Jozef Tiso ako živé politikum - 5. část

Autor: Bc. Jakub Šimkovič 🕔︎︎ 👁︎ 32.245

3. Obraz Jozefa Tisa v súčasnej spoločnosti

Podobne ako historici sa ani súčasná slovenská spoločnosť nevie prebojovať k jednotnému, ideologicky nezkalenému a osobnou skúsenosťou nepoznačenému videniu. Po novembri 1989 sa nanovo otvorene začalo hovoriť o tomto období. Pre niektorých jedincov i skupiny v politike predstavovala slovenská štátnosť pred a počas druhej svetovej vojny kľúč k novej samostatnej Slovenskej republike. Je paradoxné, že si takýto postup osvojila aj Slovenská národná strana, ktorá bola HSĽS pohltená ešte počas krátkej slovenskej automónie v druhej Československej republike. Pre ostatné politické strany, ktoré sa v histórii samostatného Slovenska dostali nad hranicu zvoliteľnosti do Národnej Rady Slovenskej republiky, je však téma rekonštruovania obrazu Slovenska začiatku 40-tych rokov len veľmi málo zaujímavá.

Taktiež sa k odkazu Jozefa Tisa a prvej Slovenskej republiky postupne prihlásili aj rôzne emergujúce marginálne politické uskupenia či občianske združenia. V pozadí nezostala ani katolícka cirkev, ktorá by istotne zľahčovaním činov vojnového režimu, často označovaného za klerofašistický, len získala. V nedávnej pamäti tak môžeme mať vyjadrenia vtedajších dvoch najvyšších predstaviteľov katolíckej cikrvi na Slovensku (kardináli Sokol a Korec), ktorí s vinou prezidenta Tisa minimálne polemizujú. Svoju úlohu pri formovaní celkového obrazu Jozefa Tisa zohráva aj Matica Slovenská, aj keď len veľmi okrajovú, keďže vytvára priestor pre prezentáciu zväčša menej kritickích (ak vôbec) autorov. V neposlednom rade dnešný Tisov obraz dotvárajú aj média, ktoré citlivo reflektujú všetky aktivity, ktoré sa týkajú jeho osoby a častokrát v tejto súvislosti balancujú výsledný obraz. Každoročné spomienkové akcie niekoľkých desiatok prívržencov vojnového režimu tak na pár dní ovládnu slovenský mediálny priestor.

Politické strany

Reklama

Strany, pre ktoré je osoba Jozefa Tisa stále živím nástrojom politického boja sú jasne determinované svojou politickou orientáciou. Preto nie je prekvapením, že sa k Tisovým činom vyjadrujú konzervatívne strany, ktoré vo svojich programoch akcentujú národný rozmer. S národným však na Slovensku ide takpovediac ruka v ruke aj silná previazanosť s katolíckym klérusom, kedy cirkev stále dúfa v pozíciu jedného z dominantných hráčov v spoločnosti. Nečudo teda, že prezidenta Tisa v minulosti spomínali hlavne predstavitelia Slovenskej národnej strany (SNS) a v menšej miere aj predstavitelia Kresťansko–demokratického hnutia (KDH). Je paradoxné, že obdiv k vojnovému Slovenskému štátu vychádzal práve z radov SNS.

SNS je najstaršia domáca politická strana, ktorá sa sformovala v náväznosti na Memorandum Slovenského národa o 10 rokov neskôr, 1871. Takmer do vypuknutia prvej svetovej vojny bola jedinou politickou stranou pôsobiacou na Slovensku, avšak do politického zápasu v prvej Československej republike vstupovala už upozadená Slovenskou ľudovou stranou (SĽS). Tá od SNS postupne prevzala katolícky elektorát a teda SNS ostala závislá na hlasoch evanjelickej menšiny. Roku 1938 sa všetky politické strany na území, v tom čase už autonómneho Slovenska, zlúčili pod vedením HSĽS, pričom ostatné strany boli zakázané a tak sa na vyše štyridsať rokov preťala existencia SNS.

Obnovená Slovenská národná strana odštartovala svoje pôsobenie na jar roku 1990. Krátko po jej vzniku sa v nej vyprofilovali dve názorové platformy: „Strana byla již od počátku rozdělena na dvě křídla (radikální a umíněné), jež mezi sebou soupeřila o získání vlivu ve straně a její další směřování. Radikální frakce byla tvořena lidmi s ultranacionálními postoji, kteří neskrývali svůj obdiv k válečnému slovenskému státu. Nejznámějśim představitelem takto smýšlející části SNS se stal Stanislav Pánis. Pánis se - i na podmínky SNS – vyznačoval ultraradikálními názory.“[77] Stanislav Pánis však zo SNS vystúpil po tom, čo kritizoval pomery v strane a poukazoval na zištné záujmy jej členov. Jeho činnosť v prospech rehabilitácie Jozefa Tisa a vojnového Slovenského štátu ale zďaleka nekončí. K osobe Stanislava Pánisa sa ešte vrátime v sekcii o marginálnych politických zoskupeniach, kedy je v rámci svojej Slovenskej národnej jednoty (SNJ) aktívny dodnes.

Aj po odchode Pánisa sa SNS príležitostne vyjadrovala ku Slovenskému štátu a jeho prezidentovi. V čase predsedníctiev Jána Slotu i Anny Malíkovej sa však strana pokúšala akcentovať najmä tému maďarského šovinizmu, za čo si častokrát vyslúžila nálepku strany jednej témy. Popri tom predstavitelia SNS mnohokrát pertraktovali rómsku problematiku. A v časoch účasti v predchádzajúcej vláde Róberta Fica, napriek snahe celej vlády viesť občanov k väčšej hrdosti na vlastný národ, museli čeliť najmä starostiam v súvislosti s netrasparentým hospodárením či dokonca s podozreniami z korupcie či zprenevery štátneho majetku, za čo si vyslúžili posmešné pomenovanie „kleptokrati“[78]. Keď už sa SNS v nedávnej minulosti vyjadrovala k Slovenskému štátu počas druhej svetovej vojny nikdy sa nevyhranila jasne proti: „Vedle jeho občasné obhajoby en bloc, což bylo určené především pro nostalgicky nal..aděné publikum ..., se objevovala v oficiální prezentaci strany snaha ukázat toto období v dobovém kontextu a alespoň deklaratorně diferencovat mezi ľudáckým politickým režimem a samotným faktem naplnění vrcholného cíle sebeurčení – národní státností.“[79].

Bez zaujímavosti istotne nie sú ani aktivity samotného predsedu SNS Jána Slotu, ktorému sa v ostatnom čase darí pretvárať SNS na stranu jedného muža. V súvislosti s prezidentom Tisom na seba upozornil viacerými výrokmi i konkrétnymi činmi už ako primátor Žiliny. Média zvyknú pripomínať jeho vyhlásenia z rokov 1998 a 1999. Pri príležitosti 60-teho výročia slovenskej autonómie vyzýval na Tisovu rehabilitáciu: „Všetkých vás vyzývam urobiť všetko, aby ľudia, ktorí sa ako prví postavili za to, aby slovenský národ žil v suverénnom samostatnom štáte, boli skutočne rehabilitovaní a dostalo sa im úcty, ktorá im patrí. Ja skutočne obdivujem nášho prvého prezidenta dr. Jozefa Tisa, pretože si v žiadnom prípade nemyslím, že bol vojnový zločinec. To je nehorázna absurdnosť.[80]

V roku 1999 médiá priniesli ďalší Slotov prehovor o Slovenskom štáte a o Tisovi, kedy vyzdvihuje hlavne Tisovu pragmatickosť a pre neho príznačne uporozňuje na maďarské nebezpečenstvo: „Vo veľmi ťažkom historickom období sa podarilo 14. marca 1939 jednomyseľnou vôľou Slovenského snemu vytvoriť samostatný slovenský štát, ktorý aj napriek zlovôli nacistického Nemecka a fašistického Maďarska vydržal počas šesťročného vojnového besnenia relatívne veľmi dobre prosperovať nielen ekonomicky, ale aj morálne v duchu kresťanskej viery. Za to môžeme byť povďační predovšetkým prvému slovenskému prezidentovi Jozefovi Tisovi.“[81]

Reklama

Obdobie výraznej angažovanosti Jána Slotu v prospech Tisovej rehabilitácie vyvrcholilo odhalením pamätnej tabule na Katolíckom dome v Žiline v príznačný dátum 14. 3. 2000. Tento krok vyvolal ostrú reakciu niekdajšieho koaličného partnera HZDS a tiež aj z radov predstaviteľov prvej Dzurindovej vlády. Vo veci dokonca začala konať prokuratúra, keď sa začalo trestné stíhanie za podporu a propagáciu fašizmu.[82] Lenže tabula na tomto mieste zotrvala dodnes, rovnako ako názov ulice Dr. Jozefa Tisa v žilinskej mestskej časti Varín.

Na margo ostatních predstaviteľov SNS sa dá povedať, že strana predstavuje veľmi heterogénnu skupinu politikov. Nie však v zmysle akejsi pomyselnej názorovej rozpoltenosti, ale najmä v spôsobe verejného prezentovania svojich stanovísk. A tak strana najmä v období svojho doteraz posledného pôsobenia vo vláde vysielala dvojaké signály v súvislosti s vojnovou SR. Na jednej strane upravovala svoje stanoviská tak, aby zbytočne nedráždila verejnú mienku: „Koaličná SNS doteraz prezentovala jasný postoj k Tisovi a slovenskému štátu. Po kritike médií v ostatnom čase však upravila webové stránky. Mládež SNS stiahla Tisa zo zoznamu národných velikánov, ako aj Modlitbu za blahorečenie slovenského mučeníka Jozefa Tisa.“[83]

Rovnako i niektorí umienenejší poslanci zvolili vo veci viac sofistikovanú rétoriku, keď vyzdvihujú hlavne pragmatickú rovinu činov prezidenta vojnového Slovenského štátu. V tejto súvisloti môžeme spomenúť napríklad výrok podpredsedu SNS Jaroslava Pašku z diskusnej relácie spravodajskej televízie TA3: „Bol postavený pred voľbu, či nechá rozparcelovať Slovensko v prospech okolitých štátov alebo zoberie na seba bremeno udržať v tomto prostredí štát a snažiť sa národ ochrániť pred dôsledkami druhej svetovej vojny.“[84] Istý podiel viny na negatívnych aspektoch slovenskej štátnosti Tisovi neupiera, ale upozorňuje, že prezident rozhodne nebol jediným vinníkom: „Hodnotenie doby a pôsobenie vlády treba veľmi citlivo zvažovať a vinu i zodpovednosť prerozdeľovať tak ako tej dobe prináležala.[85]

Na druhej strane však stojí poslanec Rydlo, historik dlhé roky žijúci vo švajčiarskom exile, ktorý má v otázke zásluh Jozefa Tisa absolútne jasno: „Myslím, že Jozef Tiso je najväčšia osobnosť slovenských dejín v 20. storočí.“ Na tento svoj výrok v rozsiahlom rozhovore pre denník SME zo dňa 9. 2. 2007 ďalej naväzuje: „Nebyť Tisu[86], slovenský národ dnes neexistuje.[87] Rovnako tak sa zastáva názorov kontoverzného historika Milana S. Ďuricu a útočí na ostatních historikov, ktorý vraj po roku 1989 zabúdajú na bolševické belmo na svojich očiach. Potenciálnu váhu svojich slov však nahlodáva svojimi vlastnými morálnymi pochybeniami[88] a tak sa nejednalo o vyhlásenia autority, ktorá by výrazne zarezonovala v spoločnosti a posunula verejnú mienku o vojnovom Slovenskom štáte.

Odhliadnúc od priameho verbálneho prejavovania sympatií či aspoň zmierňovania antipatií však SNS počas svojho ostatného pôsobenia vo vláde vyvíjala i ińe aktivity, ktoré by nepriamo mohli rehabilitovať vojnový Slovenský štát. V tejto súvisloti využívali napríklad fakt, že obsadili kreslo ministra školstva osobou Jána Mikolaja. Tento minister sa ako jediný z radov SNS vyhol výraznejším škandálom a tak sa mohol venovať rozsiahlej reforme, ktorá som sebou priniesla i nové učebnice dejepisu. Verejnosť i média však v tejto súvislosti naviac zaujalo vloženie odbornej stránky učebníc do rúk historikov previazaných s Maticou Slovenskou: „Šéf historického ústavu matice Ján Bobák, ktorý sa na príprave zúčastňuje, považuje za predčasné hovoriť o tom, aká úloha sa pripíše Tisovi. "Treba ho vidieť v reálnom kontexte, ako prezident obstál," myslí si Bobák. Dodal, že dejiny nie sú čierno-biele.“[89]

Treba povedať, že sa spomínali učebnice pre viaceré ročníky, no takmer vždy sa v ich súvislosti objavoval historik Róbert Letz, profesor Univerzity Komenského v Bratislave a šéf dejepisnej predmetovej komisie. V priebehu jedného roka sa tak v tomto kontexte objavilo množstvo Letzových výrokov v dennej tlači či týždenníkoch. Sú minimálne rozporuplné. V marci 2008 denník Pravda zverejnil úryvok z textu učebnice pre deviaty ročník základných škôl: „Po tajnej dohode s Nemeckom Tuka a Mach bez vedomia prezidenta (Tisa) a ostatných členov vlády pripravili deportácie Židov z územia Slovenska.[90] Okrem iného v nej tiež konštatuje, že vojna Sovietskemu zväzu bola vyhlásená bez vedomia prezidenta Tisa. O rok neskôr poskytol Letz rozhovor konzervatívnemu týzdenníku .týždeň opäť v náväznosti na učebnice pre základné školy. Tu je už vyhlásenie o Tisovej mierne povedané modifikoval: „Nikdy som netvrdil, že Tiso nevedel o tom, že deportovaní Židia odchádzajú do koncentračných táborov. Potrebu deportácií Židov hlásali radikáli už od konca roka 1940. Ide o to, do akej miery bol Tiso informovaný a kedy sa dozvedel o uzavretí zákulisnej Tukovej dohody s Nemeckom o deportácii Židov.“[91] SNS tak nepriamo dala podnet a priestor pre sily rehabilitujúce Tisov režim, aby svoje videnie podsúvali verejnosti už od raného veku.

Na záver výpočtu aktivít SNS na podporu Jozefa Tisa je vhodné uviesť rozruch okolo zákona o zásluhách Andreja Hlinku. Andrej Hlinka je samozrejme omnoho menej rozporuplná postava slovenských dejín ako Tiso, ale patrí do tohto kontextu ako symbol radikalizácie verejných pomerov na Slovensku a prechodu k autoritárskemu režimu. V tomto prípade je tak Hlinka skôr obeťou kultu jeho osobnosti, ktorý sa hojne vyzdvihoval za prvej Slovenskej republiky. Rozhodne ale ani on nepredstavoval prototyp demokraticky zmýšlajúceho politika. V parlamente sa pri tomto zákone nadväzovalo na podobný starší zákon o Milanovi Rastislavovi Štefánikovi z roku 2000. Čo si však už menej zákonodarcov uvedomovalo, obdobný zákon o Hlinkovi bol schválený aj v Slovenskom štáte.

Pri tomto zákone sa veľmi výrazne prejavil znovuobjavený záujem Kresťansko – demokratického hnutia o nacionalistickú tematiku. Verejnosť tak zaplavili prekáračky medzi KDH a SNS o tom, kto je viac národne uvedomelý a kto prišiel so zákonom skôr. Iniciatíva troch poslancov KDH Vladimíra Palka, Pavla Minárika a Františka Mikloška v deň výročia udalostí v Černovej totiž nasledovala po deklarovanom zámere podpredsedníčky SNS Anny Belousovovej o čosi podobné. Vo výsledku sa na rokovaní NRSR objavil návrh SNS, ktorý prešiel so zásadnými úpravami: „Poslanci schválili zákon s pozmeňovacími návrhmi, ktoré zrušili paragrafy dva, päť a sedem. Nové znenie tak Hlinku neoznačuje za Otca národa a ruší možnosť postihovať poškodzovanie Hlinkovho dobrého mena na verejnosti.“[92] Z výslednej verzie tak vypadlo verejnosťou nie najlepšie vnímané označenie za Otca národa, ktoré bolo prehnane oslavné, a tiež nezmyselné tresty v príkrom rozpore s právom na slobodu slova. Toto už zákonu zabezpečilo priechodnosť naprieč politickým spektrom, kedy za prijatie hlasovalo 94 poslancov a z poltických strán sa proti postavili iba maďarskí poslanci z SMK.

Napriek tomu, že vyššie uvedené kroky SNS dokazujú záujem o osobu prezidenta Tisa, strana nikdy neprikročila k účasti na spomienkových udalostiach tak ako to robia menšie strany na úplnom okraji pravého krídla politického spektra. Tieto pre Slovenskú národnú stranu nepredstavujú vážnu konkurenciu, ale SNS sa voči nim napriek tomu ostro vyhraňuje a odmieta byť s nimi „hádzaná do jedného vreca“. Tento prah SNS, po tom čo sa oddelilo ultranacionalistické krídlo, odmieta prekročiť. Dokazujú to aj nevyberavé slová Jána Slotu na adresu Slovenskej pospolitosti: „Na týchto pomotaných mladých ľudí sa pozerám tak trochu z nadhľadu. Sú to proste blázni, ktorí si namýšľajú o sebe, že sú nejakou národnou avantgardou, ale v skutočnosti škodia národnej myšlienke. A s tým hlúpym napodobňovaním uniforiem niekdajších gárd sú ešte trápnejší a smiešni. Osobne si myslím, že tých tridsať alebo štyridsať šialencov, ktorí vytvárajú na Slovensku dojem niečoho zlého, by mali niekde odpratať. Možno niektorých z tých mladších do polepšovní a niektorých zo starších do psychiatrických ustanovizní.“[93] Vo výsledku Slovenská národná strana v súčasnoti už nereprezentuje myšlienky na rehabilitáciu vojnového Slovenského štátu do takej miery, ako pri zrode moderného Slovenska v prvej polovici 90-tych rokov. Istý resentiment tu však každopádne zostáva aj v náväznosti na voličský elektorát.

Druhá stabilne parlamentná strana, ktorá aspoň čiastočne reflektovala na existenciu Slovenskej republiky z čias druhej svetovej vojny je Kresťanskodemokratické hnutie. Jednak sa strana musela vyjadriť k silnej koncetrácii Tisových obdivovateľov v radoch svojho voličského elektorátu a jednak tu bolo aj osobné prepojenie a skúsenosti členov KDH s vojnovým režimom. V roku 2007, v predvečer výročia vzniku Slovenského štátu priniesla, agentúra MVK prieskum verejnej mienky, podľa ktorého si Jozefa Tisa váži len 16,4% respondentov. Z pohľadu rozdelenia respondentov podľa politickej príslušnosti však s prehľadom vyhralo Kresťansko – demokratické hnutie, u ktorého podiel ľudí vážiacich si Tisa dosiahol 40%.[94]

Na túto skutočnosť muselo KDH reagovať. Urobilo tak prostredníctvom svojho v tom čase člena predsedníctva a bývalého dlhoročného predsedu strany Jána Čarnogurského, ktorý má k téme Slovenský štát a Jozef Tiso najbližšie. Jeho otec bol poslancom Slovenského snemu a jedným z prominentných členov HSĽS, neskôr redaktor Katolíckych novín. Tým pádom, sa verejná komunikácia strany KDH na tému Jozef Tiso prakticky zúžila na jedinú osobu. V relácii televízie TA3 dňa 18. 3. následne Ján Čarnogurský priznal čiatočnú vinu prezidenta Tisa na deportáciách židovského obyvateľstva. Na margo Tisovej zodpovednosti sa vyradril: „Čiastočne bol, pretože zastával formálne najvyššiu politickú funkciu. Najväčšiu zodpovednosť a aktivitu vyvíjala vláda, jej predsedom bol Vojtech Tuka. A kto dnes hovorí o Tukovi?[95]

Reklama

Neopomenul však na druhú stranu pripomenúť statočné správanie prezidenta pri povojnovom súde: „Druhý moment je však to, že Tiso pri procese vedel, že ho čaká smrť. A zoči-voči sa správal dôstojne v tom zmysle, že prijímal a uznával súd, nežobral o milosť, nehádzal zodpovednosť na iných,"[96] Tento výrok zapadá do rámca výrokov učinených počas dlhej politikovej kariéry. V roku 1991 sa zmierlivo vyjadril k Slovenskému štátu prostedníctvom časopisu Respekt, šikovne sa pritom odvolávajúc na názor slovenskej masy: „Stretávam sa však na Slovensku s množstvom ľudí, ktorí majú skôr dobré spomienky na Slovenský štát, vedia ich aj racionálne odôvodniť a ich pocity a argumenty jednoducho nie som schopný ani z morálneho hľadiska vyvrátiť.“[97] Tento politik však taktiež vrcholovú politiku už opustil a dnešné KDH nemá tendencie samovoľne vyhľadávať možnosti na vyjadrenia či už k prezidentovi Tisovi alebo k Slovenskému štátu.

Zvyšné politické strany reálne ašpirujúce na posty v exekutíve alebo aspoň na prekonanie hranice zvoliteľnosti do NRSR svoje názory na predkladaný problém takmer vôbec neprezentujú. Z tohto radu čistočne vybočil predchádzajúci premiér Róbert Fico, ktorý aktívne reagoval na slová kardinála Sokola o blahobyte počas vojnového štátu. Tisa označil za: „zodpovedného za deportácie nevinných ľudí židovského a rómskeho pôvodu, vrátane žien, detí a starcov do vyhladzovacích koncentračných táborov[98] Ukázal tak, že ambícia jeho vlády rozvýjať vlastnectvo u Slovákov rozhodne nepovedie k rehabilitćii prvej Slovenskej republiky.

Napokon posledné prezidentské voľby poskytli výnimočnú možnosť spovedať kandidátov aj na témy slovenskej histórie. Vo výsledku tak vďaka ankete denníka SME dnes máme k dispozícii vyhlásenia súčasných dvoch najvyšších predstaviteľov slovenskej politiky. Na otázku „Bol Jozef Tiso negatívnou postavou slovenských dejín?“ Ivan Gašparovič odpovedal: „Slovenský štát v roku 1939 mal svoje opodstatnenie, no žiaľ, režim zlyhal. Jozef Tiso je však súčasť našej histórie, ktorú stále vyhodnocujú aj historici.[99] Rovnako i súčasná premiérka Iveta Radičová vyjadrila nekompromisný a zamietavý postoj k Jozefovi Tisovi: „Jozef Tiso bol prezidentom totalitného a fašistického štátu. Nemôžem ho preto v žiadnom prípade hodnotiť kladne.[100] Žiada sa doplniť, ze absolútne žiaden kandidát ani len v náznaku nezvolil protichodnú odpoveď.

Marginálne krajne pravicové strany a združenia

Úplne iná situácia ako u vyššie uvedených politikov a politických stranách je v radoch krajnej pravice na Slovensku. Táto doposiaľ nedisponuje výraznou politickou mocou, ale napriek tomu na seba púta pozornosť verejnosti. Za to vďačí jednak citlivým reakciám na vyhlásenia všetkého druhu viažúce sa k vojnovému Slovensku a jednak mediálnej kampani vedúcej krajne pravicovej sily – Slovenskej pospolitosti. Rozhodne nie je jedinou takto orientovanou politickou stranou. Práve obrovská roztrieštenosť spočiatku bránila krajnej pravici v akomkoľvek volebnom úspechu. Ako však ukazuje genéza vývoja extrémnej pravice na Slovensku nastáva trend bližšej spolupráce medzi jednotlivými zoskupeniami a snaha o čo najväčšiu legitimitu. V tomto duchu je samozrejme obsiahnutá aj snaha o napravenie obrazu ideového podkladu moderných extrémistických hnutí – vojnového Slovenského štátu a jeho prezidenta.

V roku 1996 tu bol jasný pokus priamo nadviazať na tento odkaz znovuobnovením Hlinkovej slovenskej ľudovej strany. Ministerstvo vnútra i Najvyšší súd SR túto snahu odmietli: „Oba tyto orgány založily svoje rozhodnutí na stanovisku, že navrhovaný název politické strany je totožný s názvem strany, která byla nařízením Slovenské národní rady č. 4/1944 rozpuštěna.[101] Už od roku 1990 tu však už bola Slovenská ľudová strana, ktorá sa prihlásila k tradícii strany z roku 1905 a svoj vznik po páde komunizmu považuje za preregistráciu a pokračovanie vyše storočnej tradície.[102] K ľudáckej tradícii a ideám sa prihlásili aj Slovenská národná jednota (SNJ) a nanajvýš extrémistické hnutie Slovenský národný front (SNF), v ktorom sa organizovali mladí národne orientovaní skinheadi: „Následkom vnútorných rozporov sa SNF triešti na Ľudovú stranu s čisto politickými ambíciami a skôr spoločensky orientovanú Slovenskú pospolitosť.“[103]

Všetky tieto strany a organizácie vo svojom postoji k Tisovi prezentujú veľmi podobné názory. Slovenská národná jednota Stanislava Pánisa vo svojom rámci integruje Spoločnosť Dr. Jozefa Tisa. Ich mediálne najznámejšou aktivitou sú spomienkové slávnosti pri príležitosti vzniku vojnového Slovenského štátu a tiež na výročie Tisovej popravy. Týchto akcií sa pôvodne zúčastňovali iba starší občania s osobnou skúsenosťou s režimom. Po roku 2005 sa však výrazne zaktivizovala Slovenská pospolitosť a jej mladá členská základňa sa k týmto aktivitám pripojila. Pri príležitosti doteraz poslednej, výročie popravy, skonštatovali: „V tento deň v roku 1947 popravili nášho prvého a zatiaľ jediného skutočne slovenského prezidenta. Pod popravu sa podpísala zradná benešovsko-boľševická kľuka, tak nenávidiaca slovenský národ a jeho štátnosť.“[104] Pospolitosť okrem svojej ideologickej bázy verne kopíruje aj iné aspekty vojnovej slovenskej spoločnosti.

Mediálnu pozornosť na seba Pospolitosť strhla najmä svojimi uniformami, ktoré nápadne pripomínali tie Hlinkovej gardy. Urobili v nich ale niekoľko zámerných chýb, aby tak mohli túto domienku efektívne spochybňovať. Podobnosť s vojnovým Slovenskom je zrejmá aj pri integrovaní vodcovského princípu, čo bol oficiálny titul najvyššieho predstaviteľa Slovenskej pospolitosti. Dôsledné kopírovanie Slovenského štátu sa však Pospolitosti nevyplatilo. Tesne pred voľbami v roku 2006 bola táto, v tom čase už registrovaná politická strana zrušená, pretože súčasťou jej volebného programu bol pokus o zavedenie stavovského zriadenia. Toto politické zriadenie bolo zamýšlané už počas prvej Slovenskej republiky, ale nikdy nebolo uskutočnené. Z dnešného pohľadu bolo problematické tým, že výrazne obmedzuje všeobecné volebné právo. Pospolitosti sa síce nakopon podarilo umiestniť svojich kandidátov na listinu Slovenskej ľudovej strany, ale pre obe zoskupenia predstavoval výsledok volieb trpké sklamanie.

O štyri roky neskôr sa však už predstavitelia Pospolitosti poučili zo svojich chýb. Vytvorili stranu Ľudová strana Naše Slovensko a dosiahli volebný výsledok, ktorý reálne vyjadril možnosti extrémnej pravice na Slovensku. Odkaz Slovenského štátu, kult Tisa a Hlinku, antisemitizmus a xenofóbia oslovili takmer 34 tisíc voličov, čo predstavovalo 1,33%.[105] Verejná prezentácia strany sa nikdy nezaobíde bez pozdravov „na stráž“ a audionahrávok Tisových prejavov. Tieto akcie sa v krajne pravicovom prostredí asociujú s národnou hrdosťou a patriotizmom. Prakticky nikdy nezaznievajú akékoľvek negatívne aspekty Slovenského štátu a Tisa, pretože podľa extrémistov také ani neboli. V posledných rokoch mávajú aj svoju opozícu – protestné zhromaždenie občianskych aktivistov. V roku 2010 sa na ich adresu takto vyjadril účastník Fedor Gál: „Sú to vyznávači tej ideológie, ktorá nás nakladala do vagónov a pripravila ma o 95 percent rodiny.“[106] Nasledujúci rok odporcovia rehabilitácie Slovenského štátu pripravili výstavy, koncerty a diskusie počas viacerých dní obklopujúcich výročie vzniku. Vyhli sa tentokrát konfrontácii, ktorá pomáha k zviditeľneniu extrémistov, a vyjadrili snahu o kultivovaný protest.

Z ďalších marginálnych združení ostali do dnešných čias v otázke Tisovej rehebilitácie aktívne ešte Naše slobodné Slovensko (NSS) a Slovenské hnutie obrody (SHO). NSS je v podstate sesterskou organizáciu zakázanej Pospolitosti: „jeho členové se infiltrovali do stuktur SP[107], s pôsobnosťou výhradne v Prešove. A tak nečudo, ze sa Tisov obraz v tomto prípade dôverne podobá tomu z pera Pospolitosti: „Dal na oltár lásky k Bohu a národu to najcennejšie čo mohol dať a to je svoj vlastný život. ... odkaz Dr. Jozefa Tisa ostal stále živý a my si ho stále nesieme v srdciach.[108]

SHO je o čosi vplyvnejšia organizácia, ktorá vlastní populárny portál Beo.sk. Na ňom okrem článkov proti sionizmu, slobodomurárom a „pedofilnej sodomii“ dáva priestor na prezentáciu vhodne názorovo orientovaným historikom. František Vnuk tu tak ako relevatný historik prezentuje svoj názor na najväčších Slovákov v dejinách. Jozef Tiso vychádza vo Vnukových úvahách tradične najlepšie: „Jozef Tiso vždy nezištne pracoval za národ a priniesol mu tú najvyššiu obetu. Je to náš národný mučeník...[109] SHO podobne ako Pospolitosť organizuje aj svoje spomienkové stretnutia v Čakajovciach pri Nitre s podobnou účasťou do 100 zúčastnených.

Samotné miesto posledného odpočinku prezidenta Tisa na Martinskom cintoríne v Bratislave spravoval a prenajímal už niekoľkokrát spomínaný Stanislav Pánis. V roku 2007 Stanislav Májek zo Spoločnosti Andreja Hlinku inicioval exhumáciu telesných pozostatkov a nechal postaviť honosný pomník z prostriedkov verejnej zbierky. Po preukázaní pravosti kostí objavených v Tisovom hrobe sa k svojmu kňazovi prihlásila Rímskokatolícka cirkev. Tá iniciovala prenesenie kostí na Nitriansky hrad, aby sa tak spnila Tisova posledná vôľa.

Cirkvi na Slovensku a Tiso

Rímskokatolícka cirkev rovnako ako v Slovenskej spoločnosti, tak aj v otázke kreovania obrazu Jozefa Tisa zastáva prednú úlohu. Po novembri 1989 cirkvi začali znovunaberať svoju silu a spoločenský význam. O to viac, že si častokrát nárokujú zásluhy pri oslabovaní komunistického režimu. Podľa doposiaľ posledného sčítania obyvateľstva vykazuje Slovenská republika vysokú mieru deklarovanej religiozity. Z výsledkov je ďalej zrejmá výrazná dominancia práve rímskokatolíckej cirkvi, ktorá dosahuje podiel až 68,9%[110] z celej populácie. A logicky práve táto cirkev vykazuje najväčšie množstvo verejných vystúpení a prejavov viažúcich sa k osobe prezidenta Tisa. Ostatné cirkvi vydávajú vyhlásenia v omnoho menšej miere, ale samozrejme napríklad pre Židovskú obec je akýkoľvek pokus o rehabilitáciu vojnového režimu veľmi pálčivou otázkou.

V období prvej Slovenskej republiky existovalo veľmi silné prepojenie výkonnej i zákonodarnej moci s klérusom. V tých časoch bol prototyp roduverného Slováka veriaci a ideálne katolík. Prichádzalo tak k prekrývaniu poľa pôsobnosti kňazov so svetskou mocou až do takej miery, že sa Slovenský štát zvykne označovať ako Farská republika. Po Nežnej revolúcii nastala aj pre katolícku cirkev možnosť získať naspäť aspoň časť tohto vplyvu. Okrem vytvárania všemožných organizácií na konfesionálej báze, vrcholiac politickými stranami, slovenskí katolíci pristúpili aj k snahe o nápravu obrazu vojnového štátu, počas ktorého existencie sa tešili bezprecedentnému významu. Po vzore a v spolupráci s exilovými historikmi ako Milan Ďurica a František Vnuk započali kampaň v prospech rehabilitácie Slovenského štátu. Z radov rímskokatolíckej cirkvi sa najvášnivejšími obhajcami Tisovho režimu stali kardináli Ján Chryzostom Korec a Ján Sokol a biskupi Rudolf Baláž a Alojz Tkáč.

Kým na počiatku 90-tych rokov bol v tomto smere najaktívnejší kardinál Ján Chryzostom Korec, dnes sa už k osobe Jozefa Tisa samovoľne nevyjadruje. Stále však pri Tisovom hodnotení prichádza k záveru, že robil všetko čo len bolo možné, aby zmiernil hrozbu nacistickej represie. Odvoláva sa pritom podobne ako spriaznení historici na kolaborantov, ktorí toto úsilie hatili. Tieto svoje názory naposledy zopakoval v roku 2007 v reakcii na mediálnu búrku okolo výrokov kardinála Jána Sokola: „Pokiaľ ide o prezidenta Jozefa Tisa, povedal by som, že prekazil a chcel prekaziť mnohé zlé veci. Nepodarilo sa mu prekaziť všetko, boli tu Nemci, bol tu Hitler, boli tu nacisti, tu boli slovenskí kolaboranti. Celá stredná Európa bola vydaná Hitlerovi. Nevieme si predstaviť, aká to musela byť strašná situácia a aký veľký tu bol strach a čo to znamenalo postaviť sa proti Hitlerovi. A Tiso to niekoľkokrát spravil[111] Už tradične tak vytvára obraz hrdinského zápasu prezidenta Tisa s neprekonateľnými prekážkami tých čias.

Najväčšiu pozornosť svojimi neuváženými výrokmi o Tisovi však na seba strhol kardinál Ján Sokol. Tento slovenský kňaz mal v dobe vzniku Slovenského štátu 6 rokov. Počas svojej kariéry aktívne spolupracoval s ŠTB pod krycím menom Špitituál a reportoval okrem iného aj činnosť Jána Korca. Už pred svojim absolútne najznámejším vystúpením v prospech Slovenského štátu dával jasne najavo svoje sympatie: „V marci 2005 bol na spomienkovej slávnosti k výročiu jeho založenia, kde sa stretol s vodcom Slovenskej pospolitosti Mariánom Kotlebom. Podľa členov pospolitosti mu aj požehnal.“[112] Sokol sa teda programovo a vôbec nie náhodne stretával s extrémistami či minimálne s názorovo príbuznými osobami.

Na konci roku 2006 pomohol samotnou svojou účasťou na prezentácii spropagovať nové vydanie knihy o Tisovi z pera Milana S. Ďuricu[113]. Odpovedal aj na tému Tisovho blahorečenia predostieraného knihou: „Nie je správne, aby boli politici vyhlasovaní za blahoslavených. Politik musí robiť aj kompromisy a blahoslavený musí byť ochotný za svoje presvedčenie aj zomrieť[114] Sokol vo svojich aktivitách na podporu Tisovej rehabilitácie pokračoval a v januári 2007 sa v rozhovore pre spravodajskú televíziu TA3 rozhovoril o svojej vďake prezidentovi Tisovi a o blahobyte na vtedajšom Slovensku.[115] Rozpútal tak špirálu vyjadrení a verejnej polemiky, ktorá nemala dovtedy obdobu.

Sokolove slová "pána prezidenta Tisa si veľmi vážim"[116] dostali Slovensko do pozornosti médií na celom kontinente. Okrem bezprostredných susedov sa „zpráva o jeho skandálním výroku pro nepříliš sledovanou televizi dostala až do hlavního servisu britské stanice BBC – kde se normálně o Slovensku zmiňují jen v souvislosti s výsledkem parlamentních nebo prezidentských voleb[117] Okrem reakcií politikov, ktoré už boli zhrnuté vyššie, celý incident vyvolal aj nevôľu Židovskej obce na Slovensku a rómskej menšiny i napísanie otvoreného listu štrnástich intelektuálov. Ústredný zväz židovských náboženských obcí v SR (ÚZŽNO) vyjadril najmä pobúrenie, že sa opäť účelovo zabúda na 70.000 slovenských Židov deportovaných počas vojny z územia Slovenskej republiky. Ústredný zväz vydal prehlásenie pre agentúru ČTK, v ktorom celú situáciu zhodnotil následovne: „Pre nás, obete preživšie holokaust, je takéto zavádzajúce hodnotenie totalitného Slovenského štátu neprijateľné. Najmä nás uráža nekritický obdiv pána arcibiskupa k tomuto rasistickému stavovskému štátu.“[118]

Kým však bol kardinál Sokol 6. 6. 2009 vystriedaný vo funkcii trnavského arcibiskupa Róbertom Bezákom, stihol sa pripomenúť celebrovaním zádušnej omše v apríli 2008, opäť za veľkej pozornosti médií. Nie je prekvapením, že integrálnou súčasťou tejto akcie bol aj prejav historika Ďuricu. Svojou aktivitou tiež posmelil ďalšie osoby s podobným zmýšľaním. Pripomenul sa historik František Vnuk výzvou biskupom, aby sa väčšmi angažovali v prospech svojich predchodcov. Taktiež katolícky biskup Štefan Vrablec, posmelený okolnosťami a v náväznosti na Jána Sokola, v jednej zo zádušných omší výzýval na iné nazeranie na Tisa: „Prajeme si, ... aby s vďakou bol zapísaný ... medzi velikášov nášho národa[119] Konferencia biskupov Slovenska (KBS) všetky tieto aktivity viac-menej mlčky prehliadala a vyjadrovala sa k nim až po priamej otázke médií. Na margo zádušných omší za Jozefa Tisa hovorca KBS Jozef Kováčik odpovedal, že cikrev v nich nevidí problém a že tieto sú určené komukoľvek, kto o ne zažiada: „Cirkev takto prosí o spásu alebo o milosť, ktorú ešte duša potrebuje, ak ju potrebuje.“[120] Navyše všetky tieto akty mali byť podľa vyjadrenia KBS výhradne súkromnými činnosťami kňazov.

Napriek zmierlivému postoju rímskokatolíckej cirkvi bol kardinál Ján Sokol po dovŕšení 75 rokov odvolaný z postu trnavského arcibiskupa a nahradený Róbertom Bezákom. Tomu sa opäť dostalo výraznej mediálnej pozornosti, tentokrát však v omnoho pozitívnejšej rovine. Krátko po vysvätení poskytoval množstvo rozhovorov ako mienkotvorným denníkom tak i bulváru. V nich prekvapil kritickými slovami jednak voči svojmu predchodcovi a jednak voči Slovenskému štátu. Pre agentúru SITA uviedol, že rozhodne nesúhlasí so Sokolovými výrokmi, ba až, že sú nekresťanské: „Pýtam sa, ako môže šesťročný chlapec hodnotiť, že bolo dobre. Keď sa niekto narodí v roku 1933, či už môže hodnotiť rok 1939 až 1942. Keď som mal šesť-sedem rokov, neviem povedať, či bolo dobre, keď sa spätne pozerám. Hodnotiť, že bolo dobre, bolo čo jesť, iní nemali a nám bolo dobre, je veľmi nešťastné. Ako kresťan sa neodvážim postaviť takéto hodnotové merítka[121]

Vznik samostatného štátu však Bezák kategoricky neodmieta, chápe snahy Slovákov o emanciáciu a nemyslí si, že „Slováci sa v tomto zmysle nemajú za čo hanbiť“[122] No podľa nového arcibiskupa Jozef Tiso rozhodne nemal zotrvávať vo svojej funkcii, keď videl čo sa dialo v krajine: „Otázka pre mňa je, či v roku 1942 ten, kto je katolícky kňaz, nemá zareagovať – možno aj tým, že povie: Abdikujem. Keď sa deje krivda dookola, deje sa krivda aj mne. To nie je niečo, čo sa mňa netýka.[123] Podobne ako trnavská arcidiecéza aj bratislavská menila v nedávnej minulosti arcibiskupa, ale Stanislav Zvolenský, metropolita západoslovenskej cirkevnej provincie a neskôr predseda KBS, sa k téme Jozef Tiso doteraz nevyjadril. Aj v rímskokatolíckej cirkvi sa však postupne hlasy volajúce po Tisovej rehabilitácie potlačili do úzadia. Môže za to najmä vytrvalá snaha médií na takéto snahy poukazovať a nechuť rímskokatolíckej cirkvi čeliť verejnému pranierovaniu.

Ostatné cirkvi na Slovensku sú i z demografického hľadiska v nevýhode voči rímskokatolíckej cirkvi. I z tohto dôvodu je nesmierne odtiažne nájsť akékoľvek relevantné vyjadrenia predstaviteľov evanjelickej cirkvi augburského vyznania prípadne gréckokatolíckej cirkvi. Ich záujem na vytváraní obrazu Jozefa Tisa a vojnového Slovenska prakticky neexistuje. No táto tematika je nasmierne zaujímavá pre židovskú náboženskú obec. Dnes je počet Židov na Slovensku stále najväčšmi ovplyvnený židovskými exportami počas druhej svetovej vojny. I preto aby sa na stratu 70.000 občanov nezabudlo, židovská obec pravidelne vstupuje do diskusie o Slovenskom štáte.

Kriticky sa samozrejme stavia aj k vyššie uvedeným aktivitám členov rímskokatolíckej cikrvi. Prostredníctvom svojho hovorcu Jaroslava Franeka uviedli: „Už viackrát sme vyslovili svoje počudovanie a ľútosť nad tým, že predstavitelia katolíckej cirkvi sa nesprávajú k politikom slovenského štátu ako k odsúdeným zločincom, ale ako k ľuďom, ktorí si zaslúžia uznanie[124] Rovnako tak kritizovali aj obdobie prechádzajúcej vlády Róberta Fica na Slovensku. Nad obligátnymi aktivitami mladých skinheadov sa prakticky už nepozastavujú, ale s obavami sledovali vývoj priamo v parlamente: „Rehabilitácia slovenského fašizmu z rokov 1939-45 v poslednom období na Slovensku značne pokročila. Slovenský parlament už v minulom roku akceptoval návrh Slovenskej národnej strany a prijal zákon o Andrejovi Hlinkovi, osobe, ktorá bola najvýraznejšou ikonou slovenského fašizmu. Posilnenie svojho postavenia zaznamenala aj Matica Slovenská.[125]

Riaditeľa Múzea židovskej kultúry Pavla Mešťana taktiež dlhodobo znepokojujú aktivity vedúce k rehabilitácii Tisa a Slovenského štátu. Všíma si najmä cinické manipulovanie s počtami obetí a zachánených: „To je mýtus, ktorí tu vytvárajú pochybní historici, ako napr. Milan S. Ďurica. On napríklad tvrdí, že prezident Jozef Tiso dal 40tisíc výnimiek, vďaka ktorým nemuselo odísť zo Slovenska 40tisíc Židov. A zároveň sa Ďurica rozčuľuje, že Tisovi Židia nechcú udeliť titul Spravodliví medzi národmi, lebo on je prvý a jediný, ktorý by si to zaslúžil. Tak ja sa potom pýtam – kde ostalo tých 40tisíc Židov po vojne? Kde sa hlásili k tomu, že boli zachránení a že žijú? Ani Ďurica na to nevie odpovedať.[126] Za tento a podobné výroky býva Mešťan extrémistami označovaný za sionistu či boľševického Žida. To dotvára predstavu o Slovenskej spoločnosti, kde na jednej strane stoja mladí i starší extrémisti a na druhej veľká čast historikov a intelektuálov. Uprostred sa nachádza masa občanov s ambivaletným postojom k Jozefovi Tisovi, edukovaná zväčša iba médiami, no a priori odmietajúca idee vojnového Slovenska.

Poznámky

[77] KUPKA, Petr, LARYŠ, Martin, SMOLÍK, Josef. Krajní pravice ve vybraných zemích střední a východní Evropy. Brno, 2009. s. 37.

[78] V roku 2008 sa poslanec František Mikloško (KDH) vyjadril, že SNS „stojí na troch princípoch: na Maďaroch, dvojkrížoch a peniazoch“, viz: https://dnes.atlas.sk/slovensko/politika/261229/slota-sialencov-zo-slovenskej-pospolitosti-by-mali-niekde-odpratat

[79] KUPKA, Petr, LARYŠ, Martin, SMOLÍK, Josef. Krajní pravice ve vybraných zemích střední a východní Evropy. Brno, 2009. s. 48.

[80] Citované podľa článku Slota: Ficovi a Mečiarovi som doniesol lásku v denníku SME, 18. 12. 2007, dostupné na: https://www.sme.sk/c/3642024/slota-ficovi-a-meciarovi-som-doniesol-lasku.html

[81] Tamtiež

[82] Informácie pochádzajú z článku Tiso neustále zamestnáva slovenskú politiku uverejnenom v denníku SME, 4. 3. 2000, dostupné na: https://korzar.sme.sk/c/4725813/tiso-neustale-zamestnava-slovensku-politiku.html

[83] Slota: Ficovi a Mečiarovi som doniesol lásku. SME, 18. 12. 2007, dostupné na: https://www.sme.sk/c/3642024/slota-ficovi-a-meciarovi-som-doniesol-lasku.html

[84] Citované podľa prepisu relácie TA3 V politike zo dňa 19.3.2007, dostupné na: https://www.vlada.gov.sk/5674/carnogursky:-tiso-nebol-hlavny-politicky-zodpovedny-/-hospodarske-noviny-/.php

[85] Tamtiež

[86] Takéto skloňovanie mena Tiso je gramaticky nesprávne.

[87] Celý rozhovor je dostupný na internetovej adrese denníka SME: https://www.sme.sk/c/3137887/poslanec-rydlo-tiso-je-najvacsi-slovak-20-storocia.html

[88] V tomto istom roku časopis Plus 7 dní uverejnil o Rydlovi až takmer satirický článok Národniar s podtitulom „Falošný profesor, zlodej, násilník a paranoidný schizofrenik - to je ďalšia ozdoba nášho slovutného parlamentu“, dostupný na adrese: https://www.plus7dni.sk/plus7dni/zaujalo-nas/narodniar.html

[89] Citované z Učebnica dejepisu zmäkčuje Tisovu vinu. Pravda, 14 .3. 2008, dostupné na: https://spravy.pravda.sk/ucebnica-dejepisu-zmakcuje-tisovu-vinu-fck-/sk_domace.asp?c=A080313_194321_sk_domace_p23

[90] Tamtiež

[91] Týždenník .týždeň, číslo 3/2009, celý rozhovor je dostupný na internetovej adrese: https://www.tyzden.sk/casopis/2009/3/rozhovor-s-profesorom-robertom-letzom.html

[92] Lex Hlinka prešiel, nie však otcovstvo. Internetový denník DNES.sk, 26. októbra 2007, dostupné na: https://dnes.atlas.sk/slovensko/139403/lex-hlinka-presiel-nie-vsak-otcovstvo

[93] Citované z Slota: Šialencov zo Slovenskej pospolitosti by mali niekde odpratať. DNES.sk, 29. 12. 2008, dostupné na: https://dnes.atlas.sk/slovensko/politika/261229/slota-sialencov-zo-slovenskej-pospolitosti-by-mali-niekde-odpratat

[94] Informácie pochádzajú z článku Mladí Slováci si Tisa nevážia internetového vydania denníka SME z 14. 3. 2007, dostupné na: https://www.sme.sk/c/3193393/mladi-slovaci-si-tisa-nevazia.html

[95] Citované podľa Čarnogurský: Tiso nemal hlavnú zodpovednosť. SME, 18. 3. 2007, dostupné na adrese: https://www.sme.sk/c/3201396/carnogursky-tiso-nemal-hlavnu-zodpovednost.html

[96] Citované podľa internetovej stránky úradu vlády: https://www.vlada.gov.sk/5674/carnogursky:-tiso-nebol-hlavny-politicky-zodpovedny-/-hospodarske-noviny-/.php

[97] I fašismus je třeba respektovat. Časopis Respekt, číslo 42/1991, dostupné na: https://respekt.ihned.cz/c1-35925160-i-fasismus-je-treba-respektovat

[98] Citované podľa internetového denníka Aktuálne.sk, 5. 1. 2007, dostupné na adrese: https://aktualne.centrum.sk/zahranicie/europa/clanek.phtml?id=224567

[99] Citované podľa internetového vydania denníka SME, 14. 3. 2009, dostupné na adrese: https://volby.sme.sk/c/4348637/bol-jozef-tiso-negativnou-postavou-slovenskych-dejin.html

[100] Tamtiež

[101] KUPKA, Petr, LARYŠ, Martin, SMOLÍK, Josef. Krajní pravice ve vybraných zemích střední a východní Evropy. Brno, 2009. s. 49

[102] Informácie z oficiálnej internetovej stránky Slovenskej ľudovej strany: https://www.hsls.sk/slovo.htm

[103] MILO, Daniel. Rasistický extrémizmus v Slovenskej republike. Bratislava, 2005. s. 24

[104] Citované z internetového blogu Slovenskej pospolitosti, dostupné na: https://pospolitost.wordpress.com/2011/04/18/justicna-vrazda-prezidenta-%E2%80%93-mucenika-dr-jozefa-tisa/

[105] Výsledky volieb sú dostupné na stránke Štatistického úradu Slovenskej republiky na adrese: https://app.statistics.sk/nrsr_2010/sr/tab3.jsp?lang=sk

[106] Citované podľa internetového vydania Hospodárskych novín z 15. 3. 2010, dostupné na adrese: https://hnonline.sk/slovensko/c1-41329560-vyrocie-prveho-statu-hymnu-striedali-vykriky-tiso-je-vrah

[107] KUPKA, Petr, LARYŠ, Martin, SMOLÍK, Josef. Krajní pravice ve vybraných zemích střední a východní Evropy. Brno, 2009. s. 50

[108] Citované z článku Našeho slobodného Slovenska Život a dielo Dr. Jozefa Tisa, dostupné na: https://nss.sk/1424/zivot-a-dielo-dr-jozefa-tisa

[109] Citované z rozhovoru Mariána Mišúna na stránke Beo.sk, dostupné na: https://beo.sk/rozhovory/951-rozhovor-s-frantiskom-vnukom

[110] Kompletné výsledky sú dostupné napríklad na internetovej stránke Úradu vlády SR: www.government.gov.sk/data/files/1220.doc

[111] Korec: Dr. Jozef Tiso robil, čo mohol. Internetové vydanie denníka Pravda, 23. 4. 2007, dostupné na: https://spravy.pravda.sk/korec-dr-jozef-tiso-robil-co-mohol-dl7-/sk_domace.asp?c=A070422_213353_sk_domace_p23

[112] Arcibiskup chváli Tisa a jeho štát. Hospodárske noviny zo 4. 1. 2007, dostupné na: https://hn.hnonline.sk/index.php?s1=k&s2=1&s3=0&s4=0&s5=0&s6=0&m=detail&article[id]=20093090

[113] Kardinál Korec sa prezentácie knihy nezúčastnil, ale poslal historikovi Ďuricovi blahoprajný list.

[114] Informáciu o Sokolovej účasti priniesli viaceré denníky, citované podľa internetového vydania denníka Pravda z 12. 10. 2006, dostupné na: https://spravy.pravda.sk/na-prezentacii-duricovej-knihy-bol-aj-sokol-fek-/sk_domace.asp?c=A061012_200430_sk_domace_p12

[115] Celý rozhovor je dostupný na: https://www.youtube.com/watch?v=1KvsikwUxD0

[116] Tamtiež

[117] Sokol: Tiso přinesl blahobyt. Lidové noviny z 5. 1. 2007, dostupné na: https://www.lidovky.cz/ln_zahranici.asp?c=A070105_104611_ln_zahranici_vvr

[118] Citované podľa článku Zväz židovských obcí vytkol Sokolovi, že obhajoval vojnový štát. SME, 3. 1. 2007, dostupné na: https://www.sme.sk/c/3077003/zvaz-zidovskych-obci-vytkol-sokolovi-ze-obhajoval-vojnovy-stat.html

[119] Biskup Vrablec ocenil prezidenta Tisa. Internetové vydanie denníka Pravda, 19. 4. 2007, dostupné na: https://spravy.pravda.sk/biskup-vrablec-ocenil-prezidenta-tisa-dxn-/sk_domace.asp?c=A070419_085659_sk_domace_p12

[120]Sokol slúžil omšu za Tisa. Internetové vydanie denníka SME, 19. 4. 2008, dostupné na: https://www.sme.sk/c/3835964/sokol-sluzil-omsu-za-tisa.html

[121] Nový arcibiskup a Tiso. Týždenník .týždeň, 5. 6. 2009, dostupné na: https://www.tyzden.sk/doma/novy-arcibiskup-a-tiso.html

[122] Tiso mal abdikovať, myslí si nový trnavský arcibiskup Bezák. Internetové vydanie denníka Nový čas, 4. 6. 2009, dostupné na: https://www.cas.sk/clanok/119573/tiso-mal-abdikovat-mysli-si-novy-trnavsky-arcibiskup-bezak.html

[123] Tamtiež

[124] Sokol slúžil omšu za Tisa. Internetové vydanie denníka SME, 19. 4. 2008, dostupné na: https://www.sme.sk/c/3835964/sokol-sluzil-omsu-za-tisa.html

[125] FRANEK, Jaroslav, Rehabilitácia fašizmu. Apologetika Tisa a Slovenského štátu stále pokračuje. 17. 5. 2008, dostupné na: https://www.holocaust.cz/cz2/resources/ros_chodes/2008/04/franek_tiso

[126] Citované z rozhovoru Vyvražďovanie Židov ako priemyselné odvetvie ľavicového týždenníka Nové slovo z 23. 2. 2005, dostupné na: https://www.noveslovo.sk/c/16185/Vyvrazdovanie_Zidov_ako_priemyselne_odvetvie

Přidejte se k nám

Věříme, že mezi Vámi jsou lidé s různými zájmy a zkušenostmi, kteří by mohli přispět svými znalostmi a nápady. Pokud máte rádi vojenskou historii a máte zkušenosti s historickým výzkumem, psaním článků, editací textů, moderováním, tvorbou obrázků, grafiky nebo videí, nebo prostě jen máte chuť se zapojit do našeho unikátního systému, můžete se k nám připojit a pomoci nám vytvářet obsah, který bude zajímavý a přínosný pro ostatní čtenáře.

Zjistit více