Gran Chaco I

Autor: Martin Tomeš / Capssman 🕔︎︎ 👁︎ 27.483

Úvod

Vojna o Gran Chaco bola najväčšia a najkrvavejšia lokálna vojna na západnej pologuli v 20. storočí. V rokoch 1932 až 1935 Bolívia a Paraguaj viedli ničivú vojnu s obrovskými stratami (60 000 Bolívia, 30 000 Paraguaj) o Chaco, vysušený kus zeme v srdci Južnej Ameriky. Ani jeden z týchto štátov nebol výrobcom zbraní, zaťažili svoju ekonomiku naplno aby mohli postaviť veľkú armádu a vybaviť ju najlepšími zbraňami čo mohli na svetových trhoch kúpiť. Armády týchto štátov boli vycvičené európskymi dôstojníkmi a vedeli, aký význam majú vzdušné sily. Bolívia aj Paraguaj sa rozhodli pre najmodernejšie lietadlá, ktoré si mohli dovoliť.

Pôvod Vojny

Chaco je oblasť veľká približne 390 000 km2, na konci 30. rokov zostávala z väčšej časti neobývaná a nepreskúmaná. Južná hranica s Argentínou je vymedzená riekou Pilcomayo, na východe je Paraguaj, západne sa rozkladá Bolívia a na severe sa nachádza džungla Bolívie a Brazílie. Poľnohospodársky potenciál je veľmi malý, väčšinu roka je to veľké sucho okrem krátkeho obdobia daždov v zime. Chaco je domov pre množstvo jedovatých hadov a nepríjemného hmyzu. Voda je tu veľmi vzácna a pár studní v regióne zohralo počas vojny strategický význam. Počas obdobia daždov v zime sa prašné cesty zmenia na neprechodné blatové prekážky.

Reklama

Pôvod vojny leží v strate prístupu Bolívie na pobrežie Tichého oceánu počas vojny s Chile v 80. rokoch 19. storočia. Po strate v tejto vojne Bolívia hladala iný spôsob ako sa dostať k oceánu. Na východe Chaca leží Rio Paraguaj, čo je rieka prístupná pre námorné plavidlá. V Bolívií sa rozhodli postaviť na nej námorný prístav, ale pre plný prístup k rieke potrebovali okupovať Chaco. Problém bol ale v tom, že Chaco patrilo Paraguaju, ktorý v 20. rokoch urobil malý prieskum a nasťahoval sem malé množstvo ľudí, hlavne nemeckých imigrantov. Tiež tu ťažil drevo a vybudoval železnicu k Rio Paraguaj.

Na začiatku 20. storočia Bolívia požadovala časť Chaca, ktoré sa datovali ešte k španielskej koloniálnej ére, keď Chaco patrilo Peru a bolo zaradené pod Bolíviu. Ale aj Paraguaj si mohol Chaco nárokovať rovnako ako Bolívia. Paraguaj počas rokovaní ponúkal Bolívií prístav na Rio Paraguaj, ale odmietal okupáciu Chaca ako to chcela Bolívia. Pre Bolíviu to bola záležitosť národnej hrdosti a ekonomickej potreby pripojiť Chaco. Pre Paraguaj bola táto situácia odlišná. Paraguaj stratil vo vojne s Brazíliu, Uruguajom a Argentínou (1865-1870) tretinu svojho územia. Po rokoch bojov si Paraguajci vydobili povesť tvrdých a vytrvalých bojovníkov, pričom stratili až 80% dospelej mužskej populácie. Trvalo 2 generácie, pokiaľ sa populácia obnovila s týchto krvavých vojen. Pre Paraguaj by strata Chaca znamenala zmenšenie približne na tretinu svojej pôvodnej rozlohy v roky 1811, keď získal nezávislosť od Španielska. Pokiaľ by bol Paraguaj takto obmedzený, ďalšia budúcnosť národa by bola otázna, preto Paraguaj bral odmietnutie požiadaviek Bolívie ako otázku ďalšej existencie a suverenity.

V roku 1930 mala Bolívia 3 000 000 obyvateľov a Paraguaj 1 000 000. Ekonomika Bolívia, podporovaná bohatými cínovími a striebornými baňami bola 3× výkonnejšia ako ekonomika Paraguaju, ktorá mala základ v poľnohospodárstve. Od 20. rokov oba štáty pripravovali svoju armádu na blížiacu sa vojnu.

Armády

Na začiatku 20. storočia Paraguaj posielal svojich najlepších dôstojníkov na výcvik do Chile alebo do Argentíny. Pred Prvou svetovou vojnou trénovala vojská Paraguaju nemecká armáda. V roku 1926 sa do výcviku zapojila francúzska armáda. V roku 1922 mal Paraguaj plány na pravidelnú armádu v sile 4 000 mužov, v čase mobilizácie 24 000 mužov. V polovici 20. rokov Paraguaj natiahol rozpočet aby prezbrojil svoju armádu. Zo Španielska kúpili cez 10 000 pušiek Mauser. Z Dánska kúpili ľahké guľomety Madsen a zo Spojených štátov ťažké guľomety 32. Browning. Z Francúzska doviezli osem 105 mm horských húfnic Schneider Model 1927 a 24 75 mm diel. Po zrážke s Bolíviu v Chacu v roku 1928 Paraguaj nakupoval stále viac zbraní a pokračoval v budovaní väčšej armády. Bolo kúpených ďalších 7 000 pušiek, 200 ľahkých guľometov a 24 81 mm granátometov. Ďalej boli zriadené vojenské akadémie. Pomaly bolo budované aj námorníctvo a letectvo. V roku 1931 mal Paraguaj pravidelnú armádu zo 4 000 mužov a mobilizovať mohol ďalších 16 000.

Jeden z najväčších obchodov, ktoré Paraguaj v tomto čase spravil bola kúpa 2 silných pancierovaných plavidiel z Talianska v roku 1930. Plavidlá „Humaitá“ a „Paraguay“ boli ťažké 845 ton a mali slúžiť na Rio Paraguay. Každé bolo vybavené 2 120 mm hlavnými delami, 3 protilietadlovými delami a dvoma 40 mm kanónmi. Lode boli schopné transportovať jednotky po rieke.

Bolívia s oveľa väčšou populáciou a stabilnými prijmami z baní bola schopná nakúpiť oveľa väčšie množstvo zbraní ako Paraguaj. V roku 1926 Bolívia podpísala kontrakt s firmou Vickers na 36 000 pušiek, 250 ťažkých guľometov, 500 ľahkých guľometov, 196 diel a veľké množstvo munície. V roku 1929 bol kontrakt zredukovaný, ale aj tak mala Bolívia na počiatku vojny v roku 1932 znamenitú výzbroj: 39 000 pušiek Mauser, 750 guľometov, 64 diel a 5 britských tankov. Jej armáda sa skladala s približne 6 000 mužov.

Velitelia

Dominantnou postavou bol v Bolívií cez 2 desaťročia nemecký dôstojník Hans Kundt. Kundt sa narodil sa narodil v roku 1869 v Mecklenburgu a do odvedený dol v roku 1888. Slúžil v generálnom štábe a do Bolívie prišiel v roku 1911 ako veliteľ nemeckých výcvikových vojsk. Veľmi dobre vychádzal s Bolívijcami a získal si povesť skvelého úradníka a dôstojníka. Do Nemecka bol povolaný naspäť tesne pred Prvou svetovou vojnou, slúžil na východnej fronte ako divízny veliteľ. Po Prvej svetovej vojne odišiel ako plukovník do dôchodku, pričom mu bola daná hodnosť generálmajor. Kundt bol pozvaný späť do Bolívie, kde mu ponúkli miesto náčelníka generálneho štábu a ministra vojny s hodnosťou generála. Kundt prijal miesta a riadil program prezbrojenia Bolívie a plánoval okupáciu Chaca. Kundt v Prvej svetovej vojne ukázal, že je len priemerný stratég, keď preferoval frontové útoky vo väčšine situácií. Aj keď Chaco bolo pre Bolíviu prvoradým cieľom, Kundt toto územie nikdy nenavštívil. Predpokladal že vojna bude v podstate bez odporu Paraguaju s triumfálnym pochodom Bolívijskych vojsk Chacom. Kundt nebol ochotný sa spoľahnúť na bolívijských dôstojníkov a všetko chcel robiť sám. Kundt bol z oboch postov odvolaný a v roku 1930 poslaný do exilu, keď sa 3krát pokúsil o vojenský prevrat. Velení potom převzali důstojníci z vojenských misí Československa a Chile.

Oproti nemu stál Jose Felix Estigarribia, ktorý sa narodil vo farmárskej rodine v Caraguatay v roku 1888. Vyštudoval poľnohospodársku školu, ale v roku 1910 sa rozhodol vstúpiť do armády. V rokoch 1911 až 1913 študoval na vojenskej akadémií v Chile, ktoré malo v tom čase najlepšiu armádu v Južnej Amerike. V roku 1917 bol Estigarribia už kapitánom, dôležitú úlohu mal v roku 1922 pri revolúcií v Paraguaji po ktorej bol povýšený na majora a poslaný do Francúzska. Po troch rokoch štúdia vo Francúzsku na Ecole Superioeur de Guerre sa vrátil späť do Paraguaja a slúžil ako náčelník generálneho štábu. Z tohto postu bol ale odvolaný, pretože nesúhlasil s obrannou politikou vlády. Pri blížiacej sa vojne bol Estigarribia určený ako veliteľ oblasti Chaco, kde organizoval obranu. Estigarribia bol obľúbený medzi vojakmi, bol uznávaný ako moderný veliteľ a plynule hovoril po francúzsky, čiastočne aj po anglicky.

Vzdušné sily

Reklama

Bolívia vstúpila do leteckej éry v roku 1915, kedy sa uskutočnil prvý úspešný let v La Paz. V roku 1916 Bolívia poslala 3 dôstojníkov do Chile a troch do Argentíny na výcvik. V roku 1920 Bolívia získala niekoľko cvičných lietadiel z Francúzska a začala pracovať na výcviku pilotov. Po niekoľkých neúspešných pokusoch bola v roku 1925 v La Paz založená letecká akadémia pod velením majora Bernardino Bilbao Rioja, jedného z prvých šiestich bolívijských pilotov. Do výcviku bol zapojený švajčiarsky inštruktor a letecké jednotky sa začali meniť vo vzdušné sily. V roku 1925 Bolívia získala niekoľko európskych vojenských lietadiel vrátane 5 Fokker C-V, 2 Fiat Br., 2 Breguet XIX, 10 Bristol F.2B, 9 Martinsyde a 11 Avro 504.

Väčšinu tohto času bol veliteľom bolívijskeho letectva major Bilbao Rioja, veľmi dobrý pilot a dôstojník, ktorý väčšinu svojho voľného času trávil štúdiom európskeho a amerického letectva. Na svoje náklady preložil väčšinu manuálov a učebníc pre svoje letecké jednotky.

V roku 1927 Bolívia objednala od Veľkej Británie 9 stíhacích lietadiel Vickers Vespa. V rokoch 1926 – 1927 prebrala dodávku 6 francúzskych bombardérov Breguet XIX. V roku 1929 Bolívia kúpila 4 ďalšie bombardéry Breguet XIX vo vylepšenej verzii. Tesne pred konfliktom Bolívia poslala na hranice do Villa Montes skupinu lietadiel pozostávajúcu s 3 stíhačiek Vickers Vespa, 3 bombardérov Breguet XIX, 5 alebo 6 Vickers Type 143 a 2 Fokkerov C-V.

V Paraguaji sa prvý let uskutočnil v roku 1915, keď sa paraguajský pilot vrátil z leteckej školy z Argentíny a priviezol prvé lietadlo do Paraguaju. Ku koncu Prvej svetovej vojny Paraguaj získal niekoľko francúzskych cvičných lietadiel a postavil prvé letecké jednotky. Pravé budovanie vzdušných síl sa začalo až misiou francúzskych vzdušných síl v roku 1926. Do Asunciónu prišli 5 dôstojníci a jeden mechanik, aby tu začali s výcvikom pilotov a pozemného personálu pre leteckú školu pre paraguajské vzdušné sily. Francúzi boli v Paraguaji od roku 1926 do roku 1931 a za ten čas predali do Paraguaju 3 výcvikové lietadlá Hanriot HD 32, 2 Morane Saulnier 35, 6 prieskumných / bombardovacích Potez 25 a 4 stíhacie lietadlá Wibault 73.

Na počiatku vojny sa Paraguajské vzdušné sily skladali asi z 25 pilotov a niekoľkých členov pozemného personálu. Potez 25 boli v 20. rokoch dobré bombardéry, ale v roku 1932 boli už zastarané. Motory Lorraine-Diedrich (450 HP) stíhačiek Wibault 73 mali v oblasti Chaco dlhodobé problémy s prehrievaním. Veliteľ paragujaských leteckých jednotiek bol bol Argentínčan major (neskôr podplukovník) Vincente Almonacid, ktorý bojoval cez Prvú svetovú vojnu na Západnom fronte.

Dve malé a chudobné krajiny vynakladali väčšinu úsilia na vybudovanie efektívnych vzdušných síl. Tesne pred vojnou mala Bolívia  približne 40 lietadiel, vrátane cvičných a transportných. Paraguaj mohol nasadiť do bojov desať lietadiel a mal ďalších 20 cvičných. Po vypuknutí vojny sa oba národy usilovali nakupovať lietadlá, aj keď bolo na ne uvalené embargo.

Začala sa vojna

V júni 1932 bolívijská armáda obsadila malú paraguajskú základňu pri jazere Pinantuten. V júli paraguajské jednotky dobili túto základňu späť. Bolívijská armáda 27. a 28, júla zaútočila na dediny Corrales a Toledo a obsadila ich. V rovnakom čase 3 bolívijské regimenty podporované stíhacími a bombardovacími lietadlami podnikli útok na paraguajskú pevnosť v Boquerón, ktorá padla na konci júla po ťažkých bojoch. Tieto krvavé strety vrcholili do vojny.

Konflikt v oblasti Chaco sa vystupňoval počas augusta. Na začiatku vojny Bolívia mala v juhozápadnej časti 4 000 mužov zorganizovaných do 1. armádneho zboru. Na severovýchode Grand Chaca boli 2 divízie o sile 2 000 mužov. Počas augusta sa do oblasti dostali 6 000 posily.

Paraguajci pod vedením Estigarribiu mali 8 000 mužov zorganizovaných do armádneho zboru pri Isla Poi počas augusta 1932. Ďalších 1 500 mužov bolo v zákopoch pri Nanawa na juhovýchode a 3. divízia skladajúca sa s 3 000 vojakov a 8 húfnic Schneider bola na hornom toku rieky Paraguay. Z Asunciónu boli poslané posily (3 000 vojakov). Počas júla a augusta paraguajská armáda vybudovala na základni Isla Poi poľné letisko a boli sem umiestnené bojové lietadlá.

Strategické pozície

Prvou vážnou chybou Bolívijcov bola myšlienka že pár tisíc ich vojakov jednoducho prevalcuje Paraguajcov a obsadí Chaco iba s malými stratami. Bolívijská stratégia, pokiaľ sa tak dá vôbec nazvať, bola vypracovaná v 20. rokoch pod dohľadom generála Kundta a pozostávala z toho, že Paraguaj nemôže alebo nebude chcieť odporovať a vojna bude iba triumfálny pochod bolívijskych vojsk k rieke Paraguy. Ale hlavným problémom Bolívie boli dlhé a tenké zásobovacie línie vedúce na frontu. Bolívijské jednotky sa z centra štátu dopravovali väčšinu cesty vlakmi k hlavnej bolívijskej základni Villa Montes. Od Villa Montes museli prejsť vojaci 300 až 500 km k frontu cez prach a teplo Chaca. Teplo a nedostatok krmiva spôsobovalo, že kone neprežili v Chacu dlhší čas, preto kavaléria oboch štátov bola po krátkom čase rozpustená. Základným dopravným prostriedkom sa stali nákladné automobily, ktorých bol však nedostatok a boli používané len na zásobovanie. Bolívijské vojská prišli na front po 2 týždňoch pochodovania často veľmi vyčerpané a podvyživené.Vzhľadom na skutočnosť , že vojaci bolívie pochádzajú z andských výšin neboli odolný proti chorobám a infekciám v bažinách džungle Grand Chaca.
 
Paraguajská armáda mohla transportovať vojská z Asunciónu parníkmi po Paraguayi na základňu Puerto Casada. Od Puerto Casada viedla železnica do oblasti Chaco a končila približne 30 km od hlavnej paraguajskej základne v Chacu Isla Poí. Zásobovanie a presuny jednotiek boli oveľa jednoduchšie ako v prípade Bolívijcov. Počas vojny tento fakt pracoval pre Paraguaj a do veľkej miery zredukoval materiálnu a ľudskú presilu Bolívie. Na strane Paraguaja bojovalo taktiež veľa bielych rusov.

Reklama

Grand Chaco bola predovšetkým vďakaprírodným podmienkam bojom ženistou a poľnej pevnosti často zabránila postupu protivníka.

Boquerón

Na začiatku septembra Estigarribia zhromaždil 1. armádny zbor a poslal ho obklúčiť a obsadiť Boquerón. Vzdušné sily oboch štátov začali s intenzívnymi prieskumnými letmi, aby zistili pohyby nepriateľskej armády. Bolívia mala vzhľadom na väčšie letectvo výhodu vo vzduchu. 8. septembra zbadali piloti 2 bolívijských stíhačiek Vickers Vespa 2. paraguajský regiment na ceste k Boquerónu a opakovane naň útočili a spôsobili mu veľké straty na mužoch a koňoch. Veľa paraguajských vojakov ešte nikdy pred tým nevideli lietadlo, spanikárili a rozutekali sa. Ich dôstojníci so zbytkom mužov zvyšok dňa hladali rozutekaných vojakov. Napriek tomuto útoku paraguajský postup pokračoval a na Boquerón Paraguajci zaútočili 9. septembra. Po neúspešnom prvom útoku zaujala paraguajská armáda postavenie k obliehaniu. Ráno 9. septembra padol do pasce bolívijský konvoj 13. regimentu a bol rozstrielaný na kúsky.

Bolívijský letecký prieskum v tomto prípade zlyhal a neposkytol veleniu jasný obraz pohybu paraguajských jednotiek. Prach v oblasti Chaco pomáhal zakryť pohyby paraguajských jednotiek. Primárnym cieľom bolívijských lietadiel bolo paraguajské delostrelectvo, ale bolo veľmi ťažké ho rozoznať od okolného terénu, zvlášť keď bolo dobre maskované a čiastočne zakopané. Prvý letecký útok 8. septembra dal Paraguajcom lekciu o nadvláde vo vzduchu a tí sa rýchlo učili. Začali využívať prach k zamaskovaniu svojich pohybov, ktoré uskutočňovali hlavne v zarastených miestach a zdržovali sa priamych ciest.

Pri obliehaní Boquerónu použila Bolívia skoro celé letectvo na zásobovanie obliehaných vojakov muníciou, jedlom a zdravotníckymi pomôckami. Paraguajci prinútili silnou paľbou zo zeme zhadzovať zásobovacie balíky z veľkých výšok. Pre nepresnosť zhadzovania z veľkých výšok skončila väčšina zásobovacích balíkov za paraguajskými líniami. Bolívijské velenia ale vôbec nevedelo, že väčšina zásobovacích balíkov skončila u paraguajskej armády. 27. septembra začalo bolívijské velenie plánovať útok na obliehajúce vojská a poslali do Boquerónu správu, aby vydržali ešte asi 10 dní, ale pevnosť o 2 dni neskôr padla.

Prvé letecké operácie

Podplukovník Bilbao Riojo prevzal velenie nad bolívijským letectvom v Chaco na začiatku vojny v júli 1932 a umiestnil ich na základňu Villa Montes a na predsunutú základňu Muňoz, do oblasti prileteli 3 Vickers Vespa, 3 Breguet XIX a 5 alebo 6 Vickers 143. Potom navštívil veliteľa pre oblasť Chaco , plukovníka Enrique Peňaranda a navrhol, aby bola využitá veľká presila bolívijských vzdušných síl a aby bol podniknutý útok na hlavnú paraguajskú základňu Puerto Casada na Paraguayi, kade ide do Chaca každý vojak, kôň a celé zásobovanie. Po veľkej roztržke s plukovníkom Bilbao Riojo navrhol, aby bol bombardovaný aspoň Asunción pre podlomenie morálky Paraguju. Aj keď Puerto Casada a Asunción boli v dosahu bolívijského letectva tieto požiadavky boli najsôr odmietnuté. Bolívijské vedenie aj celkom správne usúdilo, že bombardovanie Asunciónu by mohlo spôsobiť medzinárodné sankcie voči Bolívií. Na začiatku vojny velenie nevidelo zmysel takej myšlienky ako bombardovať Asunción, aj keď neskôr sa k nej vrátili.

Velenie však nakoniec povolilo niekoľko náletov na paraguajskú základňu Puerto Casada. Tieto nálety spôsobili veľmi prudkú reakciu argentínskej vlády, pretože v Puerto Casada žilo veľa Argentínčanov. Argentína, ktorá bola oficiálne neutrálna voči obom štátom sa začala správať voči Paraguaju veľmi priateľsky a Paraguaj zásobovala výbavou, muníciou, lietadlami a tiež ho podporovala finančne. Po bombardovaní Puerto Casada v roku 1933 Argentína pohrozila Bolívií, že pokiaľ budú pokračovať útoky, vstúpi do vojny a pripojí sa k Paraguaju. Po tejto hrozbe bolívijske velenie nálety odvolalo a hlavnou úlohou letectva sa stal prieskum, hliadkovanie a podpora pozemných vojsk.

Od začiatku vojny mali piloti rozkazy, aby podnikali nad Chacom agresívne hliadkovanie, pričom na konci júla mali minimálne jedno stratené lietadlo vďaka silnej paľbe zo zeme.

Počas bojov o Boquerón podnikli obe strany niekoľko útokov na podporu svojich vojsk. Medzi 9. a 29. septembrom paraguajské Potez 25 sprevádzané stíhacími lietadlami Wibault 73 podnikli 12 náletov na Boquerón. Potez 25 vybavené rádiom boli tiež používané pre delostreleckých pozorovateľov na zameriavanie artilérie. Takto slúžil aj delostrelecký poručík Alfredo Stroessner, v rokoch 1954 až 1990 paraguajský diktátor.

Aj keď obe letectva uskutočňovali bojové lety, prvý stret dvoch lietadiel sa uskutočnil až 28. septembra, keď Potez 25 bol napadnutý bolívijskym Vickersom Vespa. Paraguajský pilor Emilio Rocholl bol ťažko zranený, ale dokázal bezpečne pristáť s lietadlom na svojej základni. Posledný septembrový deň bol zaznamenaný prvý zostrel vo vojne, keď Wibault 73 bol zostrelený bolívijskym Vickersom.

Doplnenie jednotiek a Nanawa

Po Boqueróne potrebovali obe strany nejaký čas na opravy a reorganizáciu. Šokovaný Bolívijčania zavolali generála Kundta z exilu a ponúkli mu miesto náčelníka štábu. Očakávalo sa, že obľúbená armádna osobnosť dá armádu dokopy a rýchlo porazí paraguajskú armádu. Vzdušné sily oboch štátov rýchlo zastarávali a boli potrebné nové lietadlá. Vzdušné sily oboch štátoch prišli v drsných podmienkach Chaca o niekoľko strojov. Bolívia objednala zo Spojených štátov 20 dvojmiestnych prieskumných a bombardovacích dvojplošníkov Curtiss Wright C14R z ktorých prvý bol doručený v januári 1933. Tieto dvojplošníky mali 2 7.62 mm guľomety, jeden vpredu a jeden vzadu, maximálnu nosnosť bômb 120 kg a maximálnu rýchlosť približne 260 km/h. Počas vojny sa toto lietadlo stalo jedným z najdôležitejších v bolívijských vzdušných silách a pre svoje letové vlastnosti bolo používané ako stíhací bombardér. Od firmy Curtiss Wright boli tiež objednané stíhacie lietadlá C-W 35A Hawk II a C-W 65A Sea Hawk II. V roku 1932 boli doručené 4, v roku 1933 dve a v roku 1934 tri. Výzbroj pozostávala z 2 dopredu strieľajúcich guľometov a asi 100 kg bômb, počas vojny boli používané ako stíhacie bombardéry. Ďalšia veľká objednávka bolívijského letectva smerovala do Nemecka, kde zakúpili 3 transportné lietadlá Junkers Ju-52/3m, ktoré mohli operovať v týchto drsných podmienkach s nosnosťou takmer 3 tony. Prvé lietadlo prišlo v októbri 1932 a ďalšie 2 v roku 1933.

Po bojoch o Boquerón Paraguaj vyhlásil úplnú mobilizáciu. Najvyššou prioritou vzdušných síl bolo získať viac bombardérov Potez 25, ktoré sa ukázali byť vhodné do tejto oblasti. Ďalších 7 ľahkých bombardérov získali na konci roku 1932 a v roku 1933. Ďalej bolo potrebné urýchlene nájsť náhradu za stíhacie Wibaulty, ktorých mal Paraguaj na začiatku vojny len 6 a 2 dva boli hneď zničené pri nehodách. Hlavným problémom týchto lietadiel bol vodou chladený motor Lorraine-Diedrich, ktorý bol v týchto podmienkach veľmi nespolahlivý. Ako náhrada bolo objednaných z Talianska 5 Fiatov Cr. 20bi, ktoré však na bolívijské Hawky nestačili.

Bolívia poslala do Chaca posili a v novembri dokázala zastaviť postup Paraguajskej armády južne od Kilometer 7. Generál Kundt prišiel v decembri do Bolívie a nariadil série útokov. Útok bolívijskej 8. divízie z 12. a 13. decembra 1932 prinútil paraguajskú armádu ustúpiť južne od Kilometer 7. Kundt nariadil sériu frontálnych útokov, proti dobre postavenej obrannej línií Paraguaju pri Nanawe, ktorú pomáhali tvoriť bývalí ruský dôstojníci a veteráni z Prvej svetovej vojny, teraz ako paraguajský dôstojníci. Aj keď bolívijské frontálne útoky mali silnú delostreleckú podporu, neboli o nič účinnejšie ako cez Prvú svetovú vojnu. Po silných dažďoch, keď sa stali cesty neprejazdnými, začali paraguajský vojaci brániaci Nanawu trpieť nedostatkom munície. Estigarribia zmobilizoval všetky svoje bombardovacie, stíhacia a transportné lietadlá, ktoré začali lietať na poľné letisko Nanawa a zásobovať obrancov. Vďaka tomuto zásobovaniu sa podarilo udržať Nanawu. Vo februári Kundt nariadil sériu útokov, proti paraguajským pozíciam pri Tolede. Bolívijské letectvo bombardovalo zakopaných Paraguajcov iba s malým účinkom a bolívijská armáda tu utrpela veľké straty.

Nanawa II – Kudntova veľká ofenzíva

V júly 1933 Kudnt zhromaždil väčšinu svojej armády aby frontálne zaútočila na paraguajské pozície pri Nanawe. S nadvládou vo vzduchu, silnou podporou artilérie a piatimi britskými tankami odštartoval útok na paraguajskú obranu, ktorá bola od posledných bojov posilnené. Hlavnou úlohou bolívijského letectva bolo nájsť a zničiť nepriateľské delostrelectvo, ktoré ale bolo veľmi dobre maskované a zo vzduchu takmer neviditeľné. Útok stál Bolíviu 2 000 vojakov, oproti tomu mal Paraguaj len 149 mŕtvych a 400 zranených.

Campo Via – Veľké víťazstvo Paraguaju

V októbri a novembri 1933 paraguajské letecké a pozemné hliadky zistili veľké „diery“ v bolívijských líniach pri Campo Via. Estigarribia rýchlo skoncentroval svoje sily a 3. decembra podnikol útok ktorý rýchlo obkľúčil Bolívijcov.  Tento útok bol pre bolívijskú obranu veľký šok, Paraguaju pomohla aj samotná obrana Bolívijcov, ktorá bola veľmi zle organizovaná a generál Kundt, keď nedokázal na útok včas zareagovať. Jeho prieskumné letecké jednotky hlásili množstvo presných pohybov paraguajskej armády, ale Kundt ich označil za nepresné a obvinil pilotov, že vypúšťajú poplašné správy. Sám si myslel že paraguajská armáda na niečo takéto ešte nie je pripravená.

Přidejte se k nám

Věříme, že mezi Vámi jsou lidé s různými zájmy a zkušenostmi, kteří by mohli přispět svými znalostmi a nápady. Pokud máte rádi vojenskou historii a máte zkušenosti s historickým výzkumem, psaním článků, editací textů, moderováním, tvorbou obrázků, grafiky nebo videí, nebo prostě jen máte chuť se zapojit do našeho unikátního systému, můžete se k nám připojit a pomoci nám vytvářet obsah, který bude zajímavý a přínosný pro ostatní čtenáře.

Zjistit více