Bratríci

Autor: Radoslav Turik 🕔︎︎ 👁︎ 46.086

(Následujúci článok je skrátenou verziou práce dvoch študentov 3. ročníka gymnázia v Humennom Stanislava Matejku a Martina Homroka, ktorým som mal tu česť robiť konzultanta. Práca sa umiestnila na 4. mieste celoštátnej prehliadky SOČ v školskom roku 2006/07 v kategórii História. Článok vznikol iba technickými úpravami, v texte upravy neboli vykonané. Tento článok publikujem zo súhlasom oboch autorov.)

Bratrícke hnutie tvorili najmä zvyšky husitských vojsk, ktoré sa na naše územie dostali po porážke husitského hnutia v bitke pri Lipanoch 30. mája 1434 . Bývalí roľníci, privyknutí bojovať sa odmietli vrátiť domov, ale keďže už nemohli ostať v Čechách rozhodli sa prísť na Slovensko.

Reklama

Tu väčšina z nich vstúpila do armády Jána Jiskru (na Slovensko prišiel v roku 1440, po smrti kráľa Albrechta Habsburského), ktorý neskôr vstúpil do služieb kráľovnej Alžbety, matky nedospelého Ladislava V. Pohrobka. Druhá skupina prešla na východné Slovensko, kde sa pridávali k menším husitským jednotkám, ktoré sa tu držali od čias spanilých výprav. Tí plienili mestá, kláštory a všetko čo im prišlo pod ruky.

V tej dobe sa o to kráľovský dvor nezaujímal, lebo mal plné ruky práce s udržaním si moci. Žoldnieri Jána Jiskru sa stali silou v rukách kráľovnej Alžbety. Tá sa snažila získať trón pre svojho syna. Musela oň však bojovať s poľským kráľom Vladislavom Jagelovským. Ten však 10. novembra 1444 v bitke pri Varne padol v bojoch proti Turkom a tak uhorský snem prijal za právoplatného kráľa Ladislava Pohrobka. Ján Jiskra bol vtedy zvolený za jedného zo siedmych kapitánov Uhorska (jedným z nich bol aj Ján Hunyady, počas boja o trón bol na strane Vladislava).

Hunyady neskôr využil svoj silný vplyv na kráľa a presvedčil ho, aby Jiskru zbavil všetkých postov v Uhorsku. Sám sa stal potom v roku 1446 miestodržiteľom. V Uhorsku sa začal konflikt o moc medzi Jiskrom a Hunyadim. Toto súperenie trvalo takmer 7 rokov. Jiskra bol nakoniec zbavený majetkov a odišiel z Uhorska. Nechal tam však svoje žoldnierske vojsko. To stratilo veliteľa a ešte k tomu už dlhú dobu nedostávali jeho vojaci žold. Ostali im však v rukách hrady a mestá, ktoré ovládli ešte v Jiskrových službách. Jeho bývalé jednotky sa postupne začali pridávať k bratríkom, ktorým už v tej dobe velil Jiskrov bývalý kapitán Petr Aksamit z Kosova. Stali sa nezávislou silou, ktorú nikto nemohol poraziť. Postupne sa k hlavnému hnutiu pridávali aj Ján Taláfuz, Ján Valgatha a Peter z Radkova. Podľa toho, že sa medzi sebou nazývali bratmi, vzniklo ich pomenovanie bratríci.

Tí začali postupne dobývať stále viac hradov a miest. „Obchodovali“ s nimi. Najprv nejaké mesto ovládli, potom ho za odstupné prenechali bývalej správe. Už ani Jiskra, ktorý bol po vyhrotení situácie v rokoch 1453 – 1454 do Uhorska opäť povolaný, ich nedokázal zastaviť.

Až nový kráľ Matej Hunyady zvaný Korvín sa im dokázal postaviť. Uhorský snem ho zvolil 1. januára 1458 za uhorského kráľa. Snažil sa vybudovať jednotnú a silnú monarchiu preto sa dostal do sporu s Jiskrom a bratríkmi. Jiskra dokonca ponúkol uhorskú korunu poľskému kráľovi Kazimírovi, no ten ju neprijal.

Po Jiskrovom odchode sa Korvín pustil do likvidácie bratríckych táborov. Touto úlohou poveril Šebastiána Razgonyiho. Zvolil ho kapitánom horného Uhorska. Jeho vojsko malo od začiatku úspechy, no definitívnym zvratom bola bitka pri Blatnom Potoku 21. mája 1458, kde bratrícke hnutie utrpelo silnú porážku. Padol tu aj ich veliteľ Petr Aksamit. Po ňom už nebol nik komu by sa bratríkov podarilo dostať pod jednu správu a tak boli ľahkou korisťou pre vojská kráľa Mateja. Roku 1462 padol aj hrad Richnava s jedným z posledných významných veliteľov Jánom Taláfusom. Posledným vzdorom bratríkov bola bitka pri Veľkých Kostoľanoch, kde Matej Korvín porazil kapitána Jána Švehlu. Od tohto obdobia nastáva úplný rozvrat bratríckeho hnutia. Neskôr ich vidieť už v službách cudzích panovníkov i u samotného Mateja Korvína.

Ideológia bratríkov prešla značným vývojom. Jej základy môžeme hľadať v husitskej ideológii, odkiaľ sa zachoval spôsob ich vnútornej hierarchie (demokratické zásady, spoločné vlastníctvo) i samotné pomenovanie. Po bitke pri Lipanoch sa husitstvo ako organizovaný boj za reformu cirkvi a proti feudalizmu zaniklo. Morálne hodnoty začali postupne upadať. Jemný náznak pôvodného učenia možno vidieť už len v tom, že prvými obeťami bratríkov na Slovensku sa stali kláštory (Hus hlásal, aby sa cirkev vzdala majetkov). V rokoch 1447 – 1448 došlo k vyplieneniu kartuziánskych kláštorov v Lechnici a v Letanoviciach potulnými bratríkmi. No je otázne, či to bolo z presvedčenia alebo len vedeli, kde ich čaká najväčšia korisť. Formálne však stále vystupovali ako šíritelia husitstva a reformácie.

Reklama

Tá časť husitov, ktorá vstúpila do služieb Jána Jiskru a k bratríkom sa pridala až neskôr mala po ideologickej stránke podobný vývoj. Jiskra nijak nebránil šíreniu husitstva vo svojom vojsku, a tak sa mohlo voľne rozširovať. Kedže im však neplatil žold (alebo len veľmi zriedkavo) aj oni sa uchyľovali k rabovaniu. Po Jiskrovom odchode sa väčšina jeho vojska pridala k svojim „bratom“, kde v tejto činnosti pokračovali.Po nástupe Petra Axamita za hlavného kapitána bratríkov už nepozorovať žiadne vznešenejšie ideály. Išlo už len o zabranie čo najväčšieho územia a a získania majetku. Boj o moc a peniaze pokračoval aj po Jiskrovom odchode.

Faktom tiež je, že týchto bývalých vojakov nemal kto platiť a ak sa nechceli vrátiť k svojmu pôvodnému povolaniu roľníkov nezostávalo im nič iné, len plienenie. Nemohli ani vstúpiť do kráľovského vojska, pretože v tom čase vládla medzi kráľovským dvorom a bratríkmi veľká nevraživosť, ktorá sa prejavovala v častých popravách po prehratých bitkách. Táto možnosť sa stala realitou až v samotnom konci pôsobenia bratríckeho hnutia, kedy ich Matej Korvín pričlenil k svojej armáde.Pôsobenie bratríkov malo vplyv na všetky vrstvy spoločnosti v hornom Uhorsku. Ovpyvnili život každého obyvateľa, či už sa dostali s nimi do priameho styku alebo nie.

Bratrícke hnutie spôsobovalo obrovské materiálne škody všade, kde sa objavilo. Nájazdy na kláštory, mestá a dediny boli pre nich jediným zdrojom peňazí, potravín a vôbec celého živobytia. V rôznych dobových dokumentoch týchto bojovníkov popisujú ako zbojníkov, lúpežníkov a lotrov. Títo bojovníci, ktorí kedysi v Česku bojovali proti križiakom, ktorí vyhrávali ťažké boje boli teraz nútení podlo ožobračovať okolie aby mohli sami prežiť. Pod vedením Jána Jiskru z Brandýsa bola ich situácia pomerne dobrá, pretože dostávali žold a tak sa nemuseli znižovať k takým činom, ako je plienenie chudobných dedín, hoci to nevylučuje, že to robili aj predtým. Po odchode Jiskru však už neexitovalo nič, čo by im bránilo takto si zabezpečovať príjem. Hoci najväčší zisk mali určite z útokov na mestá či kláštory, nevynechali ani vidiek. Bolo to aj z toho dôvodu, že malé skupinky neboli schopné zaútočiť na opevnené obydlia. A tak bratríci nemali najlepšiu povesť u obyvateľov vidieka. Sedliaci ich pokladali za rovnakú hrozbu ako už predtým Tatárov.

Na Slovensku sa však našli aj takí, ktorí ich podporovali, či dokonca sa k nim pridávali. Bolo to hlavne z ideologického dôvodu. Bratríci totiž, napriek tomu akým spôsobom žili, predsa len hlásali rovnosť a bratstvo. Bolo to vidieť aj v ich organizácii. Napríklad pri rozhodovaní či volení kapitána medzi nimi fungovala tzv. vojenská demokracia. Nebolo to však len z ideologického dôvodu. Život sedliaka bol v stredoveku veľmi ťažký. Každú chvíľu boli poddaní vydieraní niekym iným. Raz svojim pánom, inokedy duchovnými alebo cudzími lúpežníkmi ako boli aj bratríci. Keď v takomto postavení videli život, akým si žili bratríci, teda žoldnieri, muselo sa im to páčiť viac ako ich vlastný spôsob života v porobe.

Na východnom Slovensku vypuklo v období pôsobenia bratríkov v r.1447 - 67 roľnícke povstanie. Dozvedáme sa o tom z listu taverníka Jána Perényiho, ktorý posielal z Trebišova rade mesta Bardejova 28. októbra 1456. Niektorí historici tvrdia, že toto povstanie spôsobili práve bratríci. Vyvolávali vraj na majetkoch šarišských magnátov vzburu, využívajúc nenávisť a nespokojnoť voči pánom. Neexistujú na to ale žiadne priame dôkazy. Títo povstalci sa neskôr pridávali k potulným skupinám bratríkov a spolu s nimi plienili majetky patriciátu a napádali obchodné karavány4. Jednou výhodou bratríkov bolo, že boli Česi, teda jazykovo a kultúrne podobní obyvateľstvu na hornom Uhorsku. Boli tu teda určité sympatie zo strany roľníkov. To mohlo bratríkom umožňovať vyvolávanie nepokojov voči zemepánom či získavať si obyvateľstvo na svoju stranu v boji s domáciimi pánmi, ktorí boli väčšinou maďarského povôdu. To je ale iba domnienka.

Staršia historiografia písaná pod vplyvom ideológie tvrdila, že toto obdobie pomohlo k zlepšeniu a upevneniu vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Tieto udalosti mali podľa nich byť súčasťou našich spoločných dejín. Toto tvrdenie je ale sporné pretože ako sme už vyššie spomenuli pôsobenie bratríkov malo dvojaký účinok. Na jednej strane vyvolávali nenávisť a strach a na strane druhej sympatie u revoltujúcich skupín sedliakov. Nie je teda možné tvrdiť ani že bratríci posilnili vzťahy, alebo že ich nejako narušili. Nedá sa ani povedať, žeby vyvolali náboženské nepokoje. Slovenský vidiek bol totiž veľmi silne katolícky. Vplyv bratríkov na najnižšie vrstvy obyvateľstva teda nebol z dlhodobého hľadiska nejako veľmi výrazný.

V stredoveku hrali mestá veľmi dôležitú rolu v politickom či vojenskom súboji. Hlavne šlo o slobodné či kráľovské mestá a slobodné teda výsadné obce. Tie predstavovali niekedy jedinú silu, ktorá bránila záujmy dvora, alebo sa starala o udržiavanie poriadku v oblasti. Znamenali aj podporu pre panovníka. Dokázali vytvárať vlastné vojská, hlavne ak išlo o ich vlastnú obranu.

Reklama

Bratríci mali obsadené viaceré pevnosti, kláštory a tiež tábory, z ktorých podnikali svoje lúpežné výboje. Útočili na iné kláštory, na vidiek a tiež na mestá. Často používali taktiku vydierania. Vyberali dane od obyvateľov miest. Napádali obchodné karavány a takto ohrozovali stabilitu celej oblasti. Vojská, feudálneho Uhorska nedokázali účinne zakročiť proti bratríckym jednotkám. Preto sa niekoľkokrát mestá spolu s niektorýni magnátmi rozhodli postaviť vlastnú armádu na boj proti bratríkom. Za týmto účelom sa napríklad r.1454 zišli v Trebišove zástupcovia východoslovenských miest a zemepáni, ktorí boli najviac ohrozovaní vyčíňaním bratríkov. Do čela vojska, ktoré sa tam dohodli vytvoriť sa postavil Osvát Rozgonyi. Ďalšie informácie o tomto vojsku sa už ale neobjavujú. Je teda pravdepodobné, že nemalo žiadne významné úspechy.

Vo viacerých prameňoch sa spomína, že pôsobenie husitov a neskôr bratríkov napomohlo k poslovenčovaniu miest a obcí. Ak sa bratríkom podarilo obsadiť nejaké mesto dosadzovali tam obyvateľov slovenskej národnosti. Nebolo to z nejakého ušľachtilého dôvodu, skôr išlo o pragmatizmus. Slovákom totiž títo českí žoldnieri rozumeli jednoduchšie ako Nemocom, či Maďarom.

Neodmysliteľná súčasť dejín staroveku, stredoveku a novoveku je našou súčasťou i dnes. Čo sa bratríkov týka vojenstvo malo v ich pôsobení na našom území základný význam. Len vďaka technike a spôsobu ako využiť zdroje vtedajšej doby sa na niekoľko rokov stali rovnocennými súpermi kráľovkej armády. Skúsenými vojvodcami i odhodlanými pešiakmi dokázali vzdorovať útokom kráľa a šľachty.

Zbrane, ktoré bratríci používali neboli v tých časoch ničím novým. Vynikali len rozsiahlym používaním strelných zbraní. To, že bratríci používali hlavne upravené nástroje má svoje korene už v časoch husitov. Tí nemali prostriedky na zaobstaranie potrebného množstva zbraní a tak každý bojoval s tým čo ovládal najlepšie.Z ručných zbraní boli najviac používané okované cepy. Tento nástroj bol používaný v časoch kedy títo bojovníci boli len obyčajnými roľníkmi. Podobne ako cepy si bratríci prispôsobili aj iné nástroje. Medzi ďalšie používané zbrane patrili palcáty, kopije, meče, sekery, sudlice a halapartne.

Novinkou v tomto období boli strelné zbrane. (používali ich už aj husiti). Vyrábali sa v rôznych veľkostiach od malých ročných pušiek až po obrovské „delá“ slúžiace na dobývanie hradov. Bratríci ich nemohli využívať v takom množstve ako husiti, lebo ich výroba bola nákladná a tak možná len v mestách a o tie sa bratríci opierať nemohli. Používali sa najmä tarasnice (meno od dreveného podstavca, na ktorom boli upevnené – taras), hákovice, ručnice, húfnice (poľné delo, ako strelivo využívali kamenné gule, strieľalo sa nimi do nepriateľských „húfov“ - odtiaľ názov). Z tradičných strelných zbraní sa používali kuše a luky.
Nosili klasické brnenie. Predný kus na hruď a brucho sa nazýval kyrys. Hlava bola chránená železným klobúkom alebo prilbou s drôtenou kuklou. Na ruky plechové rukavice, a štíty. Strelci používali väčšie upravené štíty – pavézy.

Dôležitou zložkou armády bolo vozotajstvo. Bratríci používali tieto druhy vozov: vozy s plachtou slúžiace na prevoz streliva a zásob a krajné vozy, ktoré slúžili na obranu. Boli zosilnené doskami na boku a zo spodu, aby mohli kryť strelcov za nimi.
Taktiku, ktorú používali si zachovali ešte z čias husitov. Kedže väčšina bratríkov boli bývalí husiti dá sa usudzovať, že v tejto oblasti nenastali za tak krátku dobu žiadne veľké zmeny.

Bratríci sa opierali len o svoje skúsenosti z predchádzajúcich husitských bojov. Potrebný výcvik mala len malá časť žoldnierov, ktorí sa k bratríkom pridali po Jiskrovom odchode.

Najvýraznejším prvkom ich taktiky bolo používanie pechoty a bojových vozov. Jadro zostavy vojska tvorila pechota. Tí nastupovali len v najnutnejších prípadoch. Protivníkovu zostavu mali narušiť útoky ľahkej jazdy na krídlach.Úspešnou taktikou proti bratríkom sa ukázalo ich verbovanie do vlastných radov a podplácanie. Hrady, ktoré kráľ nedokázal dobyť sa snažil vykúpiť. To sa dialo hlavne v období roku 1456 kedy bolo bratrícke hnutie najsilnejšie.

Významné bitky v období bratríckeho hnutia

 

Bitka pri Vadne

Roku 1458 vyslal kráľ Matej Korvín proti bratríkom Šebastiána Razgonyiho. Najprv porazil vojsko pod velením Martina Valgathu a Petra Komorovského Tri pevnosti Vadna v Boršodskej stolici. Tri ústupe s asi 2500 mužmi padol Valgatha do zajatia. Bratríci boli pri ústupe porazení, keď sa dostali medzi už spomínaného Ladislava Héderváriho a Šebastiána Razgonyiho, ktorí ich prenasledoval.

Bitka pri Blatnom Potoku

Odohrala sa tu krátka bitka, kde padlo približne 600 bratríkov, medzi nimi aj ich vodca Petr Aksamit (celé vojsko malo asi 2000 pešiakov a 500jazdcov) . Vracali sa z výpravy z okoli Bodrogu. Veliteľovi Jánovi Taláfuzovi sa podarilo utiecť na Šarišský hrad.

Veľké Kostoľany

V roku 1467 bol dobytý posledný bratrícky tábor Tri Veľkých Kostoľanoch. Veliteľom tu bol Ján Švehla. Obliehanie viedol Ladislav Podmanický. Neskôr sa k nemu pripojil aj samotný Matej Korvín. Snažili sa bratríkov vyhladovať, a tak sa chcel Švehla vzdať. Kráľ však odmietol, preto sa pokúsil o lesť – tristo mužov urobilo výpad cez južnú stenu aby odpútali pozornosť kráľových vojsk, zvyšok spolu so Švehlom vyrazilo severnou stranou. Dostali sa len po Čachtice, kde ich dohonila Korvínova ľahká jazda. Priamo na mieste pobyla 250 bratríkov. 150 spolu s veliteľom zajali a všetkých dali obesiť na kopci oproti pevnosti.

Zdroje:
Dangl, V.: Bitky a bojiská v naších dejinách, Bratislava 2005
Durdík, J.: Husitské vojenství, Praha 1953
Hoffmann, L.. Husitské a bratrícke hnutie v dejinách východného Slovenska. In: Nové obzory, 1960, 2, 12
Klučina, P. a spol.: Vojenské dejiny Československa, Praha 1985
Polla, B.: Husiti, jiskrovci a bratríci na východnom Slovensku. In : Archeologia Historica, 5, 1966,176
a ďalšie....

Přidejte se k nám

Věříme, že mezi Vámi jsou lidé s různými zájmy a zkušenostmi, kteří by mohli přispět svými znalostmi a nápady. Pokud máte rádi vojenskou historii a máte zkušenosti s historickým výzkumem, psaním článků, editací textů, moderováním, tvorbou obrázků, grafiky nebo videí, nebo prostě jen máte chuť se zapojit do našeho unikátního systému, můžete se k nám připojit a pomoci nám vytvářet obsah, který bude zajímavý a přínosný pro ostatní čtenáře.

Zjistit více