Militia Templi

Autor: Jozef Duháček / coriolanus 🕔︎︎ 👁︎ 28.057

Prvá krížová výprava priniesla okrem iného dve významné udalosti, ktoré výrazne ovplyvnili život stredovekej Európy: vznik vojenských mníšskych rádov (Templári, Johaniti, Teutóni) a prvý prípad medzinárodnej spolupráce medzi tradične rozhádanými a medzi sebou bojujúcimi európskymi kráľovstvami. Táto spolupráca viedla spolu s vojenskými aktivitami na blízkom východe a medzikontinentálnym obchodom k vytvoreniu ideálnych podmienok v ktorých mohli tieto rády prosperovať.


Krížová výprava pomohla stabilizovať pomery v nepokojnej Európe. Križiaci umožnili monarchom riešiť populačné problémy a odsunúť časť nepokojnej šľachty s ich súkromnými vojskami dostatočne ďaleko, aby už nemohli vyvolávať žiadne vnútorné rozpory. Zároveň sa mysle ľudu i šľachty upriamili na iné veci ako zlá situácia v Európe. Tieto nestále pomery neskôr templári využili pre svoje vlastné záujmy.


Reklama

Templári sú viac ako ktorýkoľvek iný rád opradení tajomstvami a mýtmi a je ťažké spomedzi množstva protichodných svedectiev vybrať tie najvierohodnejšie. Možno však povedať, že až do aféry spojenej s ich zatýkaním a súdom sú tvrdenia historikov viac menej totožné.


Začiatky

Počas prvej krížovej výpravy prichádajú do Palestíny dvaja normanskí rytieri Hugo de Payens a Godefroi de Saint-Omer. Doma vo Francúzsku zdá sa nepatrili k zámožným šľachticom a preto ako množstvo iných dobrodruhov poslúchli výzvu pápeža Urbana II k oslobodeniu Božieho hrobu z rúk neveriacich. O ich pomeroch svedčí aj to, že mali iba jedného koňa. Dvaja jazdci na jednom koni sa neskôr stali symbolom Chudobných rytierov.


Po dobytí Jeruzalema Európu zachvátilo pútnický ošiaľ a cesty sú plné pútnikov túžiacich vidieť Boží hrob a ostatné sväté miesta kresťanstva. Pretože cesty sú stále nebezpečné Hugo, Godefroi a ďalších sedem rytierov  sa podujme ochraňovať pútnikov na cestách po Svätej zemi. Do rúk Wiliama arcibiskupa Tyru zložili mníšske sľuby (chudoba, cudnosť, poslušnosť, ochrana pútnikov) a položili základ Rádu Chudobných Rytierov Chrámu Šalamúnovho. Jeruzalemský kráľ Baldwin II im vyhradil ako posádku to krídlo svojho paláca (Al’Aqsa Mosque), na ktorom kedysi stával Šalamúnov chrám, odtiaľ meno „Templári“.  Prvým veľmajstrom sa stáva Hugo de Payens. Od samého začiatku sa rád delí na tri triedy:


Bratia Rytieri

rádoví bratia šľachtického pôvodu, jadro rádu, biele plášte s červeným osemcípym krížom, spočiatku peší bojovníci, neskôr keď rád zbohatol každému rytierovi patrilo niekoľko koní, zbrane dobré ale nesmeli byť nijako zdobené, rovnako postroj a oblečenie bez ozdôb.


Nižší Bratia (seržanti) 
Reklama

bratia nižšieho pôvodu, zväčša pešiaci, pážatá, sluhovia a pomocné zbory, čierne alebo tmavé plášte s červeným osemcípym krížom, podpora rytierov v boji 


Klerici

kňazi ktorí boli zodpovední za nevojenskú činnosť rádu, zelené plášte s červeným templárskym krížom, vždy biele rukavice (tie neskôr prebrali slobodomurárske lóže)


Počet tried sa neskôr rozrástol o nevojenské triedy ako boli rôzni remeselníci a aj o bratov ktorí vstúpili do rádu iba na určitý čas, či laických bratov ktorí v službou v ráde konali pokánie.
 
Neskoršie stanovy rádu presne definujú hierarchiu kde na najvyššom mieste stojí Veľmajster, pod ním sú Seneschal, Veliteľ kráľovstva Jeruzalemského, Veliteľ mesta Jeruzalema, Velitelia Tripolisu a Antiochie ďalej cez Veliteľov posádok, Bratov  Rytierov cez Nižších bratov, Vlajkonosičov až po Starých a Chorých Bratov každému presne vymedzuje jeho právomoci a povinnosti.


Ako už bolo povedané, pôvodným cieľom rádu je chrániť pútnikov na ceste do Jeruzalema popri pobreží Stredozemného mora. Pretože sa množstvo križiakov po dobytí Jeruzalema vrátilo naspať domov a Baldwin potreboval armádu aby udržal dobyté územie vo svojich rukách, sa  Templári spolu s príbuzným rádom Johanitov (Špitálnikov) stávajú jadrom Baldwinovej  okupačnej alebo ak chcete osloboditeľskej armády. Kráľova dôvera viedla od samého počiatku k otvorenej rivalite medzi Templármi a Johanitmi, ktorá sa nakoniec veľkou mierou sa podieľala na ich páde.
 


Rozmach


Popularita nového rádu veľmi rýchlo rstie a vysoké cirkevné kruhy si uvedomujú, že tento nekontrolovaný jav treba nejakým spôsobom podchytiť.
Bernard z Clairvaux, reformátor benediktínov, horlivý zástanca krížových výprav známy aj ako svätý Bernard, priateľ Huga de Payens zvoláva v roku 1128 koncil v Troyes aby sa konečne upresnilo čo sú títo noví mnísi a zároveň rytieri zač. Hugo krátko pred tým  Bernarda navštívil a aj keď niektorí historici tvrdia že ho žiadal o stanovy pre svoj rád zdá sa pravdepodobnejšie, že skôr žiadal zvolanie ďalšej krížovej výpravy .
Bernard predstavuje stanovy rádu ktoré su podobne ako špitálnicke odvodené zo stanov Cisterciánov. Bernard mal v tej dobe v katolíckej cirkvi a teda aj v celej európskej politike veľké slovo, možno väčšie než pápež Honorius II  a tak na koncile boli tieto stanovy potvrdené a s templárov sa stáva Militia Christi.

Stanovy rádu sú prísne, žiaden osobný majetok, jedny šaty, jedna miska pre dvoch bratov, jednoduché jedlo, mäso trikrát týždenne, každý deň omša a modlitby, zákaz akéhokoľvek styku so ženami, rozprávať čo najmenej. Žiadne súkromie, zákaz príjmať dary, absolútna poslušnosť Veľmajstrovi, zákaz loviť zver okrem levov, ťažké tresty za prestúpenie stanov. Naproti tomu v boji Templár vyhľadáva najnebezpečnejšie úlohy a nikdy sa nevzdáva, nepozná zľutovanie a nečaká milosrdenstvo.


Zhruba v tom istom čase Hugo de Payens obchádza európskych monarchov a žiada rytierov a finančnú pomoc. Aj keď rádoví bratia skladajú sľub chudoby peniaze potrebujú na to aby vôbec mohli fungovať, vydržiavať vojsko a hlavne ťažkú jazdu je vždy drahá záležitosť. Hugova kampaň je úspešná a získava viac než sto nových členov. Finančne si rád tiež výrazne polepšuje, mnohí monarchovia mu venujú veľké pozemky a majetky - teda aj nemalé výnosy z nich. O krátky čas Bernard v otvorenom liste Hugovi s nadpisom  „Chvála nového Rytierstva“ robí Templárom obrovskú reklamu a fakticky  definitívne sa postará o nábor nových bratov.


V roku 1128 jel Hugo de Payens na dvore škótskeho kráľa Davida I na ktorého zapôsobil natoľko, že sa David obklopil iba templármi a urobil z nich „Strážcov svojich mravov vo dne i v noci“. Aj v Škótsku dostali Templári obrovské majetky a dary a rád sa napriek sľubu chudoby stáva veľmi zámožným.


Reklama

Rád sa veľmi skoro dostáva z benediktínskych rúk a stáva sa nezávislým na cirkevnej i svetskej jurisdikcii a jeho Veľmajster podliehal iba pápežovi. Počas 12. a 13. storočia je moc a samostatnosť rádu potvrdená niekoľkými pápežskými bulami, čo z Templárov robí najmocnejší rád Európy a zároveň dosť významný politický faktor.


Ako vojaci si Templári a nielen oni ale aj Špitálnici a Teutóni získali povesť neohrozených a neporaziteľných bojovníkov. Naviac Templári si svojho nepriateľa ctili a rešpektovali a napriek tomu že sa vzájomne zabíjali, Saracénov si vždy vážili a zaobchádzali s nimi so všetkou úctou. To na nich v očiach ostatných kresťanských veliteľov a aj prostých vojakov vrhalo tieň podozrenia pre „bratanie sa s nepriateľom“. Pre tieto skutočnosti boli často využívaní na diplomatické misie v záujme Jeruzalemského kráľovstva.


Čo sa týka vojenského umenia Templárov treba povedať, že ako elitné zbory boli nasadzovaní na najťažšie úlohy a drvivá väčšina veľmajstrov v období keď rád bojoval v Palestíne padla v boji. Na bojovom poli skutočne nie je možné pochybovať o prevahe kresťanských rytierov (a nielen Templárov) v ťažkom brnení nad zväčša ľahko ozbrojenými Saracénmi. Úspechy  v partizánskej vojne, ktorú domáce obyvateľstvo voči votrelcom viedlo však boli neveľké.


Veľmi zaujímavou sa dnes javí finančná činnosť rádu. Dá sa povedať že Templári sú objavitelia dnešného systému bankovníctva. S príchodom Druhej a Tretej krížovej výpravy začali byť templári považovaní za dostatočne dôveryhodných a stali sa bankármi nie len kresťanov ale aj moslimských kupcov. Pútnik odchádzajúci do Palestíny nemusel po nebezpečných cestách viecť so sebou veľa zlata, tak priťahovať nežiadúcu pozornosť a prípadne sa stať obeťou lúpežného prepadnutia, stačilo zložiť príslušný obnos v niektorej posádke kdekoľvek v Európe a na vydané potvrdenie si potom vybrať v inej posádke svoje peniaze. Samozrejme si rád dvádzal príslušný manipulačný poplatok, ktorý ale nebol v rozpore z oficiálnou katolickou politikou ktorá nepovoľovala úroky. Takýto systém zabezpečoval spokojnosť všetkých zúčastnených a zároveň prinášal rádu pekný zisk.


V roku 1186 zomiera Baldwin V. a v Jeruzaleme s podporou Templárov nastupuje na trón Guy z Lusignan. Špitálnici na protest odmietajú ďalej spolupracovať. Guy sa ukázal ako neschopný a zbytočne krutý kráľ.  Štvrtého júla 1187 sa nedaľeko Hattinských rohov pod jeho velením  stretáva 20 000 križiakov a 12 000 saracénskych jazdcov, ktorým velil schopný Saladin. V kresťanskej armáde sú spojené sily Templárov a Špitálnikov ale iba 1000 jazdcov.
Križiaci vyčerpaní únavou a nedostatkom vody po tažkej noci strávenej v obležení podľahli Saladinovi. Každý templár ktorý ešte žil vrátane Veľmajstra Gerarda de Ridefort bol sťatý a Templári (bola to ich prvá významná porážka) stratili povesť neporaziteľných bojovníkov. 


Úspechy kresťanov v Palestíne však nemali dlhého trvania. Neschopní velitelia, nešťastné rozhodnutia, rozkol medzi Rímom a Konštantinopolom a politické konflikty zobrali nasledujúcim krížovým výpravam pôvodný cieľ a izolované kresťanské kráľovstvá v Palestíne márne očakávali pomoc. Nasledujúce krížové výpravy dosiahli iba čiastočné úspechy ak vôbec niečo dosiahli a kresťanské bašty padali jedna po druhej. 


Ochota európskych monarchov investovať ďalej mužov a prostriedky do neúspešných kampaní na východe bola stále menšia a nepomáhajú ani pápežove prosby a naliehania. Templári a Špitálnici si svoje veliteľstvá sťahujú na Cyprus a Rhodos, Teutóni sa vracajú do Nemecka. V roku 1244 padá posledný krát Jeruzalem a už zostáva natrvalo v rukách Saracénov.  Templári sa pomaly vracajú do svojich posádok v Európskych monarchiách pričom Veľmajster sídli vo Francúzsku. Rád ako taký už stratil svoj pôvodný účel, do Jeruzalema už neputuje nikto, nie je koho chrániť. Stáva sa ale niečím ako exkluzívnym klubom, byť Templárom je prestíž, veľa doležitých mužov sa chce stať členom. Veľmajster je po kráľovi najdôležitejšia osoba v štáte, rád stále funguje ako banka dokonca spravuje financie francúzskeho kráľa. Portugalský kráľ rádu daruje obrovské územie, kráľovstvo v kráľovstve. Vojensky sa Templári už veľmi neangažujú.


Obvinenie
Vo Francúzsku sa dostal v roku 1285 na trón Filip IV. Pekný ktorý začiatkom 14. storočia vyšiel s plánom zjednotiť všetky vojenské rády do jedného Rádu Jeruzalemských Rytierov. Templársky veľmajster Jaques de Molay s týmto nesúhlasil, pretože sa obával spojenia bohatých Templárov a chudobnejších Špitálnikov a Teutónov. Filip bol v tomto období v značnej finančnej kríze, pripravovaná vojna s Anglickom a nepokoje v štáte jeho pokladňu vyčerpali už dávno a bol nútený si požičať od nikoho iného ako od Templárov. Pretože rád mu odmietol ďalej požičiavať hľadal prostriedky inde. Najskôr spustil sériu perzekúcií proti Židom, potom proti talianským bankárom. Neskôr niekoľkokrát znehodnotil menu a začal vydávať mince s nižším obsahom zlata. Potom si Filip uvedomil, že najväčší poklad mu leží priamo pod nosom. Filip sa pokúsil zničiť rád jediným možným spôsobom: obvinil ho z kacírstva.

Príležitosť mu poskytol exTemplár Esquier de Florian, ktorý prišiel z hrôzostrašným udaním. (podľa istého zdroja to nebol priamo de Florian ale jeho spoluväzeň s ktorým zdieľal celu a ktorému sa pred smrťou so všetkým zdôveril). Do rádu sa na kráľov príkaz infiltrovalo 12 špehov a zároveň Filip donútil Clementa V. aby poslal de Molaya do Paríža. Ten prišiel  v roku 1307 so 60 rytiermi, 150 000 zlatými florinmi a striebrom, ktoré viezol na 12 koňoch. De Molay nemal najmenšie tušenie čo sa proti nemu chystá a prišiel vo viere že sa bude plánovať nová krížová výprava. Filip jeho presvedčenie ešte umocnil keď sa k nemu choval so všetkou úctou a dokonca ho urobil krstným otcom svojho syna. Na stretnutí, ktoré zvolal a kde sa mali zúčastniť všetky vojenské rády (Špitálnici neprišli pretože práve potláčali povstanie grékov na Rhode), Filip vyrukoval s presvedčením že vojenské rády stratili dôvod prečo ďalej existovať, Svätá zem je stratená, nová krížová výprava nebude. V piatok 13. októbra 1307, tri dni po de Molayovom príchode boli Templári v celom Francúzsku pozatýkaní a zverení do rúk inkvizície.
Všetok majetok, pozemky a bohatstvo rádu vo Francúzsku bolo zabavené a Filip sa menoval jeho správcom, čím vyviedol svoje kráľovstvo z finančnej núdze na veľmi dlhý čas.


„Kruté, žalostné, len ťažko vysloviteľné, strašné počúvať, nepopísateľne zločinné, diabolské, ohavné, neľudské a skutočne vzdialené akejkoľvek ľudskej prirodzenosti“ to sú slová ktorými Filip popisoval templársku herézu. Podobné slová by sa dali použiť aj na popis toho, čo inkvizícia a Filip robili pri výsluchu zatknutým Templárom. Obvinenia boli rôzne: zapieranie Krista, Panny Márie a svätých, pľutie a pošliapanie kríža, uctievanie modly, ktorá mala podobu bradatej hlavy (Baphomet), natieranie tejto hlavy tukom pečených detí, uctievanie diabla v podobe mačky, prítomnosť mladých dievčat a ženských démonov v posádkach, homosexualita, pálenie tiel mŕtvych Templárov a jedenie ich popola.


Na vynútenie priznania používali inkvizítori (Dominikáni) obľúbené metódy (povraz, voda, oheň).
A po týždni zo 140 rytierov ktorých mali v rukách Dominikáni 36 zomrelo a ostatní sa priznali ku všetkému z čoho boli obvinení. Iba štyria odmietli ale de Molay im rozkázal aby sa poddali a priznali.


Filipova inciatíva pápeža prekvapila. Priznania, proces a aj verejná mienka bola namierená proti Templárom. Jediný ústupok ktorý Clement od Filipa získal bolo, že všetky templárske usadlosti boli vrátené cirkvi.  Filip pripustil aby sa všetko prešlo do vlastníctva Špitálnikov. Samozrejme koruna si oddelila časť majetku, odviedla si poplatky a efektívne vyriešila Filipovu tiesnivú situáciu a zároveň dostatočne ožobračila Špitálnikov aby nemali dosť prostriedkov na eventuálne ohroznenie kráľa. 
Pápež sa snaží zobrať celý proces do vlastných rúk a dokonca sa mu to podarí. Akonáhle však dostane Templárov k dispozícií vracia ich naspäť kráľovi. Krátko na to väčšina z tých čo sa priznali vrátane de Molaya priznanie odvolaláva.


Koniec

V roku 1314, de Molay a jeho dvaja velitelia Guy z Auverge a Geoffroi de Charney verejne proklamovali svoju nevinu. De Molay povedal: „ Priznávam, som naozaj vinný veľkým hriechom. Mojím hriechom je, že som klamal. Klamal a pripustil nechutné obvinenia namierené proti môjmu rádu. Vyhlasujem, musím vyhlásiť, že rád je nevinný. Jeho čistota a svätosť nikdy nebola poškvrnená. Naozaj, priznal som sa, ale urobil som to v strachu pred hrôzami mučenia.“ Odvolaním sa z kajúcich sa kacírov stali krivoprísažníci a za takýto zločin sa v stredoveku dával najvyšší trest.


Keď to Filip počul, okamžite nariadil upálenie. Nasledujúci deň, 19. marca 1314  boli de Molay, de Charney a Guy pomaly upálení na Ile-des-Javiaux medzi kráľovskými záhradami a kostolom Sv. Augustína. Mních, ktorý túto udalosť zapísal do kroniky poznamenal: „ Videli sme ich trpieť v ohni s ľahkou mysľou a pevnou vôľou, čo im v očiach prizerajúcich sa vynieslo veľký obdiv.“
Upálenie Veľmajstra a bolo posledným úderom templárskeho umieračika. Dva roky pred tým si ich majetok rozdelili Filip, pápež Clement V. a Špitálnici. V čase de Molayovej smrti boli Templári ako rád rozpustení. Na základe pápežovho rozhodnutia prestali existovať a bratia boli upálení, uväznení, alebo odoslaní stráviť svoje posledné roky v iných kláštoroch.


Kráľ sa netešil zo svojho novonadobudnutého bohatstva veľmi dlho. Clement zomrel do mesiaca po Molayovej smrti, Filip sedem mesiacov po ňom.  Hovorí sa, že de Molay ich na hranici zavolal pred Boží súd.


Ako dôsledok tejto aféry Filipovi nasledovníci mohli financovať pokračujúcu Storočnú vojnu, ktorú napokon Francúzsko vyhralo s pomocou Jany z Arcu. Hovorí sa, že Jana nebola obyčajné sedliacke dievča, ale že bola trénovaná vo vojenskom umení na templárskom preceptóriu skrytom v Argylle. To by čiastočne vysvetľovalo snahu angličanov upáliť ju keď ju nakoniec zajali.
Osud Templárov v Európe sa krajinu od krajiny rôznil. Pápežský dekrét, ktorým rušil Templárov v Španielsku a Portugalsku ignorovali (Templári tam bojovali proti Saracénom v záujme oboch kráľovstiev) Namiesto toho zmenili ich meno aby ich ochránili pred inkvizíciou. Teutóni boli celou touto aférou nedotknutí, pretože sa nikdy neplietli do politiky a napriek tomu boli úzko spriaznení z mocnými nemeckými rodmi a okrem toho v tom čase boli zaneprázdnení výbojmi vo východnej Európe.

Přidejte se k nám

Věříme, že mezi Vámi jsou lidé s různými zájmy a zkušenostmi, kteří by mohli přispět svými znalostmi a nápady. Pokud máte rádi vojenskou historii a máte zkušenosti s historickým výzkumem, psaním článků, editací textů, moderováním, tvorbou obrázků, grafiky nebo videí, nebo prostě jen máte chuť se zapojit do našeho unikátního systému, můžete se k nám připojit a pomoci nám vytvářet obsah, který bude zajímavý a přínosný pro ostatní čtenáře.

Zjistit více