CZK - ST-I

Jagdpanzer 38(t) a jeho deriváty v povojnovej československej armáde
ST-I (Sh PTK 75 mm vz. 39/44)

Po skončení vojny sa na území Československa nachádzalo množstvo opustených a v rôznom rozsahu poškodených strojov Jagdpanzer 38(t). Tieto stíhače boli používané už od pražského povstania povstaleckými jednotkami a po skončení vojny boli ukoristené stroje zhromažďované a prakticky okamžite sa stávali súčasťou novozakladaných obrnených jednotiek. Okrem štandardných stíhačov tankov boli v tesne povojnovom období v stave útočnej vozby, či v skladoch i raritné stroje ako napr. povstalecké stroje z pražského povstania, ktoré neboli vyzbrojené kanónovou výzbrojou, či 2 cm Flak 38 auf Bergepanzer 38(t) a vzorový kus 15 cm sIG 33/2 auf Jagdpanzer 38(t).

Stav k 1.10.1945:
21.tanková brigáda (Praha-Ruzyň) - 14 ks stíhačov (plus 5 ks bez kanóna), 2 ks Bergepanzer 38(t). Väčšina strojov bola prevádzkyschopná.
22.tanková brigáda (Hodonín) - 12 ks stíhačov, 1 ks Bergepanzer 38(t)
Brigády mali po dva prápory, z toho jeden rámcový.

Keďže existovala zachovaná výrobná základňa v továrňach, ktoré tieto stíhače tankov vyrábali, pražská ČKD (ex nemecká BMM) a plzeňská Škoda. Obe továrne predložili veleniu novovytváranej československej armáde ponuky vyrobiť a dodať niekoľko stovák strojov. Podľa sovietského hlásenia malo byť k dispozícii až 1200 rozpracovaných stíhačov, z ktorých 150 kusov bolo možné dokončiť do 6 mesiacov, zvyšok bol v rozpracovanom stave (45-60 %). Túto ponuku zástupcovia armády preskúmali a továreň v Plzni 12.7.1945 navštívila vojenská komisia, ktorá previedla i testovacie jazdy so strojom vyzbrojeným kanónom StuK 40 (výrobné číslo 323830). Po otestovaní bola táto konštrukcia podrobená veľkej kritike a zainteresovaným firmám bolo ponúknuté vyrobiť len 20 ks cvičných neozbrojených strojov, ktoré mali slúžiť v tankových učilištiach. Podnet na vývoj tohoto cvičného stroja bol daný firme ČKD k 10/1945. Do výzbroje nebol stíhač tankov doporučený.
Po predvedení projektu cvičného tanku však bola zmienená úvaha o dodávke stíhačov tankov. Tento zámer sa naplnil na porade MNO (Ministerstvo národnej obrany) 26.11.1945, kedy boli objednané vzorky bojového i cvičného stroja. Podľa dôverného výnosu čj. 1388 bolo stíhaču tankov pridelené označenia ST-I a cvičnému vozidlu bolo pridelené označenie ST-III. Vzorky boli dodané v 2/1946, kedy boli stroje odoslané k otestovaniu do Milovíc. Po otestovaní a pripomienkovaní bolo veliteľstvom tankového vojska objednaných 50 ks ST-III a 100 ks bojových stíhačov ST-I. Firma Škoda sa mala na objednávke podieľať repasovaním hlavnej kanónovej výzbroje (7,5cm tankový kanon vz.39/44N (úprava kořistní zbraně pro ST-I)).
Keďže plány vyzbrojiť armádu tankovou technikou vyrábanou v ZSSR v roku 1946 stroskotali, bola zvážená možnosť doplniť stavy jednotiek tankového vojska a delostrelectva na plné počty práve týmto stíhačom tankov. Pôvodne velenie delostrelectva tento typ odmietalo, nezapadal do jeho požiadavok, no vzhľadom na to, že požadované typy by boli výhľadovo dodané v priebehu až 6-8 rokov bolo nútené priať typ ST-I do výzbroje delostreleckých jednotiek. Tieto stíhače mali byť dočasne vo výzbroji protitankových samohybných oddielov. Firma Škoda mala pre delostrelectvo dodať 20 nových a 87 opravených strojov vojnovej výroby.
Výroba sa najprv sústredila na cvičné ST-III. Skúsenosti s prevádzkou týchto strojov odhalili viaceré nedostatky, ktoré viedli k úpravám a následná výroba bojových strojov tieto úpravy zahrnovala. 50 ks bojových strojov bolo tankovým vojskom prevzatých medzi 4/1947 až 6/1947. Ďalších 30 vozidiel ST-I pre tankové vojsko bolo dodaných v 12/1947, zvyšných 20 stíhačov bolo dodaných do 5/1948.
Séria 20 ks nových stíhačov pre delostrelectvo bola vyrobená firmou Škoda na prelome rokov 1947/48. V rokoch 1948/49 pokračovali opravy ďalších vozidiel postupne sťahovaných z územia republiky. Postupne sa podarilo naplniť počty protitankových delostreleckých plukov (každý pluk mal šesť batérií po šesť stíhačov, celkovo tak 36 kusov).
Koncom roka 1948 mala armáda 234 stíhačov ST-I (134 v tankovom vojsku, 100 v delostreleckých jednotkách). Na jar 1949 ich počet stúpol na 249 kusov. Koncom roka 1949 došlo k reorganizácii a takmer všetky ST-I a ST-III sa sústredili do 351.tankosamohybného pluku a 352.tankosamohybného pluku. Tieto jednotky patrili pod velenie tankového vojska. Okrem týchto útvarov desať stíhačov a osem vyprosťovacích stíhačov malo v stave Tankové učilište. V tomto období sa zmenilo oficiálne označenie stroja z ST-I na Sh PTK 75mm vz.39/44, aby sa v roku 1950 následne zmenilo na SD 75/39-44.
13.12.1950 a 14.12.1950 bola na deviatej schôdzi DKS (dělostřelecká komise studijní) prejednávaná možnosť prezbrojenia ST-I vývíjaným československým protitankovým kanónom A 19 kalibru 76,2mm. V ČZTS (Československé závody těžkého strojírenství) mala byť do 3/1951 prevedená štúdia tejto možnosti. Na projekte sa mali zúčastniť i zástupcovia VTÚ (Vojenský technický ústav) a VTV (Veliteľstvo tankového vojska). Podvozky potrebné k projektu mali byť dodané do Dubnice nad Váhom. Koniec týmto úvahám dalo rozhodnutie o zastavení vývoja kanóna A 19. Na porade VTÚ z 8.6.1951 bol zamietnutý i návrh na prezbrojenie ST-I sovietským tankovým kanónom vz.44 kalibru 85 mm. Ďalšou modifikáciou, ktorá vychádzala z platformy stíhača tankov ST-I bol projekt plameňometného tanku PM-1.
Medzi repasovanými strojmi sa našli i stroje Jagdpanzer 38(t) Starr, ktoré až na prototyp so vznetovým motorom boli prezbrojené na štandardnou kanónovou výzbrojou. Rovnako boli opravené a v jednotkách používané i vyprosťovacie tanky Bergepanzer 38(t) (armáda používala 10 ks).
V skladoch sa v polovici 50. rokov nachádzalo 83 ks nevyzbrojených stíhačov, ktoré zväčša čakali na úpravu na plameňometný tank PM-1. Keďže tento projekt nebol zavŕšený do sériovej podoby, uvažovalo sa o ich prezbrojení na štandardné stroje ešte v rokoch 1957/58. Po ďalšej reorganizácii v roku 1950 boli tankosamohybné pluky rozpustené a stroje boli rozdelené do tankosamohybných plukov peších (streleckých) divízií a v batériách samohybných diel peších (streleckých) plukov (10, neskôr po 6 stíhačov v každej batérii). Výstavba týchto jednotiek prebiehala postupne, v období, keď neboli pridelené k žiadnej jednotke boli stroje uložené v skladoch tankových základní.
Počty a jednotky, v ktorých boli stroje pridelené sa neustále menili. K 15.3.1955 bolo vedených všetkých 249 ks ST-I. 144 stíhačov bolo v plukovných batériách, 40 ks v v divíznych tankosamohybných plukoch, 29 ks v dvoch mechanizovaných divíziách, 21 ks bolo uložených na 2.tankovej základni v Žiline a posledných 15 ks mala k dispozícii branná organizácia Zväzarm. Až koncom roka 1956 sa zrušilo 31 stíhačov, aby sa získal potrebný počet náhradných dielov. Koniec týchto stíhačov nastal po ďalšej reorganizácii armády v 10/1958, kedy sa už s týmito vozidlami nerátalo. Všetky vozidlá boli presunuté do skladov tankových základní, kde mali tvoriť mobilizačné zásoby, kedy sa z nich mali v prípade vojny vytvoriť mobilizačné divízie. Ešte v roku 1960 bolo v stave 207 SD 75/39-44. V roku 1963 dochádza k vyradeniu týchto strojov, no predpokladá sa, že v skladoch prežili niektoré stroje až do polovice 60. rokov 20. storočia.

Jednotlivé stroje sa neskôr využili v civilnej sfére (napr. ako buldozéry), niektoré boli použité ako rekvizity vo filmoch (Tenkrát o Vánocích, Osvobození Prahy).

Dodávka pre Švajčiarsko
Okrem dodávok pre československú armádu bol uskutočnený obchod so Švajčiarskom, kam smerovalo 158 ks ST-I, označené továrenskou značkou firmy Škoda a to G-13. Toto označenie bolo používané i počas vojnovej produkcie.

Dodávka pre Guineu
V roku 1959 boli tri stroje darované prvej nezávislej frankofónnej krajine v Afrike, štátu Guinea. Neskôr v roku 1961 bolo schválené dodanie ďalších 8 ks ST-I. Spolu s nimi do tejto africkej krajiny putovala i dodávka munície (1400 nábojov JO a 800 nábojov JPSv) a jedna pojazdná tanková dielňa typu A. Tento materiál bol 20.-21. 7. 1961 odoslaný na 13 vagónoch do poľského prístavu Štětín. MNO do Guineje poslalo taktiež technikov na opravu trojice samohybných diel dodaných v roku 1959, ktoré už neboli pojazdné.

Vladimír Francev, Charles K. Kliment, Milan Kopecký - Jagdpanzer 38(t) Hetzer, nakladateľstvo MBI, rok vydania 2001, ISBN 80-902238-9-3
Břetislav Nakládal - Organizační výstavba tankových jednotek čs.armády 1945-50, HPM č.5 a č.6/2001, ISSN 1210-1427
Petr Zídek - Vývoz zbraní z Československa do zemí třetího světa 1948-1962, Historie a vojenství 3/2002
Peter Turza - Vyprosťovacie tanky nemeckého a anglického pôvodu vo výzbroji Čs. armády po roku 1945, časopis Apológia, ročník 1994
Petr Zídek, Karel Sieber - Československo a subsaharská Afrika v letech 1948-1989, Vydal Ústav mezinárodních vztahů v Praze, 2007, ISBN: ISBN 80-86506-58-4
Mgr.Martin Dubánek - Od bodáku po tryskáče - Nedokončené Československé zbrojní projekty 1945-1955, Mladá fronta 2011, ISBN : 978-80-204-2515-7
VÚA, MNO-SMP, 1966, k. 187
Československý voják, časopis, ročník 1953
https://vojenstvi.kvalitne.cz/vasedotazy_9.htm
Vladimír Francev: Kořistní obrněná vozidla ve výzbroji čs. armády (2. část): armada.vojenstvi.cz
https://www.detektorweb.cz/
modelforum.upce.cz
www.panzernet.net
www.panzernet.net
www.csla.cz (VÚ 1574 Klatovy 1957-1959, 11. motostřelecký pluk - tankový prapor
(Miloš Šebestián))

Ďakujem za poskytnuté informácie o guinejskom obchode Martinovi Smíšekovi.