Main Menu
User Menu

Mathias Rust – Nemec, ktorý pomohol odstaviť velenie Sovietskej armády

Autor : 🕔27.04.2020 📕3.514
Rozpočet valka.cz 2020 : 85.000,- Kč Příjmy doposud : 21.597,- Kč
♡ Chci přispět

Dňa 28. mája 2020 uplynulo 33 rokov od letu naivného rojka a "mierotvorcu" do hlavného mesta ZSSR, ktorá udalosť dala Michailovi Gorbačovovi dôvod na rozsiahlu čistku vo velení sovietskej armády. Tým naivným rojkom bol vtedy iba 18-ročný Nemec - Mathias Rust.

Mathias Rust sa narodil 1. júna 1968 v meste Wedel (Nemecká spolková republika), kde vyštudoval reálnu školu Ernsta Barlacha. Vyrastal v usporiadanej rodine s oboma rodičmi a mladším bratom. Podľa jeho matky Moniky bol už od detstva veľmi hĺbavý a označila ho ako predčasne dospelého. Bol presvedčený o potrebe zavedenia lepšej a dokonalejšej spoločnosti a o potrebe zlepšenia vzťahov medzi Východom a Západom. Zrejme tu niekde je potrebné hľadať motívy jeho neskoršieho neuváženého kroku s ďalekosiahlymi následkami. A to nielen politickými, ale aj následkami pre jeho rodinu a najmä pre neho samotného. 

Keďže sa už od útleho detstva intenzívne zaujímal o lietanie, využil blízkosť mesta Hamburg a vo svojich osemnástich rokoch dokončil pilotný kurz v Aero Club Hamburg po odlietaní povinných 40 letových hodín a zložení pilotných skúšok.

Krátko po získaní pilotného preukazu sa začala jeho dobrodružná cesta, na konci ktorej skončil pred moskovským súdom s rozsudkom - štyri roky väzenia v nápravnom tábore. Ale poďme pekne po poriadku.


Mathias Rust po návrate zo Sovietskeho zväzu pózuje fotografom časopisu Stern. V tejto kombinéze vystúpil z lietadla v blízkosti Červeného námestia. Motorkársku prilbu mal počas letu nasadenú pre prípad núdzového pristátia.

Príprava na let

V máji 1987, pár týždňov pred dovŕšením svojich 19 rokov, oznámil Mathias svojim blízkym, že si urobí niekoľkodňový letecký výlet po severnej Európe. Neprezradil však, že jeho konečným cieľom nie sú Helsinky či Štokholm, ale hlavné mesto ZSSR - Moskva. Možno si poviete - dosť trúfalý plán pre pilota s náletom niekoľko desiatok hodín. Lenže Mathias Rust sa na jeho uskutočnenie dôkladne pripravoval. Ako to vyplýva z vyšetrovacieho spisu sovietskej štátnej bezpečnosti, po získaní pilotnej licencie v roku 1986 niekoľkokrát vykonal lety na Šetlandské a Faerské ostrovy ako i na Island a napriek malému náletu letových hodín získal slušné skúsenosti v letoch podľa prístrojov. Navyše si zabezpečil, podľa jeho slov, viacero pohľadníc s kultúrnymi pamiatkami ZSSR (chrámami, kostolmi) a prírodnými orientačnými bodmi na plánovanej trase k Moskve, ktoré si zakreslil do mapy.

V sobotu 23. mája 1987 Mathias Rust vyštartoval z letiska Hamburg-Fuhlsbüttel (dnes Hamburg Airport Helmut Schmidt) na lietadle typu Reims Cessna F172P Skyhawk s trupovým číslom D-ECJB, ktoré si prenajal v hamburgskom aeroklube. V masmédiách často uvádzaný údaj, že počas medzipristátia na letisku Uetersen neďaleko Hamburgu odstránil zadné sedadlá štvorsedadlového lietadla, aby vytvoril priestor pre ďalšie palivové nádrže, on sám v rozhovoroch po návrate z väzenia poprel. Rovnako ani pri samotnom vyšetrovaní neboli sovietskymi vyšetrovateľmi zistené žiadne dodatočné úpravy palivovej sústavy jeho lietadla. Nakoniec, ani žiadne prídavné nádrže nepotreboval, keďže do krídelných nádrží bolo možné natankovať až 235 l paliva, čo stačilo na 8 hodinový let cestovnou rýchlosťou. A to bol takmer dvojnásobok predpokladanej doby letu. Z Uetersenu vyštartoval smerom k Šetlandským ostrovom, kde pristál po takmer päť hodinovom lete nad Severným morom. Nasledoval prelet na Faerské ostrovy, odtiaľ na Island do Keflaviku (neďaleko Reykjavíku) a následne cez nórsky Bergen do hlavného mesta Fínska - Helsínk, kde pristál 25. mája 1987.


Trasa letu z Hamburgu do Moskvy

Smer Moskva!

Po dvoch dňoch oddychu a naberania odvahy dotankoval do lietadla 160 litrov paliva a vyroloval vo štvrtok 28. mája 1987 na runway helsinského letiska. Predtým predpisovo leteckému dispečerovi nahlásil let do Štokholmu. Vyštartoval o 12.21 hod. (v článku je používaný stredoeurópsky čas) a o 20 minút na to sa ohlásil riadiacemu letovej prevádzky s tým, že všetko je v poriadku a rozlúčil sa. Hneď na to však zmenil kurz o 180° a letel smerom na Estónsko, jednu z pätnástich zväzových republík vtedajšieho Sovietskeho zväzu. Letoví dispečeri letiska v Tampere zmenu kurzu zaznamenali a snažili sa spojiť s pilotom Cessny 172, aby ho na chybu upozornili a naviedli ho na pôvodný kurz. Cessna totiž letela opačným kurzom, než aký pilot nahlásil pred štartom, čím závažným spôsobom ohrozila bezpečnosť letovej prevádzky. Spojenie sa im však nepodarilo nadviazať, pretože Rust vypol všetky rádiokomunikačné zariadenia. Cca o 13.00 hod. sa Cessna náhle stratila z obrazoviek radaru fínskeho riadenia letovej prevádzky. To Rust prudkým piké, ktoré vyrovnal až nad hladinou mora, unikol prehľadovému radaru fínskej kontroly. O 30 minút na to bol nad miesto predpokladaného pádu lietadla vyslaný pátrací vrtuľník a dva hliadkové člny, pričom v miestach, kde sa Rust stratil z matníc radarov, boli nájdené neznáme predmety a olejová škvrna. Z uvedeného dôvodu boli uvedené do činnosti fínske záchranné zložky a na miesto predpokladanej nehody bola vyslaná loď fínskej pobrežnej stráže. Pátranie trvalo až do momentu, kedy svetové tlačové agentúry oznámili pristátie Rustovej Cessny v Moskve.

Mathias Rust mal už v tom čase za sebou prvú časť svojho plánu, pretože cca o 13.00 vletel do vzdušného priestoru najstráženejšej krajiny sveta - Sovietskeho zväzu. Neďaleko od estónskeho mesta Kohtla-Järve (Кохтла-Ярве) preletel hranice krajiny „kde už včera znamenalo dnes“ a bol ihneď zachytený radarmi sovietskej protivzdušnej obrany štátu (ďalej len PVO). Nie je teda pravdou rozšírené tvrdenie, že Rust unikol sovietskej PVO, resp. že by tento sofistikovaný systém zlyhal. Systémy PVO pracovali riadne a celý Rustov let od narušenia sovietskych hraníc až po prílet nad Moskvu bol sledovaný. Bol to len a len ľudský faktor a séria neuveriteľných, resp. pre ich priamych aktérov tragických náhod, ktoré viedli v konečnom dôsledku k nesplneniu bojovej úlohy silami PVO (rozumej k vynútenému pristátiu či zostreleniu lietadla - narušiteľa) a následnému kádrovému zemetraseniu na ministerstve obrany ZSSR.

V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť aj ďalšie okolnosti medzinárodno-politického charakteru, ktoré mali výrazný vplyv na nedostatočnú ráznosť, či váhavosť veliteľov PVO. Tri a pol roka pred Rustovým letom, konkrétne 1. septembra 1983, sa v dôsledku navigačnej chyby odchýlilo od kurzu dopravné lietadlo Boeing 747 juhokórejskej spoločnosti Korean Air Lines, vletelo do sovietskeho vzdušného priestoru a bolo zostrelené nad morom blízko Sachalinu stíhačkou Suchoj Su-15 sovietskej PVO. Zahynulo pri tom všetkých 269 osôb na palube. Nasledovala rozhorčená reakcia zo strany západných krajín. Po tomto incidente vyšiel príkaz ministra obrany, v zmysle ktorého bolo zakázané zostreliť športové či civilné lietadlo. Tieto mali byť prioritne donútené k pristátiu. Aj cez túto prizmu je preto potrebné hodnotiť (ne)činnosť sovietskej PVO vo vzťahu k letu Mathiasa Rusta.


Maršál Ogarkov popisuje na tlačovej konferencii v roku 1983 ako došlo k zostrelu juhokórejského Boeingu 747

Vráťme sa ale k akciám sovietskej PVO, ktoré prebiehali nasledovne: 28.05.1987 o 13.00 hod. zachytilo službukonajúce oddelenie PVO v oblasti mestečka Kohtla-Järve na letovej trase Helsinky-Moskva v letovej hladine 600 metrov tzv. narušiteľa. Išlo o neznáme lietadlo neveľkých rozmerov, ktoré nebolo vybavené odpovedačom IFF „svoj-cudzí“, resp. nemalo ho zapnutý. Žiadny podobný stroj pritom nebol uvedený medzi lietadlami s povolením preletu cez štátnu hranicu ZSSR. Išlo o stroj neznámej štátnej príslušnosti, neznámeho typu a s neznámymi cieľmi. Bol mu preto pridelené kódové označenie „objekt 8255“.

Mathias Rust prvé dve hodiny letu udržiaval kurz na základe údajov získaných z rádiomajáku v Helsinkách. Po strate jeho signálu sa zvyšok letu riadil údajmi magnetického kompasu a vizuálnym porovnávaním objektov na zemi s orientačnými bodmi, ktoré si predtým zakreslil do mapy. Ako základné orientačné body mal v mape zakreslené Čudské jazero, Iľmeňské jazero, jazero Seliger a železničnú trať Ržev-Moskva. Počasie mu celkom prialo, pretože aj keď bolo oblačno, dolná hranica oblakov bola vo výške 400-600 metrov, čo je ideálna letová hladina z hľadiska ekonomiky letu pre Cessnu 172. Vial západný vietor, občas slabo mrholilo.

Prvé pochybenie sovietskej PVO

Zatiaľ čo Rust po prelete hraníc pokračuje vo svojom lete, informácie o zachytení neznámeho lietadla sa o 13.10 h dostali na automatizované veliteľské stanovište jednotky PVO. Trúfnem si povedať, že nebyť nešťastného zostrelu kórejského dopravného lietadla spred tri a pol roka a direktívy ministra obrany, nasledovala by razantná reakcia, štandardná pre PVO štátov Varšavskej zmluvy. Štart hotovostného roja, vizuálna identifikácia narušiteľa, pokus o vynútenie pristátia a v prípade neúspechu - zostrel. Namiesto toho takmer 15 minút prebiehala konverzácia vojakov s civilnými letovými dispečermi v snahe vyjasniť si, o aké lietadlo by mohlo ísť. Po celý ten čas sledovali Rustovu Cessnu tri protilietadlové raketové komplexy, ktoré čakali len na rozkaz k paľbe. Ten však neprichádzal, pretože nikto nechcel na seba zobrať zodpovednosť za tento nevratný krok a čakalo sa na rozkaz veliteľa 6. samostatnej armády PVO general-majora G.V. Kromina.

Keď sa konečne objasnilo, že nejde o sovietsky stroj, boli uvedené do bojovej pohotovosti všetky jednotky  6. samostatnej armády PVO a do vzduchu vyštartoval hotovostný stíhací roj 656. stíhacieho leteckého pluku (niektoré zdroje nesprávne hovoria o 177. stíhacom leteckom pluku) z letiska Tapa za účelom vizuálneho rozpoznania narušiteľa.

O 13.29 hod. jeden z dvojice hotovostných stíhačov, staršij lejtenant A. Pučnin, letiaci na MiG-23MLD, hlásil, že  medzi mrakmi spozoroval biele športové lietadlo typu Jak-12, s tmavým pruhom pozdĺž trupu. Bolo to už v oblasti mesta Gdov. Hoci je Jak-12, na rozdiel od Cessny 172, poháňaný hviezdicovým motorom, tento je úplne kapotovaný a keďže ide hornoplošník s pevným podvozkom nie je prekvapujúce z väčšej vzdialenosti a pri vyššej letovej rýchlosti jeho zamenenie s Cessnou 172.


MiG-23MLD sovietskej protivzdušnej obrany

Ku kontaktu hotovostných stíhačov došlo na spoji detekčných zón dvoch radarových jednotiek a po dobu takmer jednej minúty nebola Rustova Cessna na rádiolokátoroch vôbec viditeľná. Dráha letu však v automatizovanom systéme PVO zostala zanesená správne.

Druhá chyba

Tu nastáva druhé pochybenie sovietskej PVO, resp. nazvime ho skôr nedostatkom skúseností toho ktorého operátora, či nesprávnym vyhodnotením dostupných údajov.

O 13.31 hod. je narušiteľ opätovne zachytený, tento krát však s kurzom 90° namiesto dovtedajších 130°. Pohybovať sa teda mal v smere Gdov - Malaja Višera. Napriek tejto náhlej zmene kurzu bol prijatý chybný záver, že ide o jeden a ten istý objekt a z veliteľského stanoviska 6. samostatnej armády PVO bol vydaný rozkaz spresniť jeho parametre. Preto štartuje ďalší hotovostný stíhací roj, ktorý sa však vrátil s prázdnymi rukami. Podľa hlásenia pilotov ich palubné rádiolokátory nezachytili žiadny objekt. Napriek tomu na matniciach pozemných rádiolokátorov značka objektu stále svietila, pričom ale boli zaznamenané výrazné zmeny pohybových parametrov objektu: rýchlosť v rozmedzí 80 - 85 km/hod. (namiesto pôvodných 180 - 210 km/hod.) a letová výška 1.000 m (namiesto pôvodných 600 m).

Ako je možné, že pozemné rádiolokátory cieľ zachytili a palubné nie? Vysvetlenie je nasledujúce. Na jar a v lete za určitých klimatických podmienok vznikajú v atmosfére stabilné vírivé toky, ktoré sa pohybujú s vetrovými tokmi, existujú dlhý čas a na radarových obrazovkách je ich veľmi ťažké odlíšiť od malých lietadiel. V takýchto prípadoch je potrebných veľa skúseností a zručností pre ich odfiltrovanie. Tieto schopnosti však v ten deň obsluhám radarov zjavne chýbali, v dôsledku čoho bolo prijaté nesprávne rozhodnutie o zmene kurzu sledovaného objektu. Pri výpočte pritom bolo potrebné venovať pozornosť najmä tomu, že v priebehu jednej minúty sa letová výška objektu takmer zdvojnásobila a jeho rýchlosť sa takmer trojnásobne znížila. Pritom malé lietadlo typu Jak-12, ako bolo pôvodne identifikované, by takúto razantnú zmenu výšky nemohlo s jeho stúpavosťou 4,1 m/s zvládnuť (400 výškových metrov by Jak-12 pri plnom výkone vystúpal najskôr za dve minúty).

Mathias Rust počas tápania obslúh sovietskych rádiolokátorov pokračoval ďalej v nasadenom kurze a ekonomickou rýchlosťou cca 200 km/hod. vo výške 600-800 metrov sa blížil do oblasti Pskova.

Tretie zlyhanie ľudského faktoru

O 14.00 hod sa Rust nachádzal so svojim turistickým hornoplošníkom v oblasti Pskova a bez toho, aby niečo tušil, stal sa na hodinu sovietskym lietadlom. Ako? Jednoducho. Hovorí sa tomu šlendriánstvo, nedisciplinovanosť alebo aj porušenie služobných povinností.

V oblasti, v ktorej sa nachádzal Rust, v tom čase totiž práve prebiehali cvičné lety jedného z leteckých plukov. Vo vzduchu sa nachádzalo od sedem do dvanásť lietadiel súčasne, čo kládlo zvýšené nároky ako na riadenie letovej prevádzky, tak aj na pilotov samotných. O 14.00 hod. sa v súlade s harmonogramom malo meniť kódové číslo systému IFF „svoj-cudzí“. Všetky pozemné a letecké prostriedky a systémy mali túto operáciu vykonať súčasne. Stíhacie lietadlá zúčastňujúce sa cvičenia však nie vždy túto zmenu realizovali v požadovanú dobu. Mladí piloti mali väčšinou plné ruky práce s technikou pilotáže a preto nie všetci z nich prepli potrebný prepínač včas. Preto sa hneď po 14.00 hod. stali pre vlastnú PVO „cudzími“ lietadlami.

Veliteľ rádiotechnickej jednotky, znalý situácie s neidentifikovanými lietadlami, nariadil operačnému dôstojníkovi systému, v ktorého zóne sa piloti „cudzích lietadiel“ nachádzali, aby i napriek nesprávne nastaveným transpondérom pridelil v systéme všetkým strojom označenie „svoj“. Odôvodnil to logicky, ale proti predpisom tým, „že inak môžeme zostreliť svojich vlastných“. Mladý operačný dôstojník v hodnosti nadporučíka však, na svoje šťastie, namietol, že takýto postup je v rozpore s predpismi a odmietol rozkaz splniť. Preto ho veliteľ vystriedal za mladšieho dôstojníka, ktorý jeho príkaz bez rozmýšľania splnil a všetkým lietadlám vo vzduchu pridelil znak „svoj“. Teda o.i. aj Cessne Mathiasa Rusta. Jeho stroj sa tak v systémoch PVO stal „súčasťou“ sovietskeho letectva a bez problémov pokračoval v lete k Moskve. O 15.00 hod preletel ponad jazero Seliger a dostal sa do „pracovnej zóny“ ďalšej jednotky PVO.

Pochybenie štvrté

Pozemné rádiolokátory ďalšej teritoriálnej jednotky PVO opäť detegovali Cessnu ako lietadlo bez signálu „svoj“. Opäť prebehla analýza situácie a opäť bola vyslaná hotovostná dvojka stíhacích lietadiel. Vzhľadom na nízku oblačnosť, ktorá začínala od 600 metrov, však riadiaci dôstojník nechcel riskovať stratu pilotov a strojov a nevydal rozkaz na "pichnutie oblakov" v takej nízkej výške. Cudzí lietajúci stroj tak opäť nebol vizuálne overený.

Keď navyše vysvetlenie existencie „cudzieho“ v zóne ochrany bolo celkom logické. Deň pred Rustovým letom došlo totiž 40 km západne od mesta Toržok k leteckej havárii bombardéru Tu-22M a stíhacieho lietadla MiG-25 a pracovali tu pátracie a záchranárske tímy. Jeden z vrtuľníkov krúžil nad miestom záchranných prác v úlohe spojovacieho retranslátora. Preto sa operačný dôstojník uspokojil s predpokladom, že lietadlo bez signálu „svoj“ je práve tento retranslačný vrtuľník. Po druhýkrát "legalizovaný" Rust tak bezpečne ďalej pokračoval v lete smer Moskva. Do pristátia ostávali menej ako dve hodiny.

Medzitým na veliacej úrovni general-major Kromin ohlásil na veliteľské stanovisko Moskovského okruhu PVO, ako aj na Ústredné veliteľské stanovisko PVO, že v prípade neidentifikovaného lietajúceho stroja ide len o „obyčajného porušovateľa letovej prevádzky“. Inými slovami malo ísť o sovietske ľahké motorové lietadlo, resp. vrtuľník, ktoré vyletelo bez oznámenia a bez zapnutého IFF.

Službukonajúci operačný dôstojník ústredného veliteľského stanoviska general-major Sergej Meľnikov, keďže nemal kompletné informácie o „porušovateľovi letovej prevádzky“, nenahlásil túto skutočnosť svojmu nadriadenému - vrchnému veliteľovi PVO glavnomu maršalu aviaciji Koldunovovi, ale len prvému zástupcovi náčelníka hlavného štábu general-lejtenantovi Timochinovi. Ten však na hlásenie general-majora Meľnikova nereagoval. Keďže nadriadený nereagoval, dal general-major Meľnikov pokyn na odstránenie neznámeho cieľa zo zoznamu na ústrednom veliteľskom stanovisku s predpokladom, že lietadlom-narušiteľom letovej prevádzky sa budú zaoberať v Moskovskom okruhu PVO.

Na veliteľskom stanovisku Moskovského okruhu však v tom čase prebiehali intenzívne veliteľské kontrolné činnosti, ktoré viedol general-lejtenant Bražnikov, prvý zástupca veliteľa vojsk okruhu. Informácii o „obyčajnom porušovateľovi letového režimu“, preto neprikladal žiaden význam.

Navyše prehľad o vzdušnej situácii nad mestom výrazne sťažilo vypnutie automatizovaného systému riadenia, ktoré nariadil službukonajúci operačný dôstojník Moskovského okruhu PVO general-major Rezničenko. Neurobil tak ale svojvoľne, ale na žiadosť odborných pracovníkov z výrobného závodu, ktorí prišli vykonať údržbu systému. Najskôr systém vypnúť odmietol a urobil tak až po tom, ako mu obratom priniesli pokyn podpísaný vrchným veliteľom PVO. Prešlo sa teda na nepružný a pomalý manuálny zber a sledovanie dát.

Nič tak už nemohlo Mathiasovi Rustovi zabrániť dosiahnuť naplánovaný cieľ.

Pod nohami Moskva

Okolo 17.30 hod. sa Rustova Cessna priblížila k okraju mesta Moskvy a smerovala ku Kremľu. Počasie nad mestom bolo na jarné obdobie celkom teplé, vládlo bezvetrie, obloha bola takmer bezoblačná.

Mathiasovým prvotným úmyslom, podľa jeho slov, bolo pristáť priamo v areáli Kremľa. No keď nad ním vo výške 60 metrov preletel zistil, že uprostred kremeľských múrov nie je žiadne priestranstvo vhodné na pristátie. Preto sa rozhodol pristáť na Červenom námestí.

Ľavou zákrutou v priestore medzi Spasskou vežou a chrámom Vasilija Blaženého nasadil na pristátie, no hneď zase zdvihol nos stroja hore. Uvedomil si, že množstvo ľudí, ktoré sa na námestí nachádzali, mu neumožní bezpečne pristáť.


Prvý Rustov pokus o pristátie na Červenom námestí. Letí smerom od chrámu Vasilija Blaženého k Štátnemu obchodnému domu (GUM).

Napriek tomu urobil ďalší pokus. Otočil sa nad hotelom Rossija a z opačnej strany námestia klesol do malej výšky. Zapol pristávacie svetlá a zakýval krídlami dúfajúc, že ľudia pochopia jeho úmysel.  


Jeden z nízkych preletov popri chráme Vasilija Blaženého. Všimnite si malého chlapca uprostred snímky, ktorý mieri na Cessnu hračkárskou pištoľou...Vot geroj!

Nepochopili a tak sa rozhodol pristáť na moste cez rieku Moskva. Po opätovnej otočke nad hotelom Rossija si, podľa jeho výpovede, na hodinkách odpočítal trvanie červeného signálu na semafore na Veľkom Moskvoreckom moste. Potom začal nad ulicou Boľšaja Ordynka klesať, pričom obdivuhodne presne vypočítal čas a trajektóriu klesania. Milicioner (policajt) S.A. Čunichin, ktorý v tom čase na frekventovanej križovatke riadil ručným prepínaním semaforu dopravu, si všimol prilietajúce lietadlo so zapnutým pristávacím reflektorom. Pohotovo preto prepol svetlo semaforu na „červená-stoj“ a zastavil premávku na moste. Teda nie Rustov "výpočet", ale pohotová reakcia milicionera Čunichina zabránila kolízii lietadla a automobilov na moste.

Kópia z vyšetrovacieho spisu sovietskej KGB, kde milicioner Čunichin popisuje, ako zastavil premávku na moste po spozorovaní pristávajúceho lietadla.

Na začiatku a konci 500 metrov dlhého a 40 metrov širokého mosta však boli ponad mostovku napnuté laná držiace trolejové vedenie. Rust ich zbadal a brilantne posadil stroj hneď za prvým z lán. Pritom len dva dni predtým boli z mostu sňaté zvyšné nosné laná, ktorých tam normálne bolo niekoľko desiatok vo vzdialenostiach pár metrov od seba. Na druhý deň boli laná namontované späť (sic!). Mathias pomaly roloval cez križovatku na konci mosta, na pokyn ďalšieho milicionera zaroloval na parkovisko pri chráme Vasilija Blaženého a vypol motor. Hodiny na Spasskej veži ukazovali 19 hodín 10 minút moskovského času (18.10 SEČ).

Po vystúpení z lietadla obkľúčilo mladého pilota v červenej kombinéze množstvo okoloidúcich. Rust sa s nimi rozprával a na vyžiadanie dal aj niekoľko autogramov. Až po vyše hodine (sic!) od pristátia bol zatknutý príslušníkmi KGB a bolo začaté vyšetrovanie. Súdny proces začal 2. septembra 1987 a Rust vo výpovedi o.i. uviedol, že letel do Moskvy, pretože chcel hovoriť so sovietskym lídrom Michailom Gorbačovom. Gorbačova si, podľa jeho slov, veľmi vážil a sledoval v médiách každý jeho krok. Po dvoch dňoch pojednávania bol uznaný vinným z nelegálneho prekročenia hraníc ZSSR, porušenia medzinárodného leteckého práva a výtržníctva. Bol mu uložený trest odňatia slobody v trvaní štyroch rokov v nápravnom pracovnom tábore najmiernejšieho stupňa.


Mathias Rust počas procesu, vľavo dole sedí jeho advokát

Do pracovného tábora však nikdy nenastúpil, pretože z bezpečnostných dôvodov bol ponechaný vo vyšetrovacej cele v moskovskej väznici Lefortovo. Hoci podľa v tom čase platného trestného kódexu bolo možné podmienečne prepustiť odsúdenú osobu až po vykonaní minimálne polovice uloženého trestu, Rust bol prepustený už po roku a dvoch mesiacoch. Stalo sa tak na základe amnestie, ktorú podpísal vtedajší predseda Najvyššieho sovietu ZSSR Andrej Gromyko. Zároveň bol Mathias Rust vyhostený  z územia Sovietskeho zväzu. Jeho prepustenie bolo označené ako prejav dobrej vôle Východu voči Západu. V rozhovoroch, ktoré Rust neskôr poskytol rôznym periodikám opakoval, že letieť do Moskvy sa rozhodol až po štarte z letiska v Helsinkách.

Konsekvencie

Pristátie Mathiasa Rusta v hlavnom meste ZSSR spustilo do tej doby nevídanú čistku v armádnych štruktúrach. Generálnemu tajomníkovi Ústredného výboru komunistickej strany Sovietskeho zväzu Michailovi Gorbačovovi dala táto udalosť možnosť zbaviť sa nepohodlných vysokých armádnych činiteľov a v neskoršom horizonte aj výrazne redukovať početný stav ozbrojených síl. Ako prví boli odvolaní minister obrany maršal Sovietskogo sojuza Sergej Leonidovič Sokolov a vrchný veliteľ vojsk protivzdušnej obrany ZSSR glavnyj maršal aviacii Alexandr Ivanovič Koldunov. A padali aj ďalšie vysokopostavené hlavy. Ako napríklad veliteľ letectva maršal aviacii Alexandr Nikolajevič Jefimov, ďalej vrchný veliteľ spoločne s náčelníkom štábu velenia vojsk Varšavskej zmluvy, všetci velitelia skupín vojsk, flotov a vojenských okruhov. A ďalších 250 generálov a dôstojníkov. Disciplinárne boli postihnuté stovky vojakov a dôstojníkov. Dvaja službukonajúci operační dôstojníci boli postavení pred súd a boli im uložené tresty odňatia slobody 4 a 5 rokov. Po roku boli obaja omilostení a z väzenia prepustení.

Okrem personálneho zemetrasenie táto udalosť výrazným spôsobom zasiahla aj do prestíže sovietskej armády. Jedna z najväčších armád sveta nechala doletieť narušiteľa až do svojho hlavného mesta. Na prvý pohľad blamáž. Pri bližšom pohľade, resp. oboznámení sa s problematikou, však o žiadnej veľkej blamáži nemožno hovoriť. Maximálne o šlendriánstve jedného-dvoch dôstojníkov a malej pružnosti zložiek PVO.

Protivzdušná obrana každého štátu je totiž primárne určená pre boj s nepriateľskými bojovými prostriedkami, akými sú bojové lietadlá, bezpilotné lietajúce prostriedky, balistické rakety či strely s plochou dráhou letu a pod, ktoré predstavujú ohrozenie národnej bezpečnosti. A takou PVO bola aj tá sovietska. Od zostrelenia Powersovho U-2 nie je autorovi známy prípad, kedy by cez vzdušnú hranicu ZSSR preniklo do hĺbky jeho územia nepriateľské vojenské lietadlo. Je teda zrejmé, že zatiaľ čo pred konvenčnými vojenskými lietajúcimi strojmi je možné hranicu celkom dobre zabezpečiť, nie je reálne možné zabrániť vniknutiu malého športového lietadla. Keď navyše Sovietsky zväz mal v tom čase dĺžku hraníc šesťdesiat tisíc kilometrov. Ak by chcela sovietska PVO Rustov stroj zničiť, mala na to niekoľko príležitostí. Problémom sovietskej PVO však bolo, že hoci mala účinné prostriedky na elimináciu akéhokoľvek narušiteľa, nemala prostriedky na to, aby vizuálne identifikovala a donútila pristáť pomaly a nízko letiace malé lietadlo.

Cui bono?

Hoci Mathias Rust od začiatku tvrdil, a tvrdí to dodnes, že motívom jeho konania bola snaha vytvoriť most medzi Západom a Východom, triezvo uvažujúcemu človeku je len ťažko takémuto vysvetleniu uveriť.

Autor nie je priaznivcom konšpiračných teórií, v tomto prípade je ale viacero nejasností, ktoré podkopávajú oficiálnu verziu o lete naivného a psychicky labilného mladíka túžiaceho po mieri.

Pri vyšetrovaní každého protiprávneho konania sa už od čias Rímskej ríše hľadá odpoveď na bazálnu otázku: Cui bono? Teda v koho prospech sa udialo to ktoré konanie? Ak si takúto otázku položíme v prípade letu Mathiasa Rusta, môžeme dospieť k viacerým možným odpovediam.

Napríklad také NATO. Ako hlavný nepriateľ Varšavskej zmluvy a jeho lídra ZSSR malo eminentný záujem oslabiť reputáciu protivníkových vojsk. A súčasne otestovať reakčné schopnosti nepriateľskej PVO a zistiť jej štandardné postupy a prostriedky. Alebo na druhej strane pohľad do vnútra ZSSR - nový vodca krajiny Michail Sergejevič Gorbačov, resp. ľudia stojaci v jeho blízkosti. Tí mali tiež eminentný záujem zbaviť sa odporcov perestrojky v radoch armády. A nakoniec aj pre západné tajné služby bola ZSSR nepriateľskou mocnosťou a možnosť oslabiť prostredníctvom takejto provokácie pozície Sovietskeho zväzu na medzinárodnej scéne by im určite bola po chuti.

A tu sú tie spomínané „viaceré nejasnosti“:

  • Rust tvrdil, že pozorne sledoval všetky kroky Gorbačova a chcel sa s ním v Moskve stretnúť a rozprávať. Ak je pravda, že sledoval činnosť Gorbačova, ako to že nevedel, že v čase jeho letu do Moskvy sa Gorbačov nachádzal vo východnom Berlíne na medializovanom stretnutí hláv štátov Varšavskej zmluvy?
  • nemeckí novinári neskôr zistili, že z Helsínk odlietal Rust v džínsoch a bunde, v Moskve však pristál v červenej kombinéze. Kde a kedy sa prezliekol?
  • odkiaľ sa práve na mieste, kde Rust prudkým klesaním unikol z radarov fínskeho riadenia letovej prevádzky, objavila na mori olejová škvrna a trosky, ktoré vyvolali záchrannú a pátraciu operáciu?


Mathias Rust sa opiera o trup lietadla. Všimnite si "zemeguľu s troma piliermi" na chvostovej časti. 

  • pri pohľade na Rustovu Cessnu si možno na jej zvislej chvostovej ploche všimnúť veľkú nálepku s vyobrazenou atómovou bombou s troma stabilizačnými plochami. Je nalepená na znaku hamburského aeroklubu, a to z oboch strán smerovky. Ako zistili spomínaní nemeckí novinári, keď odlietal z Helsínk, táto nálepka tam nebola. Kedy ju tam nalepil? Navyše pri výsluchu v Moskve tvrdil, že to nie je bomba, ale zemeguľa a tie tri paličky, ktoré ju podopierajú sú tri základy demokracie - sloboda, rovnosť, bratstvo...
  • od Helsínk do Moskvy preletel vzdialenosť cca 880 km. Z Helsínk vyštartoval o 12.21 hod. a v Moskve pristál o 18.10 hod. Let teda trval päť hodín a päťdesiat minút. Podľa záznamov z rádiolokátorov PVO sa pohyboval rýchlosťou cca 200 km/hod. Uvedenou rýchlosťou by však mal túto vzdialenosť preletieť najneskôr za štyri a pol hodiny. Kde bol chýbajúcu takmer hodinu a pol? Pristál, aby sa prezliekol a na smerovku nalepil mierovú nálepku?
  • súdnemu prekladateľovi Voľfgangovi Akunovovi po zatknutí povedal, že nerozumie rusky. Keď sa ho ale neskôr vyšetrovateľ pýtal, prečo vypol všetky spojovacie prostriedky odpovedal, že mal strach, že ak by v rádiu počul, že ho Rusi chcú zostreliť, nedokázal by od strachu dokončiť svoju misiu. Ako by ich však rozumel, keď nevedel rusky?
  • bola to len náhoda, že na Veľkom Moskvoreckom moste, na ktorom Rust pristál, boli dva dni pred jeho príletom demontované nosné laná troleje a na druhý deň boli namontované späť?
  • bolo tiež náhodou vydanie pokynu na vypnutie a údržbu automatizovaného systému riadenia moskovskej PVO v čase, keď sa k mestu blížil Rust?
  • z videií voľne dostupných na internete je zrejmé, že po pristátí je Rust snímaný minimálne dvoma profesionálnymi kamerami z viacerých uhlov. Odkiaľ sa vzali títo kameramani?
  • 28. mája 1987 sa oslavoval v celom ZSSR Deň pohraničných vojsk. Rust tvrdil, že o tom nemal tušenia. Plne mu verím, pretože ako občan Západného Nemecka nemal odkiaľ mať prehľad o sviatkoch jednotlivých druhov sovietskych vojsk. Takýto prehľad však mohol mať ten, kto operáciu naplánoval. A čo už len môže byť pre armádu väčšou hanbou, než pristátie "západného" lietadla v hlavnom meste počas sviatku pohraničných vojsk?

Známy ruský novinár a spisovateľ Andrej Karaulov vo svojom televíznom programe v roku 2011 uviedol, že podľa priznania generálmajora Meľnikova, v čase skutku službukonajúceho operačného dôstojníka ústredného veliteľského stanoviska, na plánovaní preletu Rusta sa mal spolupodieľať vtedajší šéf KGB Vladimír Krjučkov. Čo už neoveríme, keďže Krjučkov v roku 2007 zomrel.

A na záver už len úsmevnejšia stránka tejto udalosti. Po Moskve sa po Rustovom pristátí začali šíriť vtipy, že Červené námestie bude premenované na Šeremetevo-3 (Moskva mala dve hlavné letiská: Šeremetevo-1 a -2). Ďalší z ľudových vtipov bol ten, ako na Červenom námestí stojí skupina ľudí s batožinou a okoloidúci sa ich pýta, na čo čakajú. Mala by priletieť mimoriadna linka z Hamburgu, znela odpoveď.  

Rustom použitá Reims Cessna F172P Skyhawk s trupovým číslom D-ECJB je vystavená v Nemeckom technickom múzeu v Berlíne.


Rustova Cessna v Deutsches Technikmuseum v Berlíne

Zdroje:
https://nvo.ng.ru/history/2001-04-06/5_infringer.html
https://www.trud.ru/article/26-05-2007/116397_nu_chto_sbivat_budem_.html
https://www.nytimes.com/1987/12/09/world/german-in-red-square-flight-is-denied-a-pardon.html?src=pm
https://ru.wikipedia.org/wiki/%D0%A0%D1%83%D1%81%D1%82,_%D0%9C%D0%B0%D1%82%D0%B8%D0%B0%D1%81
https://cs.wikipedia.org/wiki/Mathias_Rust
https://de.wikipedia.org/wiki/Mathias_Rust
https://www.spiegel.de/fotostrecke/kreml-flieger-mathias-rust-fotostrecke-147196.html
https://time.com/3889327/drones-mathias-rust-red-square/
https://www.bbc.com/news/magazine-20609795
https://www.rodon.org/other/mgigv/1987.htm
https://www.youtube.com/watch?v=Eidj72D6k5E
https://www.youtube.com/watch?v=9LpTFTsGQ24
https://www.youtube.com/watch?v=Oxcat5Ohohc
https://www.youtube.com/watch?v=K-a5oDqI9m8
https://www.youtube.com/watch?v=L0bDNOjZwiY

Podobné články

Další články autora

Autor : 🕔27.04.2020 📕3.514