Rakúsko - maďarské štátoprávne vyrovnanie

Autor: Ján Kovačič 🕔︎︎ 👁︎ 32.765

Porážka habsburskej monarchie r. 1866 znamenala závažný medzník nielen v medzinárodnom meradle, ale rovnako aj v jej vnútropolitickom vývine. Vleklá vnútropolitická kríza monarchie sa po prehratej vojne s Pruskom neobyčajne vyostrila a hrozila jej hlbokým vnútorným rozpadom. Nádeje panovníckeho dvora a rakúskych vládnucich kruhov na zachovanie mocenskej hegemónie nad národmi monarchie starými absolutisticko - centralistickými formami vlády sa rozptýlili.

Vládnuce triedy Uhorska, predovšetkým maďarská pozemková aristokracia ako najsilnejší protivník viedenskej centralizácie, v obave o svoje triedne pozície, ako aj o svoju historickú hegemóniu nad národnosťami krajiny sa už dávno vzdali revolučného zápasu. Revolúcie zdola sa obávali rovnako ako viedenský dvor a vládnuce triedy. Viedenský dvor, vládnuce rakúske i maďarské kruhy, videli v hnutiach utláčaných národov hlavného nepriateľa, ohrozujúceho ich dovtedajšie vedúce hospodárske a mocenské pozície v monarchii. Pritom tak na rakúskej ako aj na maďarskej strane boli vládnuce triedy, najmä ich aristokratické, statkárske zložky, vystavené silnému tlaku ľudových más vlastného národa, ktoré sa dožadovali demokratizácie politického života a riešenia sociálnych otázok. Uvedomenie si tohto nebezpečenstva veľmi rýchlo viedlo k zblíženiu 2 hlavných mocenských rivalov v rámci monarchie, a to rakúskych vládnucich tried a viedenského dvora na 1 strane a maďarských vládnucich tried na čele so šľachtou na strane 2.

Reklama

Rokovanie o r - m vyrovnaní, ktoré pripravoval osobitný výbor uhorského snemu pod vedením Františka Deáka a Júliusa Andrássyho, dostalo po porážke Rakúska rýchly spád. Odporca jednostranného vyjednávanie s Maďarmi, rakúsky ministerský predseda gróf Richard Belcredi bol nútený začiatkom februára odstúpiť a jeho kreslo zaujal bývalý protipruský saský diplomat a minister zahraničných vecí Fridrich Ferdinand Beust, ktorý pripravujúc sa na odvetu proti Prusku, chcel upevniť vnútropolitickú situáciu monarchie dohodou s Maďarmi. Po osobných vyjednávaniach s Deákom a Andrássym, obíduc krajinské snemy v Predlitavsku, na ktorých mali prevahu národnosti, presadil na zasadnutí ríšskej rady schválenie r - m vyrovnania. Jeho podmienky boli vopred dohodnuté medzi Deákom a dvorom a už 18. februára uhorský snem vypočul kráľovské reskripty o vyrovnaní a vymenovaní nezávislej uhorskej vlády na čele s grófom J. Andrássym. Vyrovnanie bolo ešte utvrdené korunováciou Františka Jozefa I. za uhorského kráľa, ktorá sa konala za účasti nobility Uhorska a okázalých slávností v Budíne 1. júna 1867.

R - m vyrovnaním sa vytvoril z jednotnej habsburskej ríše dualistický štátny útvar, ktorý od r. 1868 niesol spoločný názov Rakúsko - uhorská monarchia, skrátene Rakúsko - Uhorsko. K rakúskej, tzv. predlitavskej časti monarchie patrili korunné krajiny alebo dŕžavy: Dolné a Horné Rakúsko, Tirolsko, Soľnohradsko, Štajersko, Vorarlbersko, Korutánsko, Kraňsko, Prímorsko, Dalmátsko, Čechy, Morava, Sliezsko, Halič a Bukovina.

Centralizáciu štátnej moci a štátoprávne zjednocovanie Uhorska uskutočňovali maďarské vládnuce kruhy po vyrovnaní oveľa dôslednejšie a cieľavedomejšie. Nielenže neprihliadali na požiadavky národností, ale zrušili i osobité štátoprávne alebo samosprávne postavenie pripojených korunných krajín. Takto bolo do jednotného uhorského kráľovstva pričlenené Sedmohradsko a uhorská časť Vojenskej hranice a len s malými ústupkami vo vnútornej samospráve i Chorvátsko - Slavónsko.

Vzťah medzi oboma časťami monarchie upravovalo uhorský zákon o vyrovnaní a ústava pre Predlitavsko z decembra 1867. Jednota 2 štátnych útvarov vzniknutých vyrovnaním sa mala zabezpečovať osobou spoločného panovníka a 3 ministerstvami pre spoločné veci, a to vojenstva, zahraničnej politiky a financií pre dotovanie spoločných záležitostí. Zo štátnych výdavkov na krytie spoločných záležitostí znášalo Uhorsko 30 % a zo štátnych dlhov z obdobia pred vyrovnaním malo Uhorsko uhradiť 23,8 %. Prerokúvanie spoločných záležitostí a kontrola činnosti spoločných ministerstiev spadala do kompetencie tzv. delegácií, zložených zo 60 členov uhorského a 60 členov rakúskeho snemu.

Štátoprávnu stránku vyrovnania, pokiaľ išlo o spoločné veci, doplňovalo tzv. hospodárske vyrovnanie, na základe ktorého R - U malo spoločné colné územie, spoločnú valutu, spoločné štátnu banku a vnútorný voľný obchod. Dohoda o týchto spoločných hospodárskych záležitostiach platila na 10 rokov a po 10 rokoch sa znovu obnovovala na spoločnom rokovaní.

Reklama

R - m vyrovnaním r. 1867 sa vytvorili podmienky na dočasnú stabilizáciu vnútropolitických pomerov monarchie, ktorá prežívala od r. 1848 hlbokú vnútornú krízu. Buržoáznu revolúciu tak zavŕšilo zavedenie konštitučnej monarchie a nastolenie buržoázno - statkárskych záujmov obmedzených liberálnych ústav. Prvýkrát sa maďarským vládnucim triedam otvorila široká možnosť uplatniť svoje mocenské ambície a pretvoriť mnohonárodnostné Uhorsko na maďarský národný štát. Značná časť maďarských stredných statkárov na čele s Kolomanom Tiszom, obávajuca sa prílišnej hegemónie aristokracie v politickom živote krajiny, čomu napokon nasvedčovalo aj zloženie uhorskej vlády, vystúpila proti vyrovnaniu. Opozičná protideákovská snemová strana ľavého stredu, ktorú vytvoril Tisza, na jar 1868 žiadala vo svojom programe revíziu vyrovnania, najmä zrušenie delegácií a spoločných ministerstiev. Šovinizmus napokon ohlodal rozpory medzi Deákovou a Tiszovou stranou, ktoré už od r. 1875 fúzovali, a vytvorili Liberálnu stranu na čele s K. Tiszom, ktorá reprezentovala statkársko - kapitalistický blok a vládla v Uhorsku až do začiatku 20. st. Vydobyla si úplnú hegemóniu v parlamente a ovládla politický život v krajine. Menšia časť deákovskej strany a časť bojovných Tiszových stúpencov strednej ľavice, ktorí nesúhlasili s fúziou, vytvorili v parlamente opozičné frakcie.

Podstata štátneho a vládneho systému v Uhorsku

Maďarské vládnuce kruhy nadväzujúc na právnu kontinuitu s r. 1848 vybudovali v Uhorsku silne centralizovaný štátny aparát na čele so samostatnou uhorskou vládou. Vlastným riadiacim a výkonným orgánom štátnej moci v Uhorsku bolo uhorské kráľovské ministerstvo, ktoré spolu s korunovaným uhorským kráľom a chorvátskym bánom predstavovalo uhorskú vládu. Postavenie panovníka ako monarchu v systéme uhorskej vlády bolo značne oklieštené už tým, že na rozdiel od Predlitavska nemohol v zmysle ústavy vládnuť ani prechodne bez parlamentu. Kráľ menoval a odvolával ministerského predsedu a na návrh parlamentu aj ostatných členov vlády. Mohol predsedať vláde, zvolával, odročoval a rozpúšťal parlament, avšak na ďalšie schvaľovanie rozpočtu ho musel znovu zvolať. Návrhy zákonov schválené parlamentom nadobudli platnosť zákona len po ich podpísaní kráľom. Panovník bol tiež vrchným veliteľom armády, vypovedával vojnu, riadil priamo diplomatické služby, udeľoval tituly, milosť a pod. No aj v týchto veciach bol viazaný parlamentmi, resp. príslušnými ministerstvami alebo vládami.

Vláda, resp. ministerstvá vykonávali štátnu správnu moc prostredníctvo uhorskej správnej sústavy. Budovanie uhorskej verejnej správy po vyrovnaní nadväzovalo na starú feudálnu uhorskú právnu sústavu tzv. municipiálneho (župy a slobodné kráľovské mestá) zriadenia. Župy i naďalej ostali formálne samosprávnymi územnými jednotkami. Na územie dnešného SVK pripadalo 18 žúp, z čoho 10 pripadalo úplne, 6 väčšou časťou alebo polovicou a 2 menšou časťou svojho územia. R. 1867 bolo na SVK 24 SKM, ktoré boli ako samosprávne jednotky postavené na úroveň žúp. Podľa zákona z r. 1876 sa počet miest s municipiálnou správou znížil na SVK na 4. Boli to BA, KO, BS a KE, ostatné kráľovské mestá boli zaradené do kategórie miest so zriadeným magistrátom.

Vnútornú správu žúp a miest s municipiálnou právomocou riadil municipiálny výbor, ktorý vymenoval úradnícky aparát, navrhoval rozpočet, vydával municipiálne štatúty a mohol podávať rôzne politické a hospodárske návrhy i odvolania snemu vo vláde. Štátnu moc v župe a municipiálnych mestách reprezentoval hlavný župan, ktorý tu bol súčasne aj najvyšším funkcionárom. Okrem všeobecnej kontrolnej právomoci mal právo vetovať uznesenia municipiálneho výboru. Na návrh vlády ho do funkcie menoval priamo panovník a podliehal ministerstvu vnútra. Vedúcim funkcionárom úradného aparátu a výkonnej moci v župe bol podžupan volený župným výborom. Jeho zástupcom bol hlavný notár.

Priamymi vykonávateľmi župnej a cez župy i štátnej správy boli okresné slúžnovské úrady na čele s hlavným slúžnym, ktorého ustanovoval župný výbor. Slúžnovské okresy nemali osobitnú samosprávu. Na roveň okresov boli postavené mestá so zriadeným magistrátom, ktoré mali vlastné mestské zastupiteľstvo ako samosprávny orgán. Najnižšou zložkou žúp, podliehajúcou priamo slúžnovským okresným úradom, boli vo veľkých obcach obecné, pre menšie obce obvodné notariáty. Notári boli síce úradníkmi obcí, volenými na doživotie obecnými zastupiteľstvami, ale fakticky boli vykonávateľmi štátnej moci, kontrolujúc hospodársku a politickú činnosť obecných zastupiteľstiev a obecného predstavenstva na čele s richtárom.

Istým medzičlánkom štátnej kontroly v župách bol verejnosprávny výbor, zriadený r. 1876, ktorý koordinoval prácu štátnych, rezortných a správnych úradov s prácou a právomocu municípií. Z kompetencie župnej správy boli vyňaté stredné školy a podriadené kontrole kráľovským hlavným riaditeľstvám a štát si zabezpečil prostredníctvom kráľovských školských inšpektorov aj dozor nad nižším školstvom. Postupne štát prebral od žúp aj kontrolu na staviteľstvom, lesmi, priemyselnými a pľn. inšpekciami. Hospodárenie so štátnymi financiami zabezpečovali po ministerstve finančné riaditeľstvá a daňové úrady. Sústavu priamych daní, ktorá sa členila na pozemkovú a zárobkovú daň, upravoval zákon z r. 1875. Mocensky sa režim opieral o spoločnú c. a k. armádu s nemeckým veliacim jazykom a o uhorskú a chorvátsku domobranu s maďarským a chorvátskym veliacim jazykom, ktoré boli od r. 1868 založené na všeobecnej brannej povinnosti u pozemných vojsk na 3 a námorníctva 4 roky.

Dôležitým aktom u. zákonodarstva po vyrovnaní bolo uzákonenie občiansko - demokratickej zásady rovnosti občanov pred zákonom a oddelenie súdnictva od politickej správy. Táto rozluka však nebol dôsledná, pretože obciam, správnym a politickým orgánom sa ponechala istá trestná právomoc. Na základe zákonných opatrení z r. 1871 sa zriadila sieť okresných súdov a v župách kráľovské súdne stolice (sedrie) ako prvoinštančné súdy. Súdom druhej inštancie bola kráľovská tabuľa v Budapešti. Najvyšším súdom v krajine tiež so sídlom v Budapešti bola Uhorská kráľovská kúria.

Zákonmi o vyrovnaní sa v U. akceptoval zastupiteľský a volebný poriadok uzákonený v marci 1848. Na jeho základe sa uskutočnili voľby do parlamentu r. 1869. Nový zákon len v nepatrnej miere rozširoval možnosť získať volebné právo pre hospodársky silnejúce vrstvy buržoázie. Ženám sa i naďalej volebné právo nepriznalo. Bez ohľadu na príjmy a majetkový cenzus sa volebné právo priznávalo členov Maďarskej akadémie vied, profesorom, akademickým umelcom, vedcom, advokátom, verejným notárom, lekárom, lekárnikom, diplomovaným gazdom, lesníkom a baníkom, ďalej farárom, kaplánom, obecným notárom a učiteľom. Viazanie volebného práva na vysoký majetkový, daňový a vzdelanostný cenzus alebo z feudalizmu zdedené privilégiá bolo jedným z dôležitých prostriedkov na zabezpečenie triednomocenského diktátu a samovlády statkársko - buržoázneho bloku maďarských vládnucich tried v U. Takto existujúci u. parlamentarizmus nemal nič spoločného s ľudovým zastupiteľstvom, ako ho vtedajší režim nazýval. Práve naopak, cenzus vylučoval veľkú väčšinu obyvateľstva z používania základných demokratických práv, akým je volebné právo. Napr. v BA sa volebné právo priznávalo len 5,5 % obyvateľom.

Ďalším nástrojom obmedzovania volebného práva bola tzv. volebná geografia, t. j. rozdelenie volebných okresov nie podľa počtu obyvateľov, ale podľa počtu oprávnených voliť, čím medzi jednotlivými volebnými okresmi vznikali veľké disproporcie.

Hlavným prostriedkom vplyvu na voličov bola pálenka a guláš alebo úradný nátlak či brachiálna moc. Voľby neboli tajné, každý volič musel verejne pred volebnou komisiou uviesť za koho hlasuje.

Reklama

U. snem sa skladal z 2 komôr, z hornej a dolnej snemovne. Dolnú snemovňu tvorili poslanci volení na základe volebného zákona, zatiaľ horná snemovňa bola reprezentatívnym zborom. Neobsadzovala sa voľbami, ale podľa rodových výsad a funkcií. Právomoc oboch komôr snemu bola rovnaká.

Aký bol vrchnostenský orgán, t. j. parlament, také museli byť aj zastupiteľstvá nižších samosprávnych celkov v župách, mestách a obciach, aby sa zachovala vnútorná harmónia triednej a nacionálnej nadvlády maďarských vládnucich tried. Predstaviteľom a nositeľom župnej samosprávy boli župné výbory - zastupiteľský orgán - ½ menovaných (tzv. virilisti - príslušníci majetných tried, ktorí v danej župe platili najviac priamej štátnej dane) a ½ volených zástupcov. Podobné zloženie mali aj mestské a obecné zastupiteľstvá. Do župného výboru mohol byť zvolený len ten obyvateľ župy, ktorý spĺňal podmienky predpísané zákonom pre voľbu poslancov do krajinského snemu. Viazanie slobody tlače na kauciu a lojálnosť režimu, obmedzovanie práva zhromažďovania a spolkového života.

Zoznam použitej literatúry:
PODRIMAVSKÝ, Milan a kol.: Dejiny Slovenska 3. Bratislava : Veda, 1992. 831 s.

Přidejte se k nám

Věříme, že mezi Vámi jsou lidé s různými zájmy a zkušenostmi, kteří by mohli přispět svými znalostmi a nápady. Pokud máte rádi vojenskou historii a máte zkušenosti s historickým výzkumem, psaním článků, editací textů, moderováním, tvorbou obrázků, grafiky nebo videí, nebo prostě jen máte chuť se zapojit do našeho unikátního systému, můžete se k nám připojit a pomoci nám vytvářet obsah, který bude zajímavý a přínosný pro ostatní čtenáře.

Zjistit více