História programu G1:
Konečnému programu stredného tanku označovaného neskôr ako "G1" predchádzalo dlhé obdobie plné rozdielných požiadaviek armády.
Napriek bohatému tankovému vývoju a výrobe v 30.rokoch 20.storočia, chýbal francúzskej armáde kvalitný stredný tank. Tanky Renault D1 a Renault D2 nespĺňal požiadavky armády a tieto stroje boli vyrobené v malých počtoch.
18.12.1935 boli zadané prvotné špecifikácie na nový stredný tank hmotnostnej kategórie 20 ton (Char Moyen d'Infanterie de 20 ton).
Tank mal chrániť posádku pred bojovými otravnými látkami a spojenie mal zabezpečovať rádiotelegraf.
V 10/1936 sa však špecifikácie zmenili. S tankom hmotnostnej kategórie 20 ton sa rátalo ako s hlavným tankom francúzskej armády, ktorý mal nahradiť i ťažší tank B 1, ktorý bol zložitý a drahý na výrobu. Nové špecifikácie upravovali požiadavku na maximálnu rýchlosť 40 km/hod., dojazd na 200 km, prekročivosť mala stúpnuť na 2,5 m a maximálna hrúbka pancierovania mala stúpnuť na 60 mm. Tank mal mať kanón, ktorý mal byť schopný zničiť všetky stredné nepriateľské tanky. Výzbroj mala doplňovať dvojica guľometov. Projekt sa stretol s veľkým záujmom výrobcov a do súťaže sa zapojili firmy Baudet-Donon-Roussel, FCM, Fouga, Lorraine de Dietrich, Renault, SEAM a SOMUA. Firma Batignolles taktiež prejavila záujem, no nepredložila žiaden návrh.
V tomto období (1936/37) prišla ďalšia pozmeňujúca požiadavka a to dodatočná lafetácia 75 mm kanóna v korbe tanku. 20.2.1937 boli predložené správy o každom tanku všetkých výrobcov. Výhľadovo boli najviac cenené návrhy firiem SEAM a Renault. Zvyšné sa mali ďalej vyhodnocovať. Každá z firiem, SEAM a Renault, dostala dotáciu 1 200 000 frankov na stavbu prototypu, ktoré mali byť dodané k 31.10.1937. Hlavne firma Renault, čoby asi najväčší hráč v dodávkach bojovej techniky si bol vedomý svojími kontaktami a preferovaním svojich produktov započal práce na projekte ešte pred oficiálnym zadaním špecifikácií. Tým mal zabezpečenú konkurenčnú výhodu oproti ostatným firmám. Do súťaže však zasiahol knieža André Poniatowski (vedúci projekčnej kancelárie SAEM), ktorý rovnako zákulisnými metódami presvedčil komisiu, ktorá mala dohliadať nad návrhami nového tanku, že tank by mal mať v korbe lafetovaný 75 mm kanón. Tá rozhodla, že lafetácia nemala byť len možná do budúcnosti, ale že bude povinná. To síce nezaskočilo firmu Renault, no ostatné firmy museli svoje návrhy výrazne prepracovať a firmy Renault a SEAM rátali s tým, že zdržanie spôsobené prepracovaním pôvodných projektov vytvorí zdržanie, ktoré bude hrobom konkurencie. Nová požiadavka na zväčšenie hrúbky pancierovania zo 40 mm na 60 mm a povinná montáž 75 mm kanóna v korbe navýšili celkovú hmotnosť projektovaných vozidiel o cca 4 tony. Konečná celková hmotnosť projektov tak dosahovala hranicu 23-25 ton.
Prehľad kanónovej výzbroje v jednotlivých projektoch zúčastnených firiem:
Na konci roka 1937 bol program vývoja nového stredného tanku premenovaný na "Char G1". K označeniu "G1" bolo priradené písmeno, ktoré rozlišovalo, ktorý návrh patrí ktorej firme.
G1 R - Renault
G1 L - Lorraine
G1 B - Baudet-Donon-Rousel
G1 F - Fouga
G1 P - SEAM (Poniatowski)
Pre problémy s inovatívnym návrhom konštrukcie a pre zaneprázdnenosť inými projektami sa firmy Somua a FCM ďalšieho vývoja nezúčastnili.
1.2.1938 vydala komisia "Direction de l'Infanterie" opäť nové špecifikácie. Vo veži mal byť lafetovaný 75 mm kanón (L/32). Hmotnosť vozidiel sa mala posunúť na hranicu 35 ton. Vidina opätovného prepracovávania projektov, ktoré stálo firmy nemálo peňazí, času a vývojových kapacít vyradila zo súťaže firmy Baudet-Donon-Rousel a Fouga. Firma Renault sa nevedela vyjadriť k dátumu eventuálnej sériovej výroby v tejto pozmenenej podobe. Firma SEAM odhadovala spustenie výroby na polovicu roka 1940, firma Lorraine na rok 1941.
Detailnejšie špecifikácie boli dodané 12.7.1938. Podľa predstáv francúzskych vojakov malo vzniknúť vysoko mobilné a silno vyzbrojené vozidlo, ktoré malo odolávať nepriateľskému protitankovému delostrelectvu.Vo veži mal byť lafetovaný 75 mm poloautomatický kanón so zásobou minimálne 100 nábojov. Vo veži mal byť zároveň lafetovaný 7,5 mm guľomet, ktorým bolo možno viesť protilietadlovú paľbu. Zásobu munície malo tvoriť minimálne 30 zásobníkov. Prázdna hmotnosť mala dosahovať okolo 30 ton, bojová okolo 32 ton. Dostatočne výkonný motor mal udeliť tanku maximálnu rýchlosť 40 km/hod na ceste a minimálne 20 km/hod v teréne. Dojazd minimálne 200 kilometrov na ceste, resp. osem hodín jazdy v teréne. Tank mal prekonať priekopu širokú 2,5 m, brod hlboký 1,2 m a stenu vysokú 0,9 m. Stúpavosť mala byť na hranici 38° na spevnenom teréne alebo 29° na podmočenom teréne. Širka tanku nesmela prekročiť 2940 mm a maximálna výška bojového priestoru nemala prekročiť 1200 mm (bolo dovolené použiť bočné dvierka pre nastupovanie posádky). Konštrukčne bolo povolené montovať stroj pomocou skrutkových spojov i elektrickým zváraním. Vozidlo malo posádku plne uchrániť od otravných bojových plynov, vozidlo malo mať pancier hrubý 60 mm a priestor tanku mali chrániť automatické hasiace prístroje. Posádka mala mať k dispozícii moderné pozorovacie prostriedky, optický telemetrický diaľkomer. U veliteľa tanku sa rátalo, že bude zároveň plniť i funkciu strelca. Kanón nemal úplne postačujúcu dĺžku hlavne, výkon kanóna mali pomôcť zvýšiť podkaliberné náboje s volfrámovou vložkou.
Žiadny z projektov v lete 1938 nemohol splniť tieto požiadavky bez zásadnej modifikácie.
G1 R
Stéphane Ferrard, 2007, "Le Futur Char G1, 1re partie 1935-1938: Le Char de 20 Tonnes", Histoire de Guerre, Blindés & Matériel No.78, str. 38–47
Konečnému programu stredného tanku označovaného neskôr ako "G1" predchádzalo dlhé obdobie plné rozdielných požiadaviek armády.
Napriek bohatému tankovému vývoju a výrobe v 30.rokoch 20.storočia, chýbal francúzskej armáde kvalitný stredný tank. Tanky Renault D1 a Renault D2 nespĺňal požiadavky armády a tieto stroje boli vyrobené v malých počtoch.
18.12.1935 boli zadané prvotné špecifikácie na nový stredný tank hmotnostnej kategórie 20 ton (Char Moyen d'Infanterie de 20 ton).
maximálna hmotnosť | 20 ton | |
maximálna rýchlosť na ceste | 50 km/hod | |
maximálna rýchlosť v teréne | 20 km/hod | |
dojazd | 400 km | |
prekročivosť | 2 m | |
brodivosť | 1,2 m | |
výstupnosť | 0,8 m | |
stúpanie | 45° | |
výzbroj | kanón kalibru 47 mm a jeden guľomet (vo veži) | |
pancierovanie | 40 mm |
Tank mal chrániť posádku pred bojovými otravnými látkami a spojenie mal zabezpečovať rádiotelegraf.
V 10/1936 sa však špecifikácie zmenili. S tankom hmotnostnej kategórie 20 ton sa rátalo ako s hlavným tankom francúzskej armády, ktorý mal nahradiť i ťažší tank B 1, ktorý bol zložitý a drahý na výrobu. Nové špecifikácie upravovali požiadavku na maximálnu rýchlosť 40 km/hod., dojazd na 200 km, prekročivosť mala stúpnuť na 2,5 m a maximálna hrúbka pancierovania mala stúpnuť na 60 mm. Tank mal mať kanón, ktorý mal byť schopný zničiť všetky stredné nepriateľské tanky. Výzbroj mala doplňovať dvojica guľometov. Projekt sa stretol s veľkým záujmom výrobcov a do súťaže sa zapojili firmy Baudet-Donon-Roussel, FCM, Fouga, Lorraine de Dietrich, Renault, SEAM a SOMUA. Firma Batignolles taktiež prejavila záujem, no nepredložila žiaden návrh.
V tomto období (1936/37) prišla ďalšia pozmeňujúca požiadavka a to dodatočná lafetácia 75 mm kanóna v korbe tanku. 20.2.1937 boli predložené správy o každom tanku všetkých výrobcov. Výhľadovo boli najviac cenené návrhy firiem SEAM a Renault. Zvyšné sa mali ďalej vyhodnocovať. Každá z firiem, SEAM a Renault, dostala dotáciu 1 200 000 frankov na stavbu prototypu, ktoré mali byť dodané k 31.10.1937. Hlavne firma Renault, čoby asi najväčší hráč v dodávkach bojovej techniky si bol vedomý svojími kontaktami a preferovaním svojich produktov započal práce na projekte ešte pred oficiálnym zadaním špecifikácií. Tým mal zabezpečenú konkurenčnú výhodu oproti ostatným firmám. Do súťaže však zasiahol knieža André Poniatowski (vedúci projekčnej kancelárie SAEM), ktorý rovnako zákulisnými metódami presvedčil komisiu, ktorá mala dohliadať nad návrhami nového tanku, že tank by mal mať v korbe lafetovaný 75 mm kanón. Tá rozhodla, že lafetácia nemala byť len možná do budúcnosti, ale že bude povinná. To síce nezaskočilo firmu Renault, no ostatné firmy museli svoje návrhy výrazne prepracovať a firmy Renault a SEAM rátali s tým, že zdržanie spôsobené prepracovaním pôvodných projektov vytvorí zdržanie, ktoré bude hrobom konkurencie. Nová požiadavka na zväčšenie hrúbky pancierovania zo 40 mm na 60 mm a povinná montáž 75 mm kanóna v korbe navýšili celkovú hmotnosť projektovaných vozidiel o cca 4 tony. Konečná celková hmotnosť projektov tak dosahovala hranicu 23-25 ton.
Prehľad kanónovej výzbroje v jednotlivých projektoch zúčastnených firiem:
Firma | Kanón v kazemate (korba) | Kanón vo veži |
SEAM | 75 mm L/17 (z B 1 ter) | 47 mm L/32 SA 35 |
Somua | 75 mm L/17 (z B 1 ter) | 47 mm L/32 SA 35 |
Renault | - | 75 mm L/29 APX alebo 47 mm L/50 Schneider |
FCM | 75 mm L/17 (z B 1 ter) | 47 mm L/32 SA 35 |
Fouga | 75 mm L/17 (z B 1 ter) | 47 mm L/32 SA 35 |
Lorraine | 47 mm L/32 SA 35 | 47 mm L/32 SA 35 |
Baudet-Donon-Rousel | 75 mm L/17 (z B 1 ter) | 47 mm L/32 SA 35 |
CGCL (Batignolles| | ? | ? |
Na konci roka 1937 bol program vývoja nového stredného tanku premenovaný na "Char G1". K označeniu "G1" bolo priradené písmeno, ktoré rozlišovalo, ktorý návrh patrí ktorej firme.
G1 R - Renault
G1 L - Lorraine
G1 B - Baudet-Donon-Rousel
G1 F - Fouga
G1 P - SEAM (Poniatowski)
Pre problémy s inovatívnym návrhom konštrukcie a pre zaneprázdnenosť inými projektami sa firmy Somua a FCM ďalšieho vývoja nezúčastnili.
1.2.1938 vydala komisia "Direction de l'Infanterie" opäť nové špecifikácie. Vo veži mal byť lafetovaný 75 mm kanón (L/32). Hmotnosť vozidiel sa mala posunúť na hranicu 35 ton. Vidina opätovného prepracovávania projektov, ktoré stálo firmy nemálo peňazí, času a vývojových kapacít vyradila zo súťaže firmy Baudet-Donon-Rousel a Fouga. Firma Renault sa nevedela vyjadriť k dátumu eventuálnej sériovej výroby v tejto pozmenenej podobe. Firma SEAM odhadovala spustenie výroby na polovicu roka 1940, firma Lorraine na rok 1941.
Detailnejšie špecifikácie boli dodané 12.7.1938. Podľa predstáv francúzskych vojakov malo vzniknúť vysoko mobilné a silno vyzbrojené vozidlo, ktoré malo odolávať nepriateľskému protitankovému delostrelectvu.Vo veži mal byť lafetovaný 75 mm poloautomatický kanón so zásobou minimálne 100 nábojov. Vo veži mal byť zároveň lafetovaný 7,5 mm guľomet, ktorým bolo možno viesť protilietadlovú paľbu. Zásobu munície malo tvoriť minimálne 30 zásobníkov. Prázdna hmotnosť mala dosahovať okolo 30 ton, bojová okolo 32 ton. Dostatočne výkonný motor mal udeliť tanku maximálnu rýchlosť 40 km/hod na ceste a minimálne 20 km/hod v teréne. Dojazd minimálne 200 kilometrov na ceste, resp. osem hodín jazdy v teréne. Tank mal prekonať priekopu širokú 2,5 m, brod hlboký 1,2 m a stenu vysokú 0,9 m. Stúpavosť mala byť na hranici 38° na spevnenom teréne alebo 29° na podmočenom teréne. Širka tanku nesmela prekročiť 2940 mm a maximálna výška bojového priestoru nemala prekročiť 1200 mm (bolo dovolené použiť bočné dvierka pre nastupovanie posádky). Konštrukčne bolo povolené montovať stroj pomocou skrutkových spojov i elektrickým zváraním. Vozidlo malo posádku plne uchrániť od otravných bojových plynov, vozidlo malo mať pancier hrubý 60 mm a priestor tanku mali chrániť automatické hasiace prístroje. Posádka mala mať k dispozícii moderné pozorovacie prostriedky, optický telemetrický diaľkomer. U veliteľa tanku sa rátalo, že bude zároveň plniť i funkciu strelca. Kanón nemal úplne postačujúcu dĺžku hlavne, výkon kanóna mali pomôcť zvýšiť podkaliberné náboje s volfrámovou vložkou.
Žiadny z projektov v lete 1938 nemohol splniť tieto požiadavky bez zásadnej modifikácie.
G1 R