James Edgar „Johnnie“ Johnson

Autor: Norbert Mogyorósi / Elvis 🕔︎︎ 👁︎ 30.671

James Edgar „Johnnie“ Johnson, najúspešnejší britský stíhací pilot 2. svetovej vojny sa narodil 9. 3. 1915 v Barrow-upon-Soar pri Loughborough v grófstve Leicestershire v rodine policajného inšpektora. Už v mladom veku bol vynikajúcim strelcom a mal rád jazdu na koni. V roku 1937 úspešne ukončil štúdium na univerzite v Nottinghame. Po promócii absolvoval neúspešný pokus o prijatie do RAF Voltuneer Reserve (Dobrovoľnícka záloha RAF). Preto sa rozhodol pre službu v jazdectve, v Leicestershire Yeomanry (Leicesterský dobrovoľnícky jazdecký pluk).

Reklama

V roku 1939, tesne pred vypuknutím vojny bol po absolvovaní lekárskej prehliadky prijatý do RAF Voltuneer Reserve (Dobrovoľnícka záloha RAF), kde začal letecký výcvik v hodnosti Flight Sergeant (F/Sgt) na lietadlách De Havilland D.H.82 Tiger Moth a Miles M.9 Master. V čase vypuknutia vojny pokračoval vo výcviku, ktorý ukončil v auguste 1940 v 7. OTU (Operational Training Unit – Operačno výcviková jednotka) v Hawardene, kde sa preškoloval na najlepšiu britskú stíhačku - Supermarine Spitfire.

Po dokončení výcviku nastúpil koncom augusta v hodnosti Pilot Officer (P/O) do operačnej služby k 19. peruti, ktorá sídlila v Duxforde. Táto jednotka bola v čase vrcholiacej Bitky o Britániu plne vyťažená bojom proti Luftwaffe a nemala možnosť vykonávať doplňujúci výcvik nových neskúsených pilotov. Preto bol P/O J. E. Johnson už 5. 9. 1940 preložený k 616. peruti „South Yorkshire, ktorá bola v tom čase na odpočinku v Coltishalle. Tu mal možnosť vykonať doplňujúci výcvik a začal získavať skúsenosti od skúsenejších pilotov. V tomto období sa obnovilo jeho staré zranenie, zle zrastená zlomenina kľúčnej kosti, ktoré kedysi utrpel pri rugby. Vyžiadalo si to okamžitú operáciu a zdĺhavé doliečenie, ktoré trvalo skoro 4 mesiace a ktoré ho vyradilo z bojov v čase Bitky o Britániu.

616. peruti „South Yorkshire, ktorá medzitým opäť operačne lietala, sa vrátil až v decembri 1940. Začiatkom nového roka sa začal naplno zúčastňovať bojových letov a svoj prvý úspech zaznamenal už 15. 1. 1941, keď sa podieľal na poškodení Dornieru Do 17. V marci 1941 bola 616. peruť začlenená do elitnej jednotky RAF - Tangmerského wingu, ktorého veliteľom bol W/Cdr Douglas Bader, legendárny beznohý stíhací pilot. Bader si rýchlo všimol Johnsonovo nadanie a tak P/O J. E. Johnson často lietal ako jeho číslo až do 9. augusta 1941, keď sa Bader nad Lille zrazil s nepriateľskou stíhačkou. S jednou protézou sa mu podarilo vyskočiť, bol však zajatý a zvyšok vojny prežil v zajateckých táboroch. Svoj prvý samostatný zostrel získal J. E. Johnson 26. júna 1941, keď zostrelil Messerschmitt Bf 109 a onedlho bol povýšený do hodnosti Flying Officer (F/O). Počas leta 1941 dosiahol 6 samostatných zostrelov (všetko Messerschmitt Bf 109), za čo koncom septembra obdržal Distinguished Flying Cross - DFC (Záslužný letecký kríž) a bol povýšený do hodnosti Flying Lieutenant (F/Lt).

Prvý úspech v roku 1942 zaznamenal 15. 4., keď poškodil Focke Wulf Fw 190. V júni 1942 F/Lt. J. E. Johnson za vynikajúce bojové výsledky obdržal k vyznamenaniu Distinguished Flying Cross stužku - DFC & Bar. V júli 1942 bol povýšený do hodnosti Squadron Leader (S/Ldr) a prevzal velenie 610. perute „County of Chester, ktorá sídlila v Ludhame. 19. augusta 1942 počas veľkej leteckej bitky pri operácii Jubilee – vylodenia v Dieppe počet svojich víťazstiev opäť zvýšil – sám zostrelil Focke Wulf Fw 190, Messerschmitt Bf 109 zostrelil v spolupráci a ďalší Focke Wulf Fw 190 poškodil.

V marci 1943 už v hodnosti Wing Commander (W/Cdr) prevzal velenie 127. Kanadského wingu v Kenley, ktorý bol zložený zo 401. a 421. Kanadskej peruti. Wing bol vyzbrojený novými stíhačkami Supermarine Spitfire F. Mk. IXB a v tejto jednotke dosiahol W/Cdr J. E. Johnson v období od marca do septembra 1943 svoje najväčšie úspechy, keď zostrelil 14 lietadiel samostatne a ďalších 5 v spolupráci. Začiatkom júna 1943 obdržal za vynikajúcu velitelské schopnosti Distinguished Service Order – DSO (Rád za vynikajúcu službu) a v septembri 1943, po ukončení operačného turnusu dostal k DSO stužku – DSO & Bar. Kanadskí piloti, ktorým vo wingu velil, ho prijali medzi seba a veľmi si svojho veliteľa obľúbili.

Po zaslúženej dovolenke vykonával 6 mesiacov administratívnu prácu na plánovacom oddelení veliteľstva 11. Fighter Group (11. stíhacej skupiny). 18. 1. 1944 obdržal americké vyznamenanie Distinguished Flying Cross – DFC (Záslužný letecký kríž).

Od marca 1944 opäť velil Kanaďanom, 144. Kanadskému Wingu v Digby, ktorý bol zložený zo 441., 442. a 443. Kanadskej perute. 144. Kanadský wing bol začlenený do 83. skupiny 2nd Tactical Air Force (2. taktická letecká armáda) a zúčastňoval sa sweepov na podporu prípravy vylodenia v Normandii a bola to prvá jednotka, ktorá po vylodení pôsobila priamo z oslobodeného územia. 7. 7. 1944 obdržal  k Distinguished Service Order druhú stužku – DSO & 2 Bars. Po rozpustení 144. Kanadského wingu v auguste 1944 prevzal opäť velenie 127. Kanadského Wingu, ktorý bol zložený zo 403., 416., 421. a 443. Kanadskej perute. Od marca 1944 zostrelil W/Cdr J. E. Johnson 8 lietadiel Focke Wulf Fw 190 a 5 Messerschmittov Bf 109. Svoj posledný, 34. samostatný zostrel získal 27. septembra 1944, keď počas Arnhemskej operácie zostrelil Messerschmitt Bf 109.

V apríli 1945 prevzal už v hodnosti Group Captain (G/Cpt) velenie nad 125. Wingom, ktorý bol vyzbrojený stíhačkami Supermarine Spitfire F.Mk.XIV. Tejto jednotke velil až do konca vojny.

Reklama

Po skončení vojny sa rozhodol ostať v aktívnej službe v RAF a v Nemecku velil 124. Wingu. V roku 1947 dostal stálu hodnosť Wing Commander (W/Cdr) a obdržal belgické vyznamenania Order of Leopold (Leopoldov rád) a Croix de Guerre (Vojnový kríž).

V rokoch 1950 až 1951 sa ako vojenský poradca USAF aktívne zúčastnil bojových operácií v Kórejskej vojne. Lietal tu na amerických lietadlách Douglas A-26 Invader a Lockheed F-80 Shooting Star. Za túto činnosť obdržal americké vyznamenania Air Medal a Legion of Merit (Légia zásluh).

Po návrate do Veľkej Británie sa v roku 1952 stal veliteľom 135. wingu 2nd TAF, ktorý bol vyzbrojený stíhačkami De Havilland Vampire a sídlil vo Wildenrathe v západnom Nemecku. V roku 1957 mal opäť hodnosť Group Captain (G/Cpt) a stal sa veliteľom leteckej základne RAF vo Cottesmore, na ktorej sídlila jednotka strategických bombardérov Handley Page Victor.

V roku 1960 bol povýšený do hodnosti Air Commodore (A/Cmdr) a pôsobil vo funkcii dôstojníka štábu Bomber Command's No. 3 Group (Veliteľstvo 3. skupiny bombardovacieho letectva) v Mildenhall v Suffolku. V tom istom roku dostal vyznamenanie Commander of the Order of the British Empire – CBE (Komander rádu Britského impéria). Vrchol kariéry v RAF dosiahol v roku 1963, keď obdržal hodnosť Air Vice Marshal (A/V/M) a prevzal velenie Middle East Air Forces (Letecké sily na Strednom východe) v jemenskom Edene.

V roku 1966 ukončil službu v RAF a vo veku 51 rokov odišiel do dôchodku. Pred odchodom z RAF v roku 1965 obdržal vyznamenanie Commander of ther Order of the Bath – CB (Komander rádu Bath) a 2 roky neskôr obdržal aj šľachtický titul Lord Lieutenant of Leicestershire. V roku 1988 obdržal aj vysoké francúzske vyznamananie Legion d`Honneur (rád Čestnej légie).

Reklama

Svoje skúsenosti zdokumentoval v množstve kníh – jeho prvým dielom bol životopis Wing Leader (1956), spolu so svojím priateľom a spolubojovníkom P. B. "Laddie" Lucasom napísal knihu Full Circle (1964). Ďalšie diela napísal v 80. a 90. rokoch: The Story of Air Fighting (1985), Glorious Summer (1990), Courage in the Skies (1992) a Winged Victory (1995).

James Edgar „Johnnie“ Johnson zomrel 30. 1. 2001 v Derbyshire vo veku 85 rokov.

James Edgar Johnson absolvoval počas druhej svetovej vojny 516 bojových letov. Zostrelil 34 nepriateľských lietadiel samostatne, 7 v spolupráci, pravdepodobne zostrelil 3 lietadlá samostatne a 4 v spolupráci a podarilo sa mu poškodiť 10 nepriateľských lietadiel samostatne a 3 v spolupráci. Po sčítaní zostrelov podľa zlomkového systému používaného v RAFbolo jeho skóre 38 zostrelov, čím sa stal najúspešnejším britským stíhacím esom a po Juhoafričanovi S/Ldr Marmeduke  Pattleovi druhým najúspešnejším pilotom britského Commonwealthu. Všetky svoje víťazstvá dosiahol počas sweepov nad okupovanou Európou na rôznych verziách najúspešnejšej britskej stíhačky 2. svetovej vojny, Supermarine Spitfire proti najťažším protivníkom, jednomotorovým stíhačkám Luftwaffe, pričom o jeho vynikajúcich skúsenostiach a schopnostiach okrem počtu jeho vzdušných víťazstiev najlepšie svedčí to, že počas celej vojny sám nebol zostrelený ani raz a jeho lietadlo bolo nepriateľskou streľbou poškodené iba jedenkrát.

O schopnostiach stíhacieho pilota James Edgar Johnson napísal:
Veľkí piloti sa nemôžu narodiť. Človek môže mať dobrý zrak, šikovné ruky a perfektnú koordináciu, ale konečný výsledok je podmienený stálym tréningom, dlhou praxou a skúsenosťami.

Zdroje:
REVI č. 4/1995
Elektrón+Zenit 4/97, str. 10
Bader Douglas – Boj na nebi, Svět křídel 1995
http://www.mishalov.com/Johnson_Johnnie.html
http://users.senet.com.au/~wingman/johnson.html
http://www.wings-fine-arts.com/johnniejohnson.htm
http://math.fce.vutbr.cz/safarik/ACES/aces2/gb/gb/jjohnson.html

Přidejte se k nám

Věříme, že mezi Vámi jsou lidé s různými zájmy a zkušenostmi, kteří by mohli přispět svými znalostmi a nápady. Pokud máte rádi vojenskou historii a máte zkušenosti s historickým výzkumem, psaním článků, editací textů, moderováním, tvorbou obrázků, grafiky nebo videí, nebo prostě jen máte chuť se zapojit do našeho unikátního systému, můžete se k nám připojit a pomoci nám vytvářet obsah, který bude zajímavý a přínosný pro ostatní čtenáře.

Zjistit více