Nemecko napadne ZSSR a mnoho Španielov to vidí ako pozitívum a mnohí si myslia že Rusi konečne zaplatia za to, že sa miešali do ich záležitostí, za to že posielali „dobrovolníkov“ a poradcov z NKVD bojovať do Španielska. Mnoho falangistov príjma tento krok s nadšením a mnohí cítia potrebu priložiť ruku k dielu a podielať sa na víťaznom ťažení pre novú Europu.

Minister zahraničia Serrano dozvediac sa správu, aj napriek tomu že bola nedeľa sa stretáva s Francom a následne s Nemeckým velvyslancom v Madride Eberhard von Strohrerom, ktorému ponúka vyslanie dobrovoľníckej jednotky falangy, aby bojovala proti komunismu.

24.06 dostáva vláda z Berlina pozitívnu odpoveď. Minister zahraničia Serrano bol na ceste k náčelníkovi falangy gen. Moscardo keď sa dozvedel o velkom počte zhromaždeních na Gran Vía, ku ktorým následne prehovoril a jeho prejav, v ktorom označil Rusko za zodpovedné za občiansku vojnu a za vyslanie svojich bojovníkov do Španielska. Jeho prejav sa stretol s obrovskou odozvou a bolo rozhodnuté, že dobrovolníci nemusia byť iba falangisti a že vytvoreie jednotky má širokú podporu verejnosti.

Za niekolko dní, 28.06. sa začína s náborom dobrovolníkov, pričom sa hlásia falangisti, radový vojáci, poddôstojníci, dôstojníci, ale aj nadšení študenti bez bojových skúseností. Franco zvažoval koho poveriť velením, keďže nechcel do čela novej divízie postaviť politika alebo osobu s politikou spojenú. Chcel na tento post profesionála, vojaka ktorý by mal súčasne patričný rešpekt aj u falangistov, ktorí tvorili velké percento jej základne. Toto zúžilo výber na troch mužov. Napokon je vybratý Muñoz Grandes ako mnoho krát dekorovaný profesionál, so skúsenosťami veliť velkým jednotkám, rešpektovaný falangou avšak nie radikál ako napríklad Yagüe. Keď sa rozšíri správa o tom, kto bude velitelom mnohí z jeho bývalých podriadených a spolubojovníkov osobne adresejú listy, aby ich Augustín prijal do radov pre boj v daľekom Sovietskom zväze pod jeho velením (Archivo Militar General de Ávila).

6.1. Generál modrej divízie

11.07.1941 Muñoz Grandes zanecháva svoje predošlé vojenské povinnosti, aby sa naplno venoval novému postu velitela Španielskej dobrovolníckej divízie (División Española de Voluntarios), ktorú formálne prevzal 09.07.1941. Jednotka sa rýchlo formuje a vydáva sa na cestu do Nemecka už 14. toho istého mesiaca vyrážajú vlaky s prvými príslušníkmi.


Lúčenie so svojimi vojakmi odchádzajúcimi na front

Divízia prichádza po ceste vlakom do tábora v Grafenwöhr (pričom poslední vojáci prichádzajú 23.07.), kde je vyzbrojená, cvičená a reštrukturovaná podla štandardov wehrmachtu (Španielske divízie boli tvorené 4 pešími plukmi na rozdiel od nemeckých kde boli 3). Muñoz Grandes odlieta z Barajas do Berlína a 19. toho mesiaca sa pripája ku svojej jednotke. Divízia si rýchlo osvojuje novú výzbroj, vojaci sú mimoriadne motivovaní a v boji zocelení absolvujú rýchlo výcvik, aby sa vydali čo najskôr na cestu dlhú skoro 1000 km na sever, aby sa tu pripojili ku skupine armád sever v oblasti Leningradu. Divízia číta k 25.07.1941 na 17.046 mužov.

31.07.1941 divízia vykoná prísahu vernosti vodcovi a za divíziu ju skladá do rúk velitela rezervenej armády gen. Fromma jej velitel Muñoz Grandes. Taktiež mu zdeluje „Čo Španiel prisahá, to splní alebo zomrie“ (Lo que español jura, lo cumple o muere) (Togores, 2007 p. 229) Následne sa z Španielskej dobrovolníckej divízie (División Española de Voluntarios) stáva 250. pešia divízia Wehrmachtu.

Už mesiac po príjazde do výcvikového táboru sa divízia vydáva smerom do Poľska a na sever cez Litvu, Bielorusko. Divízia sa pripája k bojujúcej nemeckej armáde a zvádza tvrdé boje na brehoch rieky Volchov, kde drží predmostie až do decembra 1941. Počas ruskej zimy vojaci bojujú v teplotách, ktoré mnoho krát dosahujú mínus 50°C. Španielsky dobrovolníci udatne bojujú a to aj za cenu velkých strát, za čo si vyslúžia zakrátko povesť statočných a tvrdých vojakov a to medzi spojeneckými nemcami ako aj u nepriateľa. 


Na návšteve nemocnice u svojich vojakov počas pôsobenia v Rusku

V marci 1942 sovietske vojská prelomili frontu medzi 215. a 116. divíziami a dostali sa do tyla. Wehrmacht reagoval a obklúčil a eliminoval preniknuvšie sily. Táto operácia trvala 4 mesiace do júna 1942 a 250. divízia zohrala v nej dôležitú úlohu. V auguste je presunutá na Leningradský front so zámerom, aby sa nakoniec podieľala na dobytí mesta. Avšak katastrofa pri Stalingrade spôsobila zastavene tejto operácie a divízia sa zastavila medzi obcami Puškin a Kolpino, kde prebiehali ťažké boje a extrémne podmienky, ktoré spôsobili mnohé straty.

12.12.1942 je Muñoz Grandes povýšený na generálporučíka za bojové zásluhy a 19.12. odovzdáva velenie divízie gen. Emiliom Esteban Infantes. Muñoz Grandes sa tešil medzi svojimi vojakmi obšube a to hlavne preto, že trávieval mnoho času medzi nimi v predných líniach nehľadiac na nebezpečie alebo vlastné pohodlie. Následne po odovzdaní velenia sa vracia cez Nemecko, kde deň po odovzdaní velenia je v Berlíne dekorovaný A. Hitlerom pričom obdrží dubové ratolesti k svojemu rytierskemu krížu, do Španielska kde sa mu dostáva velkého privítania ako bojovníkovi proti bolševizmu a za novú Europu.

7. Mierové obdobie

Po návrate je určený byť reprezentantom v parlamente a 02.03.1943 je menovaný za vedúceho vojenskej kancelárie hlavy štátu (Casa Militar del Jefe del Estado). S tejto pozície síce nevelí velkým jednotkám, ale ide o dôležitý post hlavne z hladiska mocenského nakolko je hneď po boku hlavy štátu gen. Franca.

03.03.1950 je menovaný generálkapitánom 1. vojenského regiónu (Capitanía General de la 1.ª Región Militar) a velitelom armádneho zboru Guadarrama, jednej z najlepších jednotiek vtedajšej armády. Je mu zverené velenie najdôležitejšieho vojenského regiónu v srdci krajiny, ktorý zahŕňa hlavné mesto a najprestížnejšej jednotky, čo je dôkazom dôvery a taktiež prestíže, ktorú si tento bojom zocelený vojak získal.

31.03.1951 je menovaný královským radcom(consejero del reino) a 18.07.1952 na výročie povstania je menovaný ministrom armády, pričom tento post zastáva až do 25.02.1957 kedy rezignuje na túto funkciu. Počas výkonu tejto funkcie bol presadzovateľom zbližovania sa s USA pričom jeho úspechom bolo zrušenie blokády zo stany USA na dovoz vojenského materiálu. Toto umožnilo začať s modernizáciou ozbrojených sil. 27.02.1957 sa stáva generál kapitánom ako druhá osoba v tom čase po hlave štátu gen. Francovi a rovnako z hľadiska vojenskej dôležitosti sa stáva druhou najdôležitejšou osobou v danej dobe. Muñoz Grandes je v roku 1954 je pozvaný na návštevu USA a tu vykoná rozhovory s gen. Ridgwayom a McArthurom a 23.10.1954 je dekorovaný rádom čestnej legie, ktorú mu odovzdáva prezident Eisenhower. Okrem toho v týchto rokoch obdrží rôzne vyznamenania okrem iných aj rád čestnej legie, ktorý mu odovzdá prezident De Gaulle. Toto je dôkazom že počas bojov sice stáli na opačných stranách avšak plnili si svoje povinnosti ako vojaci, profesionáli bez politiky.


Ako minister armády

06.06.1958 je menovaný velitelom vrchného velenía armády a od 10.07.1962 je vicepremiérom. Z tohto postu zastupuje Španielsko pri pohrebe J.F. Kennedyho.  Post vicepremiéra zastáva do 27.01.1966 kedy ho na tomto poste strieda admiral Carrero Blanco a ako velitel armády pôsobí až do svojej smrti. Z armády odchádza do výslužby 27.01.1966 nakolko dosiahol dôchodkový vek avšak pokračuje v plnení svojich povinností a nie je odvolaný z postu veliteľa.

8. Záver

Tento skromný vojak mnoho krát ocenený nikdy nevystavoval svoje ocenenia okrem Vojenskej individuálnej medaile pri slávnostnýh príležitostiach. To čo nedokázal Abd al Krim ani červený milicionári, dokonca ani Stalinovi vojaci, zvládla rakovina plúc. Umiera vo veku 64 rokov, 11.07.1970 o 21.00 vo vojenskej nemocnici.

Jeho služba vlasti sa dá zhrnúť do 9 strelných zranení utržených pri 7 rozličných bojových akciách a 4 povýšenia za bojové zásluhy. Jeho smútočný akt bol pod vedením princa Juan Carlos a oficiálna časť pohrebu hlavou štátu gen. Francom so všetkými vojenskými poctami. Pred jeho rakvou naposledy pochodovali kamarádi a spolubojovníci z modrej divízie.

Agustin Muñoz Grandes zomrel aby vstúpil do histórie alebo ako sa spieva v piesni ktorú parafrázoval MacArthur „Starí vojaci neumierajú, oni sa jednoduchi rozplynú“ (Togores, 2017 p. 432) (Kent).

9. Zdroje

2GM, Segunda Guerra Mundial, Agustin Muñoz Grandes [online] https://www.lasegundaguerra.com/viewtopic.php?t=13702 [acessed 27.september 2020]
Alerta digital, 2012, Esto, es decencia, [online] https://www.alertadigital.com/2012/07/19/esto-es-decencia/ [acessed 28. september 2020]
Alerta digital, 2016, Carta abierta a la alcadesa de Madrid de la mujer de Agustín Muñoz-Grandes, [online] https://www.alertadigital.com/2016/07/14/carta-abierta-a-la-alcadesa-de-madrid-de-la-mujer-de-agustin-munoz-grandes/ [acessed 24. september 2020]
AL SUR DE ALBORÁN [online] https://surdealboran.blogspot.com/2016/03/la-harka-de-abdelmalek-un-sirio-en-la.html [acessed 24. september 2020]
Archivo Militar General de Ávila, c. 1978, Cp. 7, D. 2/1
BIBLIOTECA VIRTUAL DEL MINISTERIO DE DEFENSA, [online] https://bibliotecavirtualdefensa.es/BVMDefensa/i18n/consulta/registro.cmd?id=33838 [acessed 12.august 2020]
Boletín oficial de estado, 1939, Decreto de 04 de septiembre 1939 p. 4937 [online] https://www.boe.es/datos/pdfs/BOE/1939/248/A04937-04937.pdf [acessed 13.september 2020]
Emerson Kent, Old Soldiers Never Die speech [online]  https://www.emersonkent.com/speeches/old_soldiers_never_die.htm [acessed 30.september 2020]
Historia Militar de ESPAÑA, La división azul,  [online]  https://www.altorres.synology.me/guerras/1941_rusia/1941_division_azul.htm [acessed 13.september 2020]
 L. E. Togores Sánchez, 2007, Héroe de Marruecos, General de la División Azul - Muñoz Grandes, Madrid, La Esfera de los Libros
Planet Figure, Agustin Muñoz Grandes [online] https://www.planetfigure.com/threads/agust%C3%ADn-mu%C3%B1oz-grandes.118419/  [acessed 12.august 2020]
R. Casas de la Vega, 1977, Milicias Nacionales, Madrid, Editora Nacional
Real Academia de la Historia, Agustín Muñoz Grandes [online] https://dbe.rah.es/biografias/6598/agustin-munoz-grandes#:~:text=Mu%C3%B1oz%20Grandes%2C%20Agust%C3%ADn.,Madrid%2C%2027.&text=Naci%C3%B3%20en%20Carabanchel%20(entonces%20municipio,el%20quinto%20de%20seis%20hermanos [acessed 28.september 2020]
Una Historía de la Policía Nacional (2018), Capitán General Agustín Muñoz Grandes, [online] https://cnpjefb.blogspot.com/2018/04/capitan-general-agustin-munoz-grandes.html [acessed 04.september 2020]

Podobné články

Další články autora

Autor : 🕔12.08.2020 📕4.962