Obléhání Konstantinopolu

Autor: Jozef Duháček / coriolanus 🕔︎︎ 👁︎ 18.293

Vo chvíli keď posol oznámil sultánovi príchod posíl, Mohamed vyskočil na koňa a odcválal k admirálovi aby mu osobne udelil rozkazy.  Rozkazy boli jasné: „Zajmi tie lode a ak sa to nepodarí potop ich, inak sa nevracaj živý!“

Teraz bol Baltoghlu lepšie pripravený ako naposledy, delá mali zväčšenú eleváciu, lode boli chránené štítmi.Baltoghlu naložil Janičiarov a vyrazil. Sultán všetko sledoval z Galaty a hradby mesta boli plné pozorovateľov. V skoré popoludnie sa stretla turecká flotila a štyri kresťanské lode. More bolo nepokojné a vietor prial skôr kresťanom. Turci sa rojili okolo vysokých lodí, strieľali koľko vládali ale napriek vylepšeniam sa delá ukázali nepoužiteľné. Statočne odolávajúc paľbe s kresťanských lodí sa pokúsili zapáliť ich. Janičiari na vode nebojovali dobre. Kresťanská flotila sa znova a znova vymanila a plavila ďalej.

Keď sa flotila dostala na dosah k víťazstvu, keď obchádzala spodný cíp mesta a mierila do bezpečia Zlatého rohu, zasiahol sám Alah. Vietor zrazu ustal. Lode sa bezmocne zastavili a siný prúd ich niesol priamo ku Galate, kde čakal nepokojný sultán. Turecká veslami hnaná flotila sa blížila, nebola ale dosť blízko, pretože mala dosť veľké straty plávala pomalšie a z diaľky pre vysokú eleváciu nemohla ohroziť nepriateľa. Napriek tomu signalizoval spusťenie paľby.  Keď videl že to je zbytočné, nariadil iný útok.  Kormidloval svoju trirému priamo do kormy cisárskej lode. Ostatné lode sa rýchlo pripojili hákmi a rebríkmi. Medzitým bol jedna galéra obkľúčená piatimi trirémami, druhá zaseknutá v boji s niekoľkými desiatkami dlhých člnov a ďalšia  obkľúčená loďami plne naloženými tureckými vojakmi.
Kresťania bojovali disciplinovane a korodinovane. Ich brnenia im nesčíselne krát zachránili život a ich meče a sekery usekávali hlavy a ruky snažiace sa dostať na palubu. Zásobovacia loď zaliala tureckú flotilu gréckym ohňom a mnoho lodí vzbĺklo.

Prúd priniesol galéry k zásobovacej lodi a spolu vytvorili plávajúcu pevnosť ktorá čelila množstvu malých tureckých lodí. Dráma pokračovala celé popoludnie a kresťanom dochádzalo strelivo. Po západe slnka začal fúkať vietor a nabrali rychlosť a začali sa hýbať smerom k reťazi.

V nastávajúcej tme stratil Baltoghlu kontakt s flotilou a útoky zoslabli. Z mesta sa ozvali fanfáry a veľký hluk, ktorý ešte viac Turkov zmiatol.  Ako sa Turci snažili napredovať spozorovali, že na scénu vstupujú benátske galéry.  Baltoghlu sa zľakol tejto hrozby a nariadil ústup. Štyri lode so svojim vzácnym nákladom boli eskortované do Zlatého rohu a za nadšeného oslavovania a radosti na hradbách. Turecké straty dosiahli asi stovku mŕtvych a na tri tisíc ranených. Kresťanov padlo dvadsaťtri.

Mohamed, plný hnevu sa vrátil do svojho stanu. Dobytie mesta bolo pre neho otázkou cti a sebaúcty  a už tretí krát zažíva poníženie a neúspech a to podkopáva jeho pozíciu a posilňuje  odporcov obliehania zoskupených okolo vezíra Halila Pašu. V tú istú noc dostal list od šejka Ak Shemseddina, jednej z najvyšších náboženských autorít v tábore  s informáciou, že vojaci začínajú viniť sultána za  jeho zlý úsdok a nedostatok autority.  Po tábore sa šíria zvesti, že obliehanie by malo byť ukončené.

Ráno bol admirál Baltoghlu predvolaný pred sultána. Stál ponížene a zahnabene, jedno oko mal obviazané po rane kameňom, ktorú dostal v boji. Sultán ho obvinil zo zrady, neschopnosti, zbabelosti a bol odsúdeny k smrti. Námorníci však dosvedčili, že si počínal udatne a že preukázal nemalé schopnosti v ťažkej situácii. Keď to sultán zvážil, nariadil skonfiškovať jeho majetok, rozdelil ho Janičiarom a admirál bol verejne potrestaný sto ranami zlatou palicou. Potom bol ako žobrák nesmierne ponížený a vyhodený z tábora.

21. apríla bol Mohamed mimo tábor keď sa podarilo zrútiť Bactatinianskú vežu a veľký kus Vonkajšieho múru. V tábore však nebol nikto, kto by si trúfol nariadiť útok. V noci Gréci náhlivo aplátali dieru v hradbách.hlinou, kamením, drevennou palisádou a sudmi plnými hliny.

Mohamed bol v tureckej námornej základni pri Dvoch stĺpoch. Tisíce robotníkov pracovalo na tajnom projekte, ktorý mal priniesť zvrat v priebehu bojov. Hneď po svitaní 22. apríla obrancovia na hradbách a hľadeli ponad Zlatý roh až za Galatu a videli ako vo vetre trepocú plachty tureckých lodí na vŕškoch za janovským mestom.

Bol to obrovský technický počin. Takmer sedemsto lodí, vrátane trirém a birém vážiacich viac ako sto ton bolo premiestnených z Bosporu, ťahaných ľuďmi a volmi po svahu do výšky dvesto stôp a odtiaľ po dráhe namastenej olejom a tukom presúvaných viac ako míľu až do vôd Zlatého rohu.

Konštantín rýchlo zvolal radu aby našli riešenie. Pretože Janovčania z Galaty nikoho nevarovali pojal voči Janovčanom nedôveru a na radu boli zavolaní iba Benátčania a Giustiniani. Po dlhej debate bol prijatý plán napadnúť turecké lode v noci 24. apríla.

23 apríla poslal Konštantín k sultánovi vyslanca s ponukou mieru a veľkým výkupným, ktoré Mohamed odmietol. Požadoval neodkladnú kapituláciu a osobne sa zaručil, že ušetrí všetkých občanov. To nebola ponuka, ktorá by obrancov oslovila. Stále verili že sa dokážu udržať a nikto neveril, že by Mohamed svoje sľuby splnil.

O tajných prípravách na útok sa dozvedeli Janovčania a zúrivo sa dožadovali aby sa ho mohli zúčastniť. Cisár nakoniec pristúpil ale útok bol kôli času, ktorý Janovčania potrebovali preložený na 28. apríla.

Mohamedovi špehovia sa dozvedeli o tomto pláne a toto zdržanie sa ukázalo byť fatálnym. Dve hodiny pred svitaním 28 apríla útočná skupina ticho vkĺzla do Zlatého rohu. Plánom bolo prešmyknúť sa medzi turecké lode a zapáliť ich.  Turci ale čakali a po dvojhodinovej bitke sa jedna benátska galéra a niekoľko malých lodí potopilo. Gréci ustúpili pričom v tureckých rukách zostalo 40 námorníkov. Tí boli na druhí deň popravení. Ako odpoveď nechal Konštantín sťať 260 tureckých väzňov.

Napriek tomuto zvratu bola situácia v Zlatom Rohu patová. Kresťanská flotila bola neporušená a Turci sa báli zaútočiť. Teraz ale bol ohrozovaný oveľa dlhší úsek hradieb a Konštantín nemal dosť mužov aby ho obsadil. Gréci nemohli ani loviť ryby a obchod s Galatou sa úplne zastavil.Toto všetko bolo pre Mohameda dôležitým víťazstvom.

Zásoby v meste sa zmenšovali a začala panovať nedôvera v príchod posíl zo Západu. Morálka v meste začala upadať. Začiatkom mája vypukol hlad. Vojaci z hradieb nesmeli odchádzať k rodinám a získavať im jedlo. Cisár uvalil na kostoly a kláštory nové dane a zaviedol v meste prídelový systém. V jednu noc sa rýchla benátska brigantína prešmykla okolo tureckých lodí a vydala sa hľadať očakávanú armádu.

Zo začiatku mája bol Urbanov kanón mimo prevádzku ale 6. mája už zasa dunel a ostreľovanie sa zintenzívnilo. Turecká flotila sa tiež začala na niečo pripravovať. Napätie v meste rástlo a Benátčania s Janovčanmi sa neprestajne hádali pričom Konštantín ich musel stále ukľudňovať. Naviac náboženské autority obvinovali cisára z toho, že sa spolčil s pápežom a latincami a Boh ho trestá za jeho odpadnutie od pravej viery.  7. mája štyri hodiny po súmraku Turci napadli Mesoteichion. Bitka trvala tri hodiny a Turci boli odrazení. Krátko na to, o polnoci bol vedený útok na zle bránené múry Blachernai. Aj tento útok bol odrazený.
14. mája premiestnil sultán všetky delá pred Mesoteichion, hlavná turecká flotila podnikla útok na hrádzu a hneď ustúpila a o pár dní tento manéver zopakovala. 18. mája sa pred Mesoteichionom týčila obrovská drevená veža na kolesách, chránená proti ohňu aj strelám. Veža stál naproti veži Sv. Romana, ktorá už bola takmer zbúraná.  Turci dlho hľadali spôsob ako sa dostať cez priekopu a veža im v tom mala pomôcť.  Obrancovia však v noci vkĺzli do priekopy a nanosili tam sudy s prachom. Keď ich odpálili chytila od nich aj veža.

Ráno stál Mohamed v úžase nad  zvyškami jeho obliehacieho stroja a obnovenou vežou Sv. Romana. Prisahal, že tomu verí iba preto, lebo to vidí na vlastné oči. Prisahal, že ani tridsaťsedem tisíc prorokov by ho nepresvedčilo, že kresťania v noci urobili toľko práce.

Postavil ešte niekoľko takýchto drevených veží ale žiadna neuspela. Tiež sa snažil do mesta podkopať, ale všetky tunely boli odhalené a zrútené. Zo 7000 obrancov bolo veľa zranených, ale len málo mŕtvych. Zásoby sa však míňali, dochádzala munícia, potraviny, zbrane. Začali sa šíriť chýry, že toto mesto založené Konštantínom padne za vlády ďalšieho Konštantína, zemetrasenie a búrku ktorá sa pred par mesiacmi strhla považovali za znamenie a keď sa vrátila brigantína so správami, že žiadna pomoc na ceste nie je situácia sa zdala byť zúfalá a mesto sa začalo spoliehať už len na Božiu pomoc.

Ďalšie proroctvo hovorilo, že mesto padne pri splne mesiaca. Ten prišiel 24 mája a bol na tri hodiny prerušený zatmením. Nasledujúci deň v prosbe k Matke Božej niesli na pleciach najsvätejšiu ikonu ulicami a po hradbách a kto mohol pripojil sa k tomuto slávnostnemu sprievodu. Ikona zrazu spadla so svojho podstavca. Potom ako zhrozená procesia pokračovala ďalej udrel blesk a zadunel hrom. Spustil sa dážď taký silný, že zaplavil ulice. Na druhý deň bolo mesto ponorené v hmle, tu neznámom fenoméne.  Nad chrámom Svätej múdrsti žiarilo tajomné svetlo. To bolo vidieť aj v tureckom tábore a muezíni ubezpečovali vojakov, že to je svetlo pravdy, ktorá onedlho zažiari v tom chráme.

 Konštantínovi znova radili aby opustil mesto, rozhodol sa však zostať. Spokojnosť nebola ani v tureckom tábore. Sedem týždňov namáhavého obliehania a mesto stále odolávalo. Vezír Halil a jeho klika tlačili na zrušenie obliehania. Turci získali informácie, že z Benátok vyplávala veľká flotila na pomoc Byzancii a okrem toho Uhri prekročili Dunaj a pochodujú obliehateľom do chrbta.  Uhorskí vyslanci naozaj prišli a oznámili sultánovi, že zmluva o neútočení ich už viac neviaže. Morálka vojska tiež bola biedna a zdalo sa, že jediný kto obliehanie naozaj chce, je Sultán.

25. mája sultán poslal emisára a žiadal aby sa mesto vzdalo. Konštantín poslal vyslanca späť aby si vypočul podmienky. To čo Mohamed žiadal bolo priveľa a aj keď mnohí radili aby prijal a získal čas. Mohamed na to odpovedal, že si musia vybrať, vzdať sa, zomrieť alebo prijať islam. Vyjednávania týmto skončili.
Takto ako milosrdný muž, zvolal radu a predložil im fakty o tom ako Gréci odmietli jeho mierne podmienky. Vezír Halil naliehavo žiadal preložiť miernejšie podmienky a ukončiť obliehanie skôr ako sa Západ spojí a povstane proti Otomanom.  Zaganos Paša veliteľ Galatskej gardy spochybnil Halilove výroky, žiadne posily zo Západu neprídu a Uhri iba ceria zuby. Potom prirovnal sultána k Alexandrovi Veľkému a pripomenul niekoľko proroctiev o páde Konštantinopolu a nástojil na pokračovaní obliehania. To Mohameda potešilo, odmietol rozumné argumenty Halila a jeho spojencov a rozhodol že mesto dobyje útokom.
Celú noc svietili v tábore pochodne a vojaci zhromažďovali materiál na vyplnenie priekopy. 27. mája boli takmer všetky delá sústredené pred Mesoteichionom. Mohamed prešiel táborom a sľubil že mesto vydá vojakom na rabovanie a všetko čo ukoristí bude spravodlivo rozdelené. Morálka v tábore v priebehu pár hodín prudko stúpla.

V noci Turci zhromažďovali zbrane v predných líniach, zasýpali priekopu a celú noc hučala vojnová hudba. Obrancovia na hradbách sa začali modliť. O pol noci virvar ustal a Mohamed vyhlásil nasledovný deň za deň kľudu pred posledným útokom.

Ráno dal posledné rozkazy svojim vojakom. Potom odošiel do prístavu Dva stĺpy, kde nariadil novému admirálovi Hamzovi Bey odísť s flotilou až na najvzdialenejší koniec Marmarského múru a pokúsiť sa preraziť na každom možnom mieste. Podobné rozkazy dostala flotila v Zlatom Rohu. Potom sa vrátil a zvolal ministrov a veliteľov a pripomenul im bohatstvo ktoré získajú a žiadal aby si udržiavali v jednotkách železnú discoplínu. Útok sa bude viesť pozdĺž celých pevninských hradieb pričom hlavný nápor bude sústredený na Blachernai, Mesoteichion a Tretiu vojenskú bránu.

V meste bol deň oddychu, všetci zahodili spory a hádky a dokonca zabudli na schizmu medzi Rímom a Byzanciou a na omši slúženej v chráme Svätej Múdrosti sa všetci vyspovedali a zmierili s Bohom. Cisár ich požiadal aby bránili mesto s odvahou a vierou a ak odolajú tomuto útoku  mesto zachránia.

Akonáhle vojaci zaujali miesta na Vonkajšom múre boli brány za nimi zamknuté. Žiadny ústup neexistoval. V Mesoteichione už turecké delá zrovnali vonkajsie hradby so zemou a pol tucta veží tam krylo vojakov zasypávajúcich priekopu. Turci dokončili práce a priekopa bola zasypaná a podarilo sa im zničiť dve veže Vnútorného múru. Giustiniani presunul svoje stanovisko sem a pripravil sa s dvoma tisíckami mužov čeliť náporu. Tu boli najlepší Gréci a jeho Janovčania s nablýskanými hrudnými panciermi.

Jedinou ochranou boli narýchlo zbúchané drevené a hlinené palisády, pospájané rebríkmi, lanami, kameňmi a hlinou. Na vrchole boli uložené sudy s hlinou.
Po západe slnka vybuchol turecký útok.  Obrancovia sa ľahostajne dívali ako Turci cez priekopu a vlečú delá bližšie k hradbám. Krátko po jednej hodine v noci 29. mája Mohamed nariadil všeobecný útok.  Fanfáry, píšťaly a bubny hnali vojakov proti hradbám v celej ich štvormíľovej dĺžke. Po meste sa rozzvučali zvony ohlasujúce útok. Ženy, deti a starci sa zhromaždili vo svojich farských kostoloch a začali sa modliť.

Prvú vlnu útoku predstavovali Bashi bazoukovia, miešanina Turkov, Slovanov, Nemcov, Talianov, Uhrov a dokonca Grékov viac podobných žoldnierom ako normálnym vojakom, vystrojení vlastnými zbraňami a hnaní vidinou koristi. Boli to obávaní vojaci ale ak ich niekto raz odrazil, rýchlo strácali odvahu a utekali, preto za nimi stáli rady vojenskej polície s bičmi a palicami. Za políciou stáli Janičiari s rozkazom zabíjať dezertérov. Najsilnejší útok bol vedený na Mesoteichion, kadiaľ Mohamed predpokladal, že sa najrýchlejšie prebije do mesta. Útok na iných miestach slúžil na rozptýlenie a pomýlenie obrany.

Množstvo Bashi bazoukov dychtivých vtrhnúť do mesta a lúpiť bolo skôr na obtiaž.  Stáli tak stesnaní, že ťažko vytrelili šíp alebo hodili oštep. Strely padajúce z múrov vždy niečo zasiahli, neraz aj dvoch troch mužov naraz. Keď sa im podarilo oprieť rebríky o hradby a vyliezť hore, stretli sa s lepšie ozbrojenými a lepšie trénovanými vojakmi a na Mesoteichione boli zhromaždené všetky muškety a strelné zbrane z mesta, ktoré v ich radoch pôsobil obrovské straty. Tento útok trval dve hodiny a keď bol odrazený obranci si na chvíľku vydýchli. Na mnohých úsekoch chýbali strely a munícia, vojaci sa brodili v mlákach krvi. Turecká flotila začala útok. Mohamed nečakal že prvý útok prerazí ale chcel vyčerpať obrancov skôr ako nasadí lepšie oddiely. Druhá vlna prišla skôr ako sa stihli porobiť dôležité opravy. Tvorili ju divízie s Malej Ázie a takmer všetka jazda (samozrejme pred Mesoteichionom jazdci zoskočili z koní). Urbanovo delo a niekoľko menších zbraní vystrelilo a rozmetalo časť provizórnych hradieb v prach. Vojaci v tejto vlne boli všetko zbožní moslimovia a smrť pre nich znamenala iba o niečo rýchlejší vstup do raja, takže nikto sa jej nebál a nikto z nich nebojoval pre korisť, ktorá ho v meste čakala. So zúfalým odhodlaním sa na hradbách bránili kresťania tureckému náporu. Pri tretej bráne, kde bojovali európske oddiely tureckej armády, boli múry ešte stále relatívne nedotknuté. Tlak bol však dostatočný na to, aby nemohli byť obrancovia presunutí na Mesoteichion. Pozdĺž  hradieb sa zakrádali malé oddiely s rebríkmi  a snažili sa prekvapiť a na málo chránených miestach vyliezť na hradby. Pozdĺž Marmarského mora sa podarilo vylodiť malým skupinkám vojakov ale princ Orhan ich úspešne odrazil. Z mora zatiaľ nebol podniknutý žiadný vážny útok. Silný útok bol ale namierený proti Blachernai a aj tú boli odrazení.

Krátko pred úsvitom sa začal valiť na Mesoteichion hlavný útok. Urbanov kanón prerazil barikády a niekoľko sto Turkov sa vrhlo do medzery a snažilo prebiť do mesta. Konštantín sám viedol Grékov proti tureckému náporu Tu sa strhla najhošia bitka celej noci. Turci boli v úpornej bitke odrazení, ale rozhnevaní kresťania ich nenechali sa stiahnuť a väčšinu z nich pozabíjali. Iba pár prežilo.

Gréci s posmechom vyprevadili utekajúce zvyšky útočníkov a krátko si oddýchli. Potom sa vrátili na cimburie a začali opravovať škody.  Mohamed teraz stavil všetko na jednu kartu. Postavil sa na čelo Janičiarov. Týchto 12 000 mužov bolo v tom čase tou najlepšou pechotou v Európe a možno aj na celom svete. Janičiari vykročili vpred. Žiadny náhly útok ale disciplinovane vo vyrovnaných radoch. Mohamed ich doviedol k priekope a sľubil prvému, kto bude na hradbách provinciu a bohatstvo aké si nedokáže ani predstaviť. 

Janičiari sa priblížili k hradbám, strieľali, začali strhávať opevnenie a opierať rebríky, či liezť na zrúcané palisády. V meste začali zvony prosiť nebesia o zázrak.
V mieste kde sa k Trojitý múr pri Blachernai spája s jednoduchou hradbou bola malá výpadová brána Kerkoporta. Táto bola otvorená a nestrážená skupinou kresťanov, ktorí podnikli výpad von. 50 Turkov vtrhlo cez ňu na malý dvor. Jediný východ bolo schodište na cimburie. Kresťania vonku to ale spozorovali, rýchlo sa vrátili aby zažehnali hrozbu.

Krátko po úsvite bol Giustiniani zranený. Nie je jasné ako, či mu prestrelili hrudný plát, alebo  rukavice, alebo dostal úder do hlavy. Nech sa stalo čokoľvek nariadil, krvácajúci a v bolestiach aby mu pomohli odísť z boja. Konštantín k nemu rýchlo prišiel a prosil ho aby neopúšťal svoje miesto,  Nakoniec cisára presvedčil, že potrebuje pomoc a ten mu dal kľúč od brány vo Vnútornom múre. Keď Janovčania videli že veliteľ odchádza prepadli panike a skôr ako bránu zase zamkli sa do nej natlačili. Na hradbách ostal iba cisár a jeho ľudia. Sultán sedel na svojom koni s placátom v ruke neďaleko priekopy a videl zmätok na hradbách. Rozkázal jednotke Janičiarov pod velením istého Hassana preniknúť pomedzi bojujúcich až na múry. Hassan bol muž obrovskej postavy a výborný bojovník, úspešne sa prebil až na hradby a spolu s ním asi tucet mužov. Grécky protiútok ho ale zrazil z hradieb. Napriek tomu ukázal, že sila a udatnosť stačia k tomu aby mesto padlo. Janičiari útočili z novým odhodlaním. Viac a viac sa ich dostávalo na hradby a v krátkom čase boli Gréci prečíslení viac než 50:1.

Konštantín zatiaľ cválal ku Blachernai, kde na najvyššej veži už viala turecká zástava. Turci, ktorí prenikli cez Kerkoportu sa prebili až na hradby a teraz sa cez bránu valili stovky útočníkov. Cválal naspáť aby zohnal posily, ale v tom čase už boli Gréci zatlačení späť a veľa z nich sa zaseklo v bráne, ktorou odniesli Giustinianiho. Janičiari už liezli na vnútorný múr. Cisár odmietol utiecť ale zhodil purpurový plášť, tasil meč a vrhol sa do bitky pri bráne. Predpokladá sa, že zomrel tam, ako obyčajný vojak. Verí sa, že v poslednej bitke si zaslúžil veľkú uctu a rešpekt svojich mužov a aj Janičiarov a zomrel statočne a sultán mu údajne vystrojil slávnostný pohreb, čo u Turkov nebolo zvykom. Zvykom bolo nepriateľa sťať a pribiť na hradby alebo napichnúť na kôl..

Správa, že mesto padlo sa rozšírila ako oheň. Nádej sa zmenila v zúfalstvo a kto mohol snažil sa utiecť. Obrancovia opúšťali hradby, ktoré odolávali 58 dní.  Mesto zachvátilo rabovanie a znásilňovanie žien a dievčat. Spočiatku bol každý kresťan, ktorý im prišiel do cesty zabitý, neskôr keď dobyvatelia ukojili svoje vášne, začali ich zhromažďovať ako otrokov. Ničenie budov bolo obmedzené, pretože tie patrili sultánovi. Kostoly, v ktorých sa skrývali obyvatelia, boli náslilím otvorené, mladé a silné obyvateľstvo odvedené, ostatní pozabíjaní, oltáre znesvätené, relikvie a ikony zničené. Niekoľko tisíc obyvateľov bolo zabitých a asi 50 000 odvlečených do otroctva.  

Odpor kládol už iba princ Orhan, ktorý nemal na výber a Benátčania s Janovčanmi, ktorí sa prebili do prístavu, nalodili a odplávali. Tureckí námorníci v obave aby sa im ušla nejaká korisť, opustili svoje plavidlá a utekali do mesta. Niekoľko stoviek vojakov z mesta utieklo, asi 500 ich bolo zajatých a zvyšok z pôvodných siedmich tisíc zahynul v bitke. Malá skupina krétskych námorníkov držala tri veže neďaleko vjazdu do Zlatého rohu tak srdnato a statočne, že ich Turci nakoniec s obdivom nechali odísť. 

Mohamed trimfálne vstúpil do mesta popoludní. Veľké chrámy, paláce a budovy stáli nedotknuté ale zbavené niekdajšieho lesku, a bohatstva. Ulice boli pusté. Sprevádzaný gardou a ministrami vstúpil do chrámu Svätej múdrosti. Skôr ako vstúpil dnu pokľakol nabral hrsť prachu a na znak pokánia sa ním posypal. Vo vnútri napomenul vojaka ktorý sa snažil rozoberať mramorovú podlahu a dovolil gréckym kňazom odísť. Potom vyhlásil tento chrám za mešitu a chvíľu zotrval v zbožnom tichu. Keď odkráčal von, muezín  z najvyššej veže oznámil Alahovi, že mesto padlo.

Přidejte se k nám

Věříme, že mezi Vámi jsou lidé s různými zájmy a zkušenostmi, kteří by mohli přispět svými znalostmi a nápady. Pokud máte rádi vojenskou historii a máte zkušenosti s historickým výzkumem, psaním článků, editací textů, moderováním, tvorbou obrázků, grafiky nebo videí, nebo prostě jen máte chuť se zapojit do našeho unikátního systému, můžete se k nám připojit a pomoci nám vytvářet obsah, který bude zajímavý a přínosný pro ostatní čtenáře.

Zjistit více