Ekonómia konfliktu: prípadová štúdia Demokratická republika Kongo

Autor: Bc. Ján Adamovič 🕔︎︎ 👁︎ 17.604

II. Ekonómia konfliktu v DRC

1. Základné informácie o DRC

Demokratická republika Kongo (DRC) je obrovská krajina s rozlohou 2 344 858 km2 a počtom obyvateľov takmer 72 miliónov (CIA Factbook, 2011). Rozprestiera sa v Strednej Afrike, kde ju obkolesuje 9 krajín, z juhu na sever: Angola (z toho z časti provincia Cabinda), Zambia, Tanzánia, Burundi, Rwanda, Uganda, Sudán, Stredoafrická republika, Republika Kongo (nazývaná aj Kongo-Brazzaville). Mnohé z týchto krajín hrali v poslednej vojne v DRC veľmi dôležitú úlohu.

Územne sa delí DRC na 11 provincií: Bandundu, Bas-Congo, Équateur, Kasai-Occidental, Kasai-Oriental, Katanga, Maniema, Nord-Kivu (Severné Kivu), Orientale, Sud-Kivu (Južné Kivu) a okolie mesta Kinšasa (viď Mapa 1). Na tomto území žije okolo 200 etnických skupín, z toho najväčšie sú Mongo, Luba, Kongo, Mangbetu-Azande (tieto 4 predstavujú 45% populácie). Okrem nich sem patria rwandský Hutu, Tutsi, menšie skupinky Pygmejov a iné (Overlanding Africa : DRC , [online]).

Reklama

Celkové minerálové bohatstvo DRC sa odhaduje na 24 biliónov dolárov. Nachádzajú sa tu zásoby mnohých minerálov, medzi nimi najväčšie rezervy kobaltu na svete, 80% svetových rezerv koltánu, hoci oficiálne sa tu produkuje len 1 % svetového koltánu, cín, zlato, meď (hlavne v oblasti Katanga), zinok, kasiterit, ďalej zásoby diamantov, ropy, uránu a 50 % afrického dreva. Hlavným ťažobným koncernom v krajine je La Générale des Carrières et des Mines známy ako Gécamines, ktorý je zameraný hlavne na meď (Morgan,2009).

Mapa 1
Zdroj: Gondola, 2002:7

2. Pozadie pre skúmanie ekonomických dimenzií

2.1. Mobutuov tieňový štát

V júni 1960 bola dnešnej DRC udelená nezávislosť od Belgického kráľovstva, ktorá však bola hneď poznačená nestabilitou. Najprv v rokoch 1960-1963 bola štátna teritoriálna kontrola ohrozená separatistickým hnutím v Katange na čele s Moise Tshombem, prvý premiér Patrice Lumumba bol zavraždený v roku 1961, neskôr sa krajina zmietala v revolúciách hlavne pro-Lumumbistov ako Pierre Mulele. V októbri 1965 sa vytvorilo politické vákuum, keď prezident Joseph Kasavubu odvolal nového premiéra Tshombeho z premiérskej stoličky. Toto vákuum využil na tri desaťročia generál Mobutu Sese Seko.

Mobutu odvolal Kasavubua a stal sa sám prezidentom. Neskôr pozmenil ústavu a v roku 1971 zmenil meno štátu na Zair. Po centralizácii policajných jednotiek vytvoril v roku 1972 Gendarmerie Nationale, čím zmilitarizoval policajný zbor a odstránil lokálnu accountability. Okrem toho tu bolo ešte niekoľko bezpečnostných jednotiek. Významnú úlohu zastávajú DSP (Division Spéciale Présidentielle/Špeciálna prezidentská divízia), tvorená elitnými jednotkami trénovanými v Izraeli, ktorá mala
za úlohu chrániť prezidenta a jeho rodinu, a Guarde Civile (Občianska garda), ktorá kontrolovala pašovanie minerálov von zo Zairu[8] (Haskin,2005:55-58).

V ekonomickej sfére Mobutu silne zatlačil na spoločnosti, v ktorých dominovali Belgičania, a snažil sa vytvoriť zairskú kapitalistickú triedu centrovanú na neho. Postupne znárodnil ťažobné spoločnosti, a z nich vytvoril spoločnosť Gécamines. V rámci downstream priemyslu pôsobila štátna firma SOZACOM (Société de Commercialisation des Minerais/Spoločnosť komercializácie nerastov).

Pre Mobutuovu vládu je kritické globálne uznanie suverenity Zairu. Takto nielenže prilákal diplomatickú podporu a zahraničnú pomoc, ale bol to pre neho nástroj zjednodušovania dohôd so zahraničnými firmami a veriteľmi (Reno,1997).

Reklama

Mobutu mal vytvorenú rozsiahlu sieť klientov, ktorí vykonávali moc za seba. Dokázal využívať trhové príležitosti, dokonca aj keď zdroje neboli pod jeho priamou kontrolou. Napríklad v roku 1976 dal nemeckej firme OTRAG (Orbital Transport und Raketen AG) praktickú suverenitu nad 150,000 km2 provincie Shaba (Katanga) výmenou za rentu (Reno,1997:40). Takto rozkladal Zair, pretože zámerne prinášal nových rivalov, čo spôsobilo, že rôzne skupiny museli strážiť svoje územia a príležitosti. Nielenže lokálne rivality bránili koordinovanej vzbure proti nemu, ale jednotliví vodcovia skupín prichádzali za Mobutuom, aby ho požiadali o ochranu
pred svojimi rivalmi, aby tak uchránili svoje aktivity točiace sa okolo obchodu s diamantmi, zlatom, kávou, drevom, kobaltom a zbraňami.

Táto metóda nevyžadovala existenciu veliacej hierarchie, ktorá by mohla neskôr spôsobiť problémy získaním vlastných záujmov. Rovnako existencia viacerých centier akumulácie uľahčovala radikálnu decentralizáciu politiky. Výhodou bola aj kolabujúca infraštruktúra, ktorá dovoľovala jeho spoločníkom využívať len lokálne príležitosti.

Prvé problémy začali pre Mobutua nastávať už v rokoch 1981 až 1983, keď Kongres Spojených štátov odmietol zvýšiť pomoc Zairu kvôli rozsiahlej korupcii. Mobutu odklonil pozornosť zatknutím viac ako stovky ľudí. Na miesto predsedu vlády sa dostal Kengo wa Dondo, ktorý prijal úsporné balíky, a ktorého Mobutu využíval
na získanie si MMF a Svetovej banky. Avšak hneď v tom roku sám Mobutu vybral z Centrálnej banky približne 13 miliónov USD a jeho rodina ďalších 209 000 USD. Rovnako prijímal obrovské úplatky od európskych a amerických biznismenov za ich kontrakty. Ďalším zdrojom príjmu mu bol ten z Gécomines za mimoúčtovný predaj medi a kobaltu (Haskin,2005:60-61).

Viditeľné zdroje, ktoré mal Mobutu ročne k dispozícii sa pohybovali v miliardách USD (napr. v roku 1986 to bolo 1,7 miliardy USD), pričom len jeho antikomunistický postoj mu priniesol v roku 1986 od veľmocenských patrónov až 448 miliónov USD. Po roku 1983 sa do Zairu vrátil aj MMF a pre najbližších päť rokov vyplatil sumu 1,3 miliardy USD Mobutuovej vláde (Reno,1997:41). Medzi rokmi 1976-1990 tu MMF naplánoval štrnásť stabilizačných programov pre Zair. Mobutu dokonca naviazal osobné styky na niektorých činiteľov v Svetovej banke, ktorí mali prístup k dôverným informáciám, čím len dokázal, že nepôsobil len ako klient Francúzska a Spojených štátov, ale vykonával istú autonómiu. Všetky tieto zdroje slúžili na poistenie patrón-klientskej siete a udržanie kontroly nad distribúciou zdrojov. K tomu dopomáhali ešte aj politicky motivované projekty, ktoré využívali financie
zo zahraničia (napríklad projekt Inga-Shaba, ktorý spájal hydroelektráreň Inga postavenú na rieke Kongo s ťažobnými oblasťami v Shabe/Katange). Nielenže boli tieto projekty novými kontraktmi pre Mobutua, ale rovnako zabezpečovali zahraničnú podporu od zúčastnených v prípade povstania v tej danej oblasti (Reno,1997:42).

Vyvlastňovanie poľnohospodárskych a komerčných firiem a zairianizácia ekonomiky postupne zničila systém distribúcie spotrebiteľských tovarov. Zdroje, ktoré Mobutu takto získal mali čisto politický charakter a slúžili k distribúcii lojálnym klientom. Spoľahnutie na zahraničné toky a podporu dalo Mobutuovi stimul opustiť drahé sektory vzdelávania a zdravotníctva, keďže ich nemohol zúžitkovať ako politický zdroj. Výdaje na sociálne služby sa v rozpočte od roku 1972 do roku 1992 znížili
zo 17,5 % na nulu. Rovnako bremeno poľnohospodárskych a vidieckych výdajov sa postupne znižovalo. Poľnohospodárske výdaje klesli v období 1972 až 1992 z 29,3 %
na 4 %. Vládne výdaje smerovali hlavne na úrad prezidenta a v roku 1992 dosiahli podiel neuveriteľných 95 % (Reno,1997:43). Tabuľka 5 naznačuje ako sa menili výdajové zložky rozpočtu od roku 1972 do roku 1992. Toto orezávanie niektorých výdajov bolo spôsobené rastúcim tlakom zo strany veriteľov čakajúcich
na ekonomické reformy začiatkom 90. rokov. Namiesto poriadnej stratégie, Mobutu orezával výdaje na poľnohospodárstvo a sociálne služby. Počas celej Mobutuovej vlády, no hlavne v tomto období sa stal veľmi významným princíp „Debrouillez-vous“, v preklade „Rozmotajte sa!“ alebo „Postarajte sa o seba!“. Tento princíp v podstate znamenal povzbudenie pre ekonomické aktivity mimo oficiálny rámec a povzbudenie pre Konžanov venovať sa mechanizmom prispôsobovania sa. Prispôsobovanie ich zdržiavalo od toho, aby sa stali hrozbou pre jeho štát (Jackson,2002:521-521).

Privatizácia vládnych výdajov

Rok

Reklama

Prezidentský úrad

Poľnohospodárstvo

Sociálne služby

1972

28%

29,3%

17.5%

1974

26%

32,1%

12.4%

1976

29%

30,9%

13.2%

1978

29%

41%

11%

1980

33%

42%

11%

1982

35%

32%

10%

1984

39%

30%

9%

1986

39%

29%

7%

1988

49%

18%

4%

1990

80%

11%

2%

1992

95%

4%

0%

Tabuľka 5
Zdroj: Reno,1997:43

Najväčšie zmeny a problémy pre Mobutua začali v 90. rokoch zhoršením vzťahov s veriteľmi a darcovskými vládami, ako aj stratou podpory Spojených štátov, ktoré po konci Studenej vojny prestali podporovať jeho režim, a namiesto toho tlačili
na implementáciu ekonomických a politických reforiem.

Politické reformy predstavoval hlavne koniec vlády jednej strany vyhlásený
24. apríla 1990 a vytvorenie pluralitného systému, teda vznik tzv. Tretej republiky (Haskin,2005:62). Popri MPR (Mouvement Populaire de la Révolution/Ľudové revolučné hnutie) mohli teda existovať ďalšie dve strany. Najväčším rivalom sa stal Etienne Tshisekedi, ktorý vytvoril stranu UDPS (Union pour la Démocratie et le Progrès Social/Únia pre demokraciu a sociálny pokrok), a popri nej sa vytvorila asi stovka ďalších menších strán, niektoré sponzoroval sám Mobutu. Vznikla Republiková komisia (HCR), ktorá bola autorizovaná prijať novú ústavu a organizovať voľby (Haskin,2005:67). Avšak nedodržané sľuby z Mobutuovej strany a násilné potlačenie študentských protestov a protestov HCR spojené s plienením a následne zničená infraštruktúra boli v roku 1990 a 1991 stimulom pre zahraničných investorov odísť
z krajiny. Produkcia surovín prudko klesala. Nastal kolaps bankových služieb a recesia patronátneho systému. Inflácia vyskočila z 56 % (1989), na 256 % (1990),
2500-4500 % (1991-1993) a až na 10000 % (1994). Rast HDP mal v roku 1992 hodnotu -8 % (IMF,1997). Formálne ekonomické aktivity sa stali nemožné. Zhoršené vzťahy s veriteľmi a darcovskými vládami, klesajúci obchod s komoditami spôsobený odchodom firiem alebo limitáciou ich investícií vo formálnom sektore sprevádzal pokles akumulácie bohatstva v Mobutuových rukách. Tabuľka 6 doplňuje tento pokles o konkrétne čísla.

Zaznamenaný obchod pochádzajúci zo Zairu ($ milióny)

Rok

1989

1990

1991

1992

1993

1994

1995

Ropa

167

148

165

40

130

156

160

Cín

16.4

14.2

8.2

5.3

3.9

5.0

5.5

Diamanty

400

320

220

200

289

296

376

Meď

813

892

525

302

136

120

150

Kobalt

404

418

218

125

54

120

160

Zinok

82

79

59

28

0

0

12

Zámorská pomoc

634

823

494

262

178

235

 

Spolu

3 208

3 242

2 172

1 449

1 121

1 344

 

Tabuľka 6
Zdroj: Reno, 1997:45

Mobutuova reakcia bola v prvom rade obnoviť svoju politickú autoritu
cez patronátnu sieť. Tú ešte viac roztrieštil, keď nechal bezpečnostné jednotky štátu operovať ako samostatné komerčné syndikáty. V Zaire týmto spôsobom vzrástla moc nových regionálnych vojenských vodcov, ktorí ukladali dane na produkciu a vytvárali monopol na nákup, predaj a nelegálny export komodít ako káva, zlato, či diamanty (Nest,2006:20). Podnietil tým ešte väčší rast neformálnej ekonomiky. Takto napríklad Guarde Civile na čele s generálom Kpama Baramotom (blízkym spolupracovníkom Mobutua) rozšírila svoje aktivity v tajnom obchode v Južnom Kivu, kde operovala hlavne v zlate a diamantoch. V roku 1996 tu vytvoril spoločný podnik (joint venture) s americkou spoločnosťou Barrick Gold Corporation, ktorá čiastočne rozvinula zanedbanú infraštruktúru v regióne, keďže v okolí bane Bunia renovovala letisko. Toto letisko neskôr využívala sudánska vláda na transport zbraní ugandským povstalcom (Pech,2000:132). Podobne získala Guarde Civile kontrolu nad obchodom v oblasti Kasai, kde sa dostala do spoločného podniku s angolskou UNITA. DSP získala zase kontrolu nad dopravou kobaltu z provincie Shaba do Zambie (Reno,1997:48). Takže fungovanie súkromných armád a ich podnecovanie k násiliu vytvorili atmosféru nedôvery a lokálne konflikty, pričom vojenskí vodcovia ostali stále spojencami Mobutua.

K uspokojeniu požiadaviek veriteľov slúžil Kengo wa Dondo aj medzi rokmi 1994-1997. Veritelia ho videli ako niekoho, kto dokázal uznať dlh a súhlasiť
s implementáciou reforiem, čím prilákal späť zahraničných investorov. Prijímal politickú zodpovednosť za nepopulárne kroky, kým Mobutu profitoval z novonadobudnutých kontaktov. Novo nadobudnutá dôvera sem prilákala mnohé podniky ako bola švajčiarska firma SWIPCO, ktorá chcela privatizovať Gécamines alebo American Mineral Fields, ktorá vďaka napojeniu na spoločnosť IDAS (International Defense and Security) dokázala vytlačiť z projektov na produkciu zinku v DRC aj uznávanejšie spoločnosti ako Anglo American Corporation, keďže si vedela zaobstarať vlastnú ochranu[9] (Reno,1997:55). Vo všetkých týchto aktivitách hrala dôležitú úlohu suverenita, pretože sa stala politickým zdrojom pre Mobutua. Poskytovala ochranu pred lokálnymi vodcami, pretože tí si uvedomovali, že na lokálnej úrovni by nedokázali vstupovať do medzinárodných zmlúv. Rovnako bola dobrou clonou pre partnerstvá medzi týmito vodcami a zahraničnými firmami, zjednodušovala otázky legitimity kontraktov a poistenia.

Túto suverenitu si Mobutu opätovne vyslúžil svojou angažovanosťou v riešení problému nestability a následnej genocídy v Rwande. Najprv poskytol pomoc proti postupu RPF (Rwandan Patriotic Front) dovnútra teritória Rwandy, potom zabezpečil základňu pre francúzske jednotky, ktoré chránili cudzincov pred Habyarimanovým režimom v Rwande. Nakoniec pripravil cestu pre francúzsku intervenciu počas rwandskej genocídy v júni 1994, čím sa nielenže dostal z medzinárodnej izolácie, ale stal sa kľúčovým hráčom v Strednej Afrike. Mobutu v rámci francúzskej Operácie Tyrkys (Opération Turquoise) poskytol územie pre exilových Hutuov z Rwandy[10], zorganizoval ich na zairskom teritóriu a vytvoril pre nich utečenecké tábory v oblasti Kivu[11]. Hralo mu to vhod do karát, pretože „víťazstvo“ RPF v Rwande, ktoré bolo spriatelené s Kinyarwanda hovoriacimi skupinami[12] (rwandskými Tutsiami žijúcimi v Kivu), by mohlo spôsobiť separatistické tendencie v Kivu. Prítomnosťou Hutu extrémistov zodpovedných za genocídu spôsobil ďalšiu nestabilitu na východe krajiny, z ktorej potom mohol profitovať. Takto dal možnosť Interhamwe (polovojenskej organizácii Hutuov), aby sa zreorganizovala a spustila útoky
na Rwandu (Nest,2006:20).

2.2. Prvá konžská vojna

Práve tu spočíva kritická chyba v Mobutuových úsudkoch o suverenite, ktorú nebral ako kontextuálnu a prehliadal vplyv regiónu na fungovanie jeho fragmentovaného štátu. Stal sa komplicom Hutuov pri ich útokoch na Tutsiov v provinciách Kivu, ktorí tu žili už generácie, a rovnako nerobil nič proti ich výpadom na Rwandu, čím bola pravidelne narúšaná jej štátna bezpečnosť. Tutsiovia využili svoj kontakt na rwandskú vládu, ktorá im poskytla tréning a zbrane. Invázia RPA v roku 1996 zmobilizovala nepriateľov Mobutua, ktorý vytvorili spoločnú alianciu štyroch politických skupín. Konžských Tutsiov reprezentoval Deogratias Bugera, Lumumbistov reprezentoval Kisase Ngandu, marxistickú gerilu Laurent-Desiré Kabila a štvrtá skupina bola vedená bývalým rwandským vojakom Anselme Masasu. (Haskin,2005:78). Spolu dostali meno AFDL (Alliance des Forces Démocratiques pour la Libération du Congo/Aliancia demokratických síl za oslobodenie Konga). Na čelo tejto aliancie sa dostal práve Laurent Kabila za svoje dlhodobé pôsobenie proti Mobutuovi. Z bezpečnostných dôvodov sa do bojov zapojila aj Uganda, ktorá bola terčom útokov opozičných skupín prezidenta Museveniho (hlavne sudánskych) z teritória DRC a Angola, ktorej prekážalo, že Mobutu necháva na svojom území pôsobiť povstaleckú skupinu UNITA (Nest,2006:23).

Povstanie sa postupne rozrástlo, získalo si podporu povstalcov z Katangy a aj obyčajného obyvateľstva. Obsadenie dobrých ťažobných lokalít alebo perspektíva takéhoto obsadenia prilákali niektoré spoločnosti, ktoré začali uzavierať zmluvy s AFDL. Takéto financie boli pre ďalší postup AFDL smerom na Kinshasu kritické. Príkladom môže byť viacero booty future pre človeka menom Jean-Raymond Boulle. Vo februári 1997 to bolo 25 000 USD za menšiu licenciu na nákupy diamantov v Kisangani pre Boulleho spoločnosť American Diamond Buyers. Kisangani sa dostalo pod kontrolu povstalcov až v marci. Rovnako firma American Mineral Fields, kde bol Boulle najväčším akcionárom dostala licencie pre projekty v najväčšej zinkovej bani
v lokalite Kipushi, alebo práva na výskum v oblasti mesta Kolwezi, bohatého náleziska medi a kobaltu, hoci Kabila ešte nebol pri moci. Po uzavretí týchto veľkých kontraktov vzrástla cena akcií spoločnosti American Mineral Fields za jeden týždeň z 3 na 7 kanadských dolárov. Keď sa dostal Kabila k moci, tak táto cena ešte narástla na takmer 10 kanadských dolárov (Peleman,2000:156-157). Takto budúci prezident Kabila vytvoril obrovský precedens, keď priradil nelegálnym operáciám status legitimity.

Finančnú sieť tvorila aj novovzniknutá BCDI (Banque de commerce, du développement et d`industry/Obchodná, rozvojová a priemyselná banka) so sídlom
v Kigali. Podľa Panelu expertov OSN existovalo vyrozumenie medzi rwandským prezidentom Paulom Kagamem, ugandským prezidentom Musevenim a Laurentom Kabilom o zbieraní a používaní finančných zdrojov. Generálny manažér spoločnosti zameranej na ťažbu diamantov MIBA (Societé minière de Bakwanga/Ťažobná spoločnosť Bakwanga) dal príkaz na platbu 3,5 milióna USD do spoločnosti COMIEX, import-exportnej spoločnosti vlastnenej samotným Kabilaom, z účtu v BCDI cez účet v korešpondujúcej Citibank New York. Malo to predstavovať príspevok spoločnosti MIBA k vojenskému úsiliu AFDL (UN Panel,2001:7/29-30).

Posledným zdrojom bola medzinárodná komunita. Ekonomická asistencia a zbrane poskytovali hlavne Spojené štáty, ktoré si boli už dávno vedomé toho, že Rwanda trénuje a vyzbrojuje rebelov. Takáto pomoc bola následok silného pro-rwandského lobovania vo Washingtone, ktoré žiadalo rozloženie milícií bývalého FAR a Interahamwe (Haskin,2005:80-81).

Keď po 18 mesiacoch vojenskej kampane dňa 17. mája 1997 vstupovali sily AFDL do Kinshasy, stretli sa len s malým odporom. Mobutu už vtedy odletel do exilu v Maroku, kde o niečo neskôr zomrel na rakovinu prostaty. Pozornosť sa potom obrátila na utečenecké tábory Hutuov, ktoré boli zmasakrované. Avšak nevznikol žiadny formálny tribunál, ktorý by stíhal zodpovedných z obavy, že by medzi nimi bol aj Kabila. Kabilaovi bolo odpustené aj jeho pôsobenie ako vodca v marxistickej gerilovej skupine PRP (Parti de la Révolution Populaire/Ľudová revolučná strana), ktorá aj v snahe financovať svoju vojnu[13] proti Mobutuovi[14] bola zodpovedná za mnohé únosy hlavne v Tanzánii. V roku 1975 bola takto unesená skupinka štyroch študentov (traja Američania a jedna Holanďanka), za ktorých bolo neskôr vyplatené ich rodinami výkupné 460,000 USD (Aronstam,1998).

Kabila ako prvú vec premenoval Zaire na Demokratickú republiku Kongo (DRC). Najprv odmieňal Rwanďanov, ktorí mu pomáhali pri výstupe k moci. Takto sa stal vojenským veliteľom napríklad rwandský vojak James Kabare[15]. Pri snahe o odstránenie povstalcov, ich kolaborantov alebo nedisciplinovanej armády, prišlo o život množstvo ľudí, ako následok častých trestov smrti pred novovzniknutým vojenským súdom. Rovnako ako Mobutu zakázal všetky politické strany okrem AFDL s odôvodnením, že pred voľbami musí byť krajina prevychovaná. Vyhostil opozičného Etienne Tshisekediho do jeho rodnej dediny v Kasai a na vysoké štátne pozície dosadil mnohých zločincov ako Gabriela Kyungua (wa Kumwanza).

Jeho ekonomická činnosť zahŕňala napríklad zavedenie novej meny, konžského franku v júni 1998, pri čom však zakázal všetky transakcie v cudzích menách, tým pádom aj americký dolár. Ten bol veľmi dlho bezpečnou bázou pre obchodovanie, čo viedlo producentov a exportérov k pašovanie tovaru do zahraničia. Negatívnym dôsledkom bolo napríklad zníženie vládnych príjmov. Podobne ako Mobutu, ani Kabila neinvestoval do populácie. Vládne výdaje pre sociálne služby tvorili minimálne položky v rozpočte. Napríklad zdravotníctvo predstavovalo menej ako jedno percento a rovnako vzdelávanie menej ako jedno percento štátneho rozpočtu (Haskin,2005:85).

Prítomnosť cudzincov a ich vysoké postavenie vo vláde vytvárali medzi ľuďmi kritiku a odpor. Mnoho-etnická skupina Mai Mai zosobňovala tieto nálady hlavne voči Banyamulenge, Banyarwanda, ostatným prítomným Rwanďanom a Uganďanom. V polovici roku 1998 Laurent Kabila nadobúdal stále väčšiu a väčšiu autonómiu od Rwandy a Ugandy. Odmietol spolupracovať s rwandskou vládou pri zatýkaní členov Interahamwe zodpovedných za genocídu a pri odzbrojovaní ostatných vojenských jednotiek inklinujúcich k ideológii Hutu Power, ktoré stále pokračovali v útokoch
na Rwandu (Nest,2006:24). V júli 1998 boli rwandské jednotky požiadané odísť.

2.3. Druhá konžská vojna

Napätie v rámci AFDL postupne prerástlo až do stretov medzi Tutsiami a ne-Tutsiami. Deň na to 3. augusta 1998 vojenskí lídri konžskej armády ohlásili, že majú kontrolu nad mestami Goma, Uvira a Bukavu (všetky v provinciách Kivu). Toto spôsobilo paniku a strach z pomsty na strane obyvateľov etnických skupín Banyamulenge, Banyarwanda a ostatných Rwanďanov. Vznikli povstalecké skupiny, ktoré podporené silami z RPA preleteli lietadlom plným Rwanďanov a Uganďanov z mesta Goma do vojenskej základne Kitona v provincii Bas-Congo pri pobreží Atlantického oceána, kde bolo práve prevychovávaných tisíce bývalých Mobutuových vojakov. Tieto spojené jednotky potom smerovali na Kinshasu s cieľom nahradiť Kabilaovu vládu novovzniknutým opozičným celkom RCD (Rassemblement Congolais pour la Démocratie/Konžské zhromaždenie za demokraciu).

Práve v tejto chvíli použil Kabila ďalšie booty future, keď požiadal o pomoc zimbabwskú vládu výmenou za koncesie na rôzne nerastné suroviny a hlavne vytváraním spoločných podnikov medzi konžskými a zimbabwskými spoločnosťami. Podľa Panelu OSN Kabilaova vláda často využívala potenciál nerastného bohatstva v provinciách Kasai a Katanga výmenou za asistenciu alebo na pokrytie nákladov vynaložených na účasť vojny pre svojich spojencov. V mnohých prípadoch teda nešlo o spôsob financovania vojny, ale skôr o stimul zakročiť (UN Panel,2001:34/157). Opäť booty future vytvorilo zvrat vo vojne, ktorá sa mohla čoskoro skončiť. Hoci sa do vojny 20. augusta pridala aj Angola na strane konžskej vlády, boli to hlavne vojská Zimbabwe, ktoré pomohli poraziť povstalcov a RPA pred Kinshasou.

V tejto chvíli sa vo vojne vytvorili noví aktéri. Okrem toho, že sa do vojny zapojili aj ugandské vojská UPDF na strane povstalcov, vznikla nová silná povstalecká skupina MLC (Mouvement pour la Libération du Congo/Hnutie za oslobodenie Konga) na čele s Jean-Pierre Bembaom. Okrem toho tu na strane povstalcov významnejšie pôsobila ešte FAB (Forces Armées Burundaises/Burundské ozbrojené sily). Na strane vlády okrem FAC (Forces Armées Congolaises/Konžské ozbrojené sily) pôsobili mnoho-etnická skupina Mai-Mai, FDLR (Forces Démocratiques pour la Liberation du Rwanda/Demokratické sily pre oslobodenie Rwandy) pozostávajúca z členov Interahamwe a bývalého FAR, Katanžskí tigri, FDD (Forces pour la Defense de la Démocratie/Armáda na ochranu demokracie)[16], vojská Namíbie a iní.

Dokonca sa fragmentovali aj samotné povstalecké skupiny, napríklad v apríli 1999 sa RCD rozpadlo na dve krídla. Bolo to následkom rôzneho prístupu Rwandy a Ugandy vo vyjednávaniach s vládou v Kinshase. Uganda sa mala pomaly sťahovať z bojov. RCD sa takto rozpadlo na dve časti. Prvá bola pro-rwandská s novým názvom RCD-Goma na čele s Emile Ilungaom, a druhá pro-ugandská (spolupracujúca aj s MLC) s novým menom RCD-ML na čele s Ernest Wamba dia Wambaom (Haskin,2005:89-90)

Celá vojna prebiehala nízko-intenzívne[17] na troch úrovniach:

Vládne jednotky a spojenci proti povstalcom a ich spojencom z Ugandy, Rwandy a Burundi

RCD-Goma a rwandský spojenci proti MLC, RCD-ML a ugandským spojencom

Povstalecké hnutia a ich spojenci (Rwanda, Uganda) proti „negatívnym silám“: Interahamwe, Mai-Mai a iné disidentské skupiny (UN Panel,2001:36/173)

Množstvo aktérov a vzťahov medzi aktérmi spôsobilo, že už v polovici roka 1999 bola vojna v patovej situácii (Nest,2006:26).

Pre prehľad je tu Tabuľka 7, ktorá popisuje hlavných aktérov, ich vojenskú silu, okupované miesta v patovej situácii a prvotné motívy pre vstup do vojny. Tieto motívy pôvodne neboli ekonomické, ale hlavne politické alebo etnické.

Juhoafrická republika usporiadala 17. júna 1999 summit v Lusake s cieľom podpísať prímerie. Hoci sa do priameho dialógu dostala aj vláda s povstaleckými skupinami, mier bol podpísaný len medzi jednotlivými štátmi. Stalo sa tak 10. júla 1999. V auguste a septembri k nej pristúpili aj povstalecké skupiny RCD a MLC. Táto zmluva v podstate dovolila režimu vojensky prežiť. Je veľmi možné, že ak by k nej nedošlo a RCD by dobili kľúčové mesto Mbuji-Mayi, povstalci by mali otvorené dvere do Lumumbashi a Kinshasy. Avšak zmluva predstavovala len zastavenie bojov a netýkala sa ekonomických záujmov. V podstate legalizovala rozdelenie zeme do troch zón, každú pod vplyvom jednej skupiny (vláda, MLC, RCD) (Grignon,2006:71). Hoci bola zmluva z Lusaky zameraná na ukončeniu bojov, ani k tomu úplne nedošlo. Zlokalizované konflikty boli takmer čisto následkom ekonomických agend.

Aktéri

Veľkosť

Okupované zóny

Dôvody pre vstup do vojny

Rwanda (RPA)

17 000 - 25 000

časti oblastí - juh Kivu, Maniema, Severné Kivu, JZ Orientale, SV Katanga, Kasai (Lusambo)

•Snaha o vzájomnú solidárnosť vlád
•Zastavenie útokov cez hranice
•Zastavenie etnicky-orientovaného vraždenia

RCD-Goma

17 000-20 000

splýva s RCD-ML

Uganda (UPDF)

10 000

veľké časti provincií Orientale a Equateur

• Obava z neistoty na hraniciach po prípadnej prehre RPA a RCD

MLC

6 500 - 9 000

• Opozícia pre Kabila (bývalí Mobutuho stúpenci)

RCD-ML

2 500

región Beni v Severnom Kivu, V časť provincie Orientale

• Obavy z celoštátnej kampane voči nim, nepriateľské prostredie

DRC (FAC)

45 000 - 55 000

Bas-Congo, Badundu, Z Katanga, J Equateur, časti oblastí Kasai (napr. Mbuji-Mayi)

-

Zimbabwe

11 000

• Snaha byť lídrom a kolektívna bezpečnosť v rámci SADC[18] • Obava zo straty možnosti vymáhať dlh (145 mil.USD), ktorý mala Kabilaova vláda

Angola

2 000 - 2 500

• Obava z možnosti, že UNITA sa cez Rwandu a Ugandu dostane k novým zdrojom a zásobám

FDLR

30 000 - 40 000

rôzne časti provincií Kivu

• Etnická neznášanlivosť, fašizmus

FDD

16 000

• povstaleckí Hutuovia robiaci výpady na Burundi z DRC

Tabuľka 7
Tabuľka vytvorená zo zdrojov ICG 2004, ICG 2000:4, Haskin 2005:90-94, Nest 2006b:37-40

3. Ekonomické dimenzie vojny v DRC

Hoci predchádzajúca kapitola a Tabuľka 7 naznačuje, že prvotné záujmy neboli ekonomické, postupne sa vyvinuli tak, že v nich bola významne prítomná ekonomická dimenzia. Politické motívy sa transformovali v ekonomické alebo s nimi koexistovali.

Keďže vojna neprebehla tak rýchlo ako sa očakávalo, stala sa veľmi nákladnou. Každý deň pokračovania vojny predstavoval nové náklady. V snahe udržať vojenskú kampaň sa ekonomické záujmy stali dôležitými vtedy, keď jednotlivé skupiny začali narážať na bariéru obmedzeného množstva financií. Rovnako sa stali dôležitými, keď si jednotliví aktéri uvedomili príležitosti vytvárať zisk zo samotnej prítomnosti v DRC a keď boli niekým presvedčení tieto príležitosti využívať (Nest,2006b:36).

Povstalci pociťujú potrebu generovať alternatívne fondy viac ako jednotliví štátni aktéri. Štátni aktéri využívajú k financovaniu vojny v prvom rade štátny rozpočet. Rwanda na obranu vynakladala približne 3 % HDP, teda 29 % rozpočtu, čo predstavovalo sumu 70 miliónov USD. Panel OSN však prepočítal, že na platy vojakov v DRC, posádky v samotnej Rwande a transporty lietadlom vyjdú rozpočet
na 63 miliónov USD. Tu nie je ešte zarátaná výzbroj, munícia, ostatné vybavenie a jeho údržba (UN Panel,2001:27/110-113). Uganda vo fiškálnom roku 2000 vymedzila
na obranu v rámci rozpočtu sumu 110 miliónov USD. Podľa Panelu OSN bola táto suma prekročená o 16 miliónov USD (UN Panel,2001:27-28/115-117).

Rebelské skupiny nemajú možnosti štátnych rozpočtov a je len na ich vynachádzavosti získavať financie. Je pravda, že napríklad RCD-Goma bolo zásobované vojenským vybavením zo strany rwandskej armády[19] a vojaci dokázali prežiť aj na úkor lokálneho obyvateľstva a divočiny, no rovnako museli jednotlivé skupiny odvádzať peniaze svojim spriateleným štátnym „patrónom“. Financie rebelských skupín vytváralo hlavne udeľovanie koncesií na ťažbu, alebo povolení
pre obchod.

Vojna bola veľmi nákladná aj pre ostatné krajiny. Zimbabwe vynaložilo mesačne na svoje vojská 3 milióny USD. Najviac zo všetkých však bola vojna nákladná pre vládu DRC, avšak v tomto prípade neexistujú spoľahlivé údaje o presných čiastkach. Len výdaje na platy vojakov by pri priemernom plate s bonusom 100 USD[20] a počte vojakov museli tvoriť 5 miliónov USD. K tomu si treba ešte uvedomiť, že schopnosť vlády vyberať dane počas vojny bola veľmi obmedzená. Je samozrejmé, že všetci aktéri museli hľadať spôsoby ako vojnu financovať.

3.1. Financovanie vojny

Hoci medzi primárne spôsoby financovania vojny patria priame platby (za nákup zbraní), barter (zbrane za koncesie) alebo vytváranie spoločných podnikov, každý aktér používal rôznorodé druhy financovania. Postupne budú opísané individuálne prípady.

Rwanda

RPA financovalo vojnu v DRC 5 hlavnými spôsobmi, kde patria:

a) Priame komerčné aktivity

RPA malo obrovský podiel na biznise s koltánom cez firmy Rwanda Metals a Grands Lacs Metals. Tieto dve mali dostatočné informácie a kapacity v jednotlivých oblastiach DRC, a v prípade dostupnosti koltánu kontaktovali klientov z Európy a Spojených štátov. Len spoločnosť Rwanda Metals mesačne exportovala 100 ton koltánu, čo jej pri vtedajších cenách vynášalo 20 miliónov USD. Podľa Panelu OSN pri najväčších nákladoch muselo RPA v rozmedzí 18 mesiacov zarobiť aspoň 250 miliónov USD (UN Panel,2001:29/130).

b) Zisk z podielov v niektorých spoločnostiach

Už spomínaná banka BCDI dávala pôžičky rwandským spojencom a firmám, ktoré boli potom splatené peniazmi z predaja koltánu a kasiteritu. Vládnuce RPF bolo akcionárom tejto banky cez firmu Tristar. Zaujímavé je, že BCDI a Tristar zostali jedným z troch hlavných akcionárov banky BCD (Banque du commerce et du développement/Obchodná a rozvojová banka), ktorú založil prezident Kabila, aj počas vojny. Ďalším významným akcionárom bola firma COMIEX prezidenta Kabilau (UN Panel,2001:15/78).

c) Priame platby od RCD-Goma

d) Dane vyzbierané oddelením Úradu pre vonkajšie vzťahy Ministerstva obrany Rwandy nazývaným „Congo Desk

V priemere syndikáty, teda obchodné strediská pre nerastné suroviny

(z francúzštiny comptoir) s obratom 4 milióny USD mesačne, zaplatili daň 200 000 USD. Predstavuje to 5 % v podobe daní zameraných na dílerov diamantov. Kombinované aktivity[21] Congo Desk predstavovali len v roku 1999 okolo 320 miliónov dolárov (Nest,2006b:52).

e) Priamy príjem vojakmi zo zeme

Sem by sme mohli zaradiť to, čo bolo vykonávané masovo celou skupinou alebo aj individuálne, a to krádeže a plienenie súkromného majetku.

Zapojenie Rwandy do produkcie a predaja nerastných surovín počas vojny je zjavný aj zo štatistických údajov, ktoré sú zhrnuté v Tabuľke 8. Dokazuje to, že nerastné bohatstvo sa stalo spôsobom ako financovať vojnu.

Minerálová produkcia Rwandy a export diamantov

Rok

Zlato (kg)

Kasiterit (tony)

Koltán (tony)

Diamanty (karáty)

1995

1

247

54

-

1996

1

330

97

-

1997

10

327

224

13 060,39

1998

17

330

224

166,07

1999

10

309

122

2 500,83

2000

10

437

83

30 491,22

Tabuľka 8
Zdroj: UN Panel,2001:21,25/103,104

Uganda

Uganda nemala taký prepracovaný systém ako Rwanda, čo sa týka finančných sietí. Bola zameraná silne reexportne. Importovala produkty a komodity z DRC a exportovala ich ako vlastné. Toto bol prípad komodít ako zlato, diamanty, koltán,
no rovnako aj káva. V prípade, že jednotlivá komodita, napríklad káva, bola vyššej kvality práve v Ugande, tak ju premiešali s tou konžskou, a exportovali pod nálepkou kvalitnejšej ugandskej. To vytváralo značné zisky obchodníkov, dílerov a biznismenov. Ďalšou výhodou pre Ugandu bolo výrazné vylepšenie jej platobnej bilancie, čo zdvihlo dôveru v ugandskú ekonomiku od medzinárodných darcov, hlavne IMF. Posledný spôsob ako táto reexportná taktika vytvárala financie bolo cez zdanenie väčšieho množstva tovarov alebo medzinárodného obchodu, čo zvyšovalo fiškálne príjmy. Konkrétne čísla o zvýšených exportoch doplňuje Tabuľka 9.

Zmena v exporte niektorých komodít

Rok

Zlato (tony)

Koltán (tony)

Kobalt (tony)

Káva (vrecia)

Diamanty (karáty)

Drevo (m3)

1997

6,82

2,57

-

-

1 511,34

-

1998

5,03

18,57

-

144 911

11 303,86

1 900

1999

11,45

69,5

67,48

170 079

11 024,46

3 782

2000

10,83

-

275,98

208 000

9 387,51

3 272

Tabuľka 9
Zdroj: UN Panel, 2001:20-21/99-102

Pre získavanie prírodného bohatstva z DRC slúžili hlavne spoločnosti Trinity a Victoria Group. Trinity bola naviazaná na povstalecké jednotky RCD-ML, a uľahčovala obchodné aktivity v provincii Orientale. Bola zameraná hlavne na zlato, kávu a drevo.

Zaujímavejší je však prípad Victoria Group, ktorá bola naviazaná
na najvýznamnejšie osoby vo vojne na strane Ugandy. Bola to samozrejme fantómová spoločnosť, ktorá nebola vedená v obchodných registroch. Na politickom čele stál syn prezidenta Museveniho, generál major Salim Saleh a jeho manželka Jova Akandwanaho. Victoria Group mala jasný kontakt na generála UPDF James Kaziniho (Raeymaekers,2002:14). Tento muž autorizoval pôsobenie Victoria Group v oblasti a zabezpečil bezpečný kanál pre toky zlata, kávy, no hlavne diamantov. Obchodný manažment tvorili hlavne libanonskí obchodníci, ktorí mali dobrú tradíciu v obchode s diamantmi, na obchodno-ekonomickom čele stál istý pán Khalil. Tento človek dokázal sprostredkovať koncesiu na diamanty v provincii Orientale aj od veliteľa MLC Jean-Pierre Bembau výmenou za vojenské odevy a ponožky. Mesto Kisangani v tejto provincii malo veľmi dôležitý a ziskový lokálny trh diamantov, a hlavne preto sa stalo centrom významných bojov o jeho kontrolu medzi UPDF a RPA (teda bývalými spojencami). Tieto boje prebiehali v auguste 1999, v marci a máji 2000, teda
po podpísaní dohody v Lusake (Raeymaekers,2002,15).

Povstalecké skupiny

Ako už bolo naznačené, rebelské skupiny financovali vojnu hlavne násilím, plienením a krádežami, kontrolou územia a následným obchodom so zahraničnými spoločnosťami. Jean-Pierre Bemba dokonca dokázal zabaviť až 200 ton kávových zŕn firme, ktorú vlastnil jeho vlastný otec Saolona Bemba. V prípade plienenia RCD sa jednalo hlavne o nerastné bohatstvo, hlavne koltán. RCD zhabalo inventáre koltánu ťažobnej spoločnosti pôsobiacej v provinciách Kivu SOMINKI. Podľa Panelu OSN sa od novembra 1998 do apríla 1999 jednalo o odstránenie a transport 2000-3000 ton kasiteritu a 1000-1500 ton koltánu, pričom transport do Kigali trval približne jeden mesiac (UN Panel,2001:8/33-35). Ďalším spôsobom získavania financií bolo vyberanie peňazí zo systematicky nacielených lokálnych bánk ozbrojenými jednotkami. Takto napríklad RCD zobralo z Kisangani Bank 1-8 miliónov konžských frankov. Jednotky Jean-Pierre Bembau podobne operovali v provincii Équateur, kde z vetiev Obchodnej banky Kongo v mestách Bumba, Lisala a Gemena vybrali po 400 000 USD, 500 000 USD a 600 000 USD (UN Panel,2001:9/37-41).

Zaujímavý je spôsob ako získavala financie RCD-Goma. Mala vytvorený fiškálny systém založený na ťažobnom priemysle v ktorom aplikovala šesť rôznych foriem daní na osem rôznych typov minerálov. Hoci neexistujú presné údaje o príjmoch takto dostupných pre RCD-Goma, muselo to byť ale značné množstvo. Len v roku 1999 povstalcom takto rukami prešlo 720 kg zlata, pričom v roku 2000 sa to ešte navýšilo
na 1200 kg. V roku 1999 sa mesačne vyťažilo 27 ton koltánu, v roku 2000 až 29 ton. Existovalo devätnásť syndikátov (comptoir) a šesť rôznych daní. Keď bol vytvorený monopol SOMIGL na obchodné strediská, tak ako podiel dostávalo RCD-Goma mesačne 1 milión USD (UN Panel,2001:32/144).

DRC

Demokratická republika Kongo využívala k financovaniu vojny hlavne zásoby nerastných surovín. Avšak bolo tu ešte mnoho ďalších praktík. Kabila zaviedol polofiškálnu daň (taxe parafiscale). Bola to však len záštita pre vyberanie istej časti zisku od spoločností, hlavne ťažobných. Podobne vyberal peniaze aj od pološtátnych firiem ako MIBA alebo Gécamines. V roku 1998 patrili vláde 2/5 výnosov spoločnosti MIBA. Panel OSN potvrdil, že takto vybrané peniaze smerovali práve na platy a bonusy vojakov. V rokoch 1999 a 2000 vyberala vláda od spoločnosti Gécamines 1/3 jej výnosov (UN Panel,2001:33/153-155).

Ďalšou formou financovania bola tvorba monopolov. Jeden taký monopol
na diamanty bol pridelený izraelskej spoločnosti IDI (International Diamond Industries). Hoci cieľom bolo mať rýchle peniaze pre nákup zbraní a mať prístup k izraelskému vojenskému vybaveniu a spravodajstvu, obchod skončil katastrofou
pre DRC, pretože nielenže IDI nezaplatila toľko, koľko DRC očakávala a nedodala ani vojenské vybavenie, ale dokonca narušila obchod s diamantmi v DRC. Lokálni díleri boli monopolom ohrození a preto prechádzali cez hranice predávať diamanty
do Republiky Kongo. Za prvé tri mesiace monopolu boli predané diamanty v hodnote 60 miliónov USD a hoci všetky pochádzali z DRC, krajinou pôvodu bola zmieňovaná práve Republika Kongo (UN Panel,2001:33/150-152).

Významným spôsobom financovania vojny bolo vytváranie spoločných podnikov. To sa dialo hlavne so spoločnosťami zo Zimbabwe. Príkladom takéhoto spoločného podniku je Sengamines. Najprv vzniklo len partnerstvo medzi spoločnosťami COMIEX Laurent Kabilau a zimbabwejskou spoločnosťou OSLEG, ktorej akcionármi sú vysokí funkcionári zimbabwejskej vlády a armády, ktoré bolo známe pod názvom COSLEG. Avšak pre ťažbu, na ktorú bola udelená koncesia, nemali dostatočné finančné a technické vybavenie. Do hry vtedy vstúpila medzinárodná spoločnosť Oryx Natural Resources, ktorá toto sprostredkovala výmenou za možnosť využitia práve najlepších baní patriacich pod spoločnosť MIBA, obrovského kimberlitového depozitu v oblasti Tshibua (Kasai) a aluviálnych depozitov v Senga Senga (Kasai). Takto vzniklo Sengamines, ktoré si delilo zisky tak, že Oryx dostávali 40 %, OSLEG 40 % a COSLEG zvyšných 20 % (UN Panel, 2001:34/159-162). Podobné spoločné podniky vznikli aj s čínskymi spoločnosťami výmenou za vojenské vybavenie.

Ostatné jednotky

Angola a Namíbia financovali vojnu hlavne z vlastných rozpočtov, no aj oni vstupovali do rôznych spoločných podnikov alebo dostávali rôzne ťažobné koncesie. Aktivity Mai Mai sa tiež stávali postupne viac obchodnými. Hoci vláda DRC posielala základné vybavenie pre tieto skupiny, neslúžilo to na pokrývanie celkových nákladov. Jedlo, zásoby a peniaze často vymáhali od civilistov, začali viesť kampane o kontrolu nad nerastným bohatstvom, hlavne v oblasti tzv. koltánového pásu (Severné Kivu a časť provincie Orientale), kde sa dostávali do častých zrážok s RCD-Goma. Niekedy si vytvorili väzby na iné skupiny ako burundská FDD alebo Interahamwe. Často boli
za odmenu využívaní na spoluprácu s rôznymi obchodníkmi na zastrašovanie jednotiek Tutsiov. Toto naznačuje, že Mai Mai mali žoldniersky charakter (Nest,2006b:49).
Vo veľmi rizikových oblastiach sa nepriatelia dokonca stávali partnermi, keď Mai Mai robili biznis s dílermi RPA, ktorí následne predávali koltán cez Rwanda Metals a Grands Lacs Metals (UN Panel,2001:37/179).

Očividne ekonomické motívy hrali veľkú úlohu vo vojne. Všetky väčšie boje
po podpise dohody v Lusake sa ukázali byť orientované do oblastí s najväčším nerastným bohatstvom. To znamená, že dohoda v Lusake zlokalizovala boje do oblastí bohatých na nerastné suroviny. Čo sa týka oficiálneho frontu povstalcov proti vláde, boje boli orientované do provincie Kasai-Oriental, na hlavné mesto tejto provincie Mbuji-Mayi, inak známe aj ako Bakwanga, centrum pre spoločnosť MIBA.
Na neoficiálnom fronte v rámci povstaleckých zón medzi ugandskými a rwandskými jednotkami je dôležitý konflikt o Kisangani a okolie, oblasť bohatú na diamanty. Očividne možnosť využívať nerastné bohatstvo v DRC vytvorila win-win situáciu
pre všetkých zúčastnených až tak, že ekonomické zisky prekonali aj starosti o bezpečnosť. Jediný, kto na tom nezískal bol konžský ľud. Od augusta 1998 do roku 2001 zomrelo viac ako 2,5 milióna ľudí, no následkom priameho násilia „len“ 350 000. Ostatní ľudia boli obete ekonomického kolapsu, neustáleho presúvania, straty živobytia, podvýživy alebo prenosných chorôb (Jackson,2003:30). HDP per capita sa v roku 2000 dostalo na 25% úroveň z roku 1970. Tento trend vyjadruje Graf 7. Zmena v modeli obchodovania sa odrazila aj na zmenách v ekonomickej aktivite, ktorá sa sústreďovala do istých sektorov, zatiaľ čo v iných upadala.


Graf 7
Zdroj: IMF,2004:4

3.2. Stakeholder analýza v DRC

Táto kapitola je ukážkou toho, ako fungovali jednotlivé ekonomické väzby
od lokálneho obyvateľstva cez tieňovú ekonomiku až po jednotlivé bojujúce strany. Toto fungovanie popisuje proces prechodu komodity od ťažby až k medzinárodným spoločnostiam, ktorý ovplyvňoval každú z troch základných častí ekonomiky vymedzených v teoretickej časti. Komodita sa stala živobytím pre lokálnych obyvateľov, ziskom pre niektoré spoločnosti, prepravcov či pašerákov a zdrojom financovania vojny pre tých, ktorí viedli vojnu. Kvôli komplikovanosti vzťahov a nemožnosti v praxi presne priradiť jednotlivých aktérov k prispôsobivej, tieňovej alebo bojovej ekonomiky, sú zhrnutí do jednej kapitoly opisujúcej komoditný reťazec koltánu.

Ťažba nerastných surovín bola vykonávaná tromi spôsobmi: Individuálnymi vojakmi pre ich vlastný prospech, lokálnym obyvateľstvom organizovaným rwandskými a ugandskými veliteľmi alebo príslušníkmi iných štátov (UN Panel,2001:11/56). Nadobúdanie suroviny vojakmi bolo do určitej miery tolerované veliteľmi, v mnohých prípadoch to bolo chápané ako bonus k platu. Čo sa týka príslušníkov iných štátov, tí boli v prípade Rwandy hlavne väzni, ktorí to robili výmenou za znížené tresty a limitované množstvo peňazí na jedlo. V oblasti Numbi, ktorá je časťou okresu Kalehe na severe provincie Južné Kivu, bolo prítomných 1500 väzňov, ktorí ťažili koltán a boli strážení vojakmi z RPA (UN Panel,2001:12/60).

Pre bežných ľudí sa stala ťažba koltánu veľmi atraktívna v roku 2000, keď prudko rástli jeho ceny na svetových trhoch z dôvodu previsu dopytu nad ponukou. Táto cena však rýchlo klesla následkom veľkých očakávaní o udržaní sa dopytu aj ďalší rok a prispôsobenej produkcie týmto očakávaniam, a rovnako očakávaniach o dopyte, založenom na cenách, ktoré tak prudko stúpli, že sa „prehriali“. Vývoj cien tantala[22] vyjadruje Graf 8.


Graf 8
Zdroj: Jackson,2003:25

Najlepšie podmienky pre ťažbu koltánu sú v oblastiach Masisi a Walikali v provincii Severné Kivu, a v oblasti Kalehe v provincii Južné Kivu a rovnako v provincii Maniema. (Jackson,2002:523) Už otvorenie prvých baní v týchto oblastiach začiatkom 90. rokov nalákalo veľké množstvo ľudí. V Masisi a Kalehe ľudia opúšťali chov dobytka na rančoch a začali sa venovať ťažbe. Ťažba často prebiehala práve
na týchto rančoch, ktoré boli vlastnené hlavne Tutsiami a Rwanďanmi. Na druhej strane Walikale predstavuje vzdialený terén v horách, a nemá takú stabilitu. Na tomto území často bojovali Mai Mai a RCD o ťažbu a obe skupiny dokázali dostatočne profitovať (Jackson,2003:27).

Najprv vznikali bane, kde ťažili malé skupinky ľudí. Organizovanou prácou dokázali vyťažiť aj 2 kg denne. Postupne sa však tieto bane rozvíjali pozdĺž žily alebo penetrovali do hĺbky. Prichádzali sem obrovské množstvá mladých mužov, v mnohých prípadoch niekoľko tisíc, až sa v zmätku ani nevedelo, kto ťaží pre koho (pre ktorú bojujúcu stranu) (Jackson,2003:28). Jednotlivé bojujúce strany, a hlavne povstalci z RCD alebo rwandská armáda, mali mnoho vlastných koncesií, no často si nechali platiť za ochranu ťažby istým percentom z rudy. Keď sa bane stali známymi v okolí, stali sa centrom konfliktu záujmov viacerých skupín. Boje v oblastiach bohatých
na nerastné suroviny spôsobili časté premiestňovanie populácie.

Radikálny úpadok poľnohospodárskej výroby a chovu dobytka na úkor ťažby mal za následok všeobecne rastúci trend cien potravín[23]. V rámci konžského franku ako meny tieto ceny vzrástli v niektorých prípadoch až o 9 000 %. Bolo to spôsobené hyperinfláciou konžského franku. Práve pre nedôveru vo frank sa buď za všeobecné platidlo považoval americký dolár alebo sa praktizoval barter. Pohyby cien potravín v americkom doláre boli tiež výrazné, napríklad pre maniok od 300-400 % (Jackson,2003:31). Následkom bolo radikálne zníženie spotreby domácností, v niektorých prípadoch až na jedno malé jedlo denne.

Rodiny sa naučili diverzifikovať úlohy a znižovať riziká už v Systéme D. Ženy často pašovali liehoviny, parfumy, tabak alebo dokonca aj čisté mlieko cez hranice, muži kupovali múku z manioku v hromadách a potom ju predávali svojim susedom, mladí muži migrovali z polí škrabať diamanty až na angolsko-konžské hranice alebo do baní od Kivu až po Kasai ťažiť zlato, cín, ale hlavne koltán. Už pri lokálnom obyvateľstve sa stráca hranica medzi formálnosťou a neformálnosťou, medzi kriminalitou a legitimitou (Jackson,2002:521).

Veľká vzdialenosť baní od významnejších miest ako Goma alebo Bukavu si vyžadovala existenciu aspoň dvoch vrstiev sprostredkovateľov. Prvú vrstvu mohli tvoriť lokálni obyvatelia, ktorí buď barterom alebo peniazmi platili za rudu. Tú prinášali
do prvého lokálneho trhu, kde ho predali druhej vrstve sprostredkovateľov. Títo boli prezývaní „Papas Coltan“, prichádzali s dolármi a mali spektrografické prístroje
na ohodnotenie rudy. Cez nich sa ruda dostala do miest ako Goma a Bukavu (Jackson,2003:28). Postupne bola pridelená možnosť byť prvotným sprostredkovateľom len skupinám blízkym povstalcom, ako spôsob vyššieho úžitku a lepšej kontroly. Druhá skupina bola silne oligopsonistická, čiže ju mohla robiť len vybraná veľmi úzka skupinka ľudí.

Druhá vrstva sprostredkovateľov prinášala rudu do syndikátov nakupujúcich minerály vo väčších mestách, z ktorých potom putovali buď do Rwandy a Ugandy, alebo rovno do Európy, Ázie a Ameriky. Tieto syndikáty boli zdanené, boli na ne uvalené licenčné poplatky a pri vývoze platili clá. Licenčný poplatok na založenie obchodného stánku alebo syndikátu bol 15 000 USD. Existoval systém viacerých daní, čo už bolo spomínané v kapitole o financovaní. V priemere platili licencované syndikáty daň asi 8 % celkovej hodnoty exportov (Cuvelier,2002:11). Pôvodne existovalo v rámci územia ovládaného RCD-Goma viacero syndikátov. Prehľad takýchto syndikátov s množstvom exportov na území RCD-Goma možno vidieť v Tabuľke 10.


Tabuľka 10
Zdroj: Cuvelier,2002:12

Rast cien koltánu spôsobil, že RCD-Goma udelila monopol spoločnosti SOMIGL (Société Minière des Grands Lacs). Táto pôsobila ako monopson pre bane a sprostredkovateľov a už v apríli 2001. Po páde cien koltánu sa ukázala ako nezisková, keď nedokázala plniť povinnosti dané povstalcami (Jackson,2003:29).

V oblasti Butembo v Severnom Kivu existovalo päť syndikátov, ktoré odkupovali rudu od baní a všetky boli v rukách Kazachov, Uzbekov a Rusov. Významnú úlohu hrá syndikát Conmet, ktorý riadili Valentina a Alexei Piskanov. Tento pár bol naviazaný na RCD-ML a svoju sieť kontaktov riadil z ugandskej Kampaly. Medzi ich významné kontakty patrili rôzne firmy z bývalého ZSSR a hlavne bývalý agent KGB v Angole Viktor Bout (alebo Butt, v Interpole nazývaný Viktor B kvôli častej zmene mena) (Raeymaekers,2002:21).

Viktor Bout mal podľa Panelu OSN kontakty aj na plukovníka Jamesa Kabarebeho z RPA, s ktorým dohodol nájom lietadiel Iľjušin 76 na prevoz koltánu (UN Panel,2001:18/91). Jeho meno figurovalo v obchodoch so zbraňami v mnohých afrických konfliktoch. V 90. rokoch založil spoločnosť Trans Aviation Network
so sídlom v Monrovii (Libéria), neskôr vytvoril ďalšiu spoločnosť AIR Cess-Cessavia, Air Cess Swaziland a v roku 2000 Centrafircain Airlines. Všetky spoločnosti boli stíhané za podvody a boli podozrivé z pašovania zbraní do štátov, ktoré zmietala vojna. Viktor Bout bol samozrejme len jeden z mnohých pašerákov, no vo svete asi najznámejší. V anglicky písanej literatúre mu bola pridelená prezývka „Merchant of Death“, teda v preklade obchodník so smrťou (Raeymaekers,2002:28). Ďalšie známe osoby, ktoré sú podozrivé z podobnej činnosti sú napríklad Ind Sanjivan Ruprah, Egypťan Sharif Al-Mazri alebo Libérijčan Carlos Alberto Laplaine (Raeymaekers,2002:32).

Sieť okolo Viktora Bouta zahŕňala mnohých podnikateľov a podniky. Významným kontaktom bol Chris Huber, švajčiarsky podnikateľ, ktorý založil spoločnosti Finmining, Finconcord a Raremet. Finconcord bola stíhaná v Kazachstane za daňové úniky, Finmining bola registrovaná v daňovom raji Svätý Krištof a Nevis. Všetky jeho spoločnosti spolupracovali so syndikátom Copimar v Kigali. Keď narástli ceny koltánu v roku 2000, tak sa stal partnerom Rwanda Metals, čím vlastne pomáhal financovať RPA (Cuvelier,2002:22-23).

Viktor Bout mal dôležitý kontakt na kazašskú továreň na spracovanie koltánu Ulba. V rámci tejto továrne operovala aj letecká spoločnosť Ulba Aviakompania ((ULB)/Irtysh Avia), ktorá sa starala o dodávky aj spoločnosti Finmining. Ulba Aviakompania si prenajímala lietadlá Iľjušin 18 pre náklady alebo pasažierov, keď bolo nutné, od spoločnosti Air Cess-Cessavia (Cuvelier,2002:23-24). Toto vytvára priame spojenie medzi syndikátmi RPA (Copimar) alebo RCD-ML (Piskanovovci) cez Viktora Bouta až k továrni Ulba.

Samozrejme podobných sietí bolo omnoho viac. Väčšinou smerovali k šiestim hlavným spoločnostiam, ktoré spracúvali koltán. Okrem závodu Ulba sem patril Trinitech so sídlom v USA, H.C. Starck z Nemecka, Cabot z USA, Ningxia v Číne a Shoa-Cabot so sídlom v Japonsku. Posledných päť zmieňovaných je schopných vyrábať tantalový prach pre elektronický priemysel.

Dôležité je podotknúť, že nie všetky spoločnosti išli do obchodu s povstalcami alebo jednotlivými bojujúcimi stranami úplne dobrovoľne. Príkladom je belgická nadnárodná spoločnosť Sogem, ktorá obchodovala s koltánom v Kivu prostredníctvom syndikátu MDM. Avšak keď RCD-Goma zaviedla monopol v podobe SOMIGL, spoločnosti, ktoré nechceli obchodovať, boli nútené odísť z biznisu. Sogem bola takto nútená skončiť svoje partnerstvo s MDM a v snahe zachovať si svoje obchody sa musel napojiť na SOMIGL. Toto by mohlo predstavovať typický príklad tieňovej ekonomiky v rámci podnikov, ktoré mali protichodné záujmy (Cuvelier,2002:14-16).

4. Prekážky mieru

Ako už bolo zmieňované a je zjavné z predchádzajúcej kapitoly, zmluva z Lusaky bola napriek svojmu schváleniu v auguste a septembri 1999 ešte dlho nedodržiavaná. Spojené národy v tom istom roku zriadili stálu misiu v DRC s názvom MONUC (Mission de l`Organisation des Nations Unies en Republique Democratieque du Congo|Misia OSN v DRC), aby pomáhala implementovať túto zmluvu a dohliadala na ukončenie bojov, vyšetrovala násilie, poskytovala humanitárnu pomoc atď. (Haskin,2005:110). Jednotlivé strany podpisujúce zmluvu považovali aktivity v ťažbe nerastných surovín len ako vedľajší produkt vojny a ekonomické agendy zostali nezodpovedaná. Až správa Panelu OSN o nelegálnej ťažbe nerastných surovín z júna 2000 uznala existenciu takýchto agend.

Hoci Hlava 5 Lusackej dohody hovorí o vytvorení Konžského vnútropolitického dialógu, ktorý by pomohol rozložiť moc, tento proces nebol implementovaný kvôli Kabilaovým manipuláciam. Kabila sa snažil predísť akejkoľvek väčšej dohode o zdieľaní moci a sústredení sa na ekonomické dimenzie vojny, teda presne na tie problémy, ktoré malo toto fórum riešiť. Dokonca sa raz snažil podplatiť Sira Ketumile Masirea, bývalého botswanského prezidenta, ktorý bol dosadený do pozície organizátora tohto fóra, jedným miliónom USD výmenou za pozíciu dočasného prezidenta transformačného zriadenia (Grignon,2006:72). Toto sa mu však nepodarilo. Väčší postup v transformačnom procese prišiel až po Kabilaovej vražde v januári 2001.

Joseph Kabila nahradil svojho otca, ktorý asi v snahe skonsolidovať svoju moc doma aj v zahraničí prejavoval záujem pokračovať v mierovom procese. Z prvých línií uvoľnil konžských vojakov FAC a spolupracoval s Masirem. Rada bezpečnosti autorizovala nové operácie a ustanovila ďalších vojenských pozorovateľov. Zúčastnené krajiny pod diplomatickým tlakom začali sťahovať svoje vojská z DRC. Joseph Kabila svoju angažovanosť ku Konžskému vnútroštátnemu dialógu potvrdil aj záväzkom z mája 2001, keď prizval RCD, MLC, politickú opozíciu a predstaviteľov občianskej spoločnosti ku takémuto dialógu a sľúbil slobodu voľby vlastných reprezentantov konžských strán do tohto fóra (Haskin,2005:124).

Hoci sa fórum postupne vyvinulo narážalo stále na nejaké problémy. Pri stretnutí v Gaborone sa strany nedokázali dohodnúť na konečnom zložení a počte delegácií v jednaniach. Rovnako vznikol konflikt okolo zloženia občianskej spoločnosti a delegácií politických strán. Rovnako toto fórum vôbec nediskutovalo o ekonomických dimenziách vojny, hoci Panel OSN už vtedy poukazoval na spôsoby financovania vojny v DRC. Hlavným problémom aj na medzinárodnej aj na regionálnej úrovni je, že nik nebol ochotný priznať svoju účasť na vojnovej ekonomike. Rwanda, Uganda aj Zimbabwe neustále tvrdili, že ich angažovanosť vo vojne bola po celý čas hnaná obavami o bezpečnosť a suverenitu. Rovnako krajiny Západnej Európy a Severnej Ameriky boli neochotné priznať ich podiel viny, či v počiatkoch vojny alebo v úlohe nadnárodných spoločností.

Zmluva zo 17. decembra 2002 bola veľkým posunom v jednaniach. Jednalo sa o rozloženie pozícií v transformačných inštitúciách. Podľa tejto zmluvy mal byť na čele štátu Joseph Kabila a okolo neho štyria viceprezidenti, jeden z vlády, jeden z RCD-Goma, jeden z MLC a jeden z neozbrojenej opozície. Legislatívu mal tvoriť 500-členné Národné zhromaždenie a 120-členný Senát (Grignon,2006:76-77). Táto zmluva mala spôsobiť, že jej signatári ukončia nelegálnu ťažbu nerastných surovín, čo sa však nestalo a pokračuje v podstate dodnes.

Hoci 31. decembra 2002 bola podpísaná zmluva v Gbadolite medzi tromi povstaleckými skupinami podporenými Ugandou (MLC,RCD-N,RCD-ML) a konžskou vládou, ktorou sa strany zaväzovali ukončiť boje v štvoruholníku Isiro-Bafwasende-Beni-Watsa (oblasť provincie Orientale a Severné Kivu), (Haskin,2005:130) a táto zmluva sa považuje za oficiálny koniec vojny, v praxi mala zmluva len veľmi limitovaný efekt.

Mierový proces v DRC mal a stále má mnohé nedostatky. Jeden zo základných problémov je neschopnosť vlády rozložiť FDLR. Neustále nestabilita na východných hraniciach DRC, kde ešte v roku 2005 operovalo 8-10 tisíc členov FDLR má vplyv na bezpečnosť susediacej Rwandy (Grignon,2006:80). Tá sa zatiaľ snaží riešiť problém zvyšovaním svojho vplyvu v provinciách Kivu, ktorý premiestňuje z národnej úrovne. V Severnom Kivu sa takto stal guvernérom Eugene Serufuli, vďaka ktorému sa na hraniciach v meste Rutshuru vytvorili dozorné jednotky LDF (Lokálne obranné sily).

Ďalším problémom je adresovanie mierových zmlúv. Hoci sa vyriešila medzinárodná zložka konfliktu, zanedbaná bola tá národná, a hlavne tá lokálna. Mnoho regionálnych a lokálnych vodcov sa nezúčastnilo mierových jednaní a bojom nemajú čo stratiť. Na lokálnej úrovni takto vypuklo viacero konfliktov, významný je ten vedený plukovníkom Mutebutsim alebo generálom Nkundaom. Oportunistický lokálni lídri sú pripravení hľadať výhody z komerčných a vojnových sietí a sú hlavným problémom pre mier v krajine.

Poznámky

[8] Pre zmienku tu okrem toho existovali ďalšie, napr. CADER, BSRS, SARM, FAZ; tieto mali buď informačné a dozorné funkcie alebo slúžili na šírenie strachu.

[9] Nakoniec však zmluvu nepodpísal Kengo wa Dondo, ale AMF sa dohodla s Kabilom. (Peleman,2000:157)

[10] Z Rwandy po ťažení Tutsijskej RPA (Rwandan Patriotic Army) ušlo 2 milióny Rwanďanov, hlavne do Zairu, Tanzánie a Burundi. (Haskin,2005:77)

[11] S pomocou OSN

[12] Tie predstavujú hlavne Banyamulenge (Rwanďania, ktorí ušli pred Kigalim IV. do DRC ešte pred začiatkom koloniálneho obdobia) a Banyarwanda (Rwanďania, ktorí ušli z Rwandy následkom prevratu v roku 1959) (Turner,2007:80-110)

[13] Iným motívom boli únosy žien s cieľom spraviť ich manželkami.

[14] Táto vojna bola v podstate jednostranná, nikdy neprerástla do väčšieho konfliktu, pretože bola brzdená efektívnym mechanizmom, ktorý si vytvoril Mobutu, generovaním lokálnych rivalít a získavaním si lojality niektorých lídrov

[15] Niekedy sa uvádza ako James Kabarebe. Bude zmieňovaný ešte v kapitole o komoditnom reťazci

[16] Gerilové hnutie, ktoré vzniklo v Burundi a bojovalo z Burundi práve zo svojich pozícií v DRC

[17] Jednotlivá aktéri sa nekonfrontovali na dennej báze.

[18] SADC – Southern African Development Community/ Juhoafricské rozvojové spoločenstvo

[19] Čo by znamenalo ďalšie prekročenie hore zmieňovaného rozpočtu Rwandy

[20] Takto vypadali priemerné platy Rwandy a nie je isté, že také boli aj pre vojakov DRC. Toto číslo má však slúžiť na poukázanie, ako veľmi to muselo byť nákladné pre DRC oproti ostatným.

[21] Patrí sem výber daní, zisky z predaja a príspevky

[22] Práve kvôli tantalu je koltán taký významný. Tantalum sa používa hlavne na výrobu čipov do elektroniky a mobilných telefónov.

[23] Na druhej strane tu existovali veľké fluktuácie aj v čase (z mesiaca na mesiac), aj v priestore (z dediny na dedinu).

Přidejte se k nám

Věříme, že mezi Vámi jsou lidé s různými zájmy a zkušenostmi, kteří by mohli přispět svými znalostmi a nápady. Pokud máte rádi vojenskou historii a máte zkušenosti s historickým výzkumem, psaním článků, editací textů, moderováním, tvorbou obrázků, grafiky nebo videí, nebo prostě jen máte chuť se zapojit do našeho unikátního systému, můžete se k nám připojit a pomoci nám vytvářet obsah, který bude zajímavý a přínosný pro ostatní čtenáře.

Zjistit více