586. stíhací letecký pluk [1941-1945]

586th Fighter Aviation Regiment
586-й истребительный авиационный полк (586 иап)
     
Název:
Name:
586. stíhací letecký pluk PVO 586th Fighter Aviation Regiment
Originální název:
Original Name:
586-й истребительный авиационный полк ПВО имени М. Расковой
Datum vzniku:
Raised/Formed:
08.10.1941
Předchůdce:
Predecessor:
- -
Datum zániku:
Disbanded:
DD.11.1945
Nástupce:
Successor:
- -
Nadřízené velitelství:
Higher Command:
24.04.1942-01.03.1943 144. stíhací letecká divize protivzdušné obrany
01.03.1943-09.06.1943 101. stíhací letecká divize
24.04.1942-01.03.1943 144th Fighter Air Defense Aviation Division
01.03.1943-09.06.1943 101st Fighter Aviation Division
Dislokace:
Deployed:
DD.MM.RRRR-DD.MM.RRRR ?

Velitel:
Commander:
09.12.1941-07.10.1942 Kazarinova, Tamara Alexandrovna (Major / Mайор)
27.10.1942-DD.MM.RRRR Gridnev, Alexandr Vasiljevič (Major / Mайор)
DD.MM.RRRR-15.07.1945 Gridnev, Alexandr Vasiljevič (Podpolkovnik / Подполковник)
Podřízené jednotky:
Subordinated Units:
DD.MM.RRRR-DD.MM.RRRR
DD.MM.RRRR-DD.MM.RRRR
Čestný název:
Honorary Name:
DD.MM.RRRR-DD.MM.RRRR M. Raskovoj
DD.MM.RRRR-DD.MM.RRRR named by M. Raskova
Vyznamenání:
Decorations:
-
Poznámka:
Note:
- -
Zdroje:
Sources:
allaces.ru
ru.wikipedia.org
URL : https://www.valka.cz/586-stihaci-letecky-pluk-1941-1945-t24834#518286 Verze : 2
586. IAP


Jediný stíhací pluk s čistě ženským personálem. Tato jednotka byla vyzbrojena stíhačkami Jakovlev Jak-1 a zformována jakou součást 6. stíhacího leteckého sboru protivzdušné obrany (6. IAK-PVO). Dvě příslušnice tohoto pluku dosáhly pěti a více vítězství, ale ani jedno v době kdy u pluku sloužily.


Významní piloti:
Budanova, J. V.
Litvjak, L. V.


Zdroj: Stalinovi sokoli 2. díl.
URL : https://www.valka.cz/586-stihaci-letecky-pluk-1941-1945-t24834#91868 Verze : 0

586. stíhací letecký pluk





Jednotka vznikla spoločne s 587. bombardovacím leteckým plukem a 588. nočním bombardovacím leteckým plukem 8. októbra rozkazom NKO č. 0099 "O sformovaní ženských leteckých plukov VVS Červenej armády". Nočný a stíhací pluk mali byť umiestnené v meste Engels a bombarovací v osade Kamenka. Iniciátorkou vytvorenia ženských leteckých plukov bola Marina Michajlovna Raskova, držiteľka titulu Hrdina ZSSR za dialkový let bez medzipristátia, ktorý uskutočnila v septembri 1938 spoločne s V. S. Grizodubovou a P. D. Osipenkovou.


Major Rasková sa stala veliteľkou útvaru 122, ktorého cieľom bola príprava, výcvik uvedených ženských plukov a dále menovala po príchode pluku do Engelska za dočasnú veliteľku pluku Jevgeniju Prochorovovú.


Výcvik pluku bol zahájený 1. decembra 1941. Stíhací pluk uskutočňoval cvičné lety spočiatku na lietadle Jakovlev Jak-7, neskôr jednomiestnych stíhačkách Jakovlev Jak-1, ktoré boli dodané 28. januára 1942. Ženy, vybrané na funkciu mechanikov absolvovali školenie a prax v letecko-skúšobnej stanici závodu č. 292.


10. februára 1942 mal pluk 24 strojov v dvoch eskadrách. Všetky lietadlá boli prispôsobené zimnej prevádzke, kolesá boli nahradené lyžami. 23. februára 1942 zložili príslušníčky pluku prísahu a uskutočnili prvý bojový vzlet, ktorého cieľom bola ochrana mostu cez Volgu. Do hodnosti veliteľa pluku bola menovaná Tamara Kazarinovová.


V marci pokračovali cvičné lety a pluk čakal na zaradenie do bojovej činnosti. 7. apríla 1942 prišiel rozkaz o presune pluku do Moskvy. Nedostatok letného vybavenia, najmä kolies, však spôsobil, že rozkaz bol vykonaný až 16. apríla. Dňa 14. mája 1942 preletel 586. stíhací letecký pluk (ďalej len 586. IAP) na letisko Anisovka a dostal sa do zostavy 144. stíhacej leteckej divízie protivzdušnej obrany (144. IAD-PVO), ktorá zabezpečovala ochranu objektov železníc v okolí Saratova.


17. júna 1942 utrpel pluk prvú stratu, keď na Jak-1 Oľgy Studeneckej zlyhalo riadenie a stroj prešiel do strmhlavého letu. Pilotke sa podarilo z lietadla vyskočiť, utrpela však otvorenú zlomeninu pravej nohy. Napriek tomu sa O. I. Studenecká vrátila k letectvu (k polárnemu na stroje U-2).


25.júna 1942 zažil pluk prvý bojový poplach, keď približne 12 nemeckých Heinkelov He 111 bombardovalo letisko a vedľa stojaci závod na výrobu guličkových ložísk. Ďalšiu noc sa nálet opakoval. Protilietadlová obrana hlásila tri zostrelené lietadlá.


20. júla 1942 pri sprievodnom lete Lisunov Li-2 došlo strojom Budanovovej a Smirnovovej palivo a museli núdzovo pristáť na poli pri meste Serdobsk. Budanovovej sa pristátie podarilo, no Smirnovovej stroj havaroval. Pilotka vyviazla bez zranenia, no keď videla výsledok havárie, spáchala na mieste samovraždu. Ďalšou stratou bola smrť Oľgy Kolyševovej, ktorá nedokázala počas cvičného letu vybrať stroj zo strmhlavého letu.


9. septembra 1942 bola celá prvá letka pluku pod velením Raisy Bjeljajevovej presunutá pod Stalingrad a v zostave pluku sa sformovala nová mužská letka.


24. septembra 1942 odštartovala šestica Jak-1 v ústrety nemeckým bombardérom. Číslo veltieľky letky J. F. Prochorovovej, V. D. Chomjakovová zostrelila pri tomto nálete Junkers Ju 88. Bol to nielen prvý úspešný zostrel 586. IAP, ale celej 144. IAD-PVO. V. D. Chomjakovová bola povýšená do hodnosti nadporučíka, dostala odmenu 2.000 rubľov a stala sa veliteľkou 3. letky. 29. septembra 1942 odišla do Moskvy, kde obdržala Řád rudého praporu. 6. októbra 1942 však Chomjakovová havarovala pri nočnom štarte. Jej smrť a následné vyšetrovanie malo za následok odvolanie veliteľky pluku T. A. Kazarinovej, ktorej bola dávaná za vinu smrť dvoch pilotiek, 5 havárií a taktiež vytvorenie nezdravej atmosféry a zastrašovanie personálu, ktorého následkom bola samovražda Smirnovovej.


22. októbra 1942 prevzal velenie pluku major A. V. Gridnev, ktorý jednotke velil až do konca vojny. Medzitým zažívala prvá letka, presunutá do Stalingradu hotové peklo. Velenie rozhodlo hneď po prílete letky k Stalingradu o jej rozdelení. Roj Raisy Bjeljajevovej bol pridelený k 437. IAP majora M. S. Chvostikova na letisko Srednaja Achtuba a roj Klavdije Nečajevovej k 434. IAP. majora I. I. Kleščeva na letisko pri sovchoze Stalingradskij.


Už 17. septembra 1942 zahynula v boji s messerschmittmi Klavdija Nečajevová, keď kryla vedúceho - kapitána I. Izbinského. Do 1. letky patrili dve ženy, ktoré sa stali pravdepodobne najznámejšími príslušníčkami 586. IAP. - J. V. Budanová a L. V. Litvaková. Spoločne zostrelili nad Stalingradom tri a do leta 1943 celkovo 11 nemeckých lietadiel. Seržantka Litvakovová zostrelila svoj prvý i posledný nemecký stroj - Junkers Ju 88 - 27. septembra 1942. Jekaterina Budanovová zostrelila nad Stalingradom dva Junkers Ju 88 (2. a 6. októbra 1942). 10. decembra 1942 sa jej na voľnom love podarilo zostreliť hneď dve Bf 110. V polovici januára 1942 prešli obidve pilotky k 296. IAP a zároveň obe obdržali Rad červenej zástavy. Do svojho pluku sa už nevrátili.


Druhý roj mal iný osud. 434. IAP bol stiahnutý do tyla a druhý roj 1. letky sa mal vrátiť k 586. IAP. Rozkaz splnila len Oľga Šachovová. Lebedevová a Blinovová zostali na fronte, keď prešli k 653. IAP. K návratu pilotiek došlo až neskôr.


Vo februári 1943 sa 586. IAP premiestnil na letisko Pridača pri oslobodenej Voroneži, kde si príslušníci pluku plnili základnú úlohu - hliadkovanie nad železničnými mostami cez Don a Voronež. V apríli 1943 došlo k doplneniu pluku 9 absolventkami Penzenského leteckého učilišťa. Obdobie pôsobenia pluku na letisku Pridača patrí k najúspešnejšiemu obdobiu pluku. Už 19. marca 1943 prebehol urputný boj dvojice Pamjatnych-Surnačevská s dvoma skupinami bombardérov, ktoré sa pokúšali bombardovať stanicu Kastornaja. Podľa oficiálnych záznamov pluku dosiahli pilotky 4 víťazstvá (Junkers Ju 88), no nemecké pramene priznávajú v ten deň v tejto oblasti stratu jedného Messerschmittu Bf 110. Tamara Pamjatnych musela pri prenasledovaní vyskočiť z ťažko poškodeného stroja. Obe pilotky boli za boj vyznamenané Radom červenej zástavy.


29. apríla zostrelil veliteľ pluku medzi Voronežou a Gremjačje jeden Junkers Ju 88 a druhý zostrelila I. I. Olkovová s O. I. Jakovlevovou. 14. mája 1943 Pamjatnych a Jakovlevová poškodili ďalší Ju 88. Jakovlevová však utrpela zranenie lakťa a musela do nemocnice.


14. júna 1943 sa uskutočnil najúspešnejší boj v histórii pluku. O 9:59 odštartovala z letiska Voronež dvojica strojov 586. IAP, aby prenasledovala nepriateľské lietadlo, hlásené v oblasti pozorovacími stanovišťami. Vedúci Jakovlev Jak-1 pilotoval A. V. Gridnev a s ním štartovala na Jakovlev Jak-7 V. M. Lisicinová. V oblasti Terbuny objavila dvojica osamotený Junkers Ju 88. Počas súboja s ním sa do boja zapojili viaceré Focke-Wulfy Fw 190. Jedného z nich, ktorý napadol Lisicinovú, dorážajúcu poškodený Junkers Ju 88 zostrelil Gridnev. Toho takmer vzápätí napadli ďalšie dva Focke-Wulfy Fw 190. Plukovník v manévrovom boji spotreboval všetko strelivo. Situácia vyzerala beznádejne, keď sa jeden z nepriateľských strojov odpútal od súboja a krátko nato zaútočil čelne. Gridnev sa pokúsil uniknúť sviečkou. Tento manéver sa mu aj podaril a podľa jeho svedectva nemeckí piloti nestihli zareagovať a vyhnúť sa vzájomnej zrážke. Gridnev aj Lisicnová sa šťastlivo vrátili na letisko a pripísali si 4 zostrely. O súboji dokonca 27. júna 1943 písali noviny Pravda. Nemecké pramene priznávajú v ten deň v oblasti stratu Junkers Ju 88. z 2. letky (dálkové) Průzkumné skupiny 22, pilotovaného poručíkom G. Vaisom a stratu Focke-Wulf Fw 190 A-5 pilotovaného poručíkom A. Maroldom zo štábneho roja JG 51 Mölders. Nemecký stíhač sa pokúsil doletieť nad vlastné územie, ale stroj neočakávane explodoval vo vzduchu. Gridnev považoval výbuch omylom za zrážku svojich prenasledovateľov.


Pluk sa zapojil do bitky pri Kursku ochranou tylových objektov Stepného frontu. 11. júna 1944 ťažko poškodila dvojica R. V. Bjeljajevová, M. M. Kuznecovová Junkers Ju 88, ktorý pravdepodobne núdzovo pristál. Išlo o posledný úspešný súboj Bjeljajevovej, ktorá 8 dní nato zahynula pri havárii pri návrate z bojového letu na letisku Pridača.


V lete postihla pluk epidémia malárie, ktorá dočasne znemožnila plnohodnotnú operačnú činnosť pluku. V činnosti pri Voroneži však pluk pokračoval až do septembra 1944 a okrem letiska Pridača využíval základne Kastornoje, Solicevo, Ščigry a Kursk-východný. Príslušníci pluku tu uskutočnili 934 bojových letov, počas ktorých boli zostrelené tri Focke-Wulfy Fw 190 a sedem Junkersov Ju 88 pri strate jednej padlej a jednej ťažko zranenej pilotky. V tomto období bol pluk už druhýkrát navrhnutý na titul gardový, avšak opäť bez úspechu.


V septembri 1943 sa pluk presunul na kurský letecký uzol a pokračoval v obrane týlových objektov. Vtedy sa príslušníci 586. IAP dozvedeli o osude 4 príslušníčiek pluku, ktoré ostali na fronte po stalingradskej bitke. Všetky štyri pôsobili v rámci 65. Gv.IAP a 73. GvIAP. Počas letných bojov boli všetky štyri pilotky zostrelené a tri z nich zahynuli. 17. júla bol dávkou z Focke-Wulfu v oblasti Znamenskoj-Gnezdilovo zabitý gardový nadporučík Antonína Lebedevová, 19. júla zahynula v boji nad dedinou Novokrasnovka nadporučík Jekaterina Budanovová, ktorá dovtedy zostrelila 4 lietadlá samostatne a 6 v spolupráci. V roku 1993 je bol posmrtne udelený titul Hrdina ruskej federácie. 1. augusta bol zostrelený pri Marinovke stroj gardového podporučíka Lidie Litvakovovej. Pilotka pravdepodobne zahynula, pretože podľa svedectva jej čísla A. Jevdokimova nevyskočila z horiaceho lietadla, podľa niektorých iných svedectiev sa Litvakovovej podarilo s horiacim lietadlom pristáť a padla do nemeckého zajatia. V tom čase mala na konte 5 samostatných zostrelov. 5. mája 1990 bola posmrtne vyznamenaná titulom Hrdina ZSSR. Posledná zo štvorice Klaudija Blinovová odštartovala 4. augusta v sprievode ďalších troch strojov 65. GvIAP ako ochrana šestice bombardérov Petljakov Pe-2. Pri Orši sa dostali stíhačky do súboja so 14 Focke-Wulf Fw 190. V ťažkom boji zahynul veliteľ skupiny nadporučík Kovencov a bol zostrelený aj stroj Blinovovej. Tej sa z neovládateľného lietadla podarilo vyskočiť a padla do nemeckého zajatia. Podarilo sa jej však utiecť zo železničného transportu na západ a dvadsať dní po zostrelení dosiahla vlastné pozície. Potom pokračovala v 65. Gv.IAP až do novembra 1945.


V tom čase bol pluk posilnený novým personálom aj novými strojmi - Jakovlev Jak-7 a Jakovlev Jak-9. Jednotka bola rozšírená o ďalšiu (mužskú) letku, ktorej veliteľom sa stal kapitán A.F. Kokovichin.


Po oslobodení Kyjeva v novembri 1943 sa pluk presunul na letisko Žuljany, kde pôsobil pri obrane ukrajinského hlavného mesta a prepráv cez Dneper.


Vo februári 1944 sa 586. IAP zapojil do bojov pri Korsuň-Ševčenkovskom. Útočil najmä na pozemné vojská a letiská. Už 4. februára uskutočnila skupina, vedená plukovníkom Gridnevom útok na nepriateľské letisko, z ktorého práve štartovala skupina Junkersov Ju 52. Poručíkovi Demčenkovej sa podarilo napriek nepriateľskej paľbe zapáliť jedno transportné lietadlo počas štartu. Krátko predtým podpísal veliteľ pluku návrh na vyznamenanie Demčenkovej Radom červenej zástavy za 191 bojových vzletov a 8 súbojov (k 12. januáru 1944).


Do konca marca uskutočnil pluk 279 vzletov a zničil 6 lietadiel nepriateľa. Najúspešnejší súboj uskutočnila dvojica Gridnev a Burdinovová, keď každý z nich zostrelil Messerschmitt Bf 109 a spoločne zničili Junkers Ju 52.


Na jar 1944 sa pluk presunul na letisko Žitomir-Skomorochi. Úlohou jednotku bola ochrana transportov, smerujúcich cez Žitomir. Počas apríla zostrelil 586. IAP dve lietadlá. Opäť sa vyznamenala podporučík Burdinovová, ktorá v noci na 10. apríla zostrelila nad stanicou Korosteň Junkers Ju 88. Ďalší Junkers Ju 88 zostrelil 21. apríla kapitán Durakov.


11. mája 1944 sa veliteľovi pluku Gridnevovi spoločne s Surnačevskou podarilo vo výške 9.000 metrov nad Berdičevom zostreliť neznámy dvojmotorový stroj, ktorý padol k zemi až po siedmych útokoch. Ať na zemi bolo zistené, že išlo o veľmi dobre vyzbrojené a pancierované lietadlo Heinkel He 177 Greif (z KG 1), ktoré sa na front dostalo až koncom zimy a začiatkom jari 1944.


11. júna zostrelili poručík Nikolaj Korolev a G. Cokajev spoločne jeden Junkers Ju 88. Poručík Korolev sa však z boja nevrátil. Išlo o posledný zostrel pluku a to aj napriek tomu, že piloti jednotky uskutočnili ešte veľa bojových letov. Do jesene 1944 ich počet dosiahol 611.


Od septembra 1944 do februára 1945 chránil 586. IAP z letísk Kotovsk a Belcy oslobodené priemyslové mestá a železničné uzly Obchodnoje, Slobodka, Peteljuchi, Gura-Kamenska, Rybnica a komunikácie, používané vojskami 2. ukrajinského frontu. Od februára do júna 1945 chránil pluk z letísk Debrecín a Cinkola pri Budapešti maďarské železničné uzly a vojenské a priemyslové objektu v Budapešti. Vzhľadom k nízkej aktivite nemeckého letectva v poslednom období vojny nezaznamenal pluk žiaden zostrel. Už po skončení vojny, 12. júla 1945 však zaznamenal poslednú stratu, keď pri tragickej nehode zahynula podporučík Mária Batrakovová.


Pluk celkovo uskutočnil 4.419 bojových letov, 125 leteckých súbojov a dosiahol 38 zostrelov. 20. júla 1945 prišiel rozkaz demobilizovať mužstvo a poddôstojníkov. V novembri 1945 opustili armádu aj ženy-dôstojníci.


Veliteľ, podplukovník Gridnev s väčšinou mužov sa presunul do Kyjeva, kde pokračoval v službe v rámci 39. Gv.IAP. Tým bola história 586. stíhacieho pluku skončená.



GORBAČ V. - CHAZANOV D. - POLUNINOVÁ J.: Ženy v kabinách stíhaček. In: HPM - Historie a plastikové modelářství 6/2001. roč. XI. Měsíčník pro zájemce o letectví, pozemnou bojovou techniku a válečné loďstvo. Praha, s. 17-21.
GORBAČ V. - CHAZANOV D. - POLUNINOVÁ J.: Ženy v kabinách stíhaček. In: HPM - Historie a plastikové modelářství 7/2001. roč. XI. Měsíčník pro zájemce o letectví, pozemnou bojovou techniku a válečné loďstvo. Praha, s. 24-27.
URL : https://www.valka.cz/586-stihaci-letecky-pluk-1941-1945-t24834#209526 Verze : 6
Diskusní příspěvek Faktografický příspěvek
Přílohy

Přidejte se k nám

Věříme, že mezi Vámi jsou lidé s různými zájmy a zkušenostmi, kteří by mohli přispět svými znalostmi a nápady. Pokud máte rádi vojenskou historii a máte zkušenosti s historickým výzkumem, psaním článků, editací textů, moderováním, tvorbou obrázků, grafiky nebo videí, nebo prostě jen máte chuť se zapojit do našeho unikátního systému, můžete se k nám připojit a pomoci nám vytvářet obsah, který bude zajímavý a přínosný pro ostatní čtenáře.

Zjistit více