Jozef Tiso ako živé politikum - 4. část

Autor: Bc. Jakub Šimkovič 🕔︎︎ 👁︎ 22.568

2. Spor historikov

Po zmene politických pomerov po novembri ´89 v Československu a návrate časti exilových historikov vzrástla v slovenskej spoločnosti potreba nanovo kriticky zhodnotiť obdobie Slovenského štátu. Bolo to síce obdobie, do ktorého už vstupovali mnohí historici ideovo predpojatí, ale taktiež ako pri každom novom začiatku existoval určitý predpoklad zmeny a úspechu. Postupne sa síce vyostrovali jasné hranice medzi kritickými a nekritickými, ba až revizionistickými tábormi, ale v roku 1992 sa podarilo zorganizovať neskôr už bohužial neopakovatelnú akciu. V dátume 5.-7. mája 1992 sa v Častej – Papierničke uskutočnilo vedecké sympózium organizované Historickým ústavom Slovenskej akadémie vied (SAV) v spolupráci so Slovenskou národnou radou. Na ňom stovka slovenských historikov rôznych názorových prúdov prezentovala výsledky svojho výzkumu a svoje pohľady, ktoré následne vyšli vo forme knižnej zbierky „Pokus o politický a osobný profil Jozefa Tisu“. Na sympóziu bolo dobre badateľné, ktorí autori patri medzi tích, ktorí sa čerstvo vrátili z exilu a ktorí už boli dávnejšie etablovaní na slovenskej vedeckej scéne. Od tých čias sa podujatie podobného rozsahu, s podobným záberom názorového spektra, neuskutočnilo. Jednotliví úsudkovo antagonistickí historici sa však naďalej sporadicky stretávajú v rôznych diskusiách v televíziách či v sporoch na stránkach novín a časopisov.

Pre potreby tejto práce budú tak historici zatriedení do viacerých skupín podľa kritéria ich názorov na Jozefa Tisa a jeho tridsať rokov v slovenskej politike. Ako prví budú uvedení práve historici navrátivší sa z exilu pretože od nich väčšinou vychádzajú podnety, ktoré rozčeria hladinu vo vedeckej obci i v spoločnosti. Ich hlavným predstaviteľom je v súčasnosti historik Milan Stanislav Ďurica, v nedávnej minulosti bol však výrazne aktívny i František Vnuk. Do tejto kategórie ďalej názorovo spadajú aj Stanislav Kirschbaum, toho času stále pôsobiaci v Kanade, a jeho už zosnulý otec Jozef Marián Kirschbaum, bývalý generálny tajomník HSĽS. Rovnako tiež Jozef Rydlo, ten je však ako aktívny politik spomenutý v záverečnej kapitole. Všetci títo autori majú za sebou bohatú publikačnú činnosť v cudzích jazykoch a taktiež nekritický, ba až oslavný názor na Jozefa Tisa. Za svoju činnosť sú častokrát kritizovaní svojimi kolegami z oboru a oslovovaní na spoluprácu z radov súčasných extrémistov. Voči Jozefovi Tisovi znášajú najmenej kritické súdy. Práve naopak z neho snímajú bremeno zodpovednosti a hľadajú cesty, ako poukázať na pomyselné poľahčujúce okolnosti. Oddanosť Slovenskému štátu doháňajú až do takej miery, že dokonca odmietajú aj prejavy rezistencie, akým bolo Slovenské národné povstanie. Neskôr si ukážeme, že niektoré podobné apologetické aspekty môžeme registrovať aj u Petra Mulíka z Matice slovenskej.

Reklama

Na druhej strane stoja autori združení v Slovenskej akadémii vied (SAV). Okrem vlastných vedeckých prác častokrát vyvažujú výsledný obraz o Tisovi v kontexte výrokov predchádzajúcej skupiny historikov. SAV ako primárna vedecká a akademická inštitúcia stojí v tomto spore v opozícii revizionistov. Tí im častokrát vyčítajú, že historici z SAV sú na svojich postoch už z čias komunizmu. Najaktívnejší spomedzi historikov z akadémie vied a vedúcim odborníkom na osobu Jozefa Tisa je Ivan Kamenec. Práce, vyjadrenia a mediálne výroky o Jozefovi Tisovi môžeme zaznamenať aj u Dušan Kováča, autora populárnej publikácie Dejiny Slovenska, Kataríny Hradskej, Kataríny Zavackej, Milana Zemka, Maroša Hertela a mnohých iných historikoch SAV. Napriek tomu, že historický ústav SAV poskytuje autorom názorovú pluralitu, ich videnie Jozefa Tisa a Slovenského štátu je vo vzácnej zhode. U tejto skupiny historikov je taktiež najmenší predpoklad zaujatého a tendenčného vystupovania. Neodmietajú vyhlásenia pre média a tak v zásade každá nekritická revizionistická akcia má aj svoju protireakciu akcentujúcu aj druhý predmetný rozmer.

V následnej podkapitole sú popísaní mladí autori, ktorí sa začali združovať na pôde Ústavu pamäti národa (ÚPN). Tento vznikol v záujme vysporiadania sa s dvomi totalitnými režimami, ktoré Slovensko postihli v dvadsiatom storočí. Autori z ÚPN sami seba stavajú do pozície stredného prúdu v rámci bádania o Prvej Slovenskej republike a zavrhujú čierno-biele videnie problému. Apropo samotné užívanie správneho názvu Slovenskej republiky z čias vojny podrobujú skúmaniu, kedy dôsledne odmietajú prívlastok vojnová SR a sami zásadne užívajú termín Slovenská republika.[34] Vedúcim predstaviteľom tejto skupiny je Martin Lacko. Z ostatných autorov je rozhodne vhodné spomenúť predsedu ÚPN Ivana Petranského či Mateja Medveckého.

Súčasne sú v tejto kapitole spomenutí i historici, ktorí sa nezaraďujú k žiadnej zo spomínaných línií. Medzi nich sa dajú zaradiť pracovníci Filozofickej fakulty Univerzity Komenského (FF UK) Eduard Nižňanský a Róbert Letz. Do žiadnej z uvedených skupín sa taktiež nedajú zaradariť ani Svätoslav Mathé, politológ a publicista so skúsenosťami z Matice Slovenskej, a Peter Mulík, politicky nepriechodný kandidát na post šéfa ÚPN a taktiež matičiar. Na záver sú spomenutí i historici venujúci sa téme Slovenského štátu v Českej republike, menovite Jan Rychlík a Ján Mlynárik.

Exiloví historici

Vybraní exiloví historici sú všetci spätí s prvou Slovenskou republikou silným osobným putom. Všetkých taktiež spája pobožnosť a značná ústretovosť voči katolíckej cirkvi. Zmenu pomerov v Československu pochopili ako možnosť na renesanciu odkazu vojnového Slovenska a Jozefa Tisa. Po ich návrate domov na Slovensko začali výraznejšie spolupracovať na poli ospravedlňovania Tisovho pôsobenia v politike. Majú za sebou množstvo článkov v cudzích jazykoch, rozdelených podľa miesta kam emigrovali. No postupom času sa na popredné miesto v tejto skupine dostal Milan Stanislav Ďurica.

Milan S. Ďurica má za sebou dlhoročné a dá sa povedať úspešné účinovanie v Taliansku, z čoho je najvýznamnejšia profesúra na univerzite v Padove. Po roku 1998 sa definitívne vracia na Slovensko aby tu spolupracoval s Maticou Slovenskou či s bratislavským Ústavom dejín kresťanstva na Slovensku, o ktorého založenie sa pričinil. U Ďuricu je zafixovaný jasný obraz Jozefa Tisa ako národovca, „rodoľuba“ a martýra. Napriek prinajmenšom kontroverznosti slovenského vojnového prezidenta vytrvale trvdí: „Nenašiel som jeden negatívny úsudok z úst Katolíckych biskupov na Slovensku a tak isto v Ríme ... všetci uznávali a potvrdzovali, že to bol príkladný kňaz vzorného kňazského života.“[35] Minimálne v odbornej verejnosti je však veľmi dobre známy výrok vatikánskeho chargeé d'affaires Guiseppe Burzia, ktorý neobchádza snáď jediná monografia o Tisovi s výnimkou tých apologetických: „Na Slovensku sú dvaja blázni – jeden, čo koná, a druhý, čo ho nechá konať[36] Burzio sa tak jasne vyjadril k deportáciám židovského obyvateľstva a zodpovednosti za ňho. Taktiež autori z SAV vidia celú situácia inak: „Jedným z najtvrdśích a najčastejších kritikov Slovenskej republiky bol Vatikán.“[37]

Niekedy tak dokonca môžeme nadobudnúť silný pocit, že Ďurica roztrieďuje fakty na výhodné a nevýhodné. Dá sa to postrehnúť aj prostredníctvom zvoleného jazyka, keď tieto fakty nazýva dôkazmi, čím sa aj verbálne odkazuje na advokátsku činnosť v Tisov prospech. Ďalšou charakteristickou črtou, ktorú u ostatných historikov nachádzame výrazne menej, je hojné využívanie tažko dostupných a raritných archiválií, prípadne neoficiálnej a internej komunikácie nižšie postavených dôstojníkov nemeckej armády na Slovensku. Inokedy s úplnou samozrejmosťou konštatuje okolnosti, ktoré si sotva mohol overiť. Činí tak napríklad pri predstavení vnútorného zápolenia Jozefa Tisu v súvislosti so židovskou otázkou: „Po zverejnení „Židovského kódexu“ sa Tiso totiž chcel zrieknuť svojej funkcie a odísť natrvalo z politiky. ... Všetci ho však od toho odrádzali, lebo každému bolo jasné, že jedine on mohol tie od Nemcov vyžadované a Tukom ochotne vykonávané protižidovské opatrenia svojím vplyvom čiastočne mierniť a osobnými výnimkami zachrániť aspoň určitý počet Židov.“[38] Podobné odkazy na neurčité skupiny ľudí, ktorí by mohli pomôcť zvrátiť náhľad na Tisa, sú bohužial časté.

Milan S. Ďurica však v jednom aspekte bezprecedentne prekračuje hranice tvroby ostatných exilových historikov. Vo svojej tvorbe ako jediný nevyzýva len na Tisovu rehabilitáciu, ale navrhuje priamo blahorečenie a neskôr svätorečenie Jozefa Tisa. Prízvukuje síce, že „nikto nemá právo miešať sa do tejto najvnútornejšej veci Katolíckej cirkvi[39], no zároveň pripomína názor najdôležitejší – ten, ktorý zastáva nejasne definovaný slovenský národ: „Preto sa nemožno čudovať, že po Tisovej smrti mnohí veriaci priam inštinktívne ho súkromne začali uctievať ako svätého. Masovo sa šírili pohľadnice s jeho potrétom, text jeho posledného odkazu, ba ktosi zostavil a rozšifroval aj osobitnú modlitbu Deviatnik za jeho blahorečenie.“[40] Odvolávajúc sa na božiu vôľu, dúfa v pozitívny výsledok. Ako si neskôr ukážeme, tento návrh v roku 2007, napriek oficiálnemu nesúhlasu Konferencie biskupov Slovenska, upútal pozornosť aspoň istej časti kňazov.

Výrazným aspektom Ďuricovej tvorby je i nadsadzovanie počtov udelených prezidentských výnimiek pre židovské obyvateľstvo. Citujúc nemeckého vyslanca na Slovensku Hansa E. Ludina, avšak bez uvedenia akejkoľvek možnosti overenia, uvádza objem výnimiek 35.000 kusov.[41] Toto číslo prevzalo množstvo apologétov a je v príkrom rozpore s pasivitou, ktorú na tomto poli Tisovi pripisujú ostatní historici. I keby sa však v počte výnimiek Ďurica mýlil, má pre kritikov pripravenú odpoveď: „Tým čo sa pridržiavajú viery Mojžišovho zákona, rád by som pripomenul to, čo ich učí Talmud: ... každý, kto zachráni jeden ľudský život, Písmo ho hodnotí, ako keby zachránil celý svet.[42] Veľmi správne tak anticipuje pravdepodobnú nespokojnosť židovskej komunity s podobným nezodpovedným žonglovaním s údajmi.

Reklama

Navyše i napriek celej plejáde vystúpení Jozefa Tisa, v ktorých vyriekol slová odsudzujúce židovskú menšinu, Ďurica dokáže spochybňovať i prejav z Holíča z 15. 8. 1942. Síce nepopriera, že zaznel, no aj tak pripomína: „V celej tridsaťročnej publicistickej a rečníckej činnosti Dr. Jozefa Tisu sa nevyskytovalo nič, čo by mohlo byť v súlade s podobnými výrokmi.“[43] To tvorí základ pre následnú reflexiu o nepresnom či účelovo zmenenom stenografickom zázname, o strate kontroly jazyka alebo o púhej reakcii na provokáciu.

Takmer identické názory ako Ďurica zastáva tiež František Vnuk. Pre ich spoločnú líniu sa medzi ostanými historikmi zaužíval termín „ďuricovsko-vnukovské tvrdenia“[44] Po emigrácii do Austrálie v roku 1949 sa stal docentom na technickej univerzite. Vyštudoval však i históriu a stal sa vari najznámejším kritikom Slovenského národného povstania. Povstalcom nedokáže odpustiť najmä domnelý podiel na konci slovenskej štátnosti: „Z politického hľadiska bol to nesmierne chybný krok Vyskytla sa tu možnosť zachovať kontinuitu štátu a naši politici ju kategoricky odmietli[45] Povstanie znamenalo pre Vnuka tragédiu, ktorá preťala slovenskú štátnosť a umožnila nástup komunistického režimu. Taktiež krajne pravicový internetový portál Beo.sk cituje Vnukov výrok: „Ich predčasná kainovská akcia neskrátila vojnu o jeden deň. Priniesla však tisíckam ľudí smrť, utrpenie, strašné materiálne škody.[46]

Z tohto pohľadu na SNP vychádza aj Vnukov veľkorysý prístup k osobe Jozefa Tisa. Vyznamenávanie cudzích vojakov za boj proti Slovákom počas Povstania nehodnotí nijak významne: „Ba aj z epizódky, ktorá bola v podstate celkom neškodná a právne nezávadná – dekorovanie nemeckých vojakov po potlačení povstania v Banskej Bystrici – sa urobila vlatizrada.“[47] Podľa Františka Vnuka sa ani tragédia židov nedá pripísať na vrub režimu. Mohla za ňu iba nevedomosť slovenských predstaviteľov: „Tu sa démonizuje úloha prezidenta Tisu v židovskej otázke. Nespomenie sa fakt, že keď sa Tiso a slovenské úrady dozvedeli, že Židia v tých táboroch sú vyvražďovaní ... Transporty boli zastavené.[48] Kým však v emigrácii Vnuk na tému Tiso vytvoril viacero monografií, po návrate na Slovesnko celú tematiku postupne prenechal kolegovi Ďuricovi.

Zo stále pôsobiach exilových autorov je veľmi zaujímavý Stanislav Kirschbaum. Pochádza z rodiny diplomata Slovenského štátu J. M. Kirschbauma, ktorý sa podobne ako Karol Sidor rozhodol usadiť v Kanade. Starší Kirschbaum sa stal významným kanadským slavistom. Jeho syn „je autorom knihy A History of Slovakia - prvých dejín Slovenska napísaných inak ako po slovensky či česky[49] Presadil sa do kanadských akademických štruktúr a pre svoje súdy o Jozefovi Tisovi a o vtedajšom režime nemá v tamojšom prostredí názorovú protiváhu akú by mu Slovensko poskytlo. Môže teda vytvárať obraz Jozefa Tisa prakticky kompletne vo svojej réžii.

Na finálne dokreslenie vzťahu samotného Ďuricu i zvyšných exilových histrikov voči prezidentovi Tisovi je namieste uviesť veľmi interesantné súvislosti. Milan S. Ďurica vo svojej nosnej knihe Jozef Tiso (1887-1947). Životopisný profil osobitne najviac ďakuje Ľudovítovi Pavlovi, predsedovi Slovenskej ligy v Amerike.[50] Ten istý Ľudovít Pavlo jedným svojim neobvykle priamym výrokom determinoval prístup celej spomínanej ideovej línie: „Bol som rád, že Tiso skončil mučeníckou smrťou, lebo sme dostali svätca a hrdinu. Bál som sa, že Tisu odsúdia na doživotie, doprajú mu mierne väzenie, priemeranú stravu a budú informovať verejnosť, ako sa má dobre vo väzení. Postupne by upadol do zabudnutia a toho som sa bál.“[51]

Slovenská akadémia vied

Reklama

Historici SAV majú v mnohom nevďačnú úlohu bojovať proti neustálej mýtizácii Tisa a Slovenského štátu. Ich názory nie sú šokujúce a nevýria verejnú hladinu tak, ako tie exilovyćh historikov. Sú ideologicky neutrálne, no takmer všetci historici Akadémie vied v nej posôbili už za predchádzajúceho režimu a prípadne aj vstúpili do komunistickej strany. To je ostatne i dôvod, prečo vracajúci sa historici spochybňujú tých už etablovaných. Veľká časť verejných vyjadrení zástupcov SAV je tak učinená v kontexte predchádzajúcich revizionistických aktivít.

Predným odborníkom na prezidenta Tisa a Slovenský štát, i čo do počtu publikácií, je Ivan Kamenec. Zvykne poskytovať posudky k filmom a divadelným hrám zasadeným do daného obdobia, spolupracuje s občianskymi združeniami, diskutuje v televíziách doma i v zahraničí, vyjadruje sa do novín. Ani on sa nevyhol spolupráci s komunistickým režimom: „Otvorene priznáva, že nebol žiadny hrdina a radšej hľadal únikové témy. Napriek kritickému postoju k Tisovi si však nemyslí, že má voči nemu predsudky[52] Vždy v príhodnej chvíli to však použijú historici a organizcie, ktoré majú rozdielny názor. I Kamenec svojim oponentom veľa vyčíta, no nezachádza do osobnej roviny. Jeho komunikácia s niekdajším exilom bola na začiatku 90.-tych rokov výraznejšia, i keď aj vtedy sa objavovali rozpory: „Mám však pocit, že sa vrátili na Slovensko s predstavou, že domáca historiografia je z hľadiska metodiky a poznania prameňov značne pozadu. Inými slovami, že sme práve zliezli zo stromov a chodíme sa učiť do archívov, ako sa to robí. Zrejme si mysleli, že tu všetko obrátia hore nohami, dostanú sa na univerzity a podobne.“[53]

Už z názvov jeho skorších diel Po stopách tragédie a Tragédia politika, kňaza, človeka. Dr. Jozef Tiso je badateľný veľký rozdiel medzi ním a druhým táborom historikov. Tragický rozmer Jozefa Tisa vníma najmä v súvislosti s jeho kňazským povolaním, ktoré ho malo predurčovať do role morálnej autority: „Čo však môžem skúmať, je jeho zodpovednosť a tá je jednoznačná. Pretože ide o človeka, ktorý sa evidentne dostal do schizofrenického rozporu medzi svojím hlásaním viery a svojimi politickými skutkami. Pričom to prvé u neho ako kňaza nezvíťazilo. Iste, existoval tlak nacistov, aj radikálneho krídla vlastnej strany. Lenže - a to je jeho politická tragédia – Tiso bol pre Nemcov oveľa výhodnejší ako iní slovenskí politici.“[54] Morálna polemika je vari najvýraznejšou črtou Kamencových hodnotení. Vo svetle súdobej slovenskej reality a Tisových proklamácií jasne vidí prezidentovo bezcharakterné jednanie: „Tiso nesie zodpovednosť tým skôr, že v čase deportácií v Holíči okrem iného povedal: „Hilter od nich nič nechcel a štát im dal.“ Toto sú morálne rozmery Tisa ako kňaza.[55] Ivan Kamenec sa tak môže zaiste javiť ako kritický autor, no táto kritika je vždy podporená relevantnými argumentami. Ako protipól k Ďuricovmu údaju 35.000 výnimiek je možné uviesť Kamencov omnoho skromnejší odhad: „Od októbra 1941 do augusta 1944 vydala Kancelária prezidenta republiky asi 1000 výnimiek, ktoré sa vzťahovali asi na paťtisíc osôb.“[56] Tisovi teda prisudzuje laxný a neochotný prístup k emitovaniu výnimiek. Ani on však neopomína i to, že Tiso bol predsalen ešte umierneným politikom v rámci HSĽS: „Požiadavky na „pokračovanie slovenskej revolúcie“ a mechanické preberanie nacistického vzoru však narážali na odmietavé stanovisko vládneho konzervatívneho krídla, v čele ktorého stál Jozef Tiso, podporovaný absolútnou väčšinou štátneho aparátu, straníckymi funkcionárskymi štuktúrami a tiež cirkevnými kruhmi.“[57]

Podobne ako u Kamenca i u ostatných autorov z SAV hrá prím Tisova zodpovednosť. No tá je v zásade determinovaná neodšriepiteľnou pozíciou najsilnejšieho muža v štáte. Katarína Zavacká to vyjadrila exaktne: „Každý politik, ktorý vlastnoručne podpíše zákon alebo nariadenie, je zodpovedný za výsledok, ktorý takyto akt prinesie. Táto zasada sa týka i dr. Jozefa Tisu[58] Katarína Hradská tematiku zodpovednosti ďalej rozvýja, keď upriamuje pozornosť na vývoj, ktorým prechádzal Tisov vzťah k menšinám. Ten sa, podľa Hradskej, do čias slovenskej samostatnosti nejavil vôbec dramaticky: „Počas prvej Československej republiky nie som si vedomá toho, že by mal nejaký veľmi vyhranený negatívny vzťah k Čechom alebo k Židom.“[59] Zlom podľa Kataríny Hradskej nastal so vznikom samostatného Slovenského štátu. Naviac nie je možné Tisa vnímať ako izolovanú jednotku, bol najvyšším predstaviteľom krajiny, v ktorej sa výraznej úlohy ujala oficiálna ľudácka propaganda: „Propaganda už v tom čase označovala Židov ako škodcov národa, ktorých sa treba zbaviť. ... Židia majú obe ruky ľavé a preto ich treba poslať za prácou na východ, aby sa tam naučili pracovať.“[60]

Milan Zemko z SAV okrem obdobia trvania Slovenskej republiky pripomína i Tisov antidemokratický naturel, ktorý sa prejavil už i počas krátkeho trvania autonómie: „Ľudová strana urobila veľmi veľkú nadprácu pri likvidovaní demokracie.“[61] Pozastavuje sa taktiež nad mýtizáciou prezidenta Tisa. Zastáva názor, že Tiso sám chcel byť odsúdený, aby zo seba vytvoril martýra.[62] Ovplyvňoval výsledok súdu svojou nevôľou k prejavu ľútosti. S možnosťou akéhokoľvek pozmenenia výsledku súdu však zásadne nesúhlasí ďalší historik SAV Dušan Kováč. Tu vzniká jeden z mála rozporov v rámci Slovenskej akadémie vied. Nejedná sa však o samotného prezidenta Tisa, ale o retribučné súdnictvo, ktoré podľa Kováča smerovalo k nespochybniteľnému cieľu: „To, že Tiso musí niesť hlavnú zodpovednosť, bolo jasné od začiatku.“[63]

Odhliadnúc od spolitizovanosti celého procesu s Jozefom Tisom, objem dôkazov, ktoré sú dnes voči nemu dostupné, by podľa Kováčovho názoru priniesol rovnaký výsledok: „Dokonca si myslím, že z hľadiska dôkaznej sily by na tom bol horšie. Ukázalo by sa, že je zodpovedný napríklad za vtiahnutie Slovenska do vojny, v ktorej padlo aj mnoho Slovákov.“[64] Bližší pohľad na jednotlivých aktérov vstupujúcich do politickej hry v záverečnej fáze Tisovho života Dušan Kováč uvádza vo svojej súhrnnej publikácii Dejiny Slovenska. Proces s Tisom na stal miestom politického súperenia: „Komunisti predpokladali, že v Aprílovej dohode Demokratická strana sľúbila predstaviteľom slovenských katolíkov, že sa zasadí ... za to, že Tiso nebude popravený. Komunisti chceli spôsobiť v Demokratickej strane rozkol, a preto urobili všetko, aby bol Tiso odsúdený a popravený.[65] Kováč podobne ako napríklad František Vnuk z opačného tábora kritizuje zaujatosť Národného súdu, no tá samotná ešte neznamená automaticky aj rehabilitácia Tisa.[66]

Ústav pamäti národa a ostatní historici

Ústav pamäti národa je vládna politická inštitúcia zriadená v roku 2002. Už od novembra ´89 bol v spoločnosti apel na vytvorenie podobnej inštitúcie. Zákon, ktorý ju zriadil, vo svojej preambule uvádza cieľ „sprístupniť utajenú činnosť represívnych orgánov v dobe neslobody 1939 – 1989 a určiť zodpovednosť za porobenie vlasti, vraždenie, zotročovanie, lúpenie a ponižovanie, morálny a hospodársky úpadok sprevádzaný justičnými zločinmi a terorom proti nositeľom odlišných názorov, deštrukciu tradičných princípov vlastníckeho práva a zneužívanie výchovy, vzdelávania vedy a kultúry na politické a ideologické účely[67] Táto obsiahla snaha však môže podliehať komplikáciám nakoľko sa jedná o politicky obsadzovaný ústav. Kým v prípade prvého predsedu správnej rady ÚPN Jána Langoša tento princíp nik nespochybňoval, pri voľbe terajšieho zaznievali varovné hlasy. To súviselo najmä s rozhodnutím predošlej vlády obsadiť post nominantom strany SNS. Ako si neskôr v tretej kapitole ukážeme, predstavitelia Slovenskej národnej strany majú za sebou dlhú históriu kontroverzných vyjadrení k Slovenskému štátu.

Predsedom správnej rady ÚPN bol v parlamentnom hlasovaní zvolený mladý historik Ivan Petranský. Sám uvádza, že je príbuzný prostrediu Matice Slovenskej. A to vraj zavážilo v tom, prečo sa SNS rozhodla pre neho. V rozhovoroch pre média došlo i na otázky vzťahu Petranského k Jozefovi Tisovi. Tu naznačil, že línia presadzovaná historikmi z ÚPN bude priznávať vinu prezidenta na porušovaní ľudských práv a na deportáciách židovského obyvateľstva, no v konečnom dôsledku zvýrazní pragmatickú rovinu Tisových činov: „Stál na čele určitého prúdu v slovenskej politike, ktorý sa snažil, aby Slovensko vyviazlo z ťažkej situácie s čo najmenšou ujmou a aby Slováci ako národ prečkali obdobie druhej svetovej vojny čo najlepšie.“[68] Pripomína, že deportácie rozhodne neboli iba „výmysel Slovenska“ a ani Tiso nebol ich iniciátorom ani presadzovateľom[69].

Z prostredia ÚPN je najvýraznejším historikom orientovaným na dejiny prvej Slovenskej republiky Martin Lacko. Podobne ako Ivan Petranský patrí medzi najmladších predstaviteľov svojho oboru na Slovensku. Lacko si uvedomuje, že ako nový autor nevstupuje do úplného vzduchoprázdna. Okrem už spomínanej dichotómie názvov upozorňuje na silu médií i v presahu do vnímania historických udalostí. „Tu sme svedkami nepríjemného javu: ich uniformity. Typickým pre dnešok je nielen jednostranne negatívne videnie prvej Slovenskej republiky, ale niekedy priam kriminalizácia iných názorov, najmä u verejne známejších osôb.[70] Za takýmto výrokom však s výminkou úprimnej túžby po spravodlivejšej spoločnosti môže byť práve politický rozmer.

Napriek obavám časti verejnosti o objektívnosť Martin Lacko nenapĺňa klasický príklad revizionistického historika. Podobne ako Ivan Petranský častokrát akcentuje pragmatický rozmer Tisovej politiky. Vtedajšie Nemecko je dajme tomu vykreslené ako hegemón, ktorému sa bolo lepšie podriadiť, a následne v týchto úzkych mantineloch obmedzenej samostatnosti fungovať. Podľa Lacka „za ústretové kroky si prezident Tiso sľuboval zmiernenie nacistických represálií a záchranu toho, čo sa ěste „zachrániť dalo“.“[71] Avšak v Lackových hodnoteniach Slovenského štátu nájdeme i nebývale kritické poznámky: „Bol to režim, ktorý najprv pod tlakom okolností úzko spolopracoval a od jesene 1944 otvorene kolaboroval s nacistami. Na čele s prezidentom Tisom, ktorý vyšiel okupantom v ústrety dokonca tým, že dal súhlas na odzbrojenie vlastnej armády.“[72] Napriek tomu sa rozhodne stavia proti úplnému zavrhnutiu vzniku prvej Slovenskej republiky čoby negatívnej udalosti.

Do niektorej z vyššie uvedených skupín sa ťažko zaraďujú autori Matice Slovenskej. Názorovo sú najbližšie príbuzní exilovým historikom, no postrádajú niektoré elementy. Z ich radov je vari najznámejším a súčasne najaktívnejším Peter Mulík. Jeho meno sa spomínalo v súvislosti s obsadením postu predsedu ÚPN, no i vďaka svojej minulosti, spojenej so Slovenskou ľudovou stranou, bol nepriechodný naprieč celým spektrom politických strán. Podobne s pátosom a oslavne vyjadrujúci sa historik z domácich radov neexistuje. Média v súvislosti s jeho menom priniesli výber výrokov, z ktorých citujme aspoň: „Naša angažovanosť v druhej svetovej vojne, čo aj ako symbolická, je historickým faktom. Na druhej strane nič nemení na skutočnosti, že tento štát vytvoril pre slovenský národ (!) také vhodné podmienky rozvoja kultúry, školstva, osvety, vedy a ekonomiky, ktoré nám vtedy závideli Česi, Rakúšania aj Poliaci, ktorí svoje historické štáty vtedy stratili. To nebol krok naspäť. To bol krok dopredu[73] Ďalší v súčasnosti aktívny matičiar Svätoslav Mathé sa vo svojej najnovšej publikácii Prvá Slovenská republika nad faktom, že Tiso istotne vykonával politiku dvoch tvárí voči Hitlerovi. Oficiálnu negatívnu verejnosť pozná, ale „tú „odvrátenú“, z pochopilteľných dôvodov, videl, či chcel vidieť len málokto.“[74]

Z hľadiska výzkumu holokaustu a Slovenského štátu žiadny historik taký významný počin ako Eduard Nižňanský. Postupne v priebehu rokov vydával sériu komentovaných dokumentov o postavení Židov na Slovensku. Minulý rok, táto vyšla v knižnej publikácii Nacizmus, holokaust, slovenský štát. Prínos je najmä v nespochybniteľnosti predkladanej publikácie, je ľahko overiteľná i pre laikov. Kniha prináša aj ďalší pohľad na príčinu, prečo sa Židia v očiach Tisa stali zodpovednými za slovenské negatíva: „Židovská komunita bola vtedy jedinou minoritou, ktorá na Slovensku nemala ochranu[75] Tento historik podobne ako jeho kolega z FF UK Róbert Letz však neposúvajú akademickú rozpravu na stranu ani jedného zo znesvárených strán historikov.

Na samý záver výpočtu historikov sa ponúka možnosť využiť názor zahraničného vedca. Napriek tomu, že v Českej republike nie je z logických príčin podobná koncentrácia odborníkov na pôsobenie Jozefa Tisa v politike, popredný český slavista Jan Rychlík veľmi dobre zhrnul to, čo nekritický autori zamlčujú a odmietajú vidieť: „Máme-li se pokusit o shrnutí, pak docházíme k závěru, že Tisovy názory... vycházející z pápežských encyklik byly v praxi neuskutečnitelné. Bez ohledu na subjektivní přání samotného Tisa vedly objektivně k nastolení nedemokratické totalitní diktatury maskované křesťanským nátěrem.[76]

Poznámky

[34] Viz napríklad úvahu na túto tému z knihy LACKO, Martin. Slovenská republika 1939-1945. Bratislava, 2008. s. 6.

[35] Televízna diskusia Slovenskej televízie „Sféry dôverné“ zo dňa 16. 5. 2007, Ďuricove slová sú dostupné i na internetovom odkaze: https://www.youtube.com/watch?v=m3PoOPMnCpk

[36] Citované podľa LACKO, Martin. Slovenská republika 1939-1945. Bratislava, 2008. s. 83.

[37]KAMENEC, Ivan. Slovenská republika a jej mýty in KREKOVIČ, Eduard, MANNOVÁ, Elena, KREKOVIČOVÁ, Eva (ed.) Mýty naše slovenské. Bratislava, 2005. s. 187.

[38] ĎURICA, Milan S. Jozef Tiso a Židia. Bratislava, 2006. s. 53.

[39] ĎURICA, Milan S. Jozef Tiso (1887-1947). Životopisný profil. Bratislava, 2006. s. 545

[40] Tamtiež, s. 546

[41] ĎURICA, Milan S. Jozef Tiso a Židia. Bratislava, 2008, s. 89

[42] Tamtiež, s. 128

[43] ĎURICA, Milan S. Jozef Tiso a Židia. Bratislava, 2008, s. 121

[44] Viz ŠPETKO, Jozef. Slovenská politická emigrácia v 20. storočí. Praha, 1994. s. 34.

[45] VNUK, František. Neuveriteľné sprisahanie – vojenské a politické akcie proti Slovenskej republike v roku 1944. Middletown 1964, s. 198. Citované podľa ŠPETKO, Jozef. Slovenská politická emigrácia v 20. storočí. Praha, 1994. s. 133.

[46] Slovenské národné povstanie? Podrobný rozbor. Beo.sk. Dostupné na: https://beo.sk/historia/117-slovenske-narodne-povstanie-podrobny-rozbor

[47] VNUK, František. Retribučné súdnictvo a proces s Jozefom Tisom IN: Pokus o osobný a politický profil Jozefa Tisu. Slovak academic press, Historický ústav Slovenskej akadémie vied. 1992. Bratislava. s.294

[48] Slovenská televízia „Sféry dôverné“ zo dňa 16. 5. 2007, dostupné na: https://www.youtube.com/watch?v=hGeeiiNMNYE

[49] Slovák, čo učí Kanaďanov o strede Európy. Hospodárske noviny, 13. 10. 2009, dostupné na: https://hnonline.sk/svet/c1-38628890-slovak-co-uci-kanadanov-o-strede-europy

[50] ĎURICA, Milan S. Jozef Tiso (1887-1947). Životopisný profil. Bratislava, 2006. s. 560.

[51] Citované podľa KREKOVIČ, Eduard, MANNOVÁ, Elena, KREKOVIČOVÁ, Eva (ed.) Mýty naše slovenské. Bratislava, 2005. s. 198

[52] Z rozhovoru pre denník SME, 7. 3. 2007, dostupné na: https://www.sme.sk/c/3181830/kamenec-tiso-nebol-hlupak.html

[53] Tamtiež

[54] Z rozhovoru pre denník Národná obroda, 5. 3. 2005, dostupné na: https://www.obroda.sk/clanok/25147/Ivan-Kamenec%3A-Historik-nemO%B4eoe-byel-neutrOTlny/

[55] Slovenská televízia. Sféry dôverné. 16. 5. 2007, dostupné na: https://www.youtube.com/watch?v=hGeeiiNMNYE

[56] KAMENEC, Ivan. Jozef Tiso a holokaust na Slovensku. IN: Historická revue, ročník 21, čislo 4 - 5/2010. s. 55.

[57] KAMENEC, Ivan. Slovenský stát v obrazech. Praha, 2008. s. 136.

[58] ZAVACKÁ, Katarína. Zodpovednosť Jozefa Tisu IN: Pokus o osobný a politický profil Jozefa Tisu. Bratislava, 1992. s. 221.

[59] Slovenskej televízia. Sféry dôverné. 16. 5. 2007, dostupné na: https://www.youtube.com/watch?v=m3PoOPMnCpk

[60] Slovenskej televízia. Sféry dôverné. 16. 5. 2007, dostupné na: https://www.youtube.com/watch?v=m3PoOPMnCpk

[61] TV LUX. U Pavla (59). 14. 3. 2011, dostupné na: https://www.tvlux.sk/archiv/play/3445

[62] Jozef Tiso chcel, aby ho odsúdili. Chcel byť obeťou. Sme.sk, 18. 4. 2007, dostupné na: https://www.sme.sk/c/3251125/jozef-tiso-chcel-aby-ho-odsudili-chcel-byt-obetou.html

[63] Tamtiež

[64] Jozef Tiso chcel, aby ho odsúdili. Chcel byť obeťou. Sme.sk, 18. 4. 2007, dostupné na: https://www.sme.sk/c/3251125/jozef-tiso-chcel-aby-ho-odsudili-chcel-byt-obetou.html

[65] KOVÁČ, Dušan. Dejiny Slovenska. Praha, 1999. s. 255.

[66] Martin Lacko z ÚPN v tejto súvisloti poznamenal, že „nepozná historika, schvaľujúceho Tisovu popravu.“ Viz rozhovor pre konzervatívny internetový magazín Pravé spektrum: https://www.prave-spektrum.sk/article.php?724

[67] Citované podľa internetovej stránky ÚPN, dostupné na: https://www.upn.gov.sk/o-ustave-pamati-naroda

[68] Petranský: Jozefa Tisa si pre niečo vážim. SME, 1. 2. 2007, dostupné na: https://www.sme.sk/c/3124289/petransky-jozefa-tisa-si-pre-nieco-vazim.html

[69] Tamtiež

[70] LACKO, Martin. Slovenská republika 1939-1945. Bratislava, 2008. s. 6.

[71] LACKO, Martin. Slovenská republika 1939-1945. Bratislava, 2008. s. 183.

[72] Tamtiež, s. 7.

[73] Kováč: Mulík nemá dobrú povesť. Pravda, 10. 1. 2007, dostupné na: https://spravy.pravda.sk/kovac-mulik-nema-dobru-povest-d2o-/sk_domace.asp?c=A070110_101906_sk_domace_p23

[74] MATHÉ, Svätoslav. Prvá Slovenská republika. Politologický náčrt. Bratislava, 2010. s. 89

[75] NIŽŇANSKÝ, Eduard. Nacizmus, holokaust, slovenský štát. Bratislava, 2010. s. 45.

[76] RYCHLÍK, Jan. Ideové základy myšlení Jozefa Tisa a jejich ideový dopad In: Pokus o osobný a politický profil Jozefa Tisu. Bratislava, 1992. s. 273

Přidejte se k nám

Věříme, že mezi Vámi jsou lidé s různými zájmy a zkušenostmi, kteří by mohli přispět svými znalostmi a nápady. Pokud máte rádi vojenskou historii a máte zkušenosti s historickým výzkumem, psaním článků, editací textů, moderováním, tvorbou obrázků, grafiky nebo videí, nebo prostě jen máte chuť se zapojit do našeho unikátního systému, můžete se k nám připojit a pomoci nám vytvářet obsah, který bude zajímavý a přínosný pro ostatní čtenáře.

Zjistit více