Život vojaka c.k. rakúsko-uhorskej armády v období dualizmu

Autor: Martin Drobňák 🕔︎︎ 👁︎ 44.948

Problematika spoločenských, sociálnych, kultúrnych otázok, ale aj bežného života vojakov rakúsko-uhorskej armády je téma, ktorá nepatrí medzi frekventované v slovenskej, ale aj českej historiografii. Väčšina prác, ktoré sa zaoberajú týmito otázkami skúma obdobie po roku 1918 a práce tohto zamerania viažuce sak rakúsko-uhorskej armáde, sa objavujú až na začiatku 90tých rokov minulého storočia. Habsburská armáda po rakúsko-maďarskom vyrovnaní prešla zásadnými zmenami, ktorým sa venujem v prvej časti tejto práce. Považujem za nutné v krátkosti priblížiť zmeny, ktoré v armáde prebiehali, aby som sa následne mohol zamerať na bežný život vojakov, ale aj dôstojníkov rakúsko-uhorskej armády, ktorým tieto zmeny zásadne ovplyvňovali ich službu či kariéru v armáde.

Uzavretím mieru po prehranej prusko-rakúskej vojne sa v habsburskej monarchii vyostrila vnútropolitická kríza, ktorá vyústila do rakúsko-maďarského vyrovnania vo februári 1867. Monarchia sa rozdelila na dva celky Predlitavsko (Rakúsko) a Zalitavsko (Uhorsko). Monarchia mala tri spoločné ministerstvá – pre financie, obranu a zahraničnú politiku a tiež spoločného panovníka, ktorý bol 1. júla 1867 v Budíne korunovaný za uhorského kráľa.

Reklama

Rakúsko-maďarské vyrovnanie vyvolalo zásadné zmeny aj v ozbrojených silách. Ostrý spor vypukol pri riešení charakteru armády. Kým Budapešť presadzovala samostatnú národnú armádu, rakúska generalita trvala na zachovaní jednotnej spoločnej armády a odmietala vnášanie „uhorskej štátnosti“.[1] Riešením sporu bol kompromis, ktorého výsledkom bola zložitá organizácia vojska, ktorá nemala v dejinách habsburskej armády obdobu. Popri spoločnom vojsku, ktoré sa delilo na Cisársko-kráľovské vojsko (Kaiserliches und Königliches Heer) a Cisársko-kráľovské vojnové námorníctvo (Kaiserliches und Königliches Kriegsmarine), boli v oboch častiach monarchie vybudované zemebrany (používa sa tiež pojem vlastibrana, alebo krajinská obrana). V Zalitavsku to bolo Magyar Királyi Honvéd, nazývane tiež Honvédstvo. V Predlitavsku to bol Landwehr. Po roku 1886 bola v krajine zriadená tiež Domobrana (Landsturm, Népfelkelée), ktorá zahŕňala všetko mužské obyvateľstvo do 19 do 42 rokov, ktoré nebolo dovedené do žiadnych iných zložiek rakúsko-uhorských ozbrojených síl.

Zásadnou zmenou bolo tiež schválenie zákonného článku XL o branných silách, ktorý zavádzal osobne nezastupiteľnú, všeobecnú brannú povinnosť, v hrubých rysoch zavádzal štruktúru a úlohy branných síl, dĺžku aktívnej i záložnej vojenskej služby, spôsob doplňovania, dĺžku cvičení, práva panovníka v oblasti armády a iné základné prvky budovania a organizácie spoločnej armády.[2] Všeobecná branná povinnosť sa vzťahovala na všetkých občanov mužského pohlavia od dovŕšenia veku 19 rokov do 42 rokov. V spoločnej armáde trvala tri roky v aktívnej službe, odkiaľ po jej skončení odvedení prechádzali do zálohy spoločnej armády a po splnení predpísaných rokov na službu v zálohe boli na dva roky registrovaný v zálohe zemebrany. Následne boli preradený do domobrany, kde zostali do dovŕšenia 42 rokov. V roku 1912 došlo k zmene, kedy bola zavedená namiesto trojročnej už len dvojročná základná služba, ale tá sa nevzťahovala na všetky zbrane a druhy vojska.

Odvody sa v Rakúsko-uhorskej armáde konali so značnou okázalosťou a každý rok sa na ne povolávali štyri ročníky 20 – 23 ročných brancov, od roku 1889 tri ročníky 21 – 23 ročných brancov. S odvodmi bol tiež spojený zložitý systém tzv. losovania, na základe ktorého boli branci zaradení buď medzi kontingent nováčikov, alebo boli zaradení do náhradnej zálohy. Taktiež došlo k rozdeleniu medzi tých, ktorí boli pridelení buď k spoločnej armáde, alebo k zemebrane. Celkový počet kontingentu nováčikov bol schvaľovaný vždy na desať rokov dopredu. Podľa zákona z roka 1868 to bolo 95 000 mužov ročne, z toho ročný kontingent na Zalitavsko predstavoval 42 000 mužov[3]. Od roku 1889 sa počet kontingentu nováčikov zvyšoval a v roku 1912 dosahoval počtu 159 500 mužov pre celú monarchiu[4].

Základný výcvik nováčikov bol započatý hneď po nástupe do činnej služby v októbri najprv v rámci čiat a neskôr na úrovni práporov a plukov Zahŕňal najmä poradový výcvik a strelecký výcvik. Trval až do augusta nasledujúceho roka. Po ukončení základného výcviku nasledoval taktický výcvik, ktorý prebiehal už v súčinnosti s vyššími stupňami velenia v rámci vyšších vojenských zväzov. Vyvrcholením boli tradičné jesenné manévre, ktoré prebiehali za účasti najvyšších predstaviteľov armády. Nasledujúce dva roky sa malo mužstvo zdokonaľovať v tom čo sa počas výcviku naučilo a taktiež si malo rozširovať svoje teoretické vedomosti.

Zásadným problémom, ktorý do značnej miery komplikoval výcvik a najmä teoretickú výučbu bola národnostná diferenciácia mužstva a s tým spojený problém komunikácie medzi dôstojníkmi a mužstvom, ktoré zväčša neovládalo nemčinu, ale často ani maďarčinu. Riešenie tohto problému sa stalo pre c.k. armádu otázkou prežitia. Bolo nutné aby vojak zvládol nie len základné veliace povely, ale tiež aby vedel pomenovať časti svojej zbrane, či ovládal aké tresty mu hrozia za konkrétne priestupky. Už len zvládnutie pomenovania časti zbrane – pušky (súčiastky niesli v nemčine názvy ako Zubringerplattenschraube, Sperrklappenrast, Schlagbolzenmutter a iné) spôsobovalo značné problémy. Východiskom z tejto situácie bolo zavedenie troch jazykových okruhov v armáde. Veliacou rečou - Kommandosprache bola nemčina, ktorou sa velilo pri výcviku a taktiež v boji. Rečou, ktorá sa používala v služobnom a písomnom styku bola tzv. Dienstsprache. Bola ňou nemčina a maďarčina. V plukoch kde jedna národnostná skupina prekročila 20 percent celkového stavu jednotky mohla byť použitá tzv. Regimentssprache, reč danej národnostnej menšiny. Touto rečou sa smelo komunikovať iba vo vnútri pluku[5].

Reklama

Nami sledované obdobie, je pre armádu obdobím takmer päťdesiat ročného mieru, kedy nezasahovala v žiadnom väčšom konflikte, okrem niekoľkých ozbrojených zásahov na Balkáne (povstanie v Južnej Dalmácii v roku 1869, okupácia Bosny a Hercegoviny v roku 1878, či anexia Bosny a Hercegoviny v roku 1908). Tento fakt ovplyvnil aj život vojakov, ktorí väčšinu svojej trojročnej, neskôr dvojročnej služby trávili v kasárňach. Podmienky v kasárňach boli často veľmi zlé. Vojaci mali minimálne pohodlie, ale čo bolo závažnejšie v týchto ubytovacích zariadeniach boli veľmi zlé hygienické podmienky. Čiastočný obrat nastáva od 80 tých rokov 19. storočia, kedy dochádza k budovaniu nových typov kasárni z ktorých mnohé slúžia svojmu účelu ešte aj dnes[6].

Mužstvo dostávalo žold každých päť dní a to vo výške 30 grajciarov[7]. Z tohto žoldu im boli odpočítané príspevky na tabak, mazivá, čistiace prostriedky a podobne, takže reálne vojak dostal žold vo výške 4 – 5 grajciarov. Pre ilustráciu kilogram chleba v roku 1870 stál 16 grajciarov. Reálny žold 4 – 5 grajciarov mohol vojakovi vystačiť, ak na jedno menej kvalitné pivo, keďže polliter kvalitného plzeňského piva stál v roku 1867 6 grajciarov[8]. Každý vojak taktiež dostal jedno teple jedlo na deň, a tiež ešte nejaký potravinový prídel, ktorý mu bol stiahnutý zo žoldu.

Na udržanie disciplíny medzi mužstvom sa využívali rôzne druhy trestov spočívajúce v pridelení strážnych služieb navyše, vykonávaní najpodradnejších prác či znižovanie už aj tak nízkeho žoldu. Pri vážnejších previneniach bol vojak uväznený a podľa závažnosti previnenia mu bol pridelený aj stupeň prísnosti väzenia. Ďalšou možnosťou potrestania bolo tiež spútanie na dobu až šesť hodín, či priviazanie na dobu do dvoch hodín. Tento trest bol roku 1916, po nástupe Karla I. na trón, zrušený[9]. Najvyšším trestom bola smrť zastrelením, vo výnimočných prípadoch obesením.

Dôstojnícky zbor rakúsko-uhorskej armády požíval v spoločnosti vysoký status uznania. Armáda sa snažila prezentovať dôstojníkov ako „dušu armády“, ľudí ktorí sú obdarení tými najvznešenejšími vlastnosťami[10]. Obraz dôstojníka ako smelého, galantného, dobre naladeného a korektne konajúceho, aj keď troška arogantného muža, umocňoval najmä fakt, že každý dôstojník musel byť absolventom niektorého druhu vojenskej školy, čo ich spoločenský stavalo na úroveň stredoškolsky, alebo vysokoškolský vzdelaných ľudí. Školy s najväčšou prestížou boli v tomto období najmä Vojenská akadémia vo Viedenskom Novom Meste a Technická vojenská akadémia vo Viedni, neskôr presídlená do Mödlingenu. Vojenská akadémia vo Viedenskom Novom Meste vyškoľovala dôstojníkov pre strelecké útvary, pechotu a jazdectvo. Na konci 19. storočia jej brány každý rok opúšťalo v priemere sto poslucháčov v hodnosti poručíka. Technická vojenská akadémia pripravovala odborníkov pre delostrelectvo a rôzne technické útvary približne v pomere 30 a 25 poslucháčov ročne[11]. Nižší stupeň dôstojníckeho vzdelania poskytovali kadetné školy, ktoré vychovávali práporčíkov či čakateľov na dôstojnícku hodnosť – kadetov. Na Slovensku to boli napríklad pechotná kadetná škola v Bratislave a Košiciach. Absolventi vojenských kadetiek boli určení najmä na službu v poľných útvaroch. Tretím druhom vojenských škôl, kde bolo možne získať vojenského vzdelania boli vojenské reálky, v ktorých na prelome storočí študoval pomerne veľký počet záujemcov o dôstojnícke povolanie. V roku 1910 v Uhorsku pôsobili už dve nižšie a jedna vyššia reálka, na ktorých študovalo 1 173 ašpirantov na dôstojnícku hodnosť[12]. V čase pred vypuknutím I. svetovej vojny bolo v Rakúsko-Uhorsku celkom 64 vzdelávacích a odborných vojenských škôl, útvarov a stálych kurzov. Na území Slovenska to boli Vojenská vyššia reálka v Bratislave, Vojenská vyššia reálka v Košiciach a Zborová dôstojnícka škola v Bratislave[13].

Dôstojníci museli udržiavať určitý životný a spoločenský štandard. Príkladom môže byť zákaz stravovať sa v druhotriednych reštauráciách, či cestovať v dopravných prostriedkoch nižších tried. Dôstojníci mali povinnosť sa zúčastňovať balov a tanečných zábav, kam mali prístup iba stredné a vyššie vrstvy, a kde boli vítanou spoločnosťou. Okrem už spomenutých povinností museli dôstojníci dodržiavať aj iné nariadenia a právne podchytené regule, čo v konečnom dôsledku robilo ich život pomerne nákladným a viedlo najmä u mladších dôstojníkov k zadlžovaniu. Platové podmienky dôstojníkov vzhľadom na už spomenuté povinnosti a v porovnaní s platmi úradníkov verejnej správy v porovnateľných platových triedach, boli podstatne nižšie. Plat poručíka činil 600 zlatých, nadporučíka 720 zlatých ročne. Major poberal 1 200 zlatých ročne[14]. Pre porovnanie v roku 1891 plat tzv. úradného lekára predstavoval čiastku 2 100 zlatých a plat učiteľa v Pešti 300 zlatých na rok a tiež príspevok na bývanie 50 zlatých a drevo na kúrenie zadarmo[15].

S platovými podmienkami dôstojníkov a ich nákladmi na život úzko súvisí aj uskutočnenie sobáša. Na mužov – dôstojníkov boli kladené prísne kritéria pre povolenie sobáša, a to najmä bol sledovaný cieľ, aby dôstojník mal zabezpečenú životnú úroveň stredných vrstiev spoločnosti. Dôstojník, ktorý sa chcel ženiť, musel zložiť kauciu, ktorej výška sa znižovala s vyšším vekom dôstojníka. Suma potrebná na zloženie kaucie mohla byť vyčíslená viazanou sumou v cenných papieroch, vkladom v banke, výškou nehnuteľného majetku, vlastníctvom pôdy atď.[16] Tento systém sledoval najmä dva ciele, a to udržanie požadovaného morálneho profilu u dôstojníka, ale tiež sledoval to, aby odľahčil vojenskú pokladnicu, ktorá v prípade vojny by musela v čo najmenšej miere vyplácať vdovské a sirotské dávky pre rodinných príslušníkov dôstojníkov. Cely tento systém predsvadobných kaucií viedol k tomu, že väčšina dôstojníkov ostávala slobodná, alebo si zakladala rodiny až v staršom veku. Zaujímavosťou je, že v mnohých prípadoch kauciu za dôstojníka zložila rodina nevesty, keďže dôstojníci boli žiadanými ženíchmi najmä u meštianskych vrstiev[17].

Dôstojníci samozrejme požívali aj značne výhody vyplývajúce z ich postavenia. Mohli sa stravovať v dôstojníckych jedálňach, samozrejme len tam, kde na to boli vytvorené podmienky. Taktiež mali právo na nájom lacnejších služobných bytov, a tiež deti dôstojníkov mohli navštevovať vojenské výchovné zariadenia zadarmo, alebo za zvýhodnené ceny[18]. Dôchodkové pomery dôstojníkov po rakúsko-maďarskom vyrovnaní boli slabé, ale postupne sa zlepšovali a to najmä po reforme v roku 1900. Nárok na plný dôchodok mal každý dôstojník, ktorý odslúžil 40 rokov, alebo dosiahol vek 60 rokov.

Jedným z najvýraznejších prejavov dôstojníctva, ako samostatnej kasty v spoločnosti, bol svojský kódex dôstojníckej cti[19]. Najviditeľnejšou formou tohto kódexu boli súboje, ktoré sa vo väčšej miere začali v Uhorsku praktizovať najmä od 70tych rokov 19. st. Dôstojnícka etika vyžadovala prijať výzvu na súboj, respektíve vyzvať na súboj v prípade urážky dôstojníckej cti. Pod urážkou dôstojníckej cti sa myslela nielen urážka dôstojníka ako osoby, ale aj urážka dôstojníckeho stavu, či urážka armády. Pravidlá vyzvania na súboj, ale aj priebehu samotného súboja boli popísané v mnohých príručkách a desiatkach kníh, ale to nebránilo tomu, že inštitúcia súbojov bola často zneužívaná čo viedlo k mnohým tragédiám. Kódex cti používaný v monarchii poznal v teoretickej rovine tri stupne urážky, ktoré mohli byť príčinou na výzvu k súboju. Za ľahkú urážku bolo považované neslušné správanie sa v prítomnosti dôstojníka, za ťažkú urážku sa považovalo ohováranie, otvorene nadávanie na armádu. Telesné ublíženie, ako tretí stupeň urážky, predstavovalo postrčenie, či facka a chápalo sa ako priama výzva na súboj. Príkladom zneužitia inštitútu súboja je mnoho a existujú doklady o tom, že často krát dôvodom na súboj bol uprený „drzý“ pohľad v električke, neúmyselné vrazenie do dôstojníka na ulici. Nebolo výnimkou, že duelanti súboja si ani nevyjasnili príčinu svojho sporu a výzvy na súboj boli reakciou na nepochopenie oponenta v spore. Súboje sa stali pre mnohých mladých dôstojníkov cestou ako si zvýšiť svoju spoločenskú prestíž, čo viedlo zo strany týchto „súbojových hrdinov“ priam k vyhľadávaniu súbojov, čím do značnej miery terorizovali svoje okolie. Kuriozitou a zároveň obrazom doby je prípad predsedu Ligy proti súbojom I. Rakovszkého, ktory pod tlakom verejnej mienky musel prijať výzvu na súboj do Š. Tizsu[20].

Celá rakúsko-uhorská armáda a najmä dôstojnícky zbor požívala v období dualizmu značné sympatie verejnosti. V odbornej literatúre sa často objavuje konštatovanie, že toto tvrdenie neplatí pre územie dnešného Slovenska a z časti ani Česka, keďže spoločnosť na týchto územiach bola najmä pred I. svetovou vojnou naladená značné antimilitaristicky. Je nutné poznamenať, že problematike postoja spoločnosti k armáde v období dualizmu nie je venovaný na našom území systematicky výskum. Nie je výnimkou, že v prácach sa na ilustráciu antimilitaristickych nálad vyskytujú cielene vyberané citácie, ktorých výpovedná hodnota o skutočných postojoch spoločnosti je otázna. Faktom zostáva, že dôstojnícky zbor bol jednou z najstabilnejších zložiek, ak nie vôbec najstabilnejšou oporou panovníka. Je namieste tvrdenie, že aj napriek rozpadu monarchie a vzniku Československej republiky, mnohé postoje k úlohám a prestíží dôstojníckeho zboru v spoločnosti počas Československej republiky po roku 1918, majú svoje staršie tradície už v postojoch k armáde a dôstojníckemu zboru, ktoré sa formovali v období dualizmu.

Zoznam použitej literatúry
Dangl, V. – Segeš, V.: Vojenské dejiny Slovenská 1711 – 1914. Bratislava: Ministerstvo obrany Slovenskej republiky 1996.
Procházka, Z. a kol.: Vojenské dějiny Československá 1526 – 1918 (II. Díl). Praha: Naše vojsko 1986.
Pernes, J. a kol.: Pod císařským praporem. Praha: Elka-press 2003.
Skala, H.: Slávne časy cisárskej jazdy v 17. -19. storočí, Prešov: Universum 2005.
Dangl, V.: K problematike prestíže dôstojníckeho zboru v období dualizmu. In: Vojenská história, roč. 5, 2001, č. 1, s. 3-16.
Dangl, V.: Organizačný vývoj rakúsko-uhorskej pechoty pred I. svetovou vojnou. In: Vojenská história, roč. 3, 1999, č. 4, s. 3-28.
Reklama

[1] Dangl, V. – Segeš, V.: Vojenské dejiny Slovenska 1711-1914 (III. zväzok). Bratislava 1996, s. 161.

[2] Dangl, V. – Segeš, V.: Vojenské dejiny Slovenska..., s. 161.

[3] Procházka, Z. a kol.: Vojenské dějiny Československa 1526-1918 (II. Díl). Praha 1986, s. 399

[4] Dangl, V. – Segeš, V.: Vojenské dejiny Slovenska..., s. 163.

[5] Pernes, J. a kol.: Pod císařským praporem. Praha 2003, s. 308.

[6] Dangl, V. – Segeš, V.: Vojenské dejiny Slovenska..., s. 180.

[7] Dangl, V. – Segeš, V.: Vojenské dejiny Slovenska..., s. 180.

[8] Filip, V.: Papírové peníze 1759 – 1918: Od Marie Terezie po Karla I. Brno 2005, s. 238.

[9] Pernes, J. a kol.: Pod císařským..., s. 309.

[10] Dangl, V.: K problematike prestíže dôstojníckeho zboru v období dualizmu. In: Vojenská história, roč. 5, 2001, č. 1, s. 4.

[11] Dangl, V. – Segeš, V.: Vojenské dejiny Slovenska..., s. 183.

[12] Dangl, V.: K problematike prestíže ..., s. 6.

[13] Dangl, V. – Segeš, V.: Vojenské dejiny Slovenska..., s. 183.

[14] Dangl, V. – Segeš, V.: Vojenské dejiny Slovenska..., s. 181.

[15] Filip, V.: Papírové peníze 1759 – 1918: Od Marie Terezie po Karla I. Brno 2005, s. 249.

[16] Dangl, V.: K problematike prestíže ..., s. 10.

[17] Dangl, V.: K problematike prestíže ..., s. 11.

[18] Dangl, V. – Segeš, V.: Vojenské dejiny Slovenska..., s. 182.

[19] Dangl, V.: K problematike prestíže ..., s. 7.

[20] Dangl, V.: K problematike prestíže ..., s. 9.

Přidejte se k nám

Věříme, že mezi Vámi jsou lidé s různými zájmy a zkušenostmi, kteří by mohli přispět svými znalostmi a nápady. Pokud máte rádi vojenskou historii a máte zkušenosti s historickým výzkumem, psaním článků, editací textů, moderováním, tvorbou obrázků, grafiky nebo videí, nebo prostě jen máte chuť se zapojit do našeho unikátního systému, můžete se k nám připojit a pomoci nám vytvářet obsah, který bude zajímavý a přínosný pro ostatní čtenáře.

Zjistit více