Rusko od smrti Ivana IV. po prvého Romanovca

Autor: Ján Kovačič 🕔︎︎ 👁︎ 30.285

Vládna komisia zriadená Ivanom IV., aby pomáhala Fjodorovi (tzn. vládla jeho menom) sa mení na formálny prívesok cárskej moci. Skutočným vládcom a zemským správcom - ktorého počúva bez odporu a pokorne aj „cár celej RusiFjodor - sa stáva niekdajší člen osobnej stráže Ivana IV. a od r. 1581 bojar Boris Godunov. Svojimi schopnosťami a inteligenciou ďaleko prevyšoval svoje okolie. Za 14 rokov svojej spoluvlády s cárom Fjodorom riadil krajinu tak, že si získal uznanie pre svoj „veľmúdry a najvyššie uvážlivý rozum“. Patril síce k významnému rodu moskovských bojarov, ale nemohol svojou urodzenosťou súperiť s veľmožmi, ktorí svoj pôvod odvodzovali od Rjurikovho rodu. Bol a zostal pre nich obyčajným cárskym favoritom a povýšencom.

Prestože Godunov bol a po celý život zostal negramotný, jeho schopnosti vladnuť boli vynikajúce a aj jeho odporcovia ich uznávali. Zároveň mu však nedôverovali a podozrievali ho z toho, že je schopný akejkoľvek zloby. A zrejme skutočne bol. V Borisovi Godunovovi sa triezvy rozum vladára spojil s úplným nedostatkom akýchkoľvek morálnych zásad tam, kde bola alebo mohla byť ohrozená jeho moc. Nakoniec ho podozrievali zo všetkého. Aj z tých činov, ktoré nespáchal proste preto, že k nim nemohol mať žiadny dôvod, alebo ich ani spáchať nemohol.

Reklama

K jednému z týchto činov však vážny dôvod mal. Bola to smrť druhého z cárskych synov - vtedy 8 - ročného Uara - Dimitrija - ktorý zomrel za podivných okolností vo svojom údele v Ugliči v máji r. 1591. Dodnes sa nevie, čo sa vtedy odohralo. O malom cárovičovi sa síce vedelo, že trpí epilepsiou, ale málokto bol vtedy ochotný uveriť, že si neplnoletý Ivan v záchvate sám podrezal hrdlo. Zrejme všetci boli presvedčený o tom, že cárovič bol zavraždený. A prvým, na koho padlo podozrenie bol Boris Godunov. Ten preto - v snahe vylúčiť akékoľvek dohady - vyslal do Ugliča vládnu komisiu na čele s jeho čelným oponentom bojarom Vasilijom Šujským. Komisia dospela k záveru, že cárovič sa sám podrezal, a patriarcha Iov potvrdil jej zistenie. Tým bola podivná smrť Dimitrija odložená ad acta. Nikto netušil, že onedlho cárovič „vstane z mŕtvych“ a rozpúta boje o zápasy, ktoré ohrozia samotnú existenciu Moskovského štátu.

Ako zemský správca si bol Boris Godunov vedomí nebezpečia, ktoré so sebou prinášal feudálny egoizmus šľachty, a hľadal spôsoby, ako vymedziť práva a povinnosti roľníkov.

Dnes, s odstupom 4 storočí, je zemské správcovstvo Borisa Godunova posudzované skôr pozitívne. Dokázal spojiť svoje mocenské záujmy so záujmami krajiny a v r. 1589 presadil povýšenie moskovského metropolitu na patriarchu (tým sa stal jeho priateľ a spojenec Iov), čím vymanil ruskú pravoslávnu cirkev zo závislosti od Konštantínopolu. Dokázal tiež uplatniť svoje diplomatické schopnosti a uzavrieť na 15 rokov prímerie s Poľskom (1587) a „večný mier“ so Švédskom (1595). Rusku boli vrátené oblasti stratené počas livonskej vojny a znovu bol získaný prístup k Fínskemu zálivu. Krajina zažila po hrôzovláde Ivana IV. kľud a usporiadanú vládu. Prirodzeným záverom Godunovovej správy krajiny preto bolo, že krajinský snem, ktorému predsedal patriarcha Iov, ho po smrti bezdetného Fjodora - po tom, čo mu cárovná Irina (sestra Borisa Godunova) predala vládu a uchýlila sa do kláštora - zvolil za cára.

Boris Godunov

Po smrti Fjodora (v januári 1598) sa rúca nedotknuteľná, po storočia utužovaná autorita panovníkov Rjurikovho rodu. Nový cár Boris Godunov síce preukázal svoje schopnosti vládnuť, ale to bolo málo. Svojim nástupom na trón Godunov pobúril silné bojarské rody. Považovali sa za autentických dedičov moskovského trónu, ktorého sa zmocnil cársky obľúbenec, ktorý sa s nimi urodzenosťou nemohol merať.

Godunov, o ktorého necnostiach kolovalo už v dobe, keď bol zemským správcom mnoho povestí, sa stal terčom útoku bojarskej opozície, v ktorej čele stál knieža Vasilij Šujskij. Cár Boris poslal síce Šujského do vyhnanstva, stíhal aj iných veľmožov (iných naopak odmeňoval) a snažil sa udeľovaním hodností bojarskú opozíciu umlčať, avšak márne. Bojari však neboli jedinou hrozbou Borisa Godunova, proti nemu akoby sa postavila i sama príroda. Rusko postihlo v r. 1600 a v nasledujúcich rokoch sucho a mrazy. Cena obilia stúpla na desaťnásobok. Otvorenie cárskych sýpok a rozdávanie obilia hladujúcim len na krátky čas oddialilo katastrofu, ktorá vrcholila v r. 1601 - 1603 strašným hladomorom, pri ktorom ľudia utekali z dedín do miest, kde však rovnako nachádzali neodvratnú smrť. Len v Moskve vtedy pochovali 120 000 obetí hladu.

Na konci r. 1603 sa Moskva ocitla v obkľúčení bánd, ktoré lúpili zásoby, vezené do hladujúceho mesta. Cárske vojsko síce tieto hordy porazilo a ich vodca Chlopok bol obesený v Moskve, ale toto lúpenie, vyvolané predovšetkým zúfalstvom hladujúcich mužov, bolo znamením hlbokej krízy, ktorá mala čoskoro prerásť vo všeobecný rozvrat, ktorému už Boris Godunov nedokázal čeliť.

Zrejme ťažko sa už bezpečne zistí, kam až siahala rozhodnosť bojarov zvrhnúť Borisa a nepripustiť vládu dynastie Godunovových, ale mnohé svedčí o tom, že práve oni stáli pri zrode a všemožne podporovali šírenie povesti o tom, že syn Ivana IV. Dimitrij Ugličský nezomrel a že sa ujme vlády a zvrhne uzurpátora trónu, Borisa Godunova. Mnoho nepriamych dôkazov svedčí o tom, že moskovská bojarská opozícia dokonca vybrala a pripravila toho, kto mal v úlohe ugličského cároviča vystúpiť - zbehlého mnícha Grigorija Otrepjeva.

Lžidimitrij I. (Grigorij Otrepjev)

Ešte predtým, než pritiahol do Kyjeva, sa v júni 1604 sobášom s Marínou (dcérou poľského magnáta Mniška, ktorý mu pomohol) zaviazal, že po ovládnutí trónu vyplatí Mniškovi milión zlatých a dá mu do dedičnej držby Smolenské a Severské kniežatstvo. Mnišek sústredil 1600 žoldnierov, s ktorými sa vypravil v auguste 1604 Lžidimitrij na východ, k Dnepru. V Rusku sa verilo, že ugličský cárovič žije a že má naprirodzené schopnosti.

Reklama

Preto keď „cár Dimitrij“ pritiahol v októbri 1604 do Kyjeva, pripojili sa k jeho oddielu tisíce kozákov a táto sila narastala spolu s tým, ako postupoval ďalej. Brány miest sa mu otvárali bez boja a katastrofu Godunovovej vlády dovŕšil prechod jeho vojvodcu Basmanova na stranu samozvanca.

Úspech ťaženia na Moskvu bol naviac uľahčený smrťou cára Borisa v apríli 1605. V Moskve bol síce za nového cára prehlásený jeho 16 - ročný syn, Fjodor Godunov, ale nestála za ním žiadna skutočná sila. Už začiatkom júna 1605 bol Fjodor II. zvrhnutý a po niekoľkých dňoch - aj so svojou sestrou - uškrtený. Do Moskvy vstupuje „cár Dimitrij I“, ktorý bol 21. júla 1605 slávnostne korunovaný. Z významnejších osobností sa proti samozvancovi postavil len patriarcha Iov, ktorého „cár Dimitrij I“ poslal do kláštora.

Grigorij Otrepjev dosiahol svoj cieľ, ale zároveň tým podpísal svoj ortieľ. Mnohí veľmoži ho poznali a vedeli, o koho ide. Podporovali ho, aby sa zbavili Godunovových. Teraz prišla rada na neho.

Lžidimitrij I. bol nepochybne inteligentný a snažil sa získať si populárnymi činmi a štedrosťou podporu bojarov a moskovského ľudu. Avšak ako každý dobrodruh bol predovšetkým hrdinom okamihu, majstrom improvizácie. Schopnosť dlhodobejšieho domýšľania svojich činov mu bola odoprená. Pretože sa snažil zabudnúť na to, čo v Poľsku nasľuboval, nemohol sa svojich záväzkov a svojich poľských spojencov len tak zbaviť. Tí však boli v Moskve prijímaní s krajnou nevraživosťou - všetci, ktorí nevyznávali „jedinú pravú vieru“ - pravoslávie, boli ľudia nečistí, kacíri. A s týmito heretikmi sa Dimitrij stýkal a naviac nedodržoval dávne zvyky, ktoré cárovi ukladal pravoslávny rítus.

Nadšenie, s ktorým bol v lete r. 1605 vítaný, bolo rýchlo zabudnuté a šírili sa povesti, že vlastne ani nie je skutočným Dimitrijom, ale podvodníkom. Neschopný pochopiť hroziace nebezpečenstvo usporiadal Grigorij Otrepjev 8. mája 1606 veľkolepú cársku svadbu s „kacírskou děvkou“ (ako sa o nej v Moskve hovorilo) Marínou Mniškovou. Krátko na to, 17. mája, vtrhol dav podporovaný bojarom Vasilijom Šujským a ďalšími veľmožmi do Kremľu.

Dimitrij - Otrepjev sa snažil zachrániť skokom z okna cárskeho paláca, ale pri páde sa zranil. Neschopný utekať a bránený len hŕstkou ukrajinských strelcov bol pobitý a jeho telo vystavené na Červenom námestí, aby sa ľud mohol presvedčiť, že je skutočne mŕtvy. Potom bol síce pochovaný, ale ľudová povera v nadprirodzené schopnosti cára pôsobila ďalej. Keď na druhý deň po jeho smrti náhle udrel v Moskve mráz, mnohí verili, že sa takto Lžidimitrij mestu mstí. A tak jeho telo vykopali a spálili, prach nabili do dela a vystrelili smerom, odkiaľ prišiel. Povstanie, pri ktorom bol zvrhnutý Lžidimitrij I., vyvrcholilo pobitím Poliakov (nad 1200), ktorí s ním prišli do Moskvy.

Smuta, doba bojov a zmätkov

Inšpirátor prevratu zvrhnutia samozvanca - ktorému pôvodne sám pomáhal zmocniť sa trónu - bojar Vasilij Šujskij, bol síce 1. júna 1606 v Uspenskom chráme korunovaný, ale cárska autorita bola v troskách. Tak snaživo ju ničil, že vo chvíli, keď sa sám stáva cárom, ocitá sa uprostred všeobecného zmätku bez vážnosti a úcty.

Reklama

Vedeli o ňom, že je „skôr chytrý než múdry“, a nepomohlo ani to, že pri vstupe na trón skladá prísahu, že bude vládnuť spolu s bojarmi, trestať len tých, ktorí budú verejne usvedčení zo zlých činov, a nebude konfiškovať majetok previnilcov. Neverili mu - a nemýlili sa. Nič z toho nehodlal splniť. Hovorilo sa o ňom ako o polocárovi, cárkovi, a skutočne ním bol. Až do r. 1610, keď bol zvrhnutý, bol Šujskij takmer zajatcom v nekľudnej Moskve, zatiaľ čo sa krajina zmietala v búrkach a zmätkoch.

Už v auguste 1606 prepuká v Putivle roľnícke povstanie na čele s Ivanom Bolotnikovom, ku ktorému sa pridávajú kozáci spoločne tiahnú cez Jelec a Kalugu do Tuly. Ich cieľom bola Moskva. Bolotnikov síce do Moskvy nedošiel (bol porazený a zajatý v Tule v novembri 1607 a krátko na to oslepený a utopený), ale povstanie, v ktorého čele stál, bolo novým pokračovaním občianskej vojny - smuty.

Vieme, že medzi ľudom sa verilo, že cár môže zomrieť prirodzenou smrťou, ale nemôže byť zabitý. Preto sa neverilo správam z Moskvy o potupnom konci „cára Dimitrija“ a panovalo všeobecné očakávanie, že sa znovu objaví a obsadí trón. Ivan Bolotnikov začal povstanie práve v jeho mene.

V r. 1608 - už po porážke Bolotnikova - sa tento očakávaný „cár“ skutočne objavuje a tiahne s podporou poľského žoldnierskeho vojska k Moskve. Nový samozvanec (Lžidimitrij II.) však už nebol prijímaný s takou spontánnou dôverou ako jeho predchodca. Moskva mu neotvorila svoje brány a jeho ťaženie uviazlo v Tušine (jeho odporcovia ho preto nazývali „tušinským zlodejom“).

S Lžidimitrijom II. šli síce k Moskve za korisťou aj mnohí Poliaci, avšak na vlastnú päsť. Kráľ sledoval iné ciele. Žigmund III. (poľský kráľ) vyjednával s moskovskými hodnostármi o zvrhnutí „cárikaŠujského i poprave Lžidimitrija II. a o voľbe 16-ročného poľského kráľoviča Vladislava za cára. V skutočnosti sa sám Žigmund III. chcel stať ruským cárom. Na podporu svojich stúpencov v Moskve poslal vojsko, ktoré obsadilo Kremľ. Šujskij bol v r. 1610 zvrhnutý a vydaný do Poľska (kde zomrel). Lžidimitrija II. zabila jeho vlastné stráž, ale poľský zámer ovládnuť cársky trón narazil na rastúci odpor celej krajiny.

Zatiaľčo Moskva, politické a mocenské centrum krajiny, bola v rukách Poliakov, zasiahla svojim vplyvom cirkev a patriarcha Germogen vyzval k záchrane viery a Rusi. V r. 1611 - 1612 sa pod velením mladého a bojovného kniežaťa Požarského zhromaždila domobrana, ktorá obliehala Moskvu.

Žigmund III., tiahnúci v októbri 1612 na pomoc svojej posádke v Moskve, bol pri Volokamsku porazený a osud 7000 Poliakov, obkľúčených v moskovskom Kremli bol spečatený. Keď zjedli posledného koňa, došlo na krysy a nakoniec aj na kanibalizmus. V novembri 1612 sa poľská posádka vzdala. Smuta skončila. Po 8 rokoch bola krajina zmietaná vo vyčerpávajúcich bojoch, pri ktorých bolo spustošených a zaniklo v mnohých oblastiach centrálnej Rusi 9/10 roľníckych usadlostí. V Rjazaňskej oblasti pripadalo na jednu usadlosť, ktorá prežila, 22 pustých budov - domov. Smutou platilo Rusko za to, že samoderžavie Ivana Hrozného úplne vylučovalo spoluúčasť bojarov a šľachty na správe krajiny. Keď vymrela dynastia Rjurikovcov, nemalo Rusko spoločenské sily, ktoré by chápali a prijímali zodpovednosť za osudy krajiny. Presne to im samoderžavie odopieralo a keď zmizlo, nevedeli čo si počať.

Prvý Romanovec

Jedinou skutočnou autoritou, ktorá si zachovala v chaose a zmätkoch smuty vplyv a vážnosť v spoločnosti, bola cirkev. Z jej podnetu sa schádzajú zástupcovia miest a miestny vojvodovia, lepší ľudia a šľachta, ktorá práve bola na krajinskom sneme (sobore), ktorý mal dať krajine cára.

Väčšina snemu odmietla cudzie kandidatúry a bola rozhodnutá vybrať panovníka z ruských kniežacích rodov. Už 21. februára 1613 bol zvolený 16-ročný Michail Romanov. V dobe smuty sa pre svoju mladosť nemohol pridať k žiadnej zo súperiacich strán a nemohol sa kompromitovať. Romanovci, spriaznení s dynastiou Rjurikovcov, sa mohli oprieť aj o autoritu hlavy svojho rodu, metropolitu Filareta (ktorý bol v dobe voľby svojho syna za cára v poľskom zajatí). Nehľadali najschopnejšieho, ale najvhodnejšieho kandidáta: „Michail Romanov je mladý“ - písal F. Šeremetev kniežaťu Golicynovi do Poľska - „rozumom nedospelý a nám bude vhodný“.

Cár Michail tieto očakávania nesklamal. Nemiloval rázne činy a ani by ich nemohol presadzovať. Krajina bola spustošená, cárska pokladňa zápasila s nedostatkom financií a naviac musela spočiatku čeliť pokusom poľskej koruny o uznanie nároku kráľoviča Vladislava na moskovský trón. Vladislav sa v apríli 1617 dokonca pokúsil presadiť svoje nároky vojenskou silou. Bol však odrazený a v r. 1618 bolo s Poľskom uzavreté tzv. Deulinské prímerie, ktorým sa Rusko vzdalo Smolenska a ďalších miest. Zároveň však boli z Poľska prepustení čelní ruskí veľmoži, ktorí tu boli držaní ako rukojemníci, medzi nimi aj Filaret. Ten sa stáva patriarchom a spoluvládcom mladého cára Michaila. Cárska moc získala na vážnosti a upevnila sa.

Do počiatku vlády prvého Romanovca spadá udalosť, ktorou sa uzavrel dramatický príbeh Maríny Mniškovej. Tá sa síce zachránila pri kremeľskom pogrome r. 1606, pri ktorom bol zabitý Lžidimitrij I., ale svojmu osudu nakoniec neunikla. Keď sa objavil Lžidimitrij II., „poznala“ v ňom svojho manžela a prešla k nemu. Po jeho smrti bola zajatá a priviedli ju do Moskvy. Jej 3-ročný syn, „cárovič“ Ivan - pohrobok Lžidimitrija II. - bol obesený a ona sama skončila vo väzení (podľa niektorých správ bola utopená).

Rusko sa líši svojimi dejinami od bežných dejín európskych štátov tým, že svoju cestu dejinami si vyšliapalo samo. Z niekdajšieho vazala chánov sa Moskva stala postupne (v 16. - 19. st.) univerzálnym dedičom, pánom a vládcom celého niekdajšieho tatárskeho chanátu. Národný štát Veľkorusov prekročil v 2. polovici 16. st. hranice územia svojho etnika a nastúpil cestu vytvárania mnohonárodnej ríše. V európskom 16. st. má svoj počiatok viera a rozum a príklon k racionalizmu, v ruskom 16. st. dominuje zbožšťovanie panovníka, pasivita a odovzdanosť do vôle „vyššej moci“. Proti víťazne nastupujúcemu európskemu individualizmu triumfoval v Rusku kolektivizmus a presvedčenie o neobmedzených možnostiach veľkého štátu, ktorý od tej doby do konca 19. st. pripájal v priemere každý deň územie o rozlohe 90 km2.

Rusko neprežilo a nemá vlastnú historickú skúsenosť renesancie, snáď najdynamickejšieho obdobia v dejinách európskej civilizácie. Nevydalo sa na túto cestu spolu s ostatnou Európou, ale šlo svojou vlastnou cestou. Tento jeho rozchod s hodnotami vyznávanými v ostatnej Európe mal a má hlbšie významy v ich vzájomnom vzťahu ako historické opozdenie, spôsobené do značnej miery nadvládou Tatárov. Zaostávanie sa dá dobehnúť. Avšak medzi protichodnými hodnotovými orientáciami kompromis možný nie je. Rusko delila od zvyšku Európy od polovice 11. st. aj cirkevná schizma, ktorou sa vtedajší kresťanský svet rozpadol na západný katolicizmus a východnú grécku cirkev, pravoslávie. Všetky pozdnejšie pokusy o opätovné spojenie oboch častí kresťanstva stroskotali a ich vzájomné odlišnosti sa naopak prehlbovali. Európska civilizačná sféra sa tak rozdelila na 2 veľké, značne odlišné oblasti. Hranica medzi kresťanstvom a pravoslávím sa nestala len vieroučnou, ale aj civilizačným predelom medzi európskym západom a východom.

Zoznam použitej literatúry:
ŠVANKMAJER, Milan. a kol.: Dějiny Ruska. Praha : Nakladatelství Lidové noviny, 2002. 560 s. ISBN 80-7106-183-2.

Přidejte se k nám

Věříme, že mezi Vámi jsou lidé s různými zájmy a zkušenostmi, kteří by mohli přispět svými znalostmi a nápady. Pokud máte rádi vojenskou historii a máte zkušenosti s historickým výzkumem, psaním článků, editací textů, moderováním, tvorbou obrázků, grafiky nebo videí, nebo prostě jen máte chuť se zapojit do našeho unikátního systému, můžete se k nám připojit a pomoci nám vytvářet obsah, který bude zajímavý a přínosný pro ostatní čtenáře.

Zjistit více