Jozef Tiso ako živé politikum - 3. část

Autor: Bc. Jakub Šimkovič 🕔︎︎ 👁︎ 21.684

1. Životopisný profil Jozefa Tisa

Vytvoriť dokonalý profil Jozefa Tisa na stránkach jednej kapitoly bakalárskej práce je sotva možné. Ponúkaná prvá kapitola má skôr determinovať základy pre ostatné kapitoly práce a pre dosiahnutie jej zamýšlaného cieľa. Vytýčená snaha o čo najvernejšie zobrazenie prezidenta vojnového Slovenského štátu tiež nie je novátorská a je na pochybách, či by sa vôbec akýkoľvek autor priznal k opaku. Avšak prístup každého jednotlivca k danej téme je subjektívny. No mieru subjektivity je však možno znižovať viacerými postupmi. Preto v tejto kapitole odznejú z podstatnej časti výroky, ideály a myšlienky pochádzajúce priamo od prezidenta Tisa. Niektoré z článkov písaných Jozefom Tisom, iné z prepisov jeho vystúpení a prejavov. Isteže ako u každého politicky aktívneho človeka, napriek častému predpokladu morálnej bezúhonnosti katolíckeho kňaza, tieto musia byť nevyhnutne dané do historických súvislostí a preverené neskoršími činmi. Vystavením odbornej analýze sa vyhneme prípadnému apologickému rozmeru práce. Akýkoľvek iný prístup by bol značne naivný a pridával by k dvojpólovému videniu, ktoré tiež bohužiaľ zvykne byť uplatňované. Nie nadarmo sa zaužívala veta: Cesta do pekiel býva dláždená dobrými úmyslami.

Taktiež z vyššie uvedených príčin nie je možné uviesť memoárovú tvorbu. Síce pomáha dotvoriť atmosféru a obraz dejín, je silne subjektívna, a teda pre účel tejto kapitoly absolútne nevhodná. Tým skôr, že jeden autoritársky nedemokratický režim vzápätí vystriedal druhý a spomienková tvorba mala tendenciu byť hyperbolizovaná v tom či onom smere. Našťastie bol Jozef Tiso veľmi aktívny politik, ktorý sotva vynechával možnosť podeliť sa o svoje názory s verejnosťou. Za tridsať rokov svojej politickej kariéry sa dokázal dostať na samý vrchol štruktúry a sústrediť vo svojich rukách viacero funkcií naraz. Túto cestu až do momentu, kedy sám prestal byť tvorcom svojho osudu zmapujú nasledujúce riadky.

Reklama

Jozef Tiso pochádzal z mnohodetnej rodiny zo severu Slovenska. Podobne ako v iných slovenských rodinách, časť potomkov sa z finančných dôvodov musela pokúsiť o kariéru duchovných. Tá okrem spájala niekoľko výhod naraz, no v silne kresťanskej krajine bola najmä zárukou značnej spoločenskej vážnosti. Tiso už od detstva ovládal okrem materinskej reči i maďarčinu, ktorá bola na konci 19. storočia na Slovensku nevyhnutná vo verejnom styku kvôli silnému tlaku uhorských úradov. Obvinenia z maďarónstva sú prinajmenšom prehnané a nezohľadňujú vtedajšiu hornouhorskú realitu. Vďaka svojim zručnostiam a vytrvalosti napokon vyštudoval elitnú vysokú školu tých čias – viedenské Pazmáneum. Štúdium zakončil doktorátom z teológie roku 1911 ako takmer 24-ročný. Časť prvej svetovej vojny strávil na haličskom fronte. Odtiaľ pochádza seriál spomienkových článkov „Denník zo severného frontu“, ktorý vychadzal po maďarsky v nitrianskych novinách Nyitramegyei Szemle.

Po vojne Tiso štartuje svoju politickú činnosť vstupom do Slovenskej ľudovej strany (SĽS). Zažíva raketový politický vzostup, keď už od roku 1925 pôsobí ako poslanec v Národnom zhromaždení. Za týmto rýchlym postupom sa skrýva údajná slabosť Andreja Hlinku na ľudí s vysokým vzdelaním. Takto sa taktiež zvykne vysvetľovať aj Hlinkov patronát nad Vojtechom Tukom. Jozef Tiso sa však nevzdal ani svojej knažskej kariéry, ktorú vykonával neskôr dokonca súbežne s prezidentským úradom. Po vzniku Československa Tisovi rozhodne nie je po vôli sekulárny charakter štátu a taktiež odmieta čechoslovakizmus: „Tento ale ľud slovenský ale inšie nechce, nežiada a nepovolí, len Slovensko kresťanské, lebo však sám ľud je kresťanský[2] Autonomistické strany zo svojho pohľadu nedosiahli cieľ, ktorý mali Slováci už od roku 1848. Pre Jozefa Tisa oba tieto problémy zostanú prioritné celú politickú kariéru, počas 1. ČSR tvorí agitovanie v prospech oboch gro Tisovej práce.

Hojne kritizoval laickú morálku a voľnomyšlienkárstvo, ktoré môže rozkladať spoločnosť i samotný štát: „Kresťan, katolík človek života bezúhonného voľnomyšliankárstvu nepodľahne, ba všemožne prekáža, aby sa ono neprinieslo i medzi nás, zárodok to rozkladu náboženského a spoločenského.“[3] Zastával teda veľmi konzervatívne názory, no na Slovensku aj veľmi rozšírené. Dúfal v prerastanie cikrví do všetkých spoločenských sfér a už od útleho detsva, napríklad prostredníctvom škôl. V polovici 20-tych rokov začal výrazne vystupovať v prospech autonómie, s ktorou slovenskí politici počítali na základe Pittsburskej dohody. Tú povýšil na národný a svätý zákon Slovákov: „My Slováci máme tiež takúto „thoru“! Pittsburská dohoda je naším svätým národným zákonom, ktorý nám bol daný za hromobitia a blýskania svetovej vojny. ... Zabudne-li národ slovenský na zákon tento, staneli sa mu neverným a falošnými prorokmi zvedený povie-li kedy že zákon ten, tá Pittsburská dohoda je len zdrapom papiera, je len pamiatkou nerozvážnej oduševnenosti s praktickým životom nepočitajúcej – národ sa stratí, vymre, nebude ho viac![4] Vymretie národa, je ostatne častým argumentom, na ktorý sa slovenskí nacionalisti radi odvolávali.

Navyše Slovenskú ľudovú stranu povýšil na jedinú skutočne brániacu slovenské záujmy. Už tu niekde sa prejavovala averzia voči ostatným poltickým stranám: „povedomý Slovák, to autonomista – čo autonomista, to ľudák! A tak: čo Slovák – to ľudák! Preto píšem, že: Kto nie je s nami, proti nám je!![5] Podľa tohoto hesla sa Tiso správal celú politickú kariéru, aj keď v časoch prvej republiky ešte rešpektoval vtedajšie štátne zriadenie. Ostatní slovenskí politici bývali za svoju spoluprácu s československými stranami často kritizovaní. Kritika sa ušla najmä Vavrovi Šrobárovi, ktorý spochybňoval Pittsburskú dohodu[6], a Milanovi Hodžovi, ktorého motívy konania Tiso častokrát spochybňoval: „Koľká je to skutočná starostlivosť pre toho roľníka! Až do sĺz človeka dojme toto dobré srdce Hodžove! Len to sa opovážime spýtať pána Hodžu: Koho chce on vlastne ratovať touto svojou akciou: seba a či slovenského roľníka?“[7] Tiso však rešpektoval Štefánika aj napriek tomu, že ten spolupracoval s Čechmi a dokonca sa prihlásil i k čehoslovakizmu.[8]

Jozef Tiso ako katolícky kňaz zastával politické vízie, ktoré prechádzali v hierarchickej štuktúre smerom zhora nadol. Nečudo teda, že prijal za vlastnú encykliku Rerum novarum pápeža Leva XIII. z roku 1891. Dôsledne rozlišoval medzi správnym druhom socializmu a tým nesprávnym. Pravý socializmus bol ten kresťanský „biely“ a nesprávny bol „červený“, ktorý bol reprezentovaný socialistami a komunistami a bol vraj protikresťanský.[9] Na „bolševickú hrozbu“ ostatne tiež často upozorňoval[10] a neskôr pomocou nej i ospravedlňoval účasť slovenskích vojakov na východnom fronte. Nakoľko býval označovaný za hlavného ideológa Ľudovej strany, vytýčil svojimi výrokmi smerovanie celej strany. Najjasnejšie ich zhrnul v článku Na pravo!: „Dosť bolo už toho naľavo, nechže to ide už raz napravo! A preto ideme pod práporom slovenskej autonómie hlásanej slovenskou ľudovou stranou, aby už i u nás bol poriadok a vládla česť a spravodlivosť!“[11]

Tiso sa taktiež zasadzoval aj o preniknutie HSĽS do vlády. Videl možnosť komunikácie a reciprocity v rámci vládnej koalície tak, aby boli splnené i požiadavky ľudákov.V straníckych novinách Slovák toto rozhodnutie prezentoval ako možnosť boja s nepriateľom vo vnútri jeho hradieb. Nakoniec sa v strane presadila práve Tisova myšlienka vstupu do vlády: „Rozhodli sme sa hlasovať za vyhlásenie vlády, aby sme mohli v krátkej budúcnosti, ba už v najbližších dňoch rozhodovať o vážnom kroku prípadného vstupu do vlády.“[12] Vstup do vlády v roku 1927 vyniesol Tisovi aj post ministra zdravotníctva a telesnej výchovy. Predseda HSĽS Hlinka príležitosť na ministerský post odmietal pokým sa slovenská autonómia nestane skutočnosťou. Odbobie účasti v takzvanej panskej koalícii však nemalo dlhého trvania. V roku 1929 vyšla najavo spolupráca poslanca HSĽS Vojtecha Tuku s maďarskými úradmi a bol udsúdený na 15 rokov väzenia. Strana sa na protest proti tomuto rozhodnutiu rozhodla vystúpiť z vlády, podľa Tisa tak uplatnili princíp „vernosť za vernosť[13].

Napriek neúspechu účasti vo vláde Tiso nezavrhoval zotrvávanie Slovákov a Čechov v jednom štáte. Vznik Československa vnímal ako radostnú udalosť, ktorá mala pre zachovanie národa klúčový význam: „Radostnou mysľou zalietame do minulosti a v myšlienkach prežívame nielen tie búrlivé dni svetového významu, keď sa pred desiatimi rokmi rodila naša národná sloboda, lež i tých 10 rokov, ktoré sme v štáte česko-slovenskom prekonali.[14] V rokou 1935 to bol on, ktorý v strane presadzoval podporu zvoleniu Edvarda Beneša za prezidenta. Tento postoj zdôvodňoval ako pokračovanie demokratickej kontinuity: „ Išlo o obsadenie najvyššieho úradu v štáte osobnosťou, ktorá právomoci v ústavnej listine vie dať živú reprezentáciu, aby zachovaná bola základná čiara nášho politického života, t. j. demokracia.[15] Už ako prezident samostatného Slovenska v novembri 1942 pre účastníkov okresnej politickej školy HSĽS možno trochu prekvapujúco vyhlásil: „Aj za bývalej Česko-Slovenskej republiky nikdy Slováci o štátnej samostatnosti nehovorili, ani za ňu nebojovali. Nefalšujme históriu, pridržiavajme sa pravdy! ... Za samostatný slovenský štát bojovali v minulosti len janičiari a zradcovia a týchto sme všetci odsudzovali![16][17]

Reklama

Pre Tisa tak požiadavky autonomistov nepredstavovali rozpor s československou orientáciou. V 30.-tych rokoch sa slovenské nacionalistické strany postupne intergovali do jedného celku s názvom autonomistický blok. Vyhlásenie spolupráce HSĽS so Slovenskou národnou stranou predznamenalo neskoršie integrovanie všetkých politických strán na Slovensku pod hlavičkou ľudákov. V roku 1932 sa spolupráca ešte niesla v duchu rovnosti: „Musíme si tu povedať všetko otvorene, a preto otvorene vyhlasujem, že katolíci i evanjelíci združujeme sa dnešným dňom v politike.“[18] Už o rok neskôr sa Tiso vyjadroval omnoho tvrdšie a nekompromisnejšie voči všetkým ostatným stranám. Akákoľvek spolupráca bola možná iba prostredníctvom Hlinkovej ľudovej strany: „Ľudová strana je dnes celým národom slovenským, ona národ reprezentuje a každá smeť, ktorá by chcela náš národ pošpiniť, bude zo Slovenska odstránená.[19] Touto totalitnou rétorikou tak predoslal nasledujúci vývoj. No otázka slovenskej autonómie ostávala zakonzervovaná vo veľmi podobných intenciách po takmer po celé trvanie Prvej republiky.

Situáciu zvrátilo prijatie Mníchovskej dohody. Pri príležitosti jej prijatia Tiso vyhlásil, že cíti zadosťučinenie pretože autonomisti situáciu prorokovali: „Dostali sme zadosťučinenie. 20 rokov neustále hlásali a prízvukovali sme potrebu vyrovnania sa Slovákov a Čechov a tak utuženia vlastnej sily. Nepočúvali nás, vyhlasovali nás za politické deti a išiel centralistický systém ďalej, až nám pripravil katastrofu.“[20] Vývoj v celej strednej Európe sa posúval vzrastaním sily nacistického Nemecka, proti ktorému sa samotná Československá republika nemohla efektívne brániť. Už za autonómiu tak de facto ľudáci mohli ďakovať vonkajším silám. 6. októbra 1938 výkonný výbor HSĽS v Žiline vydal deklaráciu o autonómii Slovenska. Táto bola povtrdená ústavným zákonom 22. novembra toho roku.

Tiso slovenskú autonómiu vyhlasoval za istý druh revolúcie, no zároveň i vyústením dejinného vývoja: „Čo sa dnes deje, je vlastne revolúcia. Prichádzame z revolúcie, ale nevyhodili nás na povrch sily revolučné. Šiesty október je ovocím historického vývoja, ovocím snáh všetkých slovenských národných buditeľov od Bernoláka cez Štúra a Hurbanovcov, ... až po húževnaté úsilia dnešného slovenského pokolenia.“[21] Navyše autonómia priniesla pre Jozefa Tisa a HSĽS možnosť budovať totalitný režim podľa svojich predstáv. Nečakali teda až na vznik samostatného Slovenska, ku ktorému boli, narozdiel od nastolenia totality, viac-menej donútení zvonka.

Po vyhlásení autonómie Tiso, v pozícii predsedu vlády autonómneho Slovenska, navštívil so svojimi prejavmi množstvo slovenských miest. V Martine vo svojom prejave spomenul, že všetky minulé i budúce kroky sú v najvyššom záujme ľudu: „Je mi zadosťučinením, že nie ja žiadam, aby politické strany šli do čerta a som šťastný, že môžem tlmočiť vôľu a hlas ľudu: My chceme jednu stranu – slovenský národ, jednu legitimáciu – príslušnosť k slovenskému národu![22] Tisov pohľad na národ a stranu bol zrejmý. Jeho snahou bolo aby sa tieto dva termíny čo najviac prekrývali. Zákazom strán, bojom proti politickým oponentom, cenzúrou a represiami dosiahli ľudáci, že v januári 1943 prezident Tiso mohol pokojne napísať vo svojom úvodníku: „Strana je organizáciou národa. Národ cez stranu hovorí, strana namiesto národa rozmýšla. Národ potrebuje stranu, lebo bez nej by bol nemý a malomocný. Príslušníci národa organizujú sa v strane nie na uplatňovanie seba samého, nie na zaisťovanie svojich záujmov, ale tvoria organizáciu, aby v nej mal národ svojho tlmočníka.[23][24]

Slovenskej autómie sa nedožil jej najvýraznejší zástanca Andrej Hlinka. S jeho smrťou 16. 8. 1938 sa taktiež začalo krátke súperenie o post predsedu strany. Oficiálne síce predstavitelia HSĽS deklarovali smútok za „otcom národa“ v podobe ročnej uvoľnenosti predsedníckeho kresla, no vnútorný boj sa naplno rozhorel. V tomto čase existovali jediní dvaja reálni kandidáti na prádzny post – Jozef Tiso a Karol Sidor. Karol Sidor mal výhodu v tom, že si ho podľa názoru mnohých súčasníkov želal za svojho nástupcu samotný Hlinka. Sporný moment, podobne ako v prípade slovenskej autonómie, vyriešil zásah zvonka.

V kritických okamihoch, tesne po tom čo ústredná vláda vyhlásila na Slovensku výnimočný stav, dostali obaja predáci Ľudovej strany možnosť od Nemcov vyhlásiť samostatnosť. Sidor tak neučinil pretože by sa jednalo o protiústavný krok. Následne, 13. 3. 1939, bol do Berlína pozvaný Jozef Tiso, ktorý po nátlaku súhlasil s vyhlásením samostatnosti Slovenska nasledujúci deň prostredníctvom Snemu Slovenskej krajiny. Zasadanie započalo nečakanou abdikáciou predsedu vlády Karola Sidora, ktorý tak stratil nárok na akékoľvek mocenské pozície v tvoriacom sa štáte. Pokračovalo hlasovaním o samostatnosti pomocou povstania a spievania hymny. Tesne pred hlasovaním Tiso referoval o návšteve u Hitlera v Berlíne. Vyzdvihol i maďarskú hrozbu, ktorá podčiarkla rozmer naliehavosti rozhodnutia: „Aber blitzschenell treba sa osvedčiť. Toto osvedčenie má dať patričným činiteľom na veedomie, že slovenský národ má svoj štát, má svoje územie, a preto treba zabrániť tomu, aby ktokoľvek si mohol nárokovať prístup na slovenské územie a na slovenské obyvateľstvo.[25] Už v tomto prejave zazneli slová o vďake Hitlerovi.

Vďaka Hitlerovi však uvrhla Slovenskú republiku do absolútneho područia Tretej ríši. Nielen v ekonomickej rovine, kedy sa vytvoril systém nemeckých poradcov pre všetky odvetvia verejného života, ale aj v prejímaní nacistického zákonodarstva do podoby, ktorá vyhovovala slovenským radikálom. Slovensko sa taktiež pripojilo do vojenských ťažení bok po boku s Hitlerom. Pri posviacke kalvárie v Skalitom na Kysuciach si prezident Tiso na tieto časy zaspomínal: „Vtedy som vydal rozkaz: začnite strieľať. I začali naši strieľať. A Poliaci pocítili, čo je to slovenská strela! V histórii to musíme zaznačiť.[26] Oslavné výroky Tisa o Hitlerovi nie sú vôbec ojedinelé. Na Slovensku sa konali oficiálne štátne oslavy führerových narodenín. Pri jednej z týchto príležitostí sa Tiso vyslovil: „Vidíme v Adolfovi Hitlerovi otca tej veľkej rodiny národov, do ktorej sme sa hlásili medzi prvými, a boli sme Führerom tak ľudsky pochopení. Adolf Hitler je pre nás skutočným otcom, a práve preto dnes, v deň jeho narodenín, Slováci ako statočné deti, dávajú mu svoju lásku akoby uvitú v kyticu.“[27]

Kým však deklarácie totoho typu nemali vo svete valný význam, vyhlásenie vojny postupne všetkým spojencom antihitlerovskej koalície znamenalo koniec akýchkoľvek nádejí na zachovanie samostatného Slovenska do budúcnosti. Už v roku 1941 tak Slovenská republika ústami svojho prezidenta pečatila svoj osud: „Volili sme si, a to nie náhodou, najužšiu spoluprácu s Veľkonemeckou ríšou pod vedením Adolfa Hitlera. Na tejto čiare budeme i vtedy, keby si to Londýn inak žiadal, i vtedy, keby nám Moskva chcela v mene kresťanstva rady dávať. ... My s Adolfom Hitlerom vydržíme až do konca![28] Tieto svoje slová Tiso potvrdil koniec koncov i pri oslavách pádu povstaleckej Banskej Bytrice o tri roky neskôr, už v úplne zmenených podmienkach svetového konfliktu, kedy dekoroval vojakov SS, ktorý Slovenské národné povstanie potlačili.

Vplyv Nemecka na Slovensku mal i rovinu častých personálnych zmien vo vláde. Postupne sa v Ľudovej strane vyprofilovali dva silné tábory. Kým Tisovi bol vždy bližší taliansky model stavovského štátu, o ktorý sa neúpešne pokúsili i na Slovensku, radikáli Vojtech Tuka a Alexander Mach zastávali nemeckú cestu národného socializmu i s rasovým aspektom. Ich pozícia sa výrazne zmenila po rokovaniach v Salzburgu na konci júla 1940. Kedy sa odstránili ilúzie o samostatnosti Slovenska. Vládne posty po ministrovi Ďurčanskom prevzali práve Tuka a Mach. Tu niekde pramení presvedčenie Tisových apologétov, že najväčšia tragédia samostaného Slovenska – Židovské exporty, bola v ich réžii. Aj boj s Vojtechom Tukom o pozíciu prvého muža v strane Jozef Tiso vyhral, tentokrát však za cenu vlastnej radikalizácie. Navonok sa síce razilo heslo „Tiso – Tuka, jedna ruka“, no boj o rozhodujúci vplyv v štáte pretrvával vyše dva roky. Pre verejnosť bol, podobne ako väčšina sporov v totalitných zriadeniach, dokonale ukrytý. Od Nemecka sa následne prevzalo i označenie vodca pre spoločnú funkciu prezidenta a predsedu štátostrany. O tomto všetkom sa rozhodovalo 28. 9. 1942 v Sliači. Tiso tu odsúdil vytváranie rôznych platforiem v rámci strany a podrobil si tak dovtedy nepoddajných radikálov.[29]

Reklama

Politika Slovenského štátu voči Židom bola od samého počiatku veľmi nekompromisná. Kto by si myslel, že sa represálie voči židovskému obyvateľstvu započali až po Salzburgu, či až s deportáciami, veľmi by sa mýlil. Už 28. 4. 1939 sa v Berlíne sa prezident Tiso pochválil pokrokom, ktorý sa v danej problematike podarilo dosiahnuť: „Tento sociálny a hospodársky nový poriadok možno uskutočniť len vtedy, keď židovstvo z nášho národného života bude definitívne vylúčené, ... Celá verejná správa je od židov už skoro vyčistená ... Podobne a postupne pokračuje aj v obchodnom a priemyselnom živote. V tomto boji o odžidovčenie nášho štátu nepomýli nás ani vnútorný ani vonkajší odpor[30] Židia boli postupne zbavovaní občianskych a majetkových práv. Tiso tieto kroky vždy pre seba vedel ospravedlniť, či už neúnosným percentom národného dôchodku v rukách židovských podnikateľov, alebo dokonca pokrútenou verziou kresťanskej morálky: „Mne je národ viac ako Židia, čo by ich bolo koľko. A keď vidím, že národ by mohol preto utrpieť životné škody, vtedy si sa po kresťansky poviem: Najprv seba a potom teba. Nič nespravodlivého sa tu nerobí.“[31]

Voči Židom sa Tiso nebál vytiahnuť ani najzaužívanejšie stereotypné odsúdenie na základe Kristovej vraždy: „Plní sa na nich kliatba, ktorú sami vyslovili, keď žiadali na Pilátovi smrť Kristovu. ... Nemajú pokoja a nebudú mať pokoja dotiaľ, kým sa nezrieknu svojho kapitalistického-marxistického zmýšlania.“[32] Toto chápanie židovskej viny bolo značne rozšírené v katolíckych kruhoch, a tak nečudo, že ho využil vo svojom prejave v Ružomberku i prezident. V kombinácii s poukazovaním sa židovské vykorisťovanie bežného chudobného Slováka sa tak vytvárala pôda pre neskoršie exporty na priemyselné vyvražďovanie týchto obyvateľov Slovenskej republiky.

V marci 1942 sa na Slovensku začalo s deportáciami Židov, tieto veľmi aktívne zariaďoval predseda vlády Vojtech Tuka. Súčasťou dohody s Treťou ríšou bol i osídlovací poplatok 500 nemeckých mariek za každého vysťahovaného Žida a tiež záväzok Nemecka, že Židov nikdy nevráti. Celá táto akcia bola následne potvrdená retroaktívnym zákonom Snemu SR, ktorý bol kontrasignovaný prezidentom Tisom. Ten počas cirkevno-národných slávností v Holíči, uprostred zúriacich deportácií, predniesol svoj slávny prejav o večnom nepriateľstve Slováka a Žida: „Vraj, či je to kresťanské, čo sa robí. Je to ľudské? Nie je to rabovka? Ale pýtam sa ja: Je to kresťanské, keď sa národ slovenský chce zbaviť svojho večného nepriateľa, Žida? Je to kresťanské? Láska k sebe je príkazom božím, a tá láska k sebe mi rozkazuje, aby som od seba odstránil všetko to, čo mi škodí, čo mi ohrozuje život. A že Slovákovi židovský živel ohrozoval život, myslím, o tom nikoho netreba presvedčovať.[33] Slovenský štát jednoducho využil situáciu, ako sa zbaviť náboženskej menšiny, ktorú predtým sám spravil príťažou. Po okradnutí Židov prišlo na rad ich vysťahovanie nevedno kam a s nevedno akým osudom.

Tisova vina býva častokrát spochybňovaná, narába sa s vyfabulovavým množstvom prezidentských výnimiek pre Židov, prípadne vnútorným morálnym súbojom prezidenta o zotrvanie vo funkcii. Faktom však zostáva, že za celé obdobie Slovenského štátu svoje mocenské postavenie skôr posiloval. Kumuloval v rukách post predsedu strany, prezidenta, neskôr vodcu, oficiálneho veliteľa Hlinkovej gardy i Armády SR. Kým mal prezident Tiso moc nad rozhodovaním v krajine, teda do vypuknutia SNP, akékoľvek rozhodnutia sa diali s vedomím a s posvätením prezidenta. Export židovského obyvateľstva sa zastavil v októbri 1942 po protestoch Svätej stolice i domácich kňazov. I to stačilo na vyvezenie 58.000 slovenských občanov. Po potlačení SNP sa už na slovenskej politickej scéne veľa nedialo a Tiso riadenie krajiny ponechával neodvratnému osudu. Pokračovali exporty Židov do koncentračných táborov. Jednotky SS sa mstili civilnému obyvateľstvu. Chorého Vojtecha Tuku vystriedal na čele vlády Štefan Tiso, aby zanedlho na konci marca 1945, spoločne s prezidentom Tisom, utiekli pred postupujúcimi vojskami z východu. Po zatknutí americkým vojskom v rakúskom klástore v Altöttingu sa Tiso vrátil na Slovensko a bol odsúdený retribučným „Národným súdom“, po vzore Norimberského tribunálu, na smrť obesením. Pre mnohých sa však obesenie katolíckeho kňaza stalo martýriom a dôkazom o úprimnej láske Jozefa Tisa k slovenskému národu.

Poznámky

[1] V práci bola napokon použitá česká verzia tohto diela Slovenský stát v obrazech. Praha, 2008.

[2] TISO, Jozef. Kresťanské Slovensko. Nitra, r. 2, 1919, č. 2, s. 1.

[3] TISO, Jozef. Čo je opravdivé voľnomyšlienkárstvo? Tatranský orol, r.4, 1923, č. 4 – 5, s. 54 – 55.

[4] TISO, Jozef. Pittsburská dohoda je naším národným talizmanom. Slovák, r. 5, 1923, č. 120, s. 5.

[5] TISO, Jozef. Kto nie je s nami, proti nám je! Slovák týždenník, r. 5, 1924, č. 17, s.1.

[6] TISO, Jozef. Pittsburská dohoda – neplatná?! Slovák, r. 6, č. 123, s. 4.

[7] TISO, Jozef. Ako agitujú štátotvorníci? Slovák týždenník, r. 6, 1925, č. 6, s. 1.

[8] TISO, Jozef. Láska, práca a poctivosť. Slovák týždenník, r. 5, 1924, č. 21, s. 1 – 2.

[9] TISO, Jozef. Pravý socializmus. Slovák týždenník, r. 5, 1924, č. 22 a, s. 1 – 2.

[10] TISO, Jozef. Pozor na komunistov. Slovák týždenník, r. 5, 1924, č. 38, s. 1 – 2.

[11] TISO, Jozef. Na pravo! Slovák týždenník, r. 5, 1924, č. 46, s. 1.

[12] TISO, Jozef. Rozhodnutie padlo... Slovák, r. 8, 1926, č. 238, s. 1.

[13] Slovenská Bratislava nadšená za autonómiu. Slovák, r. 11, 1929, č. 232, s. 1 – 2.

[14] TISO, Jozef. S radostným povedomím do druhého desaťročia. Slovák, r. 10, 1928, č. 248, s. 3.

[15] TISO, Jozef. Po prezidentskej voľbe. Slovák, r. 17, 1935, č. 290, s. 1.

[16] Kým bude národ, bude i Strana. Slovák, r. 24, 1942, č. 265, s. 3.

[17] Protiboľševické ťaženie. Gardista, r. 4, 1942, č. 264, s. 1 – 2.

[18] Zvolenský manifest ... Reč poslanca J. Tisu. Slovák, r. 14, 1932, č. 237, s. 1 – 2.

[19] Slovenské víťazstvo v Nitre. Slovák, r. 15, 1933, č. 182, s. 5.

[20] TISO, Jozef. Padlo rozhodnutie. Slovák, r. 20, 1938, č. 224, s. 1.

[21] Naše právo je už v našich rukách. Slovák, r. 20, 1938, č. 231, s. 3.

[22] Vlna nadšenia sa valí Slovenskom. Slovák, r. 20, 1938, č. 249, s. 1 – 2.

[23] TISO, Jozef. Musíme všetci ukázať, že veríme v seba a nikomu inému. Slovák, r. 25, 1943, č. 44, s. 3.

[24] TISO, Jozef. Vieme, kde je naša linaj. Národnie noviny, r. 74, č. 16, s. 2.

[25] SNA, fond Národný súd, Tn ľud, 74/45-85, kart. 40. Citované podľa FABRICIUS, Miroslav, HRADSKÁ, K. (eds.): Jozef Tiso. Prejavy a články (1938 – 1944). Bratislava 2007. s. 99.

[26] Kto neprávom siaha po cudzom, stratí i to čo má. Slovák, r. 23, 1941, č. 202, s. 3.

[27] Zdravica prezidenta Republiky Dr. Tisa na Führera. Slovenská pravda, r. 6, 1941, č. 92, s. 1.

[28] Cudzie nechceme, ale svoje si nikdy nedáme . Slovenská politika, r. 22, 1941, č. 199, s. 1.

[29] Len čestne zbohatnúť znamená zbohatnúť natrvalo. Slovák, r. 24, 1942, č. 223, s. 1 – 3.

[30] Slovensko príťažlivým bodom každého Európana. Slovák, r. 21, 1939, č. 98, s. 1.

[31] Potrebujeme arizátorov, ale pomerne málo sa ich hlási. Slovenská politika, r. 21, 1940, č. 181, s. 1 – 2.

[32] SNA, fond Národný súd, Dr. Jozef Tiso, Tn ľud 6/46-16. Citované podľa FABRICIUS, Miroslav, HRADSKÁ, K. (eds.): Jozef Tiso. Prejavy a články (1938 – 1944). Bratislava 2007. s. 279.

[33] SNA, fond Národný súd, Dr. Jozef Tiso, Tn ľud 6/46-18. Citované podľa FABRICIUS, Miroslav, HRADSKÁ, K. (eds.): Jozef Tiso. Prejavy a články (1938 – 1944). Bratislava 2007. s. 492.

Přidejte se k nám

Věříme, že mezi Vámi jsou lidé s různými zájmy a zkušenostmi, kteří by mohli přispět svými znalostmi a nápady. Pokud máte rádi vojenskou historii a máte zkušenosti s historickým výzkumem, psaním článků, editací textů, moderováním, tvorbou obrázků, grafiky nebo videí, nebo prostě jen máte chuť se zapojit do našeho unikátního systému, můžete se k nám připojit a pomoci nám vytvářet obsah, který bude zajímavý a přínosný pro ostatní čtenáře.

Zjistit více