Jeho hlas mal silu väčšiu ako divízia, vyhlásil o hlásateľovi sovietskeho rozhlasu Jurijovi Levitanovi maršál Rokossovskij. Možno s ním len súhlasiť, pretože Levitanove slová „Hovorí Moskva“ (Govorit Moskva), prednesené jeho hlbokým basom, vyvolávajú zimomriavky aj s odstupom osemdesiatich rokov.

Mladosť a začiatky kariéry

Jurij Borisovič Levitan (Юрий Борисович Левитан) sa narodil 2. októbra 1914 v ruskom meste Vladimir v židovskej rodine. Jeho pôvodné meno a meno po otcovi bolo Judka Berkovič, ktoré si neskôr poruštil na Jurij Borisovič. Od malička túžil stať sa slávnym hercom, ktorého fotografie by viseli na pútačoch a na každom rohu by od neho ctitelia žiadali autogram. Aj preto sa už v sedemnástich rokoch vybral do Moskvy naplniť svoj sen. Jeho mladý vek a výrazný prízvuk, typický pre mesto v ktorom sa narodil, však spôsobili, že prijímacia komisia na filmovej strednej škole veľmi rýchlo ukončila jeho túžby. Sklamaný Judka, prezývaný doma pre svoj zvučný hlas „trúbka“, sa už chcel vrátiť domov, keď ho zaujal oznam na pútači o nábore do skupiny rozhlasových hlásateľov. Aj tu na výberovú komisiu negatívne zapôsobil jeho provinčný vzhľad a silný prízvuk, no prevážil jeho nádherný zvučný hlas. Vďaka nemu bol prijatý do moskovského rozhlasu, aj keď spočiatku iba ako tzv. dievča pre všetko. Čo v praxi znamenalo roznášanie čaju redaktorom a upratovanie kancelárií. To však cieľavedomého Judku neuspokojovalo a preto po nociach opakovane nahlas čítal množstvo textov, v snahe zbaviť sa svojho prízvuku. Jeho snaha neostala bez výsledku. V rozhlase mu totiž po čase umožnili čítať v noci texty správ hlavného denníka Pravda určené pre tlačiarne. O čo išlo? Vzhľadom na obrovskú rozlohu Sovietskeho zväzu a absenciu kvalitnej prenosovej techniky bol v tridsiatych rokov minulého storočia rozhlas  jedinou možnosťou, ako preniesť obsah pripraveného vydania denníka aj do najodľahlejších kútov krajiny. Hlásateľ rozhlasu tak od polnoci do rána čítal texty článkov denníka a stenografistky vo všetkých veľkých mestách Sovietskeho zväzu  text zapisovali a posúvali typografom, ktorý text previedli do tlačiarenských štočkov.

Prvá strana sovietskeho celoštátneho denníka Pravda

Stalin a jeho úloha v kariére mladého hlásateľa

Náhoda tomu chcela, že si prvé Levitanovo čítanie 25. januára 1934 vypočul z rádia aj sovietsky vodca Josif Vissarionovič Stalin známy tým, že rád pracoval v noci. Levitanov zvučný bas mu natoľko učaroval, že ihneď zatelefonoval riaditeľovi rozhlasu s požiadavkou, aby jeho zajtrajší otvárací prejav na XVII. zjazde komunistickej strany čítal hlásateľ, ktorý práve čítal texty pre tlačiarne. Tak sa začala hviezdna kariéra v tom čase len devätnásťročného Jurija Levitana. Napriek doslova raketovému štartu kariéry nezaspal mladý Jurbor (ako ho prekrstili jeho kolegovia podľa iniciálok jeho mena Jurij Borisovič) na vavrínoch a stále zdokonaľoval svoju výslovnosť a dikciu v spolupráci so špičkovými hercami Moskovského umeleckého akademického divadla. Postupom času sa vypracoval na hlásateľa, ktorý ohlasoval najdôležitejšie udalosti v živote krajiny. Hoci bol najobľúbenejším Stalinovým hlásateľom, ich prvé osobné stretnutie sa uskutočnilo až v júli roku 1941 pod prísnym dohľadom šéfa tajnej polície Beriju a veliteľa Stalinovej ochranky N.S. Vlasika. Stalin pri stretnutí s vtedy dvadsaťsedem ročným hlásateľom spokojne prehlásil: „Takže to ste vy? Presne takto som si Vás predstavoval“.

Jurij Levitan v rozhlasovom štúdiu

Veľká vlastenecká vojna, mýty a skutočnosť

Po napadnutí Sovietskeho zväzu vojskami hitlerovskej koalície čítal Levitan v rozhlase všetky rozkazy vrchného veliteľa a tiež všetky zvodky Vrchného veliteľstva Červenej armády (STAVKA). Bol to on, kto oznámil všetkým občanom Sovietskeho zväzu, že 8. mája 1945 podpísalo velenie Wehrmachtu bezpodmienečnú kapituláciu. Napriek tomu, že bol ako čitateľ hlavných správ v Sovietskom zväze veľmi populárny, mýtus rozšírený v povojnových časoch o obyvateľoch Sovietskeho zväzu počas vojny denne netrpezlivo očakávajúcich správy čítané v rozhlase práve Jurijom Levitanom môžeme odkázať tam, kam patria – do ríše bájí. Zatiaľ čo v okupovanej Európe nemecká okupačná správa zakázala vlastnenie rozhlasových prijímačov iným občanom než Nemcom pre obavu z rozvratného pôsobenia zahraničného rozhlasu, v Sovietskom zväze bol už tri dni po napadnutí Nemeckom vydaný výnos o povinnosti odovzdať všetky súkromne vlastnené rádioprijímače. Oficiálnym dôvodom bola rovnako „obrana proti nepriateľskej propagande“. No zatiaľ čo na Nemcami okupovaných teritóriách boli rádiá odoberané obyvateľom podrobených krajín, v Sovietskom zväze ich odoberal štát svojim vlastným občanom. Počúvať vysielanie rozhlasu tak spravidla mohli len robotníci vo veľkých závodoch, majitelia koristných nemeckých prijímačov, či amatérsky rádiotechnici, ktorí si načierno zhotovili primitívne prijímače. Zhabané rádiá boli občanom vrátené až výnosom z marca roku 1945.

Povojnový život

Vráťme sa ale k Jurijovi Levitanovi. Aj po skončení vojny ostal hlavným spíkrom moskovského rozhlasu. Oznamoval smrť vodcu J.V. Stalina v roku 1953, ako aj let prvého človeka do vesmíru Jurija Gagarina v roku 1961. Pretože v čase vojny sa ním čítané správy nenahrávali, postupne ich pre históriu nahovoril na záznam ešte raz, vyše tridsať rokov po skončení vojny.

Hoci v profesnom živote žal úspechy (bol napr. prvým hlásateľom v histórii, ktorému bol udelený titul Národný umelec ZSSR), v osobnom živote sa mu tak nedarilo. Oženil sa už v roku 1938, kedy si zobral krásnu študentku Inštitútu cudzích jazykov Raisu, s ktorou mali dcéru Nataliu. No manželka po jedenástich rokoch spoločného života odišla za dôstojníkom vojenskej akadémie, pričom dcéru ďalej vychovával Levitan spoločne so svokrou, s ktorou bývali v jednom byte. O veľkorysosti Levitanovej povahy svedčí aj to, že s manželkou ostal aj po rozchode v priateľskom vzťahu a rovnako dobre vychádzal aj s jej druhým manželom. Dokonca každoročne spoločne oslavovali Nový rok.

Jurij Borisovič v osemdesiatch rokoch minulého stročia

Jurij Levitan nikdy neodmietol pozvanie na stretnutia veteránov vojny a to sa mu aj stalo osudným. Napriek tomu, že cítil srdcovú slabosť, neodmietol v letnom sparne účasť na stretnutí s veteránmi Kurskej bitky. Počas stretnutia v Bessonovke 4. augusta 1983 dostal infarkt a lekári v miestnej nemocnici mu už nedokázali pomôcť. Pochovaný je v Moskve.

Zdroje:
www.youtube.com
www.kino-teatr.ru
ru.wikipedia.org
cleverforever.ru