Žigmundove vojny I. - Posledná križiacka výprava ? Nikopol 1396

Autor: Peter Frišo / akvinsky 🕔︎︎ 👁︎ 38.188

4. Žigmundova vláda v Uhorsku a vojna s Tureckom

Skôr ako sa dostaneme k boju Žigmunda s Turkmi, treba sa aspoň zbežne pozrieť na prvé roky vlády Žigmunda v Uhorsku. Pôvodne som čakal, že Žigmund rozhadzoval majetky už v období veľkej zrážky s Turkami, avšak keď som sa pozeral na listiny z tohto obdobia, donácie tu nehrajú dominantnú úlohu a to bolo pre mňa teda veľkým prekvapením. Samozrejme Žigmund však obdaroval svojho najvýznamnejšieho spojenca Stibora zo Stiboríc (alebo ak chcete Ctibora zo Ctiboríc, alebo zo Stiboroviec – bol to poľský šľachtic, ktorý bol v Uhorsku už od dôb Ľudovíta I. Veľkého, veľké majetky však získal najmä za Žigmunda, ktorého verne podporoval a ich spojenie bolo prospešným pre oboch). K tejto donácii prišlo 11. januára 1388 v Budíne. Ako sa môžeme presvedčiť išlo o donáciu v celku rozsiahlu, za Anjouvcov sa totiž majetky dávali šľachticom len do držby na určité obdobie, kým Žigmund rozdával s radosťou, Stiborovi v tejto donácii daroval: „naše kráľovské dediny Modru, Orešan, Smolenice, Chtelnicu, Malženice, Bohunice, Žlkovce, Križovany nad Dudváhom, Borovce, Vrbové, Kocurice, Rakovice, Ratkovce a Igram, nachádzajúce sa v Bratislavskej a Nitrianskej župe.14 (väčšina týchto dedín je dnes v Trnavskom kraji).

Nebol to však len Stibor zo Stiboríc, kto patril do Žigmundovej suity. „Patril sem palatín Štefan Lackfi (neskôr upadol do nemilosti), krajinský sudca Imrich Bubek, Leustach z Jelšav, páni zo Štítnika, Lučeneckí (Lošonovci) a ďalší.15 Vynikajúcim mužom v Žigmundovom okolí bol Ján z Kaniže, ktorý sa z dvorského kaplána kráľa vypracoval postupne až na post ostrihomského arcibiskupa. Nebola to náhoda, veď bol synovcom záhrebského biskupa, študoval v Padove, kde sa dokonca stal rektorom a bol výborným diplomatom. Už sme si povedali o vstupe Turecka do hry. Balkánske kniežatá ako srbský Tvrdko I. dokonca kolaborovali s Turkmi, ak sa im to zdalo výhodnejšie. Žigmund sa spočiatku nemohol dostatočne tureckej otázke venovať, pretože bol zaujatý stabilizáciou svojej pozície v Uhorsku. Ojedinelé konflikty s Turkmi sa objavili už roku 1391, ale prvé protiturecké ťaženie podnikol až o rok. Turci sa museli stiahnuť od hraníc, pretože neboli pripravení na boj so Žigmundovým vojskom. Prvý boj teda Žigmund vyhral. Bolo to však víťazstvo, ktoré nič významné pre Uhorsko neprinieslo, ani nevyriešilo tureckú otázku. Žigmund pokračoval v boji, „obrátil sa proti Valašsku, zničil na Dunaji turecké loďstvo a vytlačil Turkov zo severnej časti Bulharska na pravom brehu Dunaja. Jeho vojská dobyli a opevnili Malý Nikopol na Dunaji.16

Reklama

Vo februári 1396 bol Žigmund v Prahe a v marci ho brat Václav IV. vymenoval za svojho námestníka v Nemeckej ríši. Žigmund mal zastupovať svojho brata na ríšskom sneme vo Frankfurte nad Mohanom, mal však málo času venovať sa týmto záležitostiam, pretože prvoradé pre neho bolo v tomto čase Uhorsko a tam sa schyľovalo k vážnej zrážke s Tureckom. Práve Žigmundova neprítomnosť bola voda na turecký mlyn a tak útočili na valašské a moldavské vojvodstvá, ktoré boli na strane Uhorska, situácia začínala byť vážna. Žigmund sa opäť prejavil ako diplomat, sám si príliš na Turkov netrúfal, chcel sa radšej poistiť. Jeho mierová iniciatíva bola tureckým sultánom Bajazidom odmietnutá. Žigmund sa teda stal prvým uhorským kráľom, ktorý organizoval križiacku výpravu. Táto už nepatrila k tým klasickým výpravám, ako som však zistil (a zdá sa mi, že tento názor zastáva i český historik Kafka17) Žigmund túžil od detstva, že sa stane veľkým rytierom a križiakom, novým hrdinom, ktorého meno bude známe na veky. Najlepším dôkazom je podľa mňa Dračí rád, ktorému som sa venoval v inej práci a ktorá sa snáď v najbližšej dobe objaví aj tu, je tam tiež načrtnutý eschatologický duch doby i Žigmundovho zmýšľania, ktorý robí tieto súvislosti ešte zaujímavejšie.

Bola to naozaj ťažká úloha pripraviť schopnú výpravu. (Dôvodov bolo hneď niekoľko:

  • 1. Predovšetkým Európa už nebola schopná poskytnú také konglomeráty vojsk ako pri klasických výpravách vyhlasovaných pápežom aj dôsledkom nižšieho populačného rastu i z dôvodu, že by mohlo prísť k narušeniu rovnováhy medzi európskymi krajinami.
  • 2. Žigmundove akcie nemohli byť pripravené po ideologickej stránke tak dobre ako klasické krížové výpravy.
  • 3. Ďalším aspektom, ktorý sťažoval prípravu výprav boli neúspechy výprav predchádzajúcich a tak sa tieto zdali mnohým panovníkom a šľachticom ekonomicky nevýhodné
  • 4.A konečne, netreba zabúdať ani na to, že v tomto období prebiehala tzv. pápežská schizma).

Žigmund si však dal na veci záležať, čo dokazuje i to, že verbovaním francúzskych žoldnierov poveril schopného Mikuláša z Kaniže, sám pri tom nadviazal kontakt s Manuelom Paleologom a spojil sa tiež s pápežom Bonifácom IX., aby vyhlásil krížovú výpravu. A ako Žigmund dopadol ? „Pomoc dostal z Nemecka, Poľska a od brata Václava IV. z Čiech. Križiacke vojsko, ktoré sa počas leta 1396 zhromaždilo, tvorili početní príslušníci národov strednej a západnej Európy, vrátane rytierov z rádu johanitov, nemeckých rytierov a flotily Benátčanov, ktorá operovala na Dunaji. Do Uhorska prišlo aj tisíc jazdcov z Anglicka pod vedením Jána vojvodu z Lancasteru. Janov a Benátky dali Žigmundovi k dispozícii 44 galér, ktoré mali preplávať Bosporom do Čierneho mora a odtiaľ do ústia Dunaja, kde mali podporovať uhorské vojsko.18Žigmund tak mohol mať okolo 30 – 35 000 mužov vo svojej spojeneckej armáde. Kým sultánovo vojsko mohlo mať až 45 000 mužov.

Najlepšie bude nechať teraz prehovoriť historické pramene: „Na veľkej kráľovskej výprave sa zúčastnili okrem iných aj burgundské knieža, ako aj francúzsky alebo galský ľud, ktorí priviezli mnoho zbraní a postavili šíky bojovníkov. Erby týchto ozbrojených šľachticov boli namaľované na obrazoch, ktoré viseli ako pamiatka na stenách Budínskeho kláštora sv. Mikuláša vyznavača (patrí bratom dominikánom – OP) až do roku môjho života.19

Kráľ Žigmund teda postupoval s týmto mohutným vojskom, prekročil Dunaj a neobávajúc sa vôbec tureckého sultána údajne povedal: Prečo sa máme strachovať tohto človeka? Nech by sa valila na nás hoci ohromná ťarcha nebeskej klenby, našimi kopijami by sme ju bez ujmy vedeli zadržať. V neľútostnej zúrivosti a za obrovského pustošenia a strašného hrmotu prešiel srbskou krajinou a dorazil k hraniciam Bulharska. Odtiaľ postupoval ďalej a dobyl hrad Orechovo a Vidin a niektoré ďalšie pevnosti v tejto oblasti, ktoré strážili turecké posádky. Dosiahol to za cenu preliatej krvi mnohých z radov svojho vojska i spojencov. Napokon v ročnom období, keď vinič svojim pestovateľom dáva sladké plody, čiže okolo sviatku sv. Michala archanjela, rozložil tábor na priestranstve pod hradom Veľkým Nikopolom20. Turci často vyrážali z hradu a provokovali kráľovské vojsko, mnohých zranili, ale aj oni sa väčšinou vracali zranení. Keď sa sultán (naši starí ľudia, ako sme vraveli ho pomenovali Bajazid, Mikuláš Secundini pochádzajúc z Tureckej rodiny mu v liste Aeneovi21, sienskému biskupovi dal menio Chalapinus) dopočul, že kráľ vtrhol s veľkou vojenskou silo do jeho ríše, povolal do zbrane všetok svoj ľud22 a so silnými oddielmi sa približoval ku kráľovskej výprave v snahe postaviť sa jej na odpor. Správa o príchode nepriateľa vzrušila Galov, či Francúzov. Šli ku kráľovi a prosili ho, aby ich zaradil na začiatok bitky, ktorý býva najukrutnejší. Ten si všimol obrovskú silu zovšadiaľ sa valiacich pohanov a ich rinčiace šíky postupujúce proti kráľovskému táboru. Francúzov vzápätí zachvátila túžba po okamžitom boji. Prv než sa všetky kráľovské šíky zoradili do bojových šíkov a dostali znamenie na boj, vyrazili Francúzi z tábora a podľa zvyku zoskočili z koní a ako pešiaci sa vyrútili na nepriateľské šíky. Medzi nepriateľmi sa rozpútal urputný boj. Keď Uhri videli, že osedlané kone Francúzov sa ženú krížom ku kráľovskému táboru – nepoznali totiž tento spôsob ich boja, - domnievali sa, že ich nepriateľský oddiel všetkých pozabíjal, vo veľkom zmätku sa rozpŕchli, zanechali tábor i výstroj, na to sa zovšadiaľ zbiehali, kládli ostro nepriateľovi odpor, no súčasne sa dávali na útek. Nastalo obrovské krviprelievanie. Padlo mnoho Uhrov a viacerí sa dostali do zajatia. Kráľ sa zachránil na loďke a tak to nemuselo byť ani nebo, ako pyšný panovník pred bitkou vyhlasoval, ale nepriateľské zbrane ho premohli.“23

Tak neslávne teda dopadla táto veľká križiacka výprava. Žigmund ako mal vo zvyku, keď to začínalo byť nebezpečné zmizol, vždy bol nakoniec lepší diplomat ako bojovník. Paradoxne to však bola skôr chyba Francúzov ako jeho vlastná. Neodohralo sa to však tak dramaticky ako nám to chce vykresliť Ján z Turca hodný remesla stredovekého pisateľa. K sporu totiž prišlo skôr ako vôbec prišlo k nejakému boju a tento spor bol v konečnom dôsledku najvýznamnejším dôvodom porážky Žigmundovho križiackeho vojska. Išlo o spor medzi Francúzskym vojvodom Filipom D Artois a neverským grófom Jánom o to, kto má začať boj. Žigmund pravdepodobne argumentoval správne, keď žiadal o to, aby začalo uhorské vojsko, ktoré už dobre poznalo turecké vojsko i jeho slabiny. Francúzi zase dôvodili svojou starobylosťou, čo by bol dnes zrejme zbytočný (z hľadiska stratégie a taktiky i vtedy), vzhľadom na stredoveké pomery však dôvod významný. Žigmund predsa spravil chybu, pretože Francúzom ustúpil, čo znamenalo nielen nástup francúzskeho vojska neskúseného v boji s Turkmi hneď na začiatok, ale aj k zrušeniu jednotného velenia a to sa nikdy nevypláca.

Neznalosť Francúzov tureckého spôsobu boja znamenala nielen to, že sa priveľmi vzdialili od Žigmundových hlavných síl a dostali sa do obkľúčenia, v ktorom boli jednoducho pobití (čím prakticky bolo vojsko porazené), ale navyše ich kone vyvolali obrovský zmätok v radoch Žigmundovho vojska. Hoci sa Žigmund v tejto neľahkej situácii, ktorú by mu iste nezávidel ani žiaden skúsený vojvodca pokúšal zreorganizovať vojsko dostal ešte úder do chrbta zradcovskou dýkou, ktorá mala dokonať katastrofu. Valašský vojvoda Mirče totiž vidiac, že víťazstvo sa kloní viac k Turkom ako k Žigmundovi jednoducho prešiel na druhú stranu.

Víťazstvo Turkov bolo dokonalé a Žigmund na ňom niesol vinu pre jeden osudný krok a totiž, že dovolil rozdelenie velenia, je však otázne nakoľko mu to môžeme vyčítať, pretože musíme pochopiť aj to, že sa snažil uchovať pohromade veľké vojsko a preto musel dať priestor aj svojim spojencom.

Reklama

Táto prehra mala pre Žigmunda nečakaný dopad (hoci ho mohla mať ešte aj väčší) a vyvolala radu ďalších udalostí, ktoré hrali významnú úlohu v Žigmundovom živote.

Predovšetkým sa nám však Žigmund po prvý krát ukázal ako križiak, v budúcnosti sa tak prejaví viac krát, avšak svojmu ideálu sa nedopracuje.


14ed. LUKAČKA, Ján. In: Prvý cisár na uhorskom tróne,..., s.35.

15BARTL, Július:

16tamtiež.

17V knihe Poslední Lucemburk na českém tróne. Praha : Mladá Fronta, 1.vydanie, 1997, 297 s.

18BARTL, Július. Žigmund Luxemburský., s.33.

19Ján z Turca myslí na seba

20táto bitka pri Veľkom Nikopole (dnes Nijkup pri Velkom Turnove) sa odohrala 28.9. 1396

21ide o Aenea Silvia Piccolominiho, talianskeho humanistu a pápeža Pia II., ktorý je známy, že sa vo svojich dielach zmieňuje o Žigmundovi

Reklama

22to treba brať ako charakteristický znak stredovekej prózy a nie ako fakt

23TURÓCZY, Ján: Kronika Jána z Turca, s.147.

Přidejte se k nám

Věříme, že mezi Vámi jsou lidé s různými zájmy a zkušenostmi, kteří by mohli přispět svými znalostmi a nápady. Pokud máte rádi vojenskou historii a máte zkušenosti s historickým výzkumem, psaním článků, editací textů, moderováním, tvorbou obrázků, grafiky nebo videí, nebo prostě jen máte chuť se zapojit do našeho unikátního systému, můžete se k nám připojit a pomoci nám vytvářet obsah, který bude zajímavý a přínosný pro ostatní čtenáře.

Zjistit více