Vojnové cintoríny na severovýchodnom Slovensku II.

Autor: Radoslav Turik 🕔︎︎ 👁︎ 12.955

Po 1. svetovej vojne prevzal zodpovednosť za všetky vojnové cintoríny a hroby československý štát. Starostlivosť o vojnové pohrebiská a udržiavanie vojnových hrobov je súčasťou právneho poriadku demokratických a vyspelých spoločností. K takýmto hodnotám sa hlásil aj nový československý štát. Nový štát sa zaviazal k dodržiavaniu  medzinárodných zmlúv  a právnych noriem, ktoré sa viazali k problematike starostlivosti o vojnové hroby. Pre Československú republiku, ktorá bola nástupníckym štátom bývalej monarchie, platili niektoré ustanovenia zmluvy zo Saint-Germain z 10. septembra 1919.  V článku 171 tejto zmluvy sa zmluvné strany zaviazali k starostlivosti o hroby vojakov pochovaných na ich území. Do dôstojnej podoby mali byť upravené aj hroby osôb zajatých počas vojny. Zmluvné strany sa zaviazali aj k vzájomnej pomoci, ktorá by viedla k identifikácii padlých obetí a odovzdávaniu všetkých informácii o neidentifikovaných obetiach. Medzinárodné záväzky bolo potrebné čo najskôr realizovať v praxi. Od mája 1919 boli všetkým zainteresovaným úradom posielané informačné dotazníky. Dotazníky mali umožniť vznik základného prehľadu o počtoch vojnových cintorínov, hrobov, obetí a ich národnosti. Na tejto akcii sa zúčastnili obecné úrady, posádkové veliteľstvá, žandárske stanice, inštitúcie, ktoré viedli matriky, majitelia pozemkov, na ktorých sa nachádzali cintoríny, a pod. Získané informácie slúžili k zostaveniu evidencie vojnových hrobov na československom území, ale začal sa zostavovať aj zoznam československých vojnových hrobov v cudzine.

Reklama

Boli zriadené špeciálne vojenské inštitúcie, ktoré mali problematiku vojnových cintorínov riešiť.  Agenda vojnových hrobov a pohrebísk sa začala vytvárať v priebehu roka 1919. Zodpovedné orgány vyvinuli iniciatívu, na základe ktorej sa zostavovali prvé štatistiky vojnových obetí na území Československej republiky. Spolupracovali na tom vojenské orgány, posádkové veliteľstvá, samosprávne orgány, ale aj ďalšie inštitúcie. Vznikali prvé zoznamy, ktoré pomohli  v hrubých rysoch načrtnúť  obrovský rozsah agendy vojnových hrobov.

Na severovýchodnom Slovensku bola situácia obzvlášť zložitá. Túto oblasť, ako jedinú časť Československa, zasiahli rozsiahle frontové boje. Je logické, že najväčšia koncentrácia vojnových hrobov a cintorínov sa nachádzala práve v tejto oblasti. V spomínanej oblasti sa nachádzalo viac ako 230 cintorínov a desiatky rozptýlených vojnových hrobov. Situácia si žiadala vypracovať celkovú koncepciu, ktorá by úspešne vyriešila túto problematiku. Úspešným riešením by sa Československo zaradilo medzi vyspelé, demokratické a kultúrne štáty, ktoré problematike vojnových obetí prikladajú patričnú pozornosť.

Na Ministerstve obrany bol vytvorený Ústredný inšpektorát vojnových hrobov, ktorý sa stal centrálnou organizáciou s príslušnými kompetenciami. Mal zastrešovať všetky aktivity súvisiace s vojnovými cintorínmi. Tento úrad zabezpečoval rokovania zo zahraničnými inštitúciami podobného zamerania, zabezpečoval exhumácie a prevozy pozostatkov, zmluvných hrobárov, posudzoval návrhy pomníkov, mohýl a zriaďovanie nových cintorínov. Zodpovedal aj za československé vojnové hroby v zahraničí.
V jednotlivých častiach štátu podliehali inšpektorátu Zemské inšpekcie vojnových hrobov. Celkove boli zriadené inšpekcie pre územie Čiech, Moravy, Sliezska, Slovenska a Podkarpatskej Rusi. Riešili rozsah stavebných úprav na cintorínoch, dopĺňanie evidencie,  kontrolovali efektivitu vynaložených finančných prostriedkov a pod. Dôraz bol kladený na kontrolnú činnosť.

Finančné prostriedky, ktoré vynakladalo Ministerstvo národnej obrany na údržbu vojnových hrobov museli pokrývať niekoľko najdôležitejších činností. Priame výdavky smerovali k údržbe vojnových hrobov, cintorínov a pomníkov. Do tejto položky sa rátali aj výdavky na technické úpravy plotov alebo prístupových ciest k cintorínom. Pod mimoriadne výdavky spadali náklady na exhumácie vojnových obetí, zriadenie nových hrobov, vytváranie centrálnych pohrebísk a pod.

Do roku 1924 zodpovedala za vojnové hroby na severovýchodnom Slovensku Zemská inšpekcia vojnových hrobov so sídlom v Košiciach a jej expozitúra v Bratislave. Jej prvým šéfom bol vrchný poľný kurát Josef Kepka. Po nej starostlivosť o vojnové hroby prevzal Referát vojnových hrobov spadajúci pod Zemské vojenské veliteľstvo v Bratislave. Nová inštitúcia prevzala celú agendu a pokračovala v činnosti počas celého medzivojnového obdobia.

Pod taktovkou Ústredného inšpektorátu vojnových hrobov mali postupne svojou činnosťou Zemské inšpekcie vojnových hrobov a ich expozitúry zhromaždiť údaje potrebné na vznik komplexnej evidencie vojakov padlých na území ČSR, ale aj občanov ČSR padlých v zahraničí. Celková evidencia sa mala skladať z dvoch zoznamov. Prvý sumár údajov označovaný ako zoznam A mal zahŕňať všetkých cudzincov padlých a zomrelých na území ČSR, ale tiež osoby nejakým spôsobom späté s územím počas vojnového stavu padlé či zomrelé mimo územia ČSR.

Zoznam A sa členil do troch častí:
a/  A-1 zoznam – sumár informácii  o cudzincoch pochovaných v obvode jednotlivých Zemských inšpekcií vojnových hrobov a ich expozitúr..
b/ A-2 zoznam – v tomto zozname mala každá Inšpekcia vojnových hrobov mať zhromaždené dokumenty o cudzincoch pochovaných na území ČSR, ale v obvode inej Zemskej inšpekcie.
c/ A-3 zoznam – evidenčný materiál o cudzincoch , ktorí zomreli mimo územia ČSR.

Zoznam B sa zaoberal padlými a zomrelými československými občanmi. Skladal sa takisto z troch častí:
a/  B-1 zoznam – sumár informácii  o občanoch ČSR pochovaných v obvode jednotlivých Zemských inšpekcií vojnových hrobov a ich expozitúr.
b/ B-2 zoznam – v tomto zozname mala každá Inšpekcia vojnových hrobov mať zhromaždené dokumenty o československých občanoch pochovaných na území ČSR, ale v obvode inej Zemskej inšpekcie.
c/ A-3 zoznam – evidenčný materiál o československých občanoch, ktorí zomreli mimo územia ČSR.

Reklama

Úrady a inštitúcie podriadené jednotlivým Zemským inšpekciám vojnových hrobov mali vypátrať a zhromaždiť všetok dokumentačný materiál o padlých vojakoch. Záznamy o padlých vojakoch  sa nachádzali napr. vo farských kronikách. Zostavovanie takýchto zoznamov sa ukázalo ako beh na dlhé trate. Špecializované štátne orgány ako bola Zemská inšpekcia vojnových hrobov či jej následník  Referát vojnových hrobov koordinovali činnosť všetkých orgánov, ktoré mali nejakým spôsobom prispieť k údržbe vojnových cintorínov. Už v jari 1920 vydal Ústredný inšpektorát vojnových hrobov príkaz, na základe ktorého mali dať všetky posádkové veliteľstvá do poriadku vojenské hroby a cintoríny v ich obvode. Rozsah jednotlivých obvodov pre vojenské posádky malo určiť Zemské vojenské veliteľstvo. Využiť malo svojich remeselníkov a vzniknuté náklady mal preplatiť Ústredný inšpektorát.

Z tohto nariadenia boli vyňaté cintoríny, ktoré boli pozostatkom karpatského frontu. Bolo ich také množstvo, že by ich úpravu vojenské posádky v okresoch severovýchodného Slovenska nemohli zvládnuť. Tieto cintoríny mali upravovať zvláštne pracovné oddiely. Žiadne takéto oddiely neskôr nevznikli a úprava cintorínov sa presunula na plecia žandárskych staníc. V máji 1920 prichádza na posádkové veliteľstvá ďalšia súrna požiadavka, aby sa posádky zúčastnili aspoň provizórneho zaznačenia roztrúsených vojnových hrobov  v ich obvode. Tieto záznamy mali poslúžiť pri neskorších generálnych úpravách karpatského bojiska. Hroby neznámych vojakov, ktorým by hrozil zánik z dôvodu zaplavenia miesta hrobu, zaorania hrobu či vyhrabanie lesnou zverou, mali byť exhumované a prenesené do spoločného hrobu na najbližší vojnový cintorín. Pozostatky známych vojakov mali byť tiež exhumované, ale  pochovávať sa mali do jednotlivých hrobov so zachovaním pôvodného označenia. Tieto dočasné opatrenia mali slúžiť aj ako prevencia proti zneucťovaniu vojnových hrobov. Ministerstvo obrany schválilo vyplácanie pracovných prídavkov k žoldu mužstvu, ktoré pracovalo na úprave vojnových hrobov.

Malé vojenské posádky na severovýchodnom Slovensku nezvládali riešiť čoraz viacej úloh súvisiacich s údržbou vojnových hrobov. Posádky sa starali o cintoríny v mestách, kde boli umiestnené, prípadne v blízkom okolí. Starostlivosť o desiatky cintorínov v roztrúsených v chudobnom hornatom regióne boli pre posádkové veliteľstvá, ktoré mali plniť úplne iné úlohy vážnym bremenom. Túto úlohu museli prevziať iné inštitúcie.

Zdroje:
1. DROBŇÁK, Martin – KORBA, Matúš – TURIK, Radoslav: Cintoríny prvej svetovej vojny v Karpatoch. Humenné : Redos, 2007, 86 s. ISBN 978-80-969233-3-5.
2. DROBŇÁK, Martin – KORBA, Matúš – TURIK, Radoslav: Mementá prvej svetovej vojny I. Humenné : Redos, 2008, 100 s.
3. BURAĽ, Miroslav – DROBŇÁK, Martin – KORBA, Matúš – TURIK, Radoslav: Mementá prvej svetovej vojny II. Humenné : Redos, 2009, 127 s.
4. Vojenský historický archív(VHA) v Bratislave, fond(f) Zemské vojenské veliteľstvo (ZVV), škatuľa (šk.) 60,149,152,157 Vojnové hroby.
5. Vojenský historický archív (VHA) Bratislava, fond Vojenské hroby a cintoríny, škatuľa 42, 43, 44, 45 okres Medzilaborce.

Přidejte se k nám

Věříme, že mezi Vámi jsou lidé s různými zájmy a zkušenostmi, kteří by mohli přispět svými znalostmi a nápady. Pokud máte rádi vojenskou historii a máte zkušenosti s historickým výzkumem, psaním článků, editací textů, moderováním, tvorbou obrázků, grafiky nebo videí, nebo prostě jen máte chuť se zapojit do našeho unikátního systému, můžete se k nám připojit a pomoci nám vytvářet obsah, který bude zajímavý a přínosný pro ostatní čtenáře.

Zjistit více