Vývoj pruskej a nemeckej armády do prvej svetovej vojny II.

Po smrti Fridricha II. Veľkého sa Prusko dostáva do určitej mocenskej krízy, ktorá narušila dovtedajšie smerovanie krajiny. Vláda Fridricha Wilhelma II. sa vyznačovala slabým vedením a vnútorným rozvratom. Na dvore sa šírili liberálne názory, armáda bola zanedbávaná a názory vedenia armády neboli pri formovaní zahraničnej politiky akceptované. Prusko strácalo prestíž. V takomto stave zastihli túto veľmoc revolučne vojny s Francúzskom. Prusko uzavrelo s Rakúskom Pilnicku deklaráciu. Bola to dohoda o spoločnom postupe proti revolúčnemu Francúzsku. Po počiatočných úspechoch bola roku 1792 pruská armáda porazená pri Valmy. Napriek neúspechom v boji proti Francúzom si Prusko prilepšilo pri druhom delení Poľska. V roku 1793 tak bolo k Prusku pripojená oblasť Torune a Gdaňsk. O dva roky neskôr Prusko prispelo k úplnej likvidácii Poľska.

Koncom 18. storočia sa početný stav pruskej armády vyšplhal na počet 250 tisíc mužov. Vydržiavanie takej armády stálo asi 17 miliónov toliarov ročne. Vtedajší ročný príjem Pruska bol 30 miliónov toliarov. Napriek početnej sile pruská armáda upadala. Mala zastaralé vybavenie a výcvik a nezachytila nové trendy vo vojenstve, ktoré priniesla francúzska revolúcia. Najväčšou slabinou pruskej armády bol rozklad a demoralizácia vojensko-politického vedenia krajiny. Napriek tomu, že Napoleon niekoľkokrát porušil mierovú zmluvu a neskrývane zasahoval do vnútorných vecí nemeckých štátov, Prusko nereagovalo až do roku 1806. Napoleon považoval pruského kráľa za váhavého zbabelca. V tom období koloval vtip, že jediným chlapom na pruskom dvore je kráľovná.

V roku 1806 sa Fridrich Wilhelm III. odhodlal k akcii. S podporou cára, poslal Napoleonovi ultimátum, aby stiahol svoje jednotky z Nemecka. Odpoveďou bola invázia francúzskych jednotiek proti Prusku, ktorá vyvrcholila pruskými porážkami pri Jene a Auerstadte. Napriek tomu, že mali Prusi prevahu v jazde a delostrelectve, nedokázali francúzskej armáde konkurovať. Prusko stratilo mnohé územia a muselo sa zmieriť s vytvorením Veľkovojvodstva varšavského. Napoleon výrazne Prusko vojensky oslabil.

Pruská pechota v napoleonskom období.

V závere svojej vlády vymenoval Fridrich Wilhelm II. armádnu komisiu, ktorá mala v armáde zaviesť reformy. Do pruskej armády sa postupne zavádzali zmeny, ktoré sa osvedčili vo francúzskej armáde. Jednotky pruskej armády boli rozdelené do 4 zborov na teritoriálnom základe. Boli to Severopruský zbor, Juhopruský zbor, Sliezsky zbor a Rezervný zbor. Aj keď táto komisia nezožala veľa úspechov naštartovala postupný proces reforiem v pruskej armáde. Jednou zo zmien bolo zlepšenie podmienok vojenskej služby pre vojakov.

Plukovná organizácia sa od čias Fridricha Veľkého veľmi nezmenila. Kráľovskú gardu tvorilo 6 jazdeckých a 15 peších plukov. Pechotu tvorilo 58 radových plukov, Strelecký pluk (Jäger Regiment) a 24 mušketierskych práporov. Spolu 234 práporov pechoty. Jazdu tvorilo 13 kyrysníckych plukov, 14 dragúnskych plukov a 10 husárskych plukov. Spolu to bolo 255 eskadrón. Počet mužov v armáde presiahol počet 254 tisíc. Armáda mala k dispozícii 600 poľných a 430 plukovných diel. Proces postupného reformovania pruskej armády narušila porážka z roku 1806 a následne prijatie Parížskej konvencie. Napoleon takmer zlikvidoval pruskú armádu. Povolil Prusku armádu o sile 42 tisíc mužov, z toho bolo 6 tisíc v garde. Armáda smela mať 10 plukov pechoty a 8 plukov jazdy.

Gerhard von Scharnhorst

Porážka a Parížska konvencia sa stala hybnou silou zmien v spoločnosti. Spolu s rozsiahlymi zmenami v štátnej správe a spoločnosti sa začala skutočne reformovať aj armáda. Reformu riadili dvaja talentovaní dôstojníci plukovník August von Gneisenau a generál Gerhard von Scharnhorst. Aj keď nová armáda nepresiahla počet 42 tisíc mužov bolo vytvorených 44 práporov pechoty, 76 eskadrón jazdy a 45 rôt delostrelectva. Títo muži tvorili profesionálne kádre armády. Každý rok mohli títo profesionáli vycvičiť asi 20 tisíc regrútov povolaných na rýchly , ale intenzívny výcvik. Po skončení výcviku boli regrúti poslaní domov. Týmto spôsobom mohlo Prusko v roku 1813 povolať do zbrane asi 250 tisíc mužov.

Pruská pechota pri Waterloo

Po Napoleonovej porážke v Rusku bol v roku 1813 vytvorený Landwehr (vlastibrana) a Landsturm (domobrana). V týchto zložkách mali slúžiť všetci muži vo veku 18 – 45, ktorí boli schopní slúžiť so zbraňou a neboli zaradení k armáde. Napoleonovej výpravy v Rusku sa zúčastnil aj pruský pomocný zbor generála Yorcka. V čase črtajúcej sa porážky generál Yorck uzavrel s Rusmi prímerie a pruskí vojaci opustili Napoleonovu armádu. Táto akcia pruského generála Yorcka donútila k činom aj pruského panovníka, ktorý prešiel k protinapoleonskej koalícii.

Ludwig Yorck von Wartenburg

Pod vplyvom Napoleonovej porážky v Rusku sa celým Pruskom prehnala vlna nacionalizmu, ktorá sa stala hybnou silou boja proti Francúzom. V záverečnej kampani, ktorá vyvrcholila bitkou pri Waterloo nasadilo Prusko asi 117 tisíc mužov a 300 diel.

Pruský odvodový systém

Po skončení napoleonských vojen získalo Prusko svoje stratené územia a naviac si pripísalo ohromné územné zisky. Medzi získané územia patrilo Poznaňské vojvodstvo, Westfálsko, Porýnie, časť severného Saska a ďalšie. Pruský štát územne vzrástol, ale aj tak bola jeho moc limitovaná ekonomickým výkonom krajiny a počtom obyvateľov. V týchto ukazovateľoch sa Prusko nemohlo rovnať s najväčšími veľmocami. Napriek týmto limitujúcim faktorom udržiavalo Prusko početnú armádu porovnateľnú s armádou ktorejkoľvek veľmoci.

Prusko malo prepracovaný odvodový systém. Od roku 1814 platili zákony, podľa ktorých bol odvodová povinnosť platná pre všetkých mužov, ktorí dosiahli vek 20 rokov. Odvedení muži odslúžili v armáde tri roky a ďalšie dva roky boli evidovaní ako rezervisti. Pravidelnú armádu teda tvorili a v prípade vojny dopĺňali muži vo veku 20-25 rokov. Po uplynutí veku 25 rokov boli bývalí vojaci pravidelnej armády preradený do landwehru. V rámci landwehru boli evidovaní minimálne ďalších sedem rokov. Vo veku 40 rokov boli bývalí vojaci preradzovaný do landsturmu. V rámci landsturmu slúžili aj mladší muži, ktorých nepotrebovala pravidelná armáda , ani landwehr.

V tomto období tiež prebehla teritoriálna reorganizácia armády. Okrem Gardového zboru bolo vytvorených 8 zborov, ktoré boli vytvorené na teritoriálnom základe. Boli to: I. armádny zbor (východopruský), II. armádny zbor (pomoranský), III. armádny zbor (brandenburský), IV. (prusko-saský), V. armádny zbor (poznaňský a západopruský), VI. armádny zbor (sliezsky), VII. armádny zbor (vesfálsky) a VIII. armádny zbor (porýnsky). Každý zbor sa členil na dve divízie a podporné jednotky spadajúce pod velenie zboru. Pešia divízia sa skladala z dvoch peších brigád. Každá brigáda bola tvorená dvoma pešími plukmi. Jeden z plukov patril medzi radové pluky a druhý bol peší pluk landwehru. Pluky z Landwehru mali iba rámcové stavy a boli v prípade vojnového nasedenia dopĺňané záložníkmi.

Jazdecké divízie mali dve brigády zložené z dvoch jazdeckých plukov. Jazdecké jednotky štyroch zborov boli tvorené jazdeckými plukmi landwehru. Všetky pluky mali pridelene stále garnizóny a rukovali k ním regrúti z okrsku v okolí ich posádky. Reorganizácia armády pokračovala aj po roku 1830. ďalšou zmenou, ktorú v tomto období prijala nielen pruská armáda bolo zväčšenie počtu práporov z dvoch na tri v každom pravidelnom aj rezervnom pluku. Do roku 1830 boli vytvorené 4 pluky gardy a granátnikov, 32 radových peších plukov, 8 rezervných peších plukov a 38 plukov jazdy. Landwehr pozostával z ďalších 40 plukov pechoty a 32 plukov jazdy. V aktívnej službe bolo asi 130 tisíc mužov. V prípade vojny by doplnenie plukov landwehru v krátkom čase zväčšilo armádu na dvojnásobok. Do roku 1859 už došlo len k minimálnym zmenám v organizácii armády.

Zdroje:
Seaton, A.: The Army of the German empire. London: Osprey Publishing, 1973, ISBN 85045-150-7
Müller, H.: Dějiny Německa. Praha: NLN, 1999, ISBN 80-7106-188-3
http://www.preussenweb.de/preussstart.htm