Brána cez Karpaty

Autor: Viktor 🕔︎︎ 👁︎ 30.547

Dukliansky priesmyk mal už v minulosti tradične veľký vojenský význam. Jeho strategickú dôležitosť potvrdili aj boje oboch svetových vojen. Zatiaľ čo vojenské operácie z roku 1944 sú všeobecne známe, boje v rokoch 1914/1915 ostávajú zabudnuté v ich tieni. Avšak tieto boje počas I. svetovej vojny mali rovnako veľký význam a boli rovnako ťažké a krvavé ako neskoršie boje počas II. svetovej vojny.

Dejiskom vojenských operácií sa stala aj obec Hunkovce (dnešný okres Svidník), ktorá sa nachádzala na dôležitej cestnej komunikácií vedúcej Duklianskym priesmykom cez Karpaty. V roku 1914 niesla táto obec úradný názov Felsöhunkócz. Po vypuknutí Prvej svetovej vojny bola väčšina mužov z Hunkoviec povolávaná do dvoch peších plukov, ktorých doplňovacie obvody sa nachádzali v tejto oblasti. Jednalo sa o 67. cisársky a kráľovský peší pluk s veliteľstvom v Prešove a 9. kráľovský honvédsky peší pluk s veliteľstvom v Košiciach. Niektorí muži boli povolávaní aj do delostreleckých a jazdeckých jednotiek podliehajúcich košickému VI. armádnemu zboru.

Reklama

Hunkovce sa už krátko po vypuknutí Prvej svetovej vojny stali tranzitným miestom, ktorým rakúsko-uhorské velenie presúvalo zálohy, vojenský materiál a zásoby. Obec sa nachádzala na významnej cestnej komunikácií, ktorá viedla z vnútrozemia monarchie cez Dukliansky priesmyk na severnú stranu Karpát do Haliče. Zatiaľ čo v auguste 1914 boli rakúsko-uhorské jednotky presúvané na toto bojisko výhradne po železnici, už na konci septembra 1914 stúpol význam cestných komunikácií. Bolo to spôsobené prvým ústupom rakúsko-uhorských vojsk do Karpát, ktoré sa tam stiahli po porážke v haličskej operácii. V oblasti Duklianskeho priesmyku sa sústredili jednotky XII. armádneho zboru generála pechoty Hermanna Kövess von Kövesshaza, ktoré sa tam doplnili a preskupili. Rezervy tvorené zmobilizovanými záložníkmi boli vykladané na najbližších železničných staniciach v Bardejove, Prešove, Humennom a Michalovciach a peším pochodom sa presúvali k Duklianskemu priesmyku. Taktiež zásoby munície, výstroje a proviantu boli na konských povozoch transportované po cestnej komunikácii vedúcej cez obec Hunkovce.

Na začiatku októbra 1914 prešli rakúsko-uhorské vojská do protiútoku a získali naspäť kontrolu nad časťou Haliča až po líniu rieky San. Avšak už v polovici novembra 1914 sa pod tlakom hlavnej ruskej ofenzívy opäť sťahovali do Karpát. Do oblasti Duklianskeho priesmyku ustupoval rakúsko-uhorský III. armádny zbor generála pechoty Emila Colerusa, ktorý podliehal 3. armáde generála pechoty Svetozara Boroeviča. Za nimi postupovali jednotky ruského XII. armádneho zboru generálporučíka Leonida Vilhelmoviča Leša, ktorý podliehal 8. armáde generála jazdectva Alexeja Alexejeviča Brusilova. V súvislosti s pohybom frontu sa Hunkovce po druhý krát dostali do bezprostredného operačného tyla rakúsko-uhorských vojsk. Popri tranzite záloh a zásob sa v obci začala sústreďovať aj vojenská infraštruktúra v podobe dočasných etapných skladov či poľných ošetrovní. Ofenzíva ruských vojsk však pokračovala a v dňoch 28. – 29.11.1914 jednotky XII. armádneho zboru dobili Dukliansky priesmyk a prekročili Karpaty. Po strate tejto kľúčovej pozície jednotky rakúsko-uhorského III. armádneho zboru zahájili ústup a stiahli sa do postavení na línii južne od Bardejova a Stropkova. V Hunkovciach bol zanechaný len slabý zadný voj, ktorý kryl ústup hlavných síl a obec padla do rúk postupujúcich ruských vojsk iba po krátkom zdržiavacom boji.

Prienik pravého krídla ruskej 8. armády generála jazdectva A.A.Brusilova cez Karpaty a obsadenie Bardejova a Stropkova však mali len veľmi krátke trvanie. Hlavné sily ruského Juhozápadného frontu generála delostrelectva Nikolaja Iudoviča Ivanova totiž uviazli v ťažkých bojoch v okolí Krakova a ich ofenzíva bola zastavená. Generál jazdectva A.A.Brusilov dostal rozkaz okamžite stiahnuť svoju 8. armádu z južnej strany Karpát, časťou síl udržať priesmyky a väčšinu jednotiek vyslať na pomoc na severnú stranu Karpát. Na začiatku decembra 1914 tak začali preteky s časom pri ktorých sa ruské aj rakúsko-uhorské velenie pokúšali sústrediť pod Krakovom väčšie sily. Veliteľ ruského XII. armádneho zboru generálporučík L.V.Leš vydal svojim jednotkám rozkaz ustupovať naspäť smerom k Duklianskemu priesmyku a zadnými vojmi zadržiavať tlak protivníkových vojsk. Ruské jednotky boli na tomto úseku prenasledované rakúsko-uhorským VII. armádnym zborom, ktorému velil generál jazdectva Arciknieža Jozef von Habsburg. Tento zbor bol súčasťou 3. armády generála pechoty S.Boroeviča, ktorá mala za úlohu v závese za ustupujúcou 8. armádou generála jazdectva A.A.Brusilova preniknúť cez karpatské priesmyky a ohroziť ľavé krídlo a tyl ruských vojsk bojujúcich pod Krakovom.

V dôsledku týchto manévrov ruské jednotky vyprázdnili aj Hunkovce, do ktorých 10.12.1914 po krátkom boji vstúpili predsunuté útvary rakúsko-uhorských vojsk. Samotná obec bola zatiaľ ušetrená väčších materiálnych škôd, pretože v novembri a decembri 1914 mali boje v jej katastri len charakter zrážok prieskumných a zaisťovacích hliadok, ktoré boli vyzbrojené iba ručnými zbraňami. Týmito udalosťami však vojnová dráma Hunkoviec ani zďaleka neskončila, pretože obec už po tretí krát od vypuknutia vojny ostala v bezprostrednom operačnom tyle 3. rakúsko-uhorskej armády generála pechoty S.Boroeviča. Jej jednotky v polovici decembra 1914 úspešne prenikli na severnú stranu Karpát a prispeli tak k celkovému rakúsko-uhorskému víťazstvu v lapanowsko-limanowskej operácii, v dôsledku ktorej boli ruské vojská zatlačené od Krakova na líniu rieky Dunajec. Jednotky 8.armády generála jazdectva A.A.Brusilova sa však po ústupe veľmi rýchlo skonsolidovali a v poslednej fáze tejto operácie dokázali znovu obsadiť postavenia v Duklianskom priesmyku. (Bližšie informácie v článku Východný front a boje v Karpatoch 1914).

Reklama

Frontová línia severne od Hunkoviec sa na konci decembra 1914 stabilizovala na hlavnom karpatskom hrebeni. V priebehu januára 1915 rakúsko-uhorské velenie prisúvalo posily a v dedinách nachádzajúcich sa na ceste vedúcej k Duklianskemu priesmyku sústreďovalo zálohy a vojenský materiál. Jeho cieľom bolo zahájiť ofenzívu, ktorá by deblokovala obkľúčený fortifikačný komplex Przemysl v Haliči. Rovnako postupovalo aj ruské velenie, ktoré plánovalo Dukliansky priesmyk využiť pre svoju ofenzívu do vnútrozemia monarchie. Ako prvé prešli 23.1.1915 do útoku rakúsko-uhorské vojská, ktoré sa pokúšali v ťažkých bojoch a za zložitých klimatických podmienok karpatskej zimy prelomiť ruskú obranu v Duklianskom priesmyku. Jednotky VII. armádneho zboru generál jazdectva Arcikniežaťa Jozefa von Habsburg však nezaznamenali úspech a už 27.1.1915 museli čeliť ruskej ofenzíve. Z postavení okolo Duklianskeho priesmyku vyrazili do útoku jednotky XII. armádneho zboru generálporučíka L.V.Leša. Smerom na Hunkovce postupovala ruská 12. pešia divízia generálmajora Alekseja Maksimoviča Kaledina, ktorá sa stretla v úporných bojoch s rakúsko-uhorskou 17. pešou divíziou generálporučíka Aurela von Le Beau. Počas bojov 28. – 29.1.1915 ruské vojská prekonali rakúsko-uhorskú obranu a prenikli na južnú stranu Karpát. Pri svojom postupe obsadili aj obec Hunkovce, v okolí ktorej došlo k intenzívnym bojom.

Krátko po týchto udalostiach prechádzal cestou vedúcou cez Dukliansky priesmyk ruský vojenský lekár Lev Naumovič Vojtolovskij, ktorý vo svojich povojnových memoároch zanechal nasledujúce svedectvo: „Pri dnešnej obhliadke opustených zákopov som mal veľmi smutné pocity. Tento zimný deň bol svetlý a bolo vidieť slnko. Viezli sme sa na konských povozoch horskými cestami, stúpali a klesali z jedného vrchu na druhý. Výhľad do diaľky nám v dolinách zakrývali zalesnené svahy avšak hore na kopcoch sa odkrývala panoráma hôr. V lúčoch studeného slnka sa na horizonte jasne črtali obrysy Karpát pokryté tmavými lesmi a trblietavým bielym snehom. Pred nami sa rozprestierali výšiny po vrcholoch ktorých sa tiahol kľukatý pás zákopov. Nad zákopmi sa rozprestierala sýtomodrá, spokojná a majestátna obloha. Avšak v ušiach zaznievala veľmi divná hudba – bolo počuť vzdialené explózie delostreleckých granátov.

Počas presunu sme vdychovali osviežujúci vzduch Karpát. Ako dlhý had sa po horskej ceste tiahla kolóna koní, ktoré mali cez sedlo prehodené debničky s muníciou. V doline sa nám neočakávane otvoril pohľad na roztrúsené dedinské chalupy. Miestni obyvatelia ustupovali z cesty a úctivo nás pozdravovali. Na vrchole ďalšieho kopca sme natrafili na dvojitý rad zákopov a okopov, ktoré boli opustené len pred nedávnom. Všade naokolo sa váľali ostré náboje aj vystrieľané nábojnice, roztrhané sumky na muníciu, odrezané kúsky zakrvavených uniforiem, bodáky, pušky, chlebníky, črepiny granátov, zásobníky, konzervy, poľné fľaše, útržky papierov a kopčeky z čerstvo vykopanej zeminy, na ktorých stáli kríže. Na krížoch boli viditeľné nápisy – „Afanasij Pozňjakov, vojak 280. Surského pluku, roľník Tavridskej gubernie Melitopoľského újazdu. Padol 20. decembra“. Alebo na ďalšom kríži len jednoducho „Grigorij Červonichin, poddôstojník. Padol 20. decembra“. Neďaleko blízkeho okopu bol ďalší kopček z ktorého trčal malý drevený kríž. Na kríži visela prestrelená vojenská čiapka a pod ňou čiastočne zotretý nápis – „Vojak Kromského pluku. Zahynul hrdinskou smrťou pri záchrane kamaráta. Obaja padli 22. decembra“.

Približne 600 krokov od dvojitého radu našich zákopov a okopov sa tiahli rakúsko-uhorské postavenia s charakteristickými koridormi a spojovacími zákopmi. Tuná sme uvideli úplne rovnaký obraz. Akurát že namiesto tmavošedivých kúskov uniforiem sa tu váľali šedomodré, namiesto trojhranných bodákov tu boli porozhadzované nožové bodáky, namiesto žltých konzerv tu boli biele konzervy a namiesto útržkov papiera s ruskou azbukou tu boli útržky papiera v nemčine a poľštine. Avšak tieto listy obsahovali tie isté nežné slová – drahý, milovaný, ľúbený, milý. Koľko osobnej korešpondencie vojakov bolo rozviatych vetrom po všetkých úbočiach Karpát a po blativých cestách Haliče...?

V protivníkových aj v našich postaveniach sme pozbierali niekoľko špinavých a pokrčených listov. Jedným z nich bol nedokončený a na mnohých miestach poškrtaný list ruského dôstojníka. Alebo to možno bol len náčrt listu, len prvý konspekt. Text bol písaný po novoročných sviatkoch a na rukopise bolo viditeľné, že jeho autor sa ponáhľal. Myslím, že si môžem dovoliť odcitovať niekoľko úryvkov z nikdy neodoslaného listu neznámeho ruského dôstojníka, pretože na jeho riadkoch leží pečať fatalizmu, ktorým je poznamenaná psychológia ľudí bojujúcich vo vojne:

„..... prosím Vás, pozorne si prečítajte tento list. Nečakal som, že mi napíšete. Som prekvapený. Váš list som dostal – to znamená že si ma pamätáte. To je dobré. Ale zároveň je to málo. (Bože, ako je to málo)...... Živo si pamätám na našu známosť ..... Vtedy som bol schopný spraviť všetko, len aby som sa s Vami mohol porozprávať. Z prvého stretnutia som odišiel opojený nadšením. Pri ďalších stretnutiach som sa cítil zvláštne, cítil som že horím..... Na to všetko som nebol schopný zabudnúť, dokonca ani tuná na fronte. Iba Vy (Vy jediná) ste na mňa takto zapôsobili. Viac nikto a nikdy. Vy ste ma nechceli spáliť – ja sám som horel. Dialo sa to samo od seba, bez Vašej viny. Vy ste to nechceli, to chcel osud..... Ospravedlňte moju banálnu citlivosť – Vy ste pre mňa drahocenná spomienka, na ktorú sa dívam ďaleko od raja. Mňa do toho rajského sadu nepustili, bol som tam nadpočetný.... Teraz som vo víre veľkých svetových udalostí. Avšak na Vás nemôžem zabudnúť. Často na Vás spomínam. Spomínam na ten list, ktorý ste mi napísali ešte z Kurska. Dnes som od Vás dostal nový list. No zdá sa mi, že bol napísaný iba zo zvedavosti. Takže sa ponáhľam Vašej zvedavosti vyhovieť. Pozdravujete ma s Novým rokom? Ďakujem – ja Vás tiež pozdravujem...... Z čoho pramení Vaša zvedavosť? Nudíte sa a preto chcete vedieť čo sa so mnou stalo? Ja som ešte živý, ale kto vie, môžem padnúť alebo skončiť ako invalid. V Gomele sa sformoval pluk v ktorom velím. Veľa ľudí, koní, guľometov, ale v poslednej dobe žiaden boj. Dávnejšie bolo bojov viac, mučivo viac. Bojovali sme pri Novej Aleksandrii, bojovali sme pod Krakovom. Teraz sa nachádzame v horách a ja už tri týždne žijem v jednej dedinskej chalupe u miestneho tesára. V jednej malej izbičke sa tiesnime 6 dôstojníci. Dávnejšie bolo veľa presunov, každý deň a každú noc, ale teraz oddychujeme. Nachádzame sa pred protivníkom, sme zakopaní a vedieme malé prestrelky. Ani zďaleka to nie je také ako dávnejšie – hukot diel, nepretržitý treskot pušiek a guľometov. Teraz je pokoj, všade okolo je sneh a celkom silné mrazy. Mám Vám opísať Karpaty? Neopíšem, radšej sa Vám priznám k maličkej neskromnosti. Niekedy si dovolím snívať o tom, že po vojne tieto kraje navštívim spolu s Vami.... Trochu som sa začal učiť po poľsky a maďarsky. S učením mi trochu pomáha manželka tesára v chalupe ktorého bývame. Je to mladá a dobre stavaná žena. (Sme s ňou veľkými priateľmi. Často sa rozprávame o láske. No tento flirt je neškodný).... V našom pluku sme mali veľa ranených. Niekedy sme boli v ťažkej situácii a bolo s nami veľmi zle. Naši vojaci vonkoncom nie sú takými „orlami“ ako ich vykresľujú noviny v zázemí. Ani vojna nie je taká zábava, ako to vykresľujú naši generáli.... Vašu zvedavosť som uspokojil? Kvôli Vám som spravil výnimku, pretože ja odpisujem iba ľuďom ktorí sa naozaj o mňa zaujímajú. Neodpisujem tým, ktorí mi píšu iba zo slušnosti či zvedavosti. Ak budete chcieť, tak si budem s Vami dopisovať ako s priateľkou.... Nad znením tohto listu som usilovne premýšľal a dlho si lámal hlavu. Preto Vás prosím, aby ste ho veľmi pozorne prečítali a úprimne mi odpovedali. Ak list nepochopíte, bude to znamenať „Nie“. Ak ho pochopíte, mali by ste napísať „Áno“. A vtedy budeme až do nášho stretnutia žiť s predstavami o ktorých budeme jeden druhému písať. A potom sa stretneme. Ale ak nás osud fyzicky rozdelí a ja budem zabitý, tak verím že napriek tomu budete so mnou v žiali nad tým čo sme stratili. Nerozumiete tomu? Viete, tuná na vojne sa človek naučí rozmýšľať o mnohých veciach iným spôsobom. Vám, ktorí ste ďaleko od hukotu diel a od možnosti každú minútu zomrieť, Vám sa tie otázky zdajú prázdne a nedôležité. Ale pre nás sú...... Ale v poriadku, nebudem na Vás naliehať..... Takže všetko najlepšie v Novom roku!“.

Spomienky vojenského lekára L.N. Vojtolovskeho a úryvky z listu neznámeho ruského dôstojníka vykresľujú vojnu zo zorného uhla jej priamych účastníkov. Boli to práve obyčajní ruskí a rakúsko-uhorskí dôstojníci a vojaci, ktorí znášali najťažšie vojnové útrapy a prinášali najväčšie obete. Karpatský front sa v januári 1915 stal jedným z najkrvavejších bojísk Prvej svetovej vojny a tento smutný status si udržal až do apríla 1915. Územie súčasného severovýchodného Slovenska sa stalo dejiskom veľmi intenzívnych bojov do ktorých boli nasadené desiatky tisíc vojakov oboch znepriatelených strán. Tieto boje si vyžiadali stratu tisícov ľudských životov a zanechali za sebou množstvo vojnových hrobov roztrúsených po karpatských vrchoch a dolinách. Vojaci ktorí padli v januári 1915 v okolí Hunkoviec boli pochovaní v provizórnych individuálnych a hromadných hroboch na miestach, kde ich zasiahla smrtiaca guľka alebo črepina granátu. V bojových podmienkach nebolo možné vytvárať štandardné vojenské cintoríny a frontové veliteľstvá mali v tomto období iné starosti a priority. Platilo to aj v prípade Hunkoviec, ktoré v priebehu februára – apríla 1915 predstavovali tranzitné a zásobovacie miesto v bezprostrednom operačnom tyle ruských vojsk v Karpatoch.

Reklama

Dňa 2.5.1915 v rámci Gorlickej operácie začala úspešná ofenzíva nemeckých a rakúsko-uhorských vojsk. Po prelomení frontu bolo ruské velenie prinútené stiahnuť svoje vojská z južnej strany Karpát a okamžite ustúpiť z priestoru, ktorý tak namáhavo obsadzovalo v pol roka trvajúcej sérii karpatských bitiek. Z Hunkoviec sa ruské vojská stiahli už v priebehu 4. – 5.5.1915 a obec sa tak po štvrtý krát a naposledy ocitla v operačnom tyle rakúsko-uhorských vojsk. (Bližšie informácie v článku Východný front a boje v Karpatoch 1915). Počas mája 1915 v nej fungoval poľný lazaret a vojaci ktorí v ňom zomreli na dôsledky svojich zranení sa stali prvými pochovanými na novom vojenskom cintoríne. V roku 1916 bola prevedená prvá vlna exhumácií improvizovaných vojnových hrobov nachádzajúcich sa v širšom okolí obce a pozostatky padlých vojakov boli sústredené na miestny vojenský cintorín. Do roku 1922 bolo na tento cintorín v Hunkovciach prenesených 159 obetí vojny.


Vojenský cintorín I. svetovej vojny v Hunkovciach v roku 2007

Zdroje:
OSKIN, Michail: Šturm Karpat - Zima 1915, vyd. Cejchgauz, Moskva 2007, ISBN: 978-5-9771-0036-6
ŠAMBAROV, Valerij: Za veru, carja i ottečestvo, Moskva : Algoritm, 2003, ISBN 5-9265-0091-5
kolektív autorov: Osterreich-Ungarns Letzter Krieg 1914 - 1918, Erster Band: Das Kriegsjahr 1914, vyd. Verlag der Militarwissenschaftlichen Mitteeilungen, Wien 1930

Satelitné fotografie a mapy Hunkoviec: http://en.e-obce.sk/obec/hunkovce/mapaobce.html

Súčasný stav vojenského cintorína v Hunkovciach: http://www.kvhbeskydy.sk/?page_id=1265&album=11&gallery=74


Priestor Duklianskeho priesmyku december 1914 / január 1915

Přidejte se k nám

Věříme, že mezi Vámi jsou lidé s různými zájmy a zkušenostmi, kteří by mohli přispět svými znalostmi a nápady. Pokud máte rádi vojenskou historii a máte zkušenosti s historickým výzkumem, psaním článků, editací textů, moderováním, tvorbou obrázků, grafiky nebo videí, nebo prostě jen máte chuť se zapojit do našeho unikátního systému, můžete se k nám připojit a pomoci nám vytvářet obsah, který bude zajímavý a přínosný pro ostatní čtenáře.

Zjistit více