Pius XII. a II. svetová vojna

Autor: Peter Frišo / akvinsky 🕔︎︎ 👁︎ 18.958

Deportácie na Slovensku

Zvláštnou kapitolou je v tejto práci otázka deportácií zo Slovenska. Táto kapitola má výrazne iný charakter práve preto, že som Slovák a teda Slovenské dejiny sú mi bližšie a môžem lepšie posúdiť jednotlivé udalosti vzhľadom, že nemám problém z množstvom informácií z tohto možno na prvý pohľad kontroverzného obdobia.

Pri vzniku ČSR na Slovensku takmer nebolo človeka bez vierovyznania. Slovensko bolo a je krajina s hlbokým kresťanským cítením, krajina spojená s Kristom, krajina s veľmi zaujímavým mariánskou úctou. Na konci roka 1940 sa tu ku katolíckej cirkvi prihlásilo vyše 80% obyvateľstva.

Reklama

14.marca 1939 vzniklo Slovensko na Hitlerov nátlak, aj napriek tomu národ prijal vznik štátu s radosťou, bolo to vyvrcholenie štátoprávného vývoja. (Bol to štát, ktorý uznalo 27 štátov, medzi nimi aj veľmoci) Že to bolo správne rozhodnutie potvrdil 15.marec 1939, kedy nemecké vojská vtrhli na územie oklieštených Čiech a ukázali svetu, že Mníchovská dohoda je len zdrapom papieru. Kto nechápe, že to bola pre Slovákov jediná možná alternatíva, nechápe, že ak by prišlo k rozdeleniu Slovenska medzi Maďarsko (ktoré si už časť „odkrojilo“ vo viedenskej arbitráži, na týchto územiach však prichádzalo k útokom proti bývalým občanom ČSR aj keď často paradoxne maďarskej národnosti) a Poľsko (čiže neskôr pod Nemecko), možno vysloviť pochybnosti o tom ako by Slováci dopadli (ako by ich Maďari a Nemci zdecimovali).

Prezidentom sa stal Jozef Tiso, katolícky kňaz, ktorý je ďalšou osobou vhodnou na „nechutnú kampaň proti katolíckej cirkvi“. Tiso je kontroverzná postava, predovšetkým „vďaka“ komunistickej ževraj historiografie sa aj o ňom napísalo mnoho klamstiev.

Jozef Tiso bol človek verný cirkvi, bol katolíckym kňazom, následníkom Andreja Hlinku, muž hlboko oddaný myšlienke slovenskej štátnosti. Často robil aj politické chyby (napr. keď raz vyhlásil Tiso Tuka jedna ruka). Tento dekan v Bánovciach nad Bebravou v žiadnom prípade nebol mužom, ktorý by jasne podporoval nacisatickú ideológiu.

Jeho vyzdvihnutie na post prezidenta spôsobilo Svätej stolici nemalé rozpaky. Chargé d affaires nunciatúry v Bratislave Giuseppe Burzio sa domnieval, že Tiso by sa rád vyvliekol z tejto chúlostivej situácie, ale zotrval na svojom poste zachrániť čo sa dá. Tiso sa na rozdiel od Beneša (ten by však na druhej strane bol v Čechách vo veľkom nebezpečenstve) rozhodol niesť zodpovednosť a ostal na Slovensku, hoci ani on nebol podporovateľom nacistickej ideológie.

Poďme však k otázke deportácií, ktoré sú témou tejto kapitoly (hoci ak by bol záujem, možno by som sa podujal napísať článok o dejinách vojnovej 1SR). Na Slovensku žilo v roku 1940 88 951 Židov. Predtým ako si ukážeme ako sa na Slovensku realizovala „rasová“ politika si musíme uvedomiť ako na tom krajina bola. V politickej rovine nemôžeme hovoriť ani len náhodou o nejakej slobode, Slovensko bolo v tomto smere jedným z najviac pripútaných satelitov Tretej ríše (a zrejme neexistovala možnosť, ako by sa tomu mohla malá krajina brániť). Príloha v závere tejto práce hovorí viac o tom, aké bolo postavenie 1SR, musím však podotknúť, že išlo len o školský referát spred 3 rokov, v ktorom nešlo až tak o bádanie, ale skôr o kompiláciu z viacerých vtedajších textov zaoberajúcich sa SR za vojny.

Slovensko ako satelitný štát Tretej ríše bolo taktiež donútené k protižidovskej politike. Tá bola taktiež podporovaná predsedom vlády, bezcharakterným bývalým maďarským špiónom Tukom (za to sedel vo väzení počas 1ČSR), ktorý ako obdivovateľ nacizmu chcel zavádzať podbné kroky na Slovensku. 9.septembra 1941 bol prijatý Židovský kódex[1] formou vládneho nariadenia, bez verejnej diskusie v parlamente. Slovesnkí biskupi protestovali proti nariadeniu memorandom 7.októbra, protest vyjadrili aj evanjelici. Nuncius Burzio 9.septembra okamžite telegrafoval túto správu a 18.septembra ju doplnil výkladom zákona.

Reklama

Hneď na to dostal inštrukciu, aby proti tomu podal písomný protest, zatiaľ čo štátny sekretár skúmal text. Protestnú nótu doručili Karolovi Sidorovi (ktorý bol krátko pred vznikom SR predsedom autonómnej slovenskej vlády a odmietol Hitlerovu požiadavku vyhlásiť SR), ministrovi, ktorý vo Vatikáne zastupoval Slovensko, 12.novembra.

Svätá stolica s veľkou bolesťou prijala správu, píše kardinál štátny tajomník, že Slovensko s takmer úplne katolíckym obyvateľstvom vyhlásilo rasové zákony, ktoré „obsahujú rôzne opatrenia priamo odporujúce katolíckym zásadám.

Svätá stolica musela čakať na odpoveď 6 mesiacov. Nóta z 23.mája 1942 hlási, že táto otázka už nie je aktuálna, pretože slovenská vláda má v úmysle riešiť židovskú otázku deportáciami.

25.marca 1942 začali deportácie zo Slovenska. Spočiatku išlo o žiadosť Nemecka o 20 000 pracujúcich, ktorých malo Slovensko poskytnúť, Tuka našiel riešenie. Na deportáciách sa dohodol predseda vlády Tuka s Nemeckom bez vedomia prezidenta i ostatných členov vlády (aj to ukazuje slabosť SR zovretého Nemeckom). Slovensko sa stalo prvým samostatným štátom, ktorý takto odsunul veľkú časť svojich Židov.

Bol to práve Burzio, kto doručil do Vatikánu prvé správy o deportáciách. 9.marca (teda ešte pred ich začiatkom) poslal súrny telegram, že sa šíria zvesti o blížiacej sa deportácii Židov bez rozdielu. Zástupca Svätej stolice správne v správe odhadol, že autorom „tohto hrozného plánu“ je Tuka. Burzio si ako jeden z mála zároveň uvedomoval, že to pre nich môže znamenať aj smrť, samozrejme ani v najmenšom netušil, čo Nemci so Židmi zamýšľajú a prezident Tiso to vedel ešte menej. (tu treba dodať, že Slovensko bolo pod obrovským nemeckým vplyvom a všetky správy, čo prichádzali mimo Nemecka sa často považovali len za klamlivú propagandu Spojencov).

Po informáciách od Burzia poslal kardinál Maglione Sidorovi nótu, ktorá v podstate rekapitulovala Burziov telegram a končila sa slovami: „Štátny sekretariát dúfa, že tito správy nezodpovedajú skutočnosti, lebo nemôže uveriť, že by sa v krajine, ktorej zámerom je dať sa viesť katolíckymi zásadami, mohli prijať také závažné opatrenia, prinášajúce strastiplné dôsledky pre mnoho rodín.

Keď sa deportácie 25.marca začali, tak Burzio opäť informoval vatikán. Tardini zaznamenal pokyny, ktoré mu Maglione dal. Ten bol určený Sidorovi, ktorý mal zabezpečiť aby sa telegram dostal do rúk Tisovi. Tardini, ktorý inak nebýval taký nazlostený teraz dopísal vlastný komentár: „Neviem, či demarše dokážu zastaviť ... bláznov. Blázni sú dvaja: Tuka, ktorý koná a Tiso, kňaz, ktorý ho nevie zastaviť.

Telegram poveroval Burzia, aby sa dostavil priamo pred Tisa a dovolával sa jeho kňazského cítenia.

Blázon“ Tiso však tiež konal a podarilo sa mu udeliť tisíc výnimiek pre Židov. Zatiaľ slovesní biskupi vedomí si kritickej situácie pripravovali ďalší pastiersky list.

Sidor odišiel do Bratislavy na konzultácie s vládou, 11.apríla ho prijal Maglione opäť vo Vatikáne. Tem mu odovzdal správu od Tisa, v ktorej sa hovorilo o výnimkách a o jeho osbnej intervencii pre zmiernenie opatrení. Maglione bol rozhorčený a protestoval proti tomu, aby sa deportácie uskutočňovali.

27.apríla 1942 poslal Burzio do Vatikánu pastiersky list, ktorý publikovali aj Katolícke noviny. Text sa jasne postavil za práva Židov a za ich ľudskú dôstojnosť.

Napriek všetkému 15. mája parlament odhlasoval protižidovský ústvaný zákon s retroaktívnym účinkom, ktorý povoloval deportácie, odňatie občianstva a konfiškácie.

Reklama

V nóte z 23.mája, ktorú dostal Štátny sekretariát vo forme oficiálnej odpovede na protest z 12.novembra 1941, bránila vláda svoju antisemitskú politiku. Deportácia sa realizuje v súčinnosti s Nemeckom. Nóta úvadza „zo strany nemeckej vlády nám bolo oznámené, že so Židmi sa bude zaobchádzať ľudsky.

Po deportácii asi 40 000 Židov v jeseni 1942 (čo je veľmi smutné), nasledovalo na Slovesnku relatívne pokojné obdobie. Ale 7.februára 1943 minister vnútra Alexander Mach predniesol prejav, veštiaci nové búrky. Židia mali byť opäť v nebezpečí.

6.marca poslal kardinál Maglione ihneď depešu do Bratislavy, kde sa pýtal Burzia na informácie, aká je skutočnosť. Burzio odpovedal, že bol za Tisom, ktorý odmietol Machove vyjadrenia. Burzio tiež spomínal kroky katolíckych biskupov, ktorí písali v tejto veci aj list vláde, aj napísali pastiersky list pre veriacich.

Vo Vatikáne sa rozhodli pridať k iniciatíve biskupov a pripravili nótu pre Sidora. Burzio osobne doniesol demarš Tukovi, ktorý ho však odmietol s veľkou drzosťou. Tuka plný nenávisti vyhlásil Židov za gangstrov a zlodejov, proči čomu sa Burzio rázne ohradil. Taktie spomenul informácie, ktoré začali presakovať z nemeckých koncentračných táborov, na čo Tuka odvetil, že ide len o propagandu Spojencov.

1.mája sa kardinál Maglione vrátil k židovskej otázke na Slovesnku a naliehal u Sidora, aby boli deportácie zastavené. Sidor ho ubezpečil, že machove hrozby sa nesplnia.

Podstatné body protestu Svätej stolice boli zhrnuté do nóty z 5.mája a boli doručené Sidorovi. Svätá stolica vážne kritizovala opatrenia na Slovensku, ktoré sa nezhodovali s katolíckymi zásadami. V skutočnosti najmä Svätá stolica zastavila deportácie zo Slovenska.

Prezident Tiso si povolal k sebe Burzia a vyjadril poľutovanie nad konaním Macha. Tuka infoomoval vládu o demraši vatikánu, na čo sa ministri zhodli, že zásah Vatikánu je pre Slovensko cťou a rozhodli sa zrušiť deportáciu 4 000 Židov, ktorí už boli pripravení.

4.júna 1943 mohol Burzi telegrafovať do Vatikánu, že Slovesnko ako prvá krajina skončilo s deportáciami.

K okolnostiam po SNP je ťažké sa vyjadrovať, pretože tu už nemohol ani Tiso,ani slovenská vláda zasahovať. Gestapo si robilo so Židmi, čo chcelo. Vatikán sa síce snažil pôsobiť, ale žiadna iniciatíva nemala po obsadení Slovenska Nemcami nádej na úspech.

[1] Už predtým 18.apríla prvým vládnym nariadneím bol vymedzený pojem „Žid“ podľa náboženského a nie rasového princípu, zároveň bola pre Židov obmedzená účasť v niektorých slobodných povolaniach. Do prijatia kódexu vyšlo 47 nariadení, ktoré určovali postavenie Židov v spoločnosti. Medzníkom boli salzburské rokovania (27.-28. júla 1941 na ktorých bola konzervatívna slovenská politika zbavená svojich opôr a Nemci upravili vládu aj správu moci tak, že moc faktick prebrali radikáli Tukovho zamerania.) Na návrh A.Eichmanna prišiel do Bratislavy D. Wisliczeny ako poradca pre židovské otázky pri slovenskej vláde s cieľom zbaviť Židov majetku a vysťahovať ich. Nový predseda vlády Tuka (pred ním bol predsedom umiernený Ďurčanský) a A. Mach (vodca Hlinkovej gardy) žiadali rýchle riešenie tzv. židovskej otázky. Kódex, ktorý sa skladal z 270 paragrafov bol pod prísnym dohľadom nemeckého berátora Globkeho, tvorcu rozsiahlych komentárov k norimberským zákonom. Pojem Žid bol v kódexe už vymedzený rasovo a nie nábožensky. Bol tu zákaz manželstva Žida a Nežida, Židia museli chodiť označení a ich sloboda bola obmedzená. Jediným pozitívom, ktoré presadil prezident Tiso bol paragraf 255, podľa ktorého mohol prezident udeľovať výnimky z kódexu.

Přidejte se k nám

Věříme, že mezi Vámi jsou lidé s různými zájmy a zkušenostmi, kteří by mohli přispět svými znalostmi a nápady. Pokud máte rádi vojenskou historii a máte zkušenosti s historickým výzkumem, psaním článků, editací textů, moderováním, tvorbou obrázků, grafiky nebo videí, nebo prostě jen máte chuť se zapojit do našeho unikátního systému, můžete se k nám připojit a pomoci nám vytvářet obsah, který bude zajímavý a přínosný pro ostatní čtenáře.

Zjistit více