Etiópsko – Eritrejský konflikt

Etiópsko – Eritrejský konflikt


Časť I

Pozadie a možné príčiny konfliktu
(1952-1982)


Oblasť Eritrey bola počas 2. svetovej vojny pod britskou správou po porážke Talianska v roku 1941. Po skončení 2. svetovej vojny sa Taliansko na medzinárodnom fóre snažilo získať späť svoju bývalú kolóniu. Aby sa zamedzilo vplyvu arabského a moslimského sveta v tejto oblasti víťazné mocnosti presadili v OSN návrh pripojenia Eritrei k Etiópii. V súlade s rozhodnutím VZ OSN v roku 1950 bola táto správa odovzdaná v septembri 1952 do rúk etiópskej vlády s postavením autonómnej provincie (napr. vlastná polícia , výška daní, zástava a.p.) a tým Etiópia získala prístup k moru. Ale už v auguste 1955 bol etiópskym cisárom Haile Selassiem donútený odstúpiť zvolený šéf eritrejskej vlády Tedla Bairu a bol nahradený protežovaným kandidátom Etiópie. Etiópsky tlak na Eritreu sa stupňoval zavedením amharčiny do úradného styku v Eritrei , zákazom používania eritrejskej vlajky ,zákazom politických strán a zavedením cenzúry. V roku 1960 bola založená organizácia Eritean Liberation Front (ELF) , ktorej cieľom bolo odporovať centrálnej etiópskej vláde a zabezpečiť samostatnosť Eritrei. V júni 1970 Osman Salah Sabbe bývalý šéf moslimskej ligy zakladá Popular Liberation Forces (PLF) , ktorá vzniká odtrhnutím od ELF a je neskôr premenovaná na Eritrean People's Liberation Front (EPLF). Názorové spory medzi ELF a EPLF viedli v rokoch 1972 – 1974 k bojom medzi týmito dvomi stranami , ktoré si vyžiadali až 1200 obetí. 12. januára 1974 sa vzburou 4. brigády Territorial Army dislokovanej v Negele začali udalosti , ktoré viedli k pádu cisárstva Haile Selassieho. Už 13 rokov pred týmito udalosťami sa situáciu v ozbrojených silách Etiópie snaží ovplyvňovať 120 členný Coordinating Committee of the Armed Forces, Police, and Territorial Army , zložený z príslušníkov vymenovaných zložiek. Neskôr skrátene nazývaný Derg (v amharštine výbor alebo komisia) na čele ktorého je zvolený major Mengistu, Haile Mariam. Aj keď deklaruje podporu cisárovi a jeho exekutíve po udalostiach na začiatku roku 1974 postupne preberá moc v krajine a tak si v auguste mohol dovoliť odmietnuť plán na vyriešenie krízy v krajine zavedením konštitučnej monarchie. Faktickú moc v krajine Derg preberá v 12. septembra 1974 keď cisára Haile Selassieho uväzní a začína masové zatýkanie jeho prívržencov. K moci sa dostáva Provisional Military Administrative Council (PMAC). Prvým vodcom PMAC sa stáva lieutenant general Aman Mikael Andoma po smrti ktorého 23. novembera 1974 nastáva vo vnútri Dergu boj o moc reprezentovaný Mengistu Haile Mariam a jeho orientáciou na východný blok a bývalým náčelníkom GŠ generálom Teferi Bantem ktorý je podporovaný zo Sudánu. USA pokračujú v podpore Etiópie ale v roku 1976 Mengistu Haile Mariam navštevuje Moskvu a uzátvára obchodnú dohodu s Moskvou v celkovej výške 385 000 000 dolárov , ktorá vlastne fakticky znamenala koniec orientácie na USA . V roku 1977 je vypovedaná zmluva s USA o prenájme základne Kegnew. Generálovi Teferi Bantemu sa dokonca podarí prinútiť Mengistu Haile Mariam opustiť Addis Abebu ale 3. februára 1977 je v prestrelke zabitý a k moci sa definitívne dostáva Mengistu Haile Mariam . Rýchlo sa vysporiada zo svojimi politickými oponentmi a nastoľuje v krajine režim jednej strany s orientáciou na Sovietsky zväz. v rokoch 1977-78 je do krajiny zo Sovietskeho zväzu dodaný vojenský materiál za viac ako 1 000 000 000 dolárov. V novembri 1978 je podísaná dohoda o spolupráci a vzájomnej pomoci so Sovietskym Zväzom na obdobie 20 rokov. Po prevrate v roku 1974 sa v Etiópii objavilo mnoho lokálnych povstaní . Medzi najdôležitejšie patrili v povstania v Eritrei a oblasti Tigray. Eritrejský problém, Derg zdedil od režimu Haile Selassieho a bol predmetom rozsiahlych diskusií . Nakoniec sa Derg rozhodol riešiť eritrejskú otázku vojenskou silou. Začalo rozmiestňovanie etiópskych vojsk na území Eritree a bojové akcie proti dvom najvýznamnejším povstaleckým frakciám Eritean Liberation Front (ELF) a Eritrean People's Liberation Front (EPLF). V roku 1976 sa v rôznych oblastiach Etiópie objavilo množstvo separastických hnutí alebo skupín ako Tigray People's Liberation Front (TPLF), Oromo Liberation Front (OLF) na juhu krajiny alebo somálske Somali Abo Liberation Front (SALF) , Western Somali Liberation Front (WSLF). 31. januára 1977 sa EPLF podarilo dobyť mesto Om Hajer ležiace na eritrejsko – sudánskych hraniciach a 12. apríla padlo ďalšie mesto Tessenei a v auguste 1977 Agordat a Barentu. Pri vedení bojovej činnosti etiópskej armády v oblasti Eritrei sa dosiahlo niekoľko úspechov ako ovládnutie významných miest Keren, Mitsiwa, Aseb ale v roku 1978 povstalci ovládali 90% vidieka a etiópskej armáde sa nepodarilo tieto oblasti dobyť späť aj napriek významnej pomoci socialistického tábora. A celkový počet eritrejských ozbrojencov činil v roku 1978 40 000 mužov podporovaných ukoristenými ťažkými zbraňami od etiópskej armády . Tieto sily ovládali pobrežie Červeného mora ale nepodarilo sa im už obsadiť dôležitý prístav Asseb. V tomto období sa hlavné úsilie etiópskej armády sústredilo na Ogaden a v oblasti Eritrei sa armáda snažila nestratiť kontrolu nad najvýznamnejšími mestami oblasti (Aseb , Asmara) č osa jej darilo náletmi a bombardovaním povstalcov. Po porážke Somálska v Ogadene sa vojenské úsilie mohlo preniesť na územie Eritrei , kde bola v Asmere posupne rozmiestnená 2. armáda zo 4. mechanizovanými divíziami , každá o sile 12 000 mužov a vyzbrojená tankami T-55 , OT BTR-50 a BTR-152, delostreleckými kompletmi D-30 122mm a M-46 130mm a BM-21 . Ofenzíva začala 12. mája 1978 . Úder ktorý dopadol na ELF a EPLF viedol k skorej strate predtým dobitých miest . Východiskom pre EPLF bolo stiahnutie jednotiek do obranného pásma horského masívu Nakfa . Ani dve po sebe nasledujúce ofenzívy v decembri 1978 a januári 1979 nepriniesli etiópskej armáde úspech. Ďalšia ofenzíva nasledovala v júni 1979 keď etiópske sily zaútočili na eritrejské postavenia v sile 40 000 mužov v dvoch smeroch z juhu a zo severu vylodením jednej divízie na pobreží Červeného mora. Aj táto ofenzíva po stratách viac ako 6000 mužov skončila predčasne. Posledná významnejšia bitka v období 1978 – 1980 v oblasti Nakfa sa odohrala od 1. do 15. decembra 1979 keď etiópska armáda v bojoch stratila 6 divízií a celkové straty činili na etiópskej strane 15 000 mužov a desiatky kusov ťažkej techniky a stovky nákladných vozidiel , ktoré boli ukoristené EPLF. EPLF sa takisto vysporiadala so svojim politickým protivníkom ELF ktorej sily zatlačila na sudánske územie , kde boli postupne odzbrojené a ELF prestala existovať ako reálna sila v tomto konflikte . V období 1980 – 1982 sa Derg sústredil na udržiavanie status quo v oblasti a prípravu ďalšej ofenzívy. Po porážke na konci roku 1979 sa etiópska armáda stiahla späť do Asmary , kde sa v roku 1982 sústredilo 10 divízií etiópskej armády v celkovej sile 140 000 aby pripravili operáciu Red Star. Cieľom tejto operácie bolo zničiť sily ELPF a ovládnuť oblasti Nakfa a Helhal. Po zničujúcej delostreleckej príprave a leteckých útokoch ktoré trvali niekoľko dní sa začiatkom roku 1982 podarilo etiópskej armády postúpiť 10 km do obranného pásma ELPF pri spôsobení strát 20000 mužov. EPLF podnikla protiútok , ktorý mal za následok zastavenie ofenzívy etiópskej armády a vysoké straty až 100 000 mužov na etiópskej strane. Významnou pomocou pre EPLF bolo aj narušovanie zásobovacích konvojov etiópskej armády zo strany TPLF , z ktorou EPLF od konca 70 rokov úzko spolupracovala. Po tejto zdrvujúcej porážke etiópska armáda rezignovala na získanie kontroly nad celým územím Eritrei a sústreďovala sa na udržanie svojich vojenských základní v oblasti a o kontrolu nad veľkými mestami. V rokoch 1982 – 1985 kvôli dlhotrvajúcemu suchu vypukol v krajine hladomor , ktorý najviac postihol oblasť Tigray. EPLF niekoľkokrát počas tohto obdobia preukázala schopnosť čeliť jednotkám etiópskej armády.




http://countrystudies.us/ethiopia
www.acig.org
www.globalsecurity.org
www.fpif.org
URL : https://www.valka.cz/Etiopsko-Eritrejsky-konflikt-t57940#209488 Verze : 0
Etiópsko – Eritrejský konflikt


Časť II

Intermezzo
(1982-1991)



Hladomor , ktorý postihol Etiópiu trval v rokoch 1984 – 1988 . Mnoho oblastí Etiópie bolo postihnutých touto katastrofou a vládnuci režim sa udržal iba vďaka humanitárnej pomoci medzinárodného spoločenstva. Kontrolou nad dodávkami pomoci sa Derg snažil získať nadvládu nad neposlušnými územiami. V období rokov 1982 – 1985 sovietska vojenská pomoc dosiahla vrchol , objem zbrojných dodávok sa zastavil na čísle 4 000 000 000 dolárov. Významnú pomoc pre Etiópsku armádu znamenala aj prítomnosť 15 000 kubánskeho kontingentu rozmiestneného v Ogadene. Aj keď Kubánci priamo do bojov v oblasti Eritrei nezasiahli kvôli ich prítomnosti Derg nemusel viazať svoje vlastné vojenské uskupenia v spornej oblasti Ogadenu. V roku 1984 bol kubánsky kontingent v Etiópii zredukovaný na mechanizovanú brigádu o sile 3000 mužov. Všetko zmenil rok 1985 a nástup Gorbačova k moci. Objem vojenskej pomoci zo Sovietskeho zväzu sa začal výrazne stenčovať a Hladomor a straty ktoré etiópska armáda utrpela boli príčinou nízkej intenzity bojov v oblasti Nakfa . EPLF tento čas využila na prípravu útoku , a výcvik s ukoristenými tankami T-55 a obrnenými vozidlami. V marci 1984 za pomoci delostrelectva a tankov EPLF podnikla útok proti pozíciám etiópskej armády a podarilo sa jej dobyť mestá Karora a Mersa Teklay. Dobytím Mersa Teklay sa skomplikovala situácia pre etiópsku armádu , ktorá stratila prístav pre prísun posíl a zásob. V následnom protiútoku etiópskej pešej divízie zomrelo alebo bolo zranených 4000 mužov a ďalších 2400 bolo zajatých. EPLF pokračovala v tlaku na vládne sily a podarilo sa jej obsadiť mestá Alghena, Senafe a Addi Caleh, kde sa podarilo ukoristiť veľké množstvo zásob a vojenského vybavenia. 21.-22.5.1984 EPLF uskutočnila diverznú akciu na leteckej základni v Asmare kde sa podarilo zničiť 32 lietadiel etiópskych vzdušných síl (MiG-21 a MiG-23, An-26, (sovietske) Il-38, Mi-8 a Mi-24 ) . Aj napriek deklarovanej snahe Dergu o porážku EPLF bola v období 1982-1988 naplánovaná iba jedna väčšia pozemná ofenzíva a tak vojenské úsilie Etiópie predstavovali iba útoky vzdušných síl proti povstalcom ako napríklad 23.-24.3.1985 proti mestu Abi Adi kde boli sústredené sily TPLF ktoré práve oslavovali 10 výročie vzniku ich hnutia. Pri tomto útoku bolo mesto ťažko poškodené a počty obetí náletu sa rátali v stovkách. Odplatu zariadilo EPLF v auguste 1985 sa podarilo dobyť mesto Barentu, poraziť dve pešie divízie a etiópska armáda stratila ďalších 2000 mužov . Po tejto porážke Derg premiestnil do Eritrei ďalšie dve divízie (30 000) , ktoré stiahol s oblasti Ogadenu. Reorganizáciou týchto dvoch divízii vytvorilo vojenské vedenie jednu mechanizovanú divíziu , ktorá mala byť použitá na protiútok . Do 24.8.1985, kým mesto padlo po masívnom delostreleckom a leteckom bombardovaní , mechanizovaná divízia podnikla 13 protiútokov kým bola úspešná a to pri celkovej strate 12 000 mužov. Neskôr sa armáde podaril ďalší úspech dobytím mesta Teseney bola EPLF donútená znovu sa stiahnuť do pásma Nakfa. Na 10.októbra 1985 Derg naplánoval ďalšiu pozemnú ofenzívu , ktorej cieľom bolo vytlačiť EPLF s pásma Nakfa do „ 5dní “ Operáciu začalo letectvo a pokračovala vysadením výsadku v severovýchodnej časti pásma Nakfa a pozemnými operáciami na získanie samotného mesta Nakfa. Po dvoch neúspešných protiútokoch na mesto bola celá operácia odvolaná. V roku 1986 EPLF pokračovala v partizánskej taktike boja a 14.januára 1986 opäť jej diverzné jednotky napadli leteckú základňu v Asmare a tentoraz sa podarilo zničiť 40 lietadiel. Po vojenských úspechoch sa EPLF snažila uspieť aj politicky a to 23.9.1986 vydaním vyhlásenia pre Organization of African Unity (OAU), League of Arab States (Arab League), a OSN v ktorom požadovali uznanie práva svojho národa na sebaurčenie. Nasledovalo zmierenie s ELF a začlenenie ich ozbrojených zložiek do EPLF. Derg medzitým upustil od ďalšej pozemnej ofenzívy a sústredil sa na výcvik armády a jej reštruktruálizáciu s cieľom pripraviť ju na veľkú ofenzívu proti povstalcom , a tak žiadna zo strán nebola ochotná pristúpiť na politické riešenie problému ale boli odhodlaní ďalej používať vojenské sily na presadenie svojich cieľov. 19.3.1988 EPLF dosiahla jedno zo svojich najvýznamnejších víťazstiev pri meste Afabet kde sa jej podarilo zničiť dve etiópske divízie a spôsobiť im 20 000 straty. ELPF ďalej pokračovalo vo vojenskom tlaku na armádu a 17.1.1989 podniklo ďalší útok proti vládnym silám v oblasti medzi Asmarou a Mitsiwa , 19.2.1989 v spolupráci s TPLF sa podarilo dobyť mesto Inda Silase , 15.3.1989 padlo mesto Adi Kwala , nasledované 29.3. mestom Adi Gorota. Tieto vojenské víťazstvá mali aj politickú dohru pretože 26.7.1988 pri schôdzke v Moskve Michail Gorbačov odmietol ďalšie zvyšovanie zbrojných dodávok do Etiópie a navrhol Mengistuovi „spravodlivé riešenie vnútorných etiópskych problémov“ , v júli 1989 sa vysoký predstaviteľ sovietského ministerstva zahraničných vecí Jurij Jukalov prvýkrát stretol s generálnym sekretárom EPLF Issaias Afwerki , aby tým deklaroval vôľu Moskvy neposkytovať ďalej neobmedzenú vojenskú pomoc Dergu a snahu Moskvy vyriešiť tento konflikt politickou cestou. Po neúspešnom prevrate namierenom proti Mengestovi prijal Derg ponuku bývalého amerického prezidenta Jamesa Cartera na sprostredkovanie mierových dohovorov medzi EPLF a etiópskou vládou. Tieto rozhovory sa prvýkrát uskutočnili 7.9.1989 v Carter Presidential Center na Emory University v Atlante, Georgia. 17.9.1989 odchádzajú z Etiópie posledné jednotky kubánskeho kontingentu po 12 ročnej prítomnosti v krajine. Na dvojstranných rokovaniach sa dohodli sa dohodli na ďalšej schôdzke 20.11.1989 v Nairobi ale ani tieto rokovania nepriniesli mierovú dohodu. Medzitým na bojisku vládne sily boli znovu a znovu porážané. 10.februára 1990 dobylo EPLF prístav Mitsiwa , ktorého strata bola osudová pre ďalší vývoj konfliktu. Obsadením prístavu bola 2.armáda pozemných síl Etiópie dislokovaná na severe odrezaná od zásobovania po mori a bolo len otázkou času kedy Derg stratí kontrolu nad celou Eritreou. V auguste 1990 EPLF pokračovalo v ofenzíve na Dekemhare južne od Asmary a opoť sa im podarilo spôsobiť vládnym vojskám straty , a aj keď vládne vojsko podniklo ku koncu roka 1990 niekoľko menších ofenzív , faktickú kontrolu nad územím Eritrei malo EPLF . Vládne sily sa udržali iba v najväčších mestách Keren, Asmera, a Aseb. Ale zmena bola už pripravená , a v apríli 1991 EPLF zahájila útočné operácie na získanie kontroly nad južným pobrežím krajiny. 24. 5. 1991 sa vzdala obkľúčená 120 000 vojenská posádka Asmary , v ten istý deň padol Keren o deň neskôr nasledovaný Asebom. Všetky mestá boli obsadené bez ťažších bojov a EPLF navrhla etiópskej vláde repatriáciu zajatého vojenského a vládneho personálu z obsadeného územia.



www.flyingfish.org.uk
lcweb2.loc.gov
www.dehai.org
www.acig.org
URL : https://www.valka.cz/Etiopsko-Eritrejsky-konflikt-t57940#209856 Verze : 0
Etiópsko - Eritrejský konflikt


Časť III


Operation Divorce (Rozvod)
(1991 – 2006)


Etiópia
Názov krajiny: Etiópska federatívna demokratická republika
Rozloha: 1 127 127 km²
Počet obyvateľov: 73 053 286 (2005)
Štátne zriadenie: republika prezidentského typu
Geografická poloha: východná Afrika.
Podnebie: rovníkové monzúnové s letnými dažďami a suchou zimou, teploty sa značne odlišujú podľa nadmorskej výšky
Hlavné mesto: Addis Abeba
Mena: etiópsky birr (ETB) = 100 centov
Jazyky: amharčina (úradný), veľa lokálnych jazykov, v úradnom styku je bežná i angličtina
Správne členenie: 9 spolkových štátov, hlavné mesto
Národnost. zloženie: etiópsko-semitská (48%) – z toho Amharovia (32%) a Tigrejci; kušitská skupina (44%) – z toho Oromovia (40%), zvyšok Somálci, Afarovia; omotická etnická skupina a nilotská etnická skupina;
Náboženstvo: kresťania (40%), moslimovia (50%), animisti

Eritrea
Názov krajiny: Eritrejský štát
Rozloha: 121 320 km2
Počet obyvateľov: 4 786 994 (2006)
Štátne zriadenie: republika
Geografická poloha: Severovýchodná Afrika
Podnebie: tropické, na severe pre vetry vanúce od Červeného mora chladnejšie s priemernými teplotami 23-26°C, na juhu veľmi horúce
Hlavné mesto: Asmara
Mena: nakfa (ERN)
Jazyky: tigrinya a arabčina (úradné); tigre, afar, anglický
Správne členenie: 6 regiónov (zobatat)
Národnost. zloženie: Tigrinya (50%), Tigrejci a Kunamovia (Kunama) (40%), Afarovia (5%), Saho a ďalšie
Náboženstvo: kresťanstvo (50%), islam (50%),

Odchod etiópskych ozbrojených síl v roku 1991 z územia Eritrei a následné úspešné referendum o nezávislosti Eritrei v roku 1993 sa dával za vzor mierumilovného rozchodu dvoch štátov a za vzor mierového riešenia konfliktu. Po tom ako v roku 1991 Mengistu ušiel do Zimbabwe a minister zahraničných vecí sa z rokovaní o budúcnosti krajiny v Anglicku nevrátil, bola moc v krajinách prebrali dve povstalecké hnutia - Front oslobodenia tigrejského ľudu ( TPLF) v Etiópii a Front oslobodenia eritrejského ľudu (EPLF) v Eritrei, obidva orientované výrazne ľavicovo, bez väčšieho záujmu o liberálnu demokraciu. Po víťazstve v roku 1991 však ako tak pragmatické, aspoň v ekonomickej oblasti. No zatiaľ čo v Eritrei vďaka EPLF vznikol prísne kontrolovaný štát, s obmedzenou politickou slobodou, bez reálnej opozície a vojenskou disciplínou, v Etiópii sa zdalo, že TPLF, aj keď pôvodne bojovalo len za nezávislosť Tigrejcov, sa podarilo získať podporu všetkých etnických skupín. Meles - vodca TPLF potreboval nájsť spôsob, ako aj napriek tomu, ako sa k vláde dostal, v nej mohol naďalej pokračovať so súhlasom ľudových más. Tento elegantný, veľmi vzdelaný muž (dve vysoké školy) dal o. i. Etiópii ústavu, ktorá teoreticky umožňuje ktorémukoľvek regiónu sa osamostatniť, prakticky sa však nasledovať prípad Eritrey môže niektorému z nich podariť len ťažko. Naopak Isaias Afewerki - vodca EPLF je považovaný za nie veľmi okázalého, skôr strohého politika. Jeho "nedôverčivosť" mali možnosť pocítiť už v Sudáne (vzájomné obviňovanie o podpore protivládnych organizácií), Jemene (v 12/1995 Eritrea obsadzuje strategické ostrovy Ḩānīsh al Kabīr a odvoláva svoje ozbrojené sily až po arbitráži v roku 1998) a Džibutsku, krajinami, s ktorými má Eritrea už dlhší čas vzťahy pod bodom mrazu. Osamostatnenie Eritrei 24.5.1993 a prijatie Eritrei za člena OSN 28. 5 1993 znamenalo že, Etiópia stratila prístup k moru. Ale v júli 1993 bola podpísaná The Agreement of Friendship and Cooperation between the Transitional Government of Ethiopia (TGE) and the State of Eritrea o štatúte prístavu Assab ktorý bol v dohode deklarovaný ako slobodný prístav.


Ale vo vzťahu oboch štátov ostalo niekoľko nevyriešených problémov, ktoré sa neskôr ukázali ako fatálne:


1. Nebola vytýčená spoločná hranice. Jej línia síce sleduje bývalú koloniálnu hranicu, ktorá ale na niektorých miestach nikdy nebola vytýčená v teréne .
2. Nebola vyriešená otázka občianstva Eritrejcov žijúcich v Etiópii a Etiópčanov žijúcich v Eritrei.
3. Vzájomným politickým a ekonomickým vzťahom nebol daný pevný zmluvný rámec.


Dohody o menovej únii, ktoré mimo iné neboli v Etiópii nikdy zverejnené, nestanovili jasné obojstranne záväzné pravidlá.
Na jednej strane Etiópia so 60-miliónovou populáciou a chronicky nedostatočnými zdrojmi na ich obživu , ktorej najdôležitejším zdrojom príjmov je káva, prinášajúca do štátnej kasy cca 450 mil. dolárov ročne. Na strane druhej Eritrea s približne 3,5 mil. obyvateľov a ešte chudobnejšími zdrojmi , ktorá sa usilovala pritiahnuť investorov do spracovateľského priemyslu a stať sa tak akýmsi Singapurom východnej Afriky. Etiópia sa začala obávať, že sa stane len dodávateľom lacnej pracovnej sily pre eritrejský priemysel a že jej vlastný priemysel bude pre lacný eritrejský export oveľa zraniteľnejší. V roku 1994 vystriedalo Zákonodarné zhromaždenie dočasný parlament z roku 1991. Novo prijatou ústavou v roku 1994 bola Etiópia zmenená na federatívnu republiku. Zároveň deväť etnických oblastí získalo právo vystúpiť z etiópskeho štátneho zväzku. V roku 1995 podpísala Etiópia zmluvu o zóne voľného obchodu. Prvé parlamentné voľby po zvrhnutí komunistického režimu v roku 1995 však boli bojkotované opozičnými stranami. Koncom roku 1996 sa ekonomické vzťahy medzi Eritreou a Etiópiou zhoršili. Vlády oboch krajín sa nedokázali dohodnúť na ďalšom spoločnom využívaní rafinérie ropy v eritrejskom prístave Asab. Začiatkom roku 1997 sa dostávala do problémov menová únia. Eritrea zaviedla nakfa (ERN), v Etiópia nový birr (ETB). Eritrejská vláda navrhla, aby sa obchod medzi oboma krajinami uskutočňoval v oboch menách, ale nebola ochotná pristúpiť na zjednotenie kurzu oboch mien voči cudzím menám. Etiópia reagovala vyhlásením, že vzájomný obchodný styk sa bude uskutočňovať v USD. Zanedbanie presného určenia hraničnej línie tiež prinášať problémy. Tigrajský štát, ktorý tvorí severnú časť etiópskej federácie, začal v polovici roku 1997 uplatňovať nároky na niektoré územia v juhovýchodnej Eritrei.
Ešte na začiatku roku 1998 pripomínala eritrejská nezávislosť priateľský rozvod. Spojené štáty dúfali, že v Melesovi aj Isaiasovi Afewerkim budú mať na dlho regionálnych spojencov voči Sudánu, ktorý je už tradične ich hlavným tŕňom v oku v tejto oblasti. Etiópia sa však pokúša nadväzovať kontakty práve v Sudáne pôsobiacimi eritrejskými moslimskými disidentmi. To by v prípade, že by uspela, mohlo nebezpečne narušiť krehkú kresťansko - moslimskú rovnováhu v regióne. Issaias tiež neotáľa a už sa stačil spojiť s ďalším americkým "obľúbencom" Kaddáfím a veliteľmi Oromského oslobodzovacieho frontu, bojujúceho proti Melesovej vláde zo základní v severnej Keni a západnom Somálsku.


Ale boli to Eritrejské jednotky ktoré prekročili sporné územie a 6. 5. 1998 prenikli na územie v oblasti Badma (správne centrum - Yirga), ktorá bola pod etiópskou administratívou. Tam sa dostala do stretu s etiópskou políciou a milíciami. Obsadením Badme sa konflikt medzi Etiópiou a Eritreou posunul od pohraničných šarvátok k regulárnej vojne. Konflikt postupne eskaloval eritrejským bombardovaním Adrigatu a Mekele. Zároveň začala vzájomná repatriácia obyvateľstva, s Etiópie bolo vyhostených 250 000 obyvateľov eritrejského pôvodu a naspäť do Etiópie sa vrátilo 150 000 Etiópčanov z Eritrei. Od počiatku ozbrojeného konfliktu sa The Organization of African Unity – OAU (Organizácia africkej jednoty) snažila byť mierovým sprostredkovateľom v konflikte. Pripravila niekoľko mierových riešení tohto konfliktu ale Eritrea istá si víťazstvom mierové riešenie odmietla. Nasledovala etiópska ofenzíva 6.2.1999 keď sa etiópske ozbrojené sily za podpory letectva, delostrelectva a ťažkej techniky pokúsili dobyť späť oblasť Badme, čo sa im po tvrdých a vyčerpávajúcich bojoch aj podarilo. 29.2.1999 Eritrea po porážke pri Badme prejavila ochotu rokovať, a prijať mierový plán USA/Rwanda, čo pre zmenu zase odmietla Etiópia. 12.5.2000 Etiópia zahájila ofenzívu prekročením línie medzi Shambuko a Mendefera, prekročila rieku Mareb , a prerušila komunikáciu medzi Barentu a Mendefera. Tým dostala pod kontrolu ¼ eritrejského územia. Nakoniec po vzájomnom obviňovaní a dvojročnom boji, ktoré stáli približne 100 000 obetí, bola za podpory USA 12.12.2000 podpísaná mierová dohoda medzi znepriatelenými stranami.


9.8.2000 bol BR OSN ustanovený mandát pre mierové jednotky OSN ktoré by mali v oblasti dohliadať na dodržiavanie prímeria – UNMEE. Hlavným cieľom mierovej misie UNMEE uskutočnenej na základe rezolúcie BR OSN č. 1312 a 1320 z roku 2000 bolo podporiť mierový proces a normalizáciu vzťahov medzi Etiópiou a Eritreou. Do mierovej misie s dislokáciou v Eritrei nastúpili aj slovenskí vojaci v januári 2001. Naša ženijná jednotka mala do 200 mužov a bola súčasťou štvortisícového kontingentu zloženého z vojakov 45 krajín. Hlavný tábor prvej slovenskej jednotky na africkom kontinente bolo pri meste Adi Quala, ďalšie sa nachádzali Barante, Gergere a Assebe. Hlavnou úlohou slovenských vojakov bolo odmínovanie, opravy a stavby ciest a brodov, spevňovanie plôch a ďalšie stavebno-ženijné práce. Hranica medzi oboma krajinami bola právne urovnaná až rozhodnutím hraničnej komisie v Haagu 13. apríla 2002.


Zdroje:
www.noveslovo.sk
www.mosr.sk
http://dromedar.zoznam.sk/cl/11172/125479/Eritrea
http://dromedar.zoznam.sk/cl/11172/98797/Etiopia
www.afrikaonline.cz
www.globalsecurity.org
www.acig.org
URL : https://www.valka.cz/Etiopsko-Eritrejsky-konflikt-t57940#215304 Verze : 0
Diskusní příspěvek Faktografický příspěvek
Přílohy

Přidejte se k nám

Věříme, že mezi Vámi jsou lidé s různými zájmy a zkušenostmi, kteří by mohli přispět svými znalostmi a nápady. Pokud máte rádi vojenskou historii a máte zkušenosti s historickým výzkumem, psaním článků, editací textů, moderováním, tvorbou obrázků, grafiky nebo videí, nebo prostě jen máte chuť se zapojit do našeho unikátního systému, můžete se k nám připojit a pomoci nám vytvářet obsah, který bude zajímavý a přínosný pro ostatní čtenáře.

Zjistit více