Vplyv politiky Ruskej federácie na konflikty v severokaukazskej oblasti

Autor: Bc. Igor Spitz 🕔︎︎ 👁︎ 21.559

1. Prvá a druhá rusko-čečenská vojna (1990-1999)

1.1. Situácia po rozpade ZSSR

Čečenská otázka sa stala v 90. rokoch významnou a stále prítomnou kapitolou v dejinách Ruskej federácie. V dobe jeho vzniku nepredstavoval čečenský separatizmus tak špecifický a neštandardný jav, ako by sa mohlo zdať. Prehlásenia o nezávislosti a separatistická rétorika boli v období rozpadu ZSSR všeobecný fenomén a šlo temer o módnu záležitosť. Bolo to revolučné obdobie spojené s demokratizáciou a predstavami o dosiahnutí (celkom) iného spoločenského zriadenia. Zahraničná politika Moskvy sa začiatkom 90. rokov prikláňala k západníctvu[1] a Boris Jeľcin sa preslávil vytvorením tzv. prehliadky suverenít, keď navštevoval federálne republiky a ponúkal im „toľko suverenity koľko zvládnu“. Aj napriek tomu je ale možné tvrdiť, že Čečenci pristupovali k otázke nezávislosti s tvrdošijnosťou na vyššej úrovni.

Po rozpade ZSSR nastalo obdobie ekonomickej a politickej nestability, v ktorom bola Moskva zavalená vnútornými problémami federácie, čo mohlo len povzbudiť predpoklady republík, že ide o správny čas na prejavy separatizmu. V tomto ovzduší napokon došlo k čečenským snahám o vymanenie sa z Ruskej federácie, ale pri zotrvaní v Sovietskom zväze. V Novembri 1990 zvolali Celonárodný kongres čečenského ľudu a vzali tak moc Najvyššiemu sovietu Čečensko-Ingušskej republiky. Separatistické snahy sa zrejme opierali o decentralizačnú politiku B. Jeľcina, ktorá v tej dobe kontrastovala s Gorbačovovou snahou o udržanie sovietu pohromade. 22. Augusta 1991, v posledný deň nevydareného pokusu zosadiť Borisa Jeľcina, došlo k prevratu aj v Čečensku. Jeľcinova výhra zrejme ubezpečila i čečenskú stranu. V ten deň už na čečenskej budove Rady ministrov plápolali zelené islamské zástavy. Dôležitým sa stal fakt, že vodca čečenského separatizmu, Džochar Dudajev, behom snahy o puč ruského prezidenta podporil. A zatiaľ čo jeho predchodca, Doku Zavgajev ostal neutrálny a čakal na víťaza, Dudajevovi sa dostalo prezidentovej podpory a Čečensku prísľubu suverenity. To, že ruské velenie o čečenských zámeroch vedelo, dokladá aj ubezpečenie Moskvy, že proti Čečensku nebudú použité silové nástroje v prípade pokusu o prevrat.[2]

Reklama

Separatizmus na Kaukaze je pochopiteľný. V roku 1944 boli Čečenci z dôvodu údajnej kolaborácie s nacistami vysťahovaní do Kazachzstánu a od návratu roku 1957 platili za druhoradých občanov. V Čečensku bolo pravidlom, že prvý tajomník strany, šéf KGB, milície a riaditelia ťažobných spoločností boli bezpochyby ruskej národnosti,[3] a to sa zmenilo až po nástupe Gorbačova k moci. Tento postoj dokazuje aj prípad úspešného Dudajeva, ktorý bol na vojenskú školu prijatý až po zatajení občianstva. Dudajevova vojenská kariéra, ruská manželka a demokratické výroky z neho napokon urobili človeka, ktorý bol neskôr doporučený Jeľcinovi ako vhodný kandidát pre Čečensko i Moskvu. Dudajevova prítomnosť v Estónsku počas hnutia za nezávislosť v 1988 ho ale zrejme primäla chopiť sa príležitosti. 1. Októbra 1991 vyhlásil nezávislosť Čečenskej republiky. Moskva svoju voľbu vzápätí oľutovala,[4] z čoho je možné odtušiť, že takýto vývoj situácie už očakávaný nebol.

1.2. Charakter nezávislosti

Obdobie rokov 1991 až 1994 sa spája s neustálym vyhrážaním sa ruskej strany a požiadavkami na navrátenie sa Čečenska do RF. Až do roku 1994 sa ale Moskva nechopila silových nástrojov a opierala sa viac o proti-dudajevovskú opozíciu a nezasahovala. Podľa Souleimanova zrejme vnímala čečenský odboj ako súčasť miestneho folklóru,[5] no vysvetlením ruskej pasivity je aj vnútorná situácia v Rusku. Politické elity sa viac venovali haseniu domácich požiarov. Nesmieme zabúdať, že šlo o obdobie nákladných ekonomických reforiem a vojenský konflikt by nabúral federálny rozpočet.[6] Ak sa zrátajú všetky faktory podložené vierou v bezvýznamnosť udalostí na Kaukaze, zdá sa prirodzené, že Moskva nesiahla k tvrdším protiopatreniam.

Situácia v Čečensku sa ale v rokoch 1991-1994 vyvíjala smerom k politickej nestabilite a značné ekonomické problémy[7] sa riešili širokou paletou nelegálnych praktík. Šlo prevažne o obchodovanie s ropou a vykrádanie federálneho majetku.[8] Hlavné mesto Čečenska, Groznyj, zaplnila mafia obchodujúca so zbraňami, ropou a falošnými zmenkami, čím spôsobila RF značné škody.[9] Moskva považovala čečenské politické elity za vojenských diktátorov páchajúcich rasové čistky a porušujúcich ľudské práva.[10] Mimo to Dudajev postupne strácal podporu svojich občanov i kolegov.

1.3. Prvý konflikt

Proti-dudajevská opozícia bola aktívna od roku 1991, no už pri prvom pokuse o kritizovanie režimu sa Dudajev uchýlil k vyhláseniu prezidentskej vlády - toho, čo ruská strana nazývala diktátorským režimom.[11] Od roku 1993 sa čečenská opozícia výrazne posilnila, čomu napomohol aj rozpad krehkej politickej rovnováhy. Ministri totiž z dôvodu krachujúcej ekonomickej situácie, ktorej Dudajev venoval výrazne menej pozornosti než separatizmu, prestávali byť lojálni. To isté platilo pre bežné obyvateľstvo trpiace neprítomnosťou federálneho rozpočtu. Dochádzalo k ozbrojeným stretom, a i keď to Moskva nikdy otvorene nepriznala, zúčastnili sa ich zrejme aj ruskí vojaci. (Ruský minister obrany Gračov totiž v roku 1994 zahájil akciu na záchranu ruských vojakov z čečenského zajatia, no zároveň dodal, že ich do oblasti nikdy oficiálne nevyslal, a teda šlo o dobrovoľníkov, alebo žoldnierov.)[12] Situácia ale napokon vyvrcholila v ozbrojený konflikt, do ktorého sa Moskva rozhodla zakročiť - hlavne kvôli fiasku, keď sa opozícia pokúsila o zosadenie Dudajeva.[13] Jeľcin dal 29.11.1994 predstaviteľom bojujúcich strán 48 hodinové ultimátum, ktoré žiadalo zastavenie paľby, inak prikročí k ochrane ruských občanov.[14] K vojenskej akcii napokon došlo 11.12.1994 príkazom Borisa Jeľcina k vstupu ruských vojakov na čečenské územie.[15] V tomto momente je nevyhnutné dodať, že ruská armáda sa ukázala nepripravená na skutočný boj, akcia nebola naplánovaná ako z vojenského tak z politického hľadiska.[16] Okrem toho sa neskúsené ruské jednotky zložené prevažne z brancov nemohli rovnať s veteránmi v dudajevových radoch. Paradoxnou sa stala i ochrana ruských občanov na čečenskom území, čo bol argument hájaci vstup do konfliktu. V skutočnosti ruská armáda počas dobývania Grozného zlikvidovala obytné i verejné štvrte a pri akciách umierali ako čečenskí, tak ruskí civilisti. Došlo aj na bombardovanie Grozného, v centre ktorého žili prevažne obyvatelia ruskej národnosti.[17]

Prvá čečensko-ruská vojna výrazne poznamenala obdobie Jeľcinovho prezidentovania. Vysoké straty na životoch ruských vojakov i čečenských civilistov pohoršili verejnú mienku a časté prípady porušovania ľudských práv zo strany ruského vojska rozhorčili zahraničie. To rozhodne nespĺňalo Jeľcinovu predstavu malej víťaznej vojny, ktorou si chcel zlepšiť volebné preferencie pre rok 1996.

Západné mocnosti nazerali na konflikt ako na vnútornú záležitosť RF. Môže sa zdať, že šlo len o diskrétne vyjadrovanie diplomatov a skutočné názory na vec sa líšili. Lenže ešte v roku 1997 členovia OBSE prehlasovali, že Čečensko bezpochyby patrí do RF.[18]

1.4. Sporné body

Natíska sa otázka, prečo sa Moskva vrhla do silového riešenia tak náhle a prečo sa nepokúsila o politické riešenie nešťastných vzťahov s rebelujúcou republikou. Tá sa predsa v tej dobe nachádzala v rozklade a Dudajev strácal podporu verejnosti i svojich ministrov.[19] Možnou odpoveďou by bolo posilnenie nacionalistických tendencií v Rusku v podobe Jeľcinovho oponenta Žirinovského, ktorého politický program smeroval k ochrane ruských občanov v „zahraničí.[20] Clintonov úspech na Haiti[21] mohol byť Jeľcinovi príkladom, ako si zlepšiť svoje slabé volebné preferencie. A to „malou víťaznou vojnou.“ Motiváciou mu mohol byť aj geopolitický význam Čečenska z dôvodu nálezísk ropy v Kaspickom mori. (viz. 3.2). Bohužiaľ k vojenskému riešeniu došlo aj napriek tomu, že poradcovia žiadali zatlačenie na citlivú stránku hospodárskej obnovy. Dovolávali sa, aby sa do Čečenska investovali finančné prostriedky, a aby bolo miestne obyvateľstvo postavené pred voľbu obnovy a stability v rámci RF, alebo slobody a úpadku.[22] (K tomu napokon aj došlo po roku 2004.) Oneskorená reakcia RF je možno aj dôsledkom zneužitia Čečenska na odpútanie ruského voliča od vnútroštátnych problémov. Ďalším z faktorov ale mohli byť aj oligarchovia, či tlaky armádnych zložiek. Obe strany boli schopné ťažiť z eskalácie konfliktu. A stranou nestoja ani teroristické útoky. Po zhrnutí všetkých možných faktorov je zrejmé, že nádej na mierové vyriešenie sporu bola neveľká, a spor skutočne vyvrcholil v konflikt.

1.5. Záver prvej rusko-čečenskej vojny a obdobie nezávislosti

Reklama

Policajná akcia“ sa ale naťahovala a keďže sa zdalo, že čečenská kríza povedie k nezvoleniu Borisa Jeľcina v ďalšom volebnom období, bolo nutné situáciu urovnať ešte pred voľbami. Časová tieseň ale napokon zrejme zapríčinila zlyhanie kladne sa vyvíjajúcej akcie, a napokon až prehru, keď sa Čečencom podarilo veľké množstvo ruskej pechoty obkľúčiť v Groznom. To viedlo k mierovým rozhovorom a 21.8.1996 bola podpísaná Chasavjurtská dohoda. Poverenec ruskej strany a tajomník Bezpečnostnej rady, A. Lebedev, sa vyhýbal politickej formulácií čečenskej otázky tak, aby nezmenšil manévrovací priestor pre prípadné budúce rokovania. S generálom A. Maschadovom jednal len o stiahnutí vojsk a ukončení bojov. Riešenie otázky statusu Čečenska bolo zmluvne odložené na päť rokov.[23] Zmluva explicitne neoznačuje Čečensko ani za nezávislý štát, ani za súčasť RF. Lebedev, ktorý zmluvu podpisoval, utŕžil v Moskve kritiku a bol z funkcie odvolaný. Aj napriek tomu ale dohoda ostala platnou. Mohlo teda ísť o snahu zabrániť prípadnej kritike Jeľcina a prenesenie viny za neúspešnú akciu na „menšiu rybu.

12. mája 1997 podpísal vtedy už prezident Maschadov[24] s Jeľcinom mierovú zmluvu. Tým sa Rusko fakticky vzdalo územia Čečenska, no nikdy ho neuznalo ako subjekt medzinárodného práva. Chasavjurtská dohoda započala post-nacionalistické obdobie. Prechod do “mierového” stavu navrátil tejpový (klanový) partikularizmus spojený s radikalizáciou náboženských skupín. Tejpy sa v stave ekonomického rozkladu snažili pre seba utrhnúť čo najviac, zatiaľ čo sa iní členovia ich skupiny snažili očistiť meno klanu v procese krvnej pomsty. To šlo ruka v ruke s posilňovaním náboženského radikalizmu v podobe „čistého islamu.“ Šlo o hnutie, pochádzajúce z polovice 18. storočia zo Saudskej Arábie, snažiace sa očistiť islamské učenie. Je tiež označované ako salafizmus, čo sa dá preložiť ako návrat k ctihodným predkom. Tento smer nie je radikálny, i keď sa často zamieňa za džihádizmus, a je často, hoci nesprávne, nazývaný aj wahhábizmus, podľa vodcu Muhammada Abd ibn al-Waháába.[25] (Nakoľko sa v literatúre týkajúcej sa Čečenska pojem wahhábizmus používa častejšie než salafizmus, zotrvám v jeho používaní aj ja v snahe predísť zmätkom.) Aj napriek tomu existuje vetva salafistov, ktorá sa vyznačuje násilným radikalizmom. Práve náboženský radikalizmus bude hrať v ďalšom vývoji kľúčovú rolu. Je nutné ale pripomenúť, že čečenská spoločnosť bola sekularizovaná a radikálny prvok je zahraničného pôvodu.

V roku 1997 sa v Čečensku konali skutočne slobodné voľby pod dohľadom OBSE a prezidentom sa stal Aslan Alijevič Maschadov.[26] V tomto období oslabol vplyv Grozného viac než kedykoľvek predtým. Jednotlivé klany prevzali moc nad územím a Maschadovova politická moc bola obmedzená. Salafistické tendencie mali radikálny charakter, čo sa nepozdávalo sekulárne a konzervatívne uvažujúcemu Maschadovovi. Po prvej vojne sa ale ozbrojené sily rozdelili medzi jednotky verné prezidentovi a prívržencov wahhábizmu. Potlačiť túto malú, no dobre organizovanú a extrémistickú skupinu podporovanú zahraničnými náboženskými stúpencami ale nechcel a ani nemohol. A preto sa snažil o politiku appeasementu v snahe vyhnúť sa krvavej občianskej vojne, ku ktorej by zrejme viedli akékoľvek represívne opatrenia. Salafisti obohacovali ale spoločnosť aj o právo šária – prvok, ktorý Maschadov považoval v stave bezprávia za stabilizačný. Je nutné dodať, že čečenská verejná mienka bola Maschadovovi naklonená. Mnohí si ale uvedomovali, že Maschadov nebol politickým vodcom vhodným do napätých povojnových rokov. Snažil sa nájsť kompromis v dobe, ktorá vyžadovala tvrdú ruku. Na jeho neúspechu mohla mať hlavný podiel dôvera v západné mocnosti a ich vplyv, a dôvera v Šamila Basajeva. Teroristické činy tohto poľného veliteľa a druhého v poradí na post prezidenta Maschadova zdiskreditovali, a tak pripravili o zvyšky moci.

Nezamestnanosť presahovala 75%, vojna po sebe zanechala zdevastovanú krajinu a „čistý islam“ predstavoval východisko pre mladých mužov trpiacich nezamestnanosťou a kultúrne zakorenenou potrebou pomsty nepriateľovi. Krvná pomsta je termín, ktorý pôsobí multiplikačne na šarvátky medzi klanmi.[27] V Čečensku totiž platí, že zahanbenie rodiny je nutné odčiniť na vinníkovi alebo mužskom príbuznom vinníka. Princíp kolektívnej viny tak donekonečna rozbieha vlny násilia. Fenomén naberá na dôležitosti predovšetkým po spustení čečenizácie (viz. 2.3.).

Náboženský radikalizmus a obyčaje tejto oblasti tvoria významný faktor pri eskalácii konfliktu. Dochádzalo k stretom medzi wahhábitmi a sufitmi, a medzi proruskou a separatistickou stranou. Radikalizácia priviedla spoločnosť do roku 1999 temer k občianskej vojne. I keď sa Maschadov snažil predísť vyhroteniu situácie zúfalým krokom, a to vyhlásením šariatskej vlády 3.2.1999,[28] k vnútroštátnemu konfliktu napokon nedošlo snáď len z dôvodu nástupu konfliktu na vyššej úrovni. Týmto úspechom podporení wahhábiti pod zámienkou veľkej severo-kaukazskej revolúcie proti RF zaútočili na Dagestán, kde chceli podporiť dagestánskych wahhábitov, i keď miestne obyvateľstvo sa im bránilo ako náboženským fanatikom. Maschadov sa snažil vyhnúť druhému konfliktu opakovanými pokusmi o jednanie s Moskvou, či apelovaním na západné mocnosti ako ochrancov ľudských práv. Ostal ale nevypočutý. Nakoľko medzičasom stratil v krajine vplyv, neostávalo mu než formálne vyhlasovať to, čo sa fakticky dialo aj bez jeho príkazu. To zničilo i zvyšky jeho dôveryhodnosti.[29] Bombové útoky na obytné domy v Moskve, ktoré si vyžiadali cez 300 obetí, napokon rozhodli o nastolení poriadku, vojenským útokom ruskej armády. 1.októbra 1999 začala vstupom ruských vojsk na čečenské územie druhá vojna.[30]

1.6. Druhá rusko-čečenská vojna

Druhá invázia do problémovej republiky Kaukazu mala byť podľa Putinovho očakávania bezproblémová. Napokon sa ale skomplikovala. Ešte v rokoch 2000 a 2001 prebiehali stále ťažké boje a došlo aj k premene na partizánsku vojnu. V auguste 2001 mali prebehnúť mierové rozhovory, prípravy ale boli neúspešné z dôvodu rozličných predstáv o ich podobe a cieľoch. Napokon k jednaniam ani nedošlo. K určitým jednaniam došlo až 16.-19.8.2002, kedy ruskí a čečenskí predstavitelia jednali o mierovom riešení konfliktu. Zatiaľ čo Chasbulatovov plán navrhoval zaviesť Čečensku zvláštny status pod dohľadom pozorovateľov OBSE, Brezinského plán mal prenechať Čečensko jeho vlastnej samospráve, a to vo všetkých oblastiach okrem tých, ktorých sa zriekne v prospech RF. Z týchto plánov napokon vzišiel tzv. Lichtenštajnský plán, ktorý obsahoval:

  • uznanie ruského práva na územnú celistvosť;
  • uznanie práva na politické sebaurčenie;
  • medzinárodnú podporu ekonomickej obnovy.[31]

Snahu o mierové riešenie konfliktu napokon prekazil teroristický útok na divadlo v Dubrovke (2004). Po ňom akékoľvek jednania prestali pripadať v úvahu. Dubrovka sa takisto stala katalyzátorom snáh o čečenizáciu konfliktu.[32]

Reklama

Medzi prvou a druhou vojenskou akciou sú badateľné rozdiely. Predovšetkým z vojenského hľadiska bola druhá vojna omnoho úspešnejšia, čo sa týka strát na ruskej strane. Významnejší je skôr fakt, že (na rozdiel od prvej vojny) sa zručnejšie narábalo s verejnou mienkou prostredníctvom médií. Tým sa temer úplne odoprelo voľné šírenie informácií.[33] Dôraz sa kládol takisto na označovanie čečenských rebelov ako „zabijakov“ a po roku 2001 ako medzinárodných teroristov.[34] Zvýšil sa aj podiel nasadených profesionálnych vojakov, tzv. „kontraktnikov,“ ktorí zohrali pri vytváraní podoby konfliktu významnú úlohu (viz. 3.1.). Obrovským problémom sa znova stali utečenci, ktorých len v susednom Ingušsku malo byť okolo 150 000.[35]

Teroristické útoky boli tentokrát častejším a intenzívnejším javom než v prvom konflikte. Nemožno ale tvrdiť, že by to bol faktor, ktorý by separatistom prospel. Verejná mienka sa, aj kvôli kontextu 11. Septembra, už definitívne priklonila na stranu Moskvy. To sa týkalo predovšetkým USA, ktoré vybudovalo základne v Kyrgystane a Uzbekistane, čo boli dlhodobo územia výhradného ruského vplyvu. Washington preto zmiernil kritiku ruskej politiky. Za teroristickými činmi vo väčšine prípadov stál Maschadovov miestopredseda a protivník v minulých prezidentských voľbách Šamil Basajev. Maschadov získal veľmi skoro označenie teroristu, a to i napriek tomu, že všetky teroristické činy okamžite odmietol. I jeho snaha o riešenie tragickej situácie v Beslane vyšla nazmar, keď sa ponúkol, že príde osobne jednať s útočníkmi, nebolo mu to povolené.[36]

Poznámky

[1] Smer zahraničnej politiky (popri statizme a civilizacionizme), ktorý upozorňoval na podobnosť Ruska so západnou civilizáciou. Siaha až k Petru Veľkému a Alexandrovi I. Liberálni západníci presadzovali ústavné slobody a politickú rovnosť. V post-sovietskom Rusku sa dožadovali demokratizácie, voľného trhu a ľudských práv. Medzi zástancov, ktorí videli západnictvo ako odpoveď na ťaživú situáciu patrili B. Jelcin a A. Kozyrev. (Tsygankov, A. (2010): str. 4,5)

[2] Gallová, C. (2000): str. 88

[3] Gallová, C. (2000): str. 70

[4] Gallová, C. (2000): str. 89

[5] Válka.cz

[6] Baturin, J.M. (2003): 350

[7] Moskva odstrihla Čečensko od federálního rozpočtu. Vyplácala len finančné prostriedky na dôchodky občanov. Štátny zamestnanci nedostávali platy a krajina sa pomaly rozpadala.

[8] Federálne vojenské rezervy na území Čečenska sa stali aj podstatnou časťou výzbroje odbojových skupín v prvej rusko-čečenskej vojne.

[9] Gallová, C. (2000): str. 120

[10] Lievan, A. (1998): str. 61; Baturin, J.M. (2003): str. 364

[11] Baturin, J.M. (2003): 358

[12] Tiež, str. 362

[13] Šmíd, T. (2007): str. 200

[14] Baturin, J.M. (2003): str. 360

[15] Tiež, str. 366

[16] Ford, D. (2011)

[17] Gallová, C. (2000): kap. 10

[18] Gallová, C. (2000): str. 318

[19] Gallová, C. (2000): str. 131

[20] Svoboda, J. (2011)

[21] Operácia podpora demokracie (Operation uphold democracy) po zvrhnutí legitímne zvoleného prezidenta Jean-Bertranda Aristida na Haiti pod taktovkou USA a OSN.

[22] Gallová, C. (2000): str. 132

[23] Do doby ukončenia druhého volebného obdobia B. Jelcina.

[24] Džochar Dudajev zomrel 21.4.1996, keď ho ruská armáda zamerala pomocou jeho satelitného telefónu.

[25] Souleimanov, E. (2009)

[26] Aslan Alijevič Maschadov: V poradí tretí prezident Čečenskej republiky. Za prvej rusko-čečenskej vojny bol popredný vojenská veliteľ, neskôr vymenovaná za divizného generála. V januári 1997 bol zvolený prezidentom, ako nástupca zavraždeného Dudajeva. Po nástupe Achmata Kadyrova sa stal predstaviteľom neuznanej čečenskej vlády. Jeho nástupcom sa stal známy terorista Doku Umarov.

[27] Lanskoy, M. (2003)

[28] Maschadov týmto len predbehol Basajeva a jeho prívržencov, ktorý to mali v pláne. Na krátko ho to uchránilo pred zvrhnutím z úradu, zdiskreditovaniu svojho postavenia sa ale nevyhol. * ŠMÍD, T. (2007): str. 216

[29] ŠMÍD, T. (2007): str. 223-225

[30] Henry, P. (2002)

[31] Šmid – str. 226

[32] Tamtéž – str. 228

[33] Ford, D. (2011)

[34] The Norwegian Helsinki Committee (2001)

[35] The Norwegian Helsinki Committee (2001)

[36] Šmíd, T. (2005)

Přidejte se k nám

Věříme, že mezi Vámi jsou lidé s různými zájmy a zkušenostmi, kteří by mohli přispět svými znalostmi a nápady. Pokud máte rádi vojenskou historii a máte zkušenosti s historickým výzkumem, psaním článků, editací textů, moderováním, tvorbou obrázků, grafiky nebo videí, nebo prostě jen máte chuť se zapojit do našeho unikátního systému, můžete se k nám připojit a pomoci nám vytvářet obsah, který bude zajímavý a přínosný pro ostatní čtenáře.

Zjistit více