SOV - MP-6 (23 mm kanón)

MP-6 (23 mm automatic gun)
МП-6 (23-мм пушка)
     
Název:
Name:
MP-6 MP-6
Originální název:
Original Name:
МП-6 (23-мм пушка)
Výrobce:
Producer:
OKB-16
Období výroby:
Production Period:
DD.MM.1940-DD.05.1941
Vyrobeno kusů:
Number of Produced:
?
Prototyp vyroben:
Prototype Built:
DD.10.1940
Použití:
Use:
skúšobne: Iljušin Il-2, Gudkov Gu-1, Pašinin I-21
Technické údaje:
Technical Data:
 
Hmotnost:
Weight:
701) kg 1541) lb
Ráže:
Calibre:
23 mm
Náboj:
Cartridge:
23×152
Délka hlavně:
Barrel Length:
1361 mm 4ft 5,57in
Celková délka:
Overall Length:
2455 mm 8ft 0,65in
Používaná munice:
Ammo Used:
náboj OZT - trieštivo-zápalný-trasujúci
(снаряд ОЗТ - осколочно-зажигательно-трассирующий)
náboj BTZ - priebojný-trasujúci-zápalný
(снаряд БТЗ - бронебойно-трассирующий-зажигательный)
OZT (HEI-T)
BZ (API-HC)
Výkony:
Performance:
 
Maximální dostřel:
Maximum Range:
? km ? mi
Rychlost střelby:
Rate of Fire:
600 ran/min 600 rpm
Úsťová rychlost:
Muzzle Velocity:
900 m/s 2952.8 ft/s
Poznámka:
Note:
1) s prázdnym zásobníkom 1) with empty magazine
Zdroje:
Sources:
Широкорад А. Б.: История авиационного вооружения. Краткий очерк. Харвест, 1999, ISBN: 985-433-695-6
авиару.рф
URL : https://www.valka.cz/SOV-MP-6-23-mm-kanon-t195149#562025 Verze : 1

MP- 6 vznik a vývoj



Keď bol v roku 1937 skonštruovaný nový náboj 23×152 dostali dve konštrukčné kancelárie súčasne úlohu skonštruovať pre tento náboj letecký kanón. V konštrukčnej kancelárii s označením OKB-16 (OKB - opytno konstruktorskoje bjuro) túto úlohu realizoval tím konštruktérov pod vedením Jakova Grigorieviča Taubina a jeho zástupcu M.N. Baburina. V tíme boli, okrem dvoch budúcich svetoznámych konštruktérov zbraní A.E. Nudeľmana a A.S. Suranova (tvorcovia kanónov NS-23, NS-37 a NS-45), tiež V.L. Taubkin (В.Л.Таубкин), P.I. Gribkov (П.И.Грибков ) a ďalší. Druhou konštrukčnou kanceláriou, ktorá dostala rovnakú úlohu bolo CKB-14 v Tule. Na tomto mieste trochu predbehneme udalosti a prezradíme, že výsledkom ich činnosti bol kanón VJa-23, vyrábaný vo veľkých sériách ako hlavná výzbroj Iljušinov Il-2.

Pri konštrukcii nového leteckého kanónu Taubin využil ako základ svoj neúspešný projekt automatického granátometu Taubin-Baburin AG-TB kalibru 40,8 mm, vďaka čomu počiatočné práce prebiehali relatívne rýchlo. Kanón dostal označenie MP-3, ktoré bolo skratkou označenia motor-puška, keďže mal byť montovaný medzi bloky radového motora a strieľať dutou osou vrtule. Číslo 3 označovalo rýchlosť streľby – 300 výstrelov za minútu. Automatika zbrane fungovala na princípe využitia dlhého záklzu. To znamená, že v čase výstrelu sú záver a hlaveň pevne spojené (uzamknuté) a spoločne sa vplyvom spätného rázu po výstrele pohybujú smerom vzad o vzdialenosť dlhšiu, ako je dĺžka náboja. V zadnej pozícii, pri úplnom stlačení vratnej pružiny (ktorú vidieť na obrázku v prednej časti hlavne), dôjde k odomknutiu záveru (rozpojeniu hlavne a záveru), ktorý pokračuje v pohybe vzad, počas ktorého vyhodí prázdnu nábojnicu a pri chode späť nabije do nábojovej komory nový náboj (viď obrázok). Zásobovanie nábojmi zabezpečoval netradičný 81 ranový zásobník štvorcového tvaru, skladajúci sa z deviatich kaziet, resp. nábojových páskov po 9 nábojov. Typickou pre tento typ automatiky bola nízka kadencia (rýchlosť streľby) – okolo 300 výstrelov za minútu. A práve to bol kameň úrazu, pretože predstavitelia vojenského letectva požadovali kadenciu aspoň 600 výstrelov za minútu. To však bolo možné dosiahnuť len výrazným skrátením dĺžky spätného chodu hlavne a to minimálne o trojnásobok. Po viacerých pokusoch, o.i. aj zvýšením tuhosti vratnej pružiny, sa podarilo dosiahnuť kadenciu 600-610 výstr./min. Táto zbraň dostala označenie MP-6. Zvýšenie kadencie, a teda aj zvýšenie rýchlosti pohybu súčiastok zbrane, však zásadným spôsobom ovplyvnilo životnosť a spoľahlivosť kanónu. Taktiež netradičný zásobník bol príčinou častých závad (tzv. zádržiek) pri streľbe.

V októbri 1940 sa kanón MP-6 konečne dostal do fázy praktických skúšok na polygóne, ktoré prebiehali súčasne s testami konkurenčného kanónu VJa-23. Vzhľadom na skutočnosť, že Sovietsky zväz v tom čase nedisponoval lietadlom, na ktorom by bolo možné za letu skúšať tak mohutnú zbraň, bol v Nemecku zakúpený jeden Messerschmitt Bf 110. Namiesto pôvodných 20 mm kanónov boli namontované do trupu a krídel kanóny MP-6 a VJa-23. Pri týchto skúškach sa ukázala nízka spoľahlivosť MP-6, spôsobovaná najmä systémom zásobovania zbrane. Výrazným nedostatkom bola aj nevyhnutnosť, vzhľadom na profil zbrane, prekrývať pri montáži v krídle túto špeciálnymi krytmi, ktoré výrazne zvyšovali odpor vzduchu a zhoršovali aerodynamické charakteristiky krídla. Pri skúškach sa prejavil ako spoľahlivejší kanón VJa-23 a jasne sa ukázala aj potreba prerobenia zásobovania MP-6 na nábojový pás.

MP-6 bol v roku 1940 skúšobne namontovaný aj do jedného z prvých typov Il-2, avšak bez veľkého úspechu. Zádržky zbrane spôsobené nevhodným zásobníkom, potreba jej kapotáže pri montáži v krídlach – rovnaké problémy, ako pri montáži v Bf 110.

Konštruktéri zapracovali a v priebehu niekoľkých mesiacov prepracovali podávanie nábojov na článkový spôsob, ktorý aj úspešne vyskúšali na skúšobnej stíhačke Pašinin I-21. Preto v lete 1940 prepracovaný MP-6 opätovne skúšobne namontovali na Il-2. Okrem toho v roku 1940 prebiehali intenzívne skúšky MP-6 aj v stíhacom lietadle LaGG-3, konkrétne medzi blokmi motora Klimov VK-105. Kanón mal pred sebou ešte skúšky v CAGI, no hoci tieto ešte neboli skončené (napr. vôbec neprebehli skúšky životnosti) a ich predbežné výsledky vzbudzovali viacero pochybností, túžba vedenia krajiny po rýchlom zavedení do výzbroje letectva kanóna kalibru 23 mm bola natoľko veľká, že napriek uvedenému rozhodnutím Výboru obrany č. 423 zo dňa 16.11.1940 bol MP-6 prijatý do výzbroje letectva Červenej armády. Sériová výroba mala prebiehať v závodoch v Tule a v Kovrove. Už o štyri dni na to, 20.11.1940, bolo Taubinovi a jeho zástupcovi Baburinovi udelené vysoké štátne vyznamenanie - Leninov rad.

No pri montáži prvých sériových zbraní do LaGG-3 na jar 1941 sa zistilo, že pri výstrele vznikajú v miestach pripojenia kanóna na motor VK-105P trhliny a bude potrebné tieto miesta zosilniť. Ani to však nepomohlo – spätný ráz bol taký silný, že zbraň bola v tomto lietadle nepoužiteľná. Niečo také sa v tej dobe označovalo ako zlyhanie pri vyzbrojovaní vlastných stíhacích lietadiel kanónmi a považovalo sa za vlastizradu! Navyše MP-6 z prvej výrobnej série Závodu č. 66 vykazovali veľké množstvo závad – jednu zádržku na 15 výstrelov. Napr. kanón ŠVAK mal štatisticky jednu zádržku na 220 výstrelov. Samozrejme, možno namietnuť, že konkurenčný VJa-23 tiež v tom čase nebola žiadna bezchybná zbraň. Lenža VJa-23 bol len prototyp, zatiaľ čo MP-6 bola zbraň sériovo vyrábaná a zavedená do výzbroje!

Nad Taubinom a jeho tímom sa začínali sťahovať pomyselné mračná, ktoré nakoniec vyústili do tragického konca šéfkonštruktéra i jeho zástupcu. Hoci sa stále nedarilo zaviesť sériovú výrobu, ktorá by produkovala ako tak fungujúce zbrane, napriek tomu Taubin prepracováva podávanie nábojov na pásové, čo znamená pre oba závody výraznú zmenu v problematicky zavedenej výrobe zbraní so zásobníkmi na 81 nábojov. Navyše Taubinova OKB-16 dostáva novú úlohu so šibeničným termínom: v lehote dva a pol mesiaca skonštruovať, zostrojiť a pripraviť na skúšky nový typ leteckého ťažkého guľometu kalibru 12,7 mm, ktorý by nemal horšie charakteristiky ako guľomet UB, mal však byť o polovicu ľahší a životnosť mal mať dvojnásobnú! Podobná úloha zadaná v dnešnej dobe počítačov a CNC strojov by sa zrejme javila ako málo reálna, v roku 1940 o to viac. A aby toho nebolo málo, vracia sa Taubin v tom období k prácam na odloženom leteckom kanóne kalibru 37 mm a dokonca žiada o možnosť vývoja a výroby protilietadlových lafetovaných zbraní na báze MP-3! Nevedno aká sila hnala mladého konštruktéra do takýchto sebazničujúcich činností. Jasné je len jedno – tri, resp. štyri súčasne rozpracované projekty, z ktorých ani jeden nebol dovedený do úspešného konca. Na ich vývoj, skúšky a výrobu bolo minuté množstvo prostriedkov a ľudskej sily, ktoré chýbali pri vývoji a výrobe životaschopnejších projektov.

V máji 1941 dochádza k zrušeniu výroby MP-6 a urýchlenému rozbehu výroby kanónu VJa-23.

Taubin a jeho zástupca sú zatknutí, obvinení, odsúdení a potrestaní. Taubin na trest smrti zastrelením, trest je vykonaný 28.10.1941, Baburin na päť rokov väzenia. Trest neprežije, 30.08.1944 umiera v tábore nútených prác.

V dnešnej dobe by za takýto neúspech konštruktér pykal stratou zamestnania a možno súdnym sporom o náhradu nehospodárne použitých prostriedkov. V roku 1941 však bola situácia iná. Zostrojíš zbraň, ktorú napriek nie práve presvedčivým výsledkom a nedokončeným skúškam zaradíme do výzbroje a výroby – dostaneš najvyššie štátne vyznamenanie. Keď sa po čase ukáže, že si zostrojil zbraň, ktorá ešte nebola vhodná na zaradenie do výzbroje a výroby – budeš zastrelený. Takto fungoval v tom čase sovietsky režim.

Широкорад А. Б.: История авиационного вооружения. Краткий очерк. Харвест, 1999, ISBN: 985-433-695-6
авиару.рф
https://masterok.livejournal.com/610269.html

SOV - MP-6 (23 mm kanón) - princíp dlhého záklzu zbrane

princíp dlhého záklzu zbrane
URL : https://www.valka.cz/SOV-MP-6-23-mm-kanon-t195149#562096 Verze : 7
авиару.рф

SOV - MP-6 (23 mm kanón) - MP-6 s prázdnym (hore) a plným zásobníkom

MP-6 s prázdnym (hore) a plným zásobníkom
SOV - MP-6 (23 mm kanón) - MP-6 namontovaný počas skúšok medzi blokmi motoru Klimov M-105P

MP-6 namontovaný počas skúšok medzi blokmi motoru Klimov M-105P
URL : https://www.valka.cz/SOV-MP-6-23-mm-kanon-t195149#562030 Verze : 1
Diskusní příspěvek Faktografický příspěvek
Přílohy

Přidejte se k nám

Věříme, že mezi Vámi jsou lidé s různými zájmy a zkušenostmi, kteří by mohli přispět svými znalostmi a nápady. Pokud máte rádi vojenskou historii a máte zkušenosti s historickým výzkumem, psaním článků, editací textů, moderováním, tvorbou obrázků, grafiky nebo videí, nebo prostě jen máte chuť se zapojit do našeho unikátního systému, můžete se k nám připojit a pomoci nám vytvářet obsah, který bude zajímavý a přínosný pro ostatní čtenáře.

Zjistit více