Islam v politike arabských zemí: 2 Islam v kultúre a politike

Autor: Bc. Simona Lackovičová 🕔︎︎ 👁︎ 24.975

2.1 Islamská kultúra

Základným princípom islamu, na ktorom bola táto kultúra resp. náboženstvo založené, je Jednota. Islam vníma od začiatku život komplexne, neignoruje a nezabúda na žiadnu stránku ľudskej existencie. „Prirodzenosť absolútneho a všadeprítomného Boha, ktorá sa prejavuje takmer všade a vo všetkom je akýmsi spôsobom integrácie, prostriedkom utvárania celku a realizáciou hlbokej jednoty celej existencie.[45] Boh je pre moslimov ich Pánom i Stvoriteľom. Poriadok sveta je daný Bohom, pre ktorého však nie je záväzný. Boh je vo svojom rozhodovaní slobodný. Naproti tomu človek je bytosť slabá, podliehajúca svojmu okoliu a nevyužívajúca všetky možnosti ľudského bytia, i preto potrebuje nejakú vieru. Navyše na základe troch božských vlastností t.j. rozumu, vôle a reči môže smerovať k Bohu a s božou pomocou prekonávať svoje slabosti.[46]

2.1.1 Päť pilierov islamského náboženstva Šaháda

V náboženskom význame znamená slovo šaháda „vyznanie viery“, pričom islamská šaháda poukazuje na monoteizmus islamskej viery: „Vyznávam, že nie je božstva, okrem Boha a Mohamed je posol Boží.[47]

Reklama

Salát

Modlitba salát sa považuje za hlavnú, každodennú povinnosť moslima a vedľa obradu hadždž jedinú záväznú podobu islamskej bohoslužby.[48] Salát musí každý moslim, bez ohľadu na jeho národnosť či miesto, vykonávať päťkrát denne a podľa tradície v arabčine, pričom za platnú je považovaná len vtedy, ak sú splnené všetky jej náležitosti a podmienky.

Zakát

Povinnosť zakátu resp. náboženskej dane je istým znakom sociálnej stránky islamu. Zakát sa podľa klasického práva musí odvádzať každý rok z určených druhov majetku, pokiaľ prekračujú stanovenú hranicu. Výška zakátu sa stanovuje podľa šaríe. Tvorí asi 2,5% z ročných peňažných príjmov.[49] Zdaňovaný majetok môžu predstavovať i naturálie. Počas svojej existencie splynul zakát v podstate so štátnymi daniami, a teda stratil akýsi charitatívny zmysel.

Sawm

Reklama

Tradícia dodržiavania pôstu (arab. sawm, sijám) sa zachovala od dôb Proroka Mohameda, ktorý v roku 624 v mesiaci ramadán zaviedol v Medine namiesto jednodňového pôstu pôst tridsaťdňový. Pôst predstavuje v súčasnosti zdržanie sa všetkého jedla, pitia, fajčenia, hádok či pohlavného styku od východu slnka po jeho západ.

Hadždž

Podľa príkazu z Koránu je povinnosťou každého dospelého moslima, muža či ženy, uskutočniť aspoň raz za život púť do Mekky v 12. mesiaci islamského lunárneho kalendára. Táto povinnosť platí pre každého, kto je telesne a duševne zdravý a má prostriedky nevyhnutné k absolvovaniu cesty. Podľa Koránu, ako i praxe a islamského práva je nutné rozlišovať púť hadždž a malú púť cumra. cUmru do Mekky je totiž možné vykonať kedykoľvek, zatiaľ čo hadždž len v presne určený mesiac.

Nepilierová povinnosť - Džihád

Džihád patrí medzi nepilierové kolektívne povinnosti islamu, len charídžovská sekta ho považuje za svoju šiestu pilierovú povinnosť. Koreň slova džihád znamená „vynaloženie úsilia pre islam“ a má niekoľko podôb.[50] Sem patrí džihád vedený srdcom, resp. dušou, kedy sa človek snaží potlačiť zlo a vedome sa chce stať lepším. Túto formu džihádu označujeme i pojmom „veľký džihád“. Naproti tomu, medzi „malý džihád“ patrí džihád vedený jazykom, čiže hovorenie pravdy a šírenie islamu slovom, džihád vedený rukou, t.j. vykonávanie dobrých skutkov a činov a snáď najznámejší džihád vedený zbraňou.

Práve posledná spomenutá forma džihádu je možná len za určitých podmienok. Na základe systému náboženského práva patrí táto povinnosť medzi povinnosti kolektívne, čo znamená, že keď nepriateľa dokáže poraziť armáda, nemusia ostatní moslimovia bojovať. Džihád je všakboj výhradne obranný, a teda nejde o úsilie šíriť islamskú vieru zbraňou v ruke.

Bojovníci za svätú vec dostali pomenovanie mudžahídi.[51] V modernej dobe sa predstava a výklad pojmu džihád spája práve s vlastným mravným sebazdokonaľovaním označovaným už spomínaným pojmom „veľký džihád“, teda džihád vedený srdcom. Preklad džihádu ako svätej vojny je zavádzajúci.

2.1.2 Boží zákon „šaría

K pochopeniu islamských politických teórií alebo politiky ako takej, je nutné poznať islamský Boží zákon šaríu (arab. šarcía). Šaría predstavuje súhrn všetkých Božích nariadení a Božieho poriadku prikázaných ľudstvu, ktorý je obsiahnutý či už v Koráne alebo v sunne. Keďže islamské teokratické[52] štátne zriadenie, ako i celý spoločenský poriadok, je ponímaný z hľadiska náboženského, predmetom islamského práva je vzťah človeka k Bohu obsiahnutý v pojme Božej služby, vrátane kultových povinností. Islamské právo rozoberá tiež vzťah človeka k človeku. Právne knihy však pojednávajú taktiež súkromné, trestné, správne či vojnové právo alebo súdny poriadok. Podľa vojnového a medzinárodného práva sa delí svet na dve oblasti. Tou prvou je oblasť, kde je islam vládnucim náboženstvom. Ostatné krajiny patri medzi územie vojnové.[53]

Reklama

Šaría vykresľuje celý spôsob života. Jej súčasťou nie sú len univerzálne morálne princípy, ale i konkrétne príkazy, práva a ponaučenia, týkajúce sa správania človeka k iným. Šaría poukazuje na správnu cestu, ktorá je v súlade s Božou vôľou. „Moslim prijíma príkazy šaría a stáva sa tak členom islamského spoločenstva – islamskej obce zvanej umma.[54]

Výkladom Božieho zákona, ako súhrnu božích nariadení, sa začala zaoberať islamská právna veda „fikh“. Tá za svoj prvoradý cieľ okrem otázok náboženského charakteru považovala vypracovanie predpisov týkajúcich sa všetkých oblastí každodenného života, od praktickej morálky po ustanovenie práva dedičského, rodinného, obchodného alebo trestného. K formulácii šaríe využili moslimskí právnici štyri pramene, resp. korene právnej vedy t.j. Korán čiže zjavenie Božie, ktorý je sám o sebe pravý základ práva, sunnu ako Prorokovu prax, o ktorej nám podáva poučenie, tradícia (arab. hadíth). Tretím prameňom bola analógia určitého výroku z Koránu (arab. kijás) týkajúceho sa nejakého prípadu a použitie tohto výroku na obdobný prípad iný. Posledným štvrtým prameňom bol súhlas v názore právnických autorít (arab. idžmá), medzi ktoré patrili predstavitelia moslimskej obce.[55]

Za zmienku stojí tiež vznik prvých právnických škôl, príp. smerov (arab. madhaby). Z nich sa až do súčasnosti zachovali právne školy hanafíjská, málikovská, šáfiovská a hanbalovská ako najúspešnejšie právne systémy sunnitskej ortodoxie. V tejto ranej dobe bolo islamské právo otvoreným systémom. Až po 10. storočí sa začali objavovať názory v sunnitskom islame, že by „brána“ osobného rozhodovania a interpretácie mala byť uzatvorená, čím sa však ešte viac vzďaľoval praxi ako i neskoršiemu vývoju štátu a spoločnosti. Islamský právny systém je jedinečný tým, že sa v ňom dlho štát ako taký neujal zákonodarnej funkcie. Právo a zákony, nezakotvené v žiadnych zákonníkoch či kódexoch, vytvárali ľudia, učenci -ulamá ako súkromné osoby motivované náboženskými a etickými motívmi.[56]

V súčasnosti je islamský Boží zákon šaría stále populárny a uplatňuje sa vo väčšine moslimských krajín, hoci len v Saudskej Arábii a Iráne platí plne[57]. Typickými trestami tohto práva je napríklad bičovanie za pitie vína alebo iného alkoholu, smrť ukameňovaním za cudzoložstvo, amputácia ruky za krádež či trest smrti za odpadlíctvo od viery.

2.1.3 Vykladači systému islamského práva - ulamovia

Predstavitelia nábožensko-právneho smeru, resp. vykladači systému islamského práva ulamovia sa postupne od doby abbásovského kalifátu stali najpočetnejšou a najvplyvnejšou vrstvou moslimského duchovenstva. V minulosti predstavovali hlavnú vrstvu vzdelancov v islamských krajinách a získali monopol v oblasti súdnictva, školstva, zdravotníctva alebo administratíve, hoci sa samozrejme ich úloha v jednotlivých obdobiach líšila v závislosti od miestnych pomerov. Ulamovia ako vrstva však nevlastnili žiadne mocenské prostriedky, na základe ktorých by mohli presadiť vlastné záujmy proti štátnemu aparátu či panovníkovi. Neexistovala tu jasná hierarchia medzi štátom a vrstvov ulamov, hoci v Osmanskej ríši bol zriadený úrad najvyššieho muftího s titulom šajch al-islám. Najväčší vplyv na verejné a politické dianie mali v 18.storočí v Osmanskej ríši a Egypte. Neskôr sa ich vážnosť i v samotnej Osmanskej ríši začala výrazne oslabovať.

2.2 Klasická islamská politická a právna teória

Väčšina dnešných štátov na Blízkom Východe vznikla rozpadom Osmanskej ríše, či britskej a francúzskej koloniálnej a mandátnej správy. Pre štáty je typická na jednej strane pomerná stabilita ich vymedzenej územnej identity, na druhej strane trvale spochybňovanie ich legitimity ako silnou historickou tradíciou, tak i širokým spektrom dobových ideologických postulátov nacionálneho alebo islamského rázu.[58] Klasická islamská právna a politická teória totiž územne vymedzený štát nepozná. Termín „dawla“ (primárne znamenajúci „postupné zmeny“ alebo „obeh), ktorý označuje pojem štát, nabral politický význam až v 19.storočí. Hoci sa pôvodná jednotná ríša rozpadla na niekoľko malých štátnych celkov, práve spoločne zdieľaná náboženská viera, jej rozpracovanie v právnych normách, odraz v kultúre a vzdelanosti smerovali k vyššiemu spoločenstvu, než bol len akýsi štát, a teda k islamskej umme. Štát a umma vnímali vzájomne jeden druhého ako skutočnosti nižšieho a vyššieho rádu.[59] Duchovenstvo pritom štát uznávalo, išlo však o uznanie l]egálnej povahy moci, nie o uznanie jej legitimity. Podľa moslimských teoretikov nebolo totiž možné chápať legitimitu bez jej vzťahu k Bohu a jeho vôli. Pre mnohých z nich stál Zákon nad štátom. Avšak skutočný spôsob, akým sa moslimskí panovníci usilovali moc získať a potom aj vládli, sa však skôr blížil k opačnej teórii a to, že štát sa sám stáva stelesnením morálneho zákona. Čo sa týka politickej suverenity a čiastočne aj národnostného určenia možno povedať, že až do 19.storočia neboli vymedzované teritoriálne, ale nábožensky.

2.2.1 Hlavné zásady ideálneho islamského štátu

Politický život v islamských krajinách je založený na duchovných a morálnych základoch a je riadený Božími prikázaniami. V pojatí klasického islamu vytvára štát a náboženstvo jeden nedeliteľný celok. Cirkev, cirkevná hlava či hierarchia, ako napríklad u kresťanstva v islame neexistuje. „Islam od úplného začiatku slúžil nielen ako náboženská doktrína s vlastným rituálom, ale súčasne ako všetko obsahujúci návod ku „správnej“ spoločenskej praxi, vymedzujúci vzťahy veriacich medzi sebou a k nepriateľskému okoliu „neveriacich“. Islam je, okrem dogmy, tiež systémom právnych, sociálnych a ekonomických noriem. To vo svojich dôsledkoch znamenalo jeho vnútorné prepojenie s politickou praxou.[60]

K pochopeniu tohto ,svojou odlišnosťou jedinečného, systému môže pomôcť poznanie niekoľkých zásad ideálneho islamského štátu, ktoré boli formulované moslimskými štátoprávnymi teoretikmi, avšak nikdy nefungovali v doslovnom znení, počas historického vývoja a pri samotnej aplikácii do reálnej politiky boli celkom iste pozmenené. Pre fundamentalistické smery sú však dôležité.

Hlavným zmyslom ľudskej existencie je služba Bohu (arab. ibáda), preto každý skutok moslima musí byť motivovaný a riadený Božím zákonom, Koránom alebo ústavou zvolenou Bohom pre jeho pravých služobníkov. Služba Bohu si vyžaduje existenciu organizovanej obce veriacich a tá zase vládu, ktorej prvoradým zmyslom je umožniť ibádu, teda Božiu službu.[61] Suverenita v islamskom štáte náleží Bohu ako stvoriteľovi všetkého, ktorý je i jediným vládcom. Každý vládca je len výkonným zástupcom. Politická zmluva je nielen medzi vládcom a ľudom, ktorým má slúžiť podľa Božej vôle, ale i vládcom a Bohom. Zmluva zaväzuje len do tej miery, do akej vládca alebo ľud dokáže plniť svoje povinnosti voči Bohu. Vládca má právo na podporu a spoluprácu zo strany verejnosti, musí sa však sám riadiť slovom Božím.[62]

Islamský štát nesmie byť ovládaný žiadnou neislamskou politickou stranou ani podriadený cudzej moci. Spojenie s neislamskou politickou stranou, či sklonenie sa pred neislamskou vládou cudzieho pôvodu, je neprípustné. Islamský štát musí byť nezávislý, aby mohol vykonávať dostatočnú štátnu moc v mene Božom a pre Boha.[63] Preto sa riadi Božím z]ákonom teda šaríou, ktorá stanoví i hranice súdnej a výkonnej moci každej moslimskej vlády. Vládna moc nie je obmedzovaná právami jednotlivého moslima, ale len šaríou. Hoci je Korán ústavou islamského štátu, Boh nariaďuje svojmu ľudu, aby prejednávali svoje bežné záležitosti formou porád. Týmto získavajú moslimovia právo od Boha vytvárať zákonodarné výbory, či poradné úrady na miestnej, národnej či medzinárodnej úrovni. Každý moslim má povinnosť poskytovať svoje najlepšie rady v záležitostiach každodenného života. Občan sa takto stáva súčasťou riadenia vecí verejných. V islamskom politickom systéme má každý občan právo na slobodu viery, svedomia, myslenia či vyjadrovania. Každý môže slobodne rozvíjať svoje vlohy, zlepšovať postavenie, pracovať, súťažiť či súhlasiť a nesúhlasiť s vecami podľa svojho najlepšieho úsudku. Táto sloboda však nie je absolútna, musí byť v súlade so Božím zákonom.[64]

Vláda v islamskom svete znamená dôveru verejnosti. Boh je najvyšším Vládcom v štáte a ten, kto ho reprezentuje v najvyššom úrade, musí byť verný voči tejto autorite, inými slovami, musí byť veriaci. Obzvlášť to platí pre krajinu, v ktorej sa prevažná väčšina hlási k islamskému náboženstvu. Postavenie obyvateľov iného vierovyznania nie je v moslimskej krajine nijak degradované, ak dodržiava zákony štátu a zodpovedne ich vykonáva. V prípade osobných alebo citových záležitostí sa môže riadiť vlastnými učením a verejnými pravidlami. U vecí verejného záujmu však musí nasledovať zákony štátu, teda Boží zákon.[65]

2.3 Islamský reformizmus

Obdobie islamského reformizmu sa začalo objavovať najmä po expanzii európskych veľmocí do islamského sveta, hoci isté pokusy o prevedenie reforiem, z vlastnej iniciatívy, bez externých vplyvov, sa konali už aj pred príchodom koloniálnych veľmocí. Islamský reformizmus sa snažil riešiť rozdiely vyplývajúce z rozporu medzi tým, čo je subjektívne a objektívne z hľadiska pojatia štátu a politickej moci, pričom nad riešením základných etických alebo teologických problémov neuvažoval. V islame neexistuje duchovná hierarchia ani inštitúcia cirkvi, ktorá by do spoločenskej reality vstupovala v rovine mocenskopolitickej. Hlavnou úlohou vrstvy ulamov nemala byť ani tak starostlivosť o duchovný život v umme, ale ochrana a zdôvodňovanie legitimity moci a vytváranie akejsi ideologickej doktríny, teda noriem zákonodarstva.[66]

Prúd islamského reformizmu možno rozdeliť na štyri základné typy t.j. masové roľnícke a kmeňové hnutia (sem patrí i wahhábizmus), intelektuálny prúd reformistického myslenia v Egypte zameraný na prepojenie autentických hodnôt s pozitívnymi hodnotami Európy, islamský modernizmus usilujúci o sekularizáciu politického života a odluku náboženstva od štátu a islamský fundamentalizmus.[67]

2.4 Hofstedeho hodnotová orientácia islamskej kultúry

V analýze kultúrnej charakteristiky Arabského sveta[68] zdôrazňuje Geert Hofstede význam a postavenie dominantného islamského náboženstva v živote obyvateľov týchto krajín. Vzhľadom na tému mojej bakalárskej práce by som sa rada zamerala pri každom indexe najmä na vzťah jednotlivca - občana a štátu v súvislosti so Saudskou Arábiou.

2.4.1 Index vzdialenosti moci

Index vzdialenosti moci[69] dosiahol v Arabskom svete hodnotu 80. Podľa vysokej hodnoty tohto indexu možno povedať, že vybrané Arabské krajiny patria medzi vysoko autoritatívne krajiny. V spoločnosti prevláda názor, že každý človek má svoje miesto, preto sa určitý stupeň nerovnosti toleruje. Očakávajú separovanie sa vodcov od ostatnej spoločnosti a rešpektujú ich rôzne špecifické nariadenia. Otázka autority je v islamskej spoločnosti úzko prepojená náboženstvom a Božím zákonom -šaría. V krajinách, ktoré disponujú vysokou hodnotou indexu vzdialenosti k moci, je často krát len jedna politická strana. V prípade Saudskej Arábie by sme mohli zájsť ešte ďalej, neexistuje tu totiž žiadna legálne pôsobiaca politická strana, ktorá by mala aspoň čiastočný vplyv na formovanie politiky. Taktiež sa v krajine nekonajú žiadne národné voľby.

2.4.2 Individualizmus a kolektivizmus

Hodnota indexu individualizmu a kolektivizmu dosiahla v Arabskom svete podľa Hofstedeho 38, na základe čoho môžeme tvrdiť, že ide o viac kolektivistické krajiny. Obzvlášť to platí pre obyvateľov Saudskej Arábie, ktorí sa javia v tejto oblasti ešte o niečo viac kolektivistickejšie. Štát má svoje dominantné postavenie v ekonomickom systéme. Pre spoločnosť je typické prelínanie súkromného života a života v skupine a nižšie dodržovanie ľudských práv, avšak je treba dodať, že islam chápe ľudské práva z dôvodov zakorenených v Koráne odlišne a ich práva sa preto líšia. „Okrem prísneho dodržovania rozdielov medzi mužmi a ženami, rozdeľuje islam navyše ľudské bytosti na dve skupiny: moslimov a nemoslimov. Všetci mužskí moslimovia sú si rovní a majú rovnaké individuálne a kolektívne práva a výsady.[70]

2.4.3 Maskulinita a feminita

Index maskulinity sa v Arabskom svete pohybuje na úrovni 52, čo znamená, že nejde čisto ani o maskulinnú ani femininnú spoločnosť, napriek tomu je možné tvrdiť, že v Arabskom svete prevláda skôr maskulinita. Dané krajiny sa snažia skôr o vytváranie výkonnej spoločnosti a podpory silných, ľudia totiž veria, že osudy chudobných sú zapríčinené vlastnými nedostatkami. Politická hra je založená na nepriateľstve a častom očierňovaní protivníkov. Volené politické pozície sú charakteristické malým počtom žien. V Saudskej Arábii sa ženy prvýkrát zúčastnili volieb ako voličky, ale aj ako kandidátky do obchodnej komory až v roku 2005. V súčasnosti je vo vyššej vládnej funkcii jedna žena t.j. námestníčka ministerstva školstva pre dievčenské vzdelanie. Saudská Arábia je typickým príkladom krajiny, kde existuje tvrdé náboženstvo zdôrazňujúce výsady mužov.

2.4.4 Index vyhýbania sa neistote

Index vyhýbania sa neistote má v Arabskom svete hodnotu 68. V krajinách s vysokou hodnotou tohto indexu bývajú zákony a pravidlá formulované detailnejšie, s väčšou dôkladnosťou. V Saudskej Arábii je celé súdnictvo postavené na Božom zákone, teda šaríi, ktorá je vlastne súhrnom všetkých Božích nariadení prikázaných ľudstvu. Občania tejto krajiny nemajú právomoci voči vládnucej autorite. Avšak na druhej strane majú akúsi potrebu zákona a poriadku. V takýchto krajinách, vrátane Saudskej Arábie, sa tiež môžeme častejšie stretnúť s extrémistickými skupinami, ako i zákazom určitých politických strán, čo môže viesť i k domácemu terorizmu.[71]

2.4.5 Index dlhodobej a krátkodobej orientácie

V prípade Arabského sveta hodnotu tohto indexu nepoznáme. Avšak najextrémnejší výbežok na krátkodobom póle tohto indexu stojí politický fundamentalizmus, s ktorým sa celkom iste v islamských krajinách vrátane Saudskej Arábie stretáme. A práve sila fundamentalizmu je i zdrojom krátkodobej orientácie.

Je zrejmé, že islam značným spôsobom ovplyvňuje život moslimov, či už v oblasti spoločenskej alebo politickej. V prípade Saudskej Arábie je však diskutabilné, do akej miery vplýva na politikuako takú islam a do akej vládnuca rodina.

Poznámky

[45] LEHMANNOVÁ, Z. a kol. Kulturní pluralita v současném světě, s. 77.

[46] Tamtiež s. 78.

[47] KROPÁČEK, L. Duchovní cesty islámu, s. 92.

[48] Tamtiež s. 96.

[49] KNOTKOVÁ – ČAPKOVÁ, B. Základy asijských náboženství 1.díl, s. 84.

[50] KROPÁČEK, L. Duchovní cesty islámu, s. 115.

[51] KNOTKOVÁ – ČAPKOVÁ, B. Základy asijských náboženství 1.díl, s. 85.

[52] „Klasický islamský štát-či už arabský kalifát alebo neskôr Osmanská ríša-býva mnohokrát klasifikovaná ako teokracia z dôvodu, že náboženské a právne normy šaría sú podľa moslimov dané Bohom. Viď MUZIKÁŘ, J. Zápas o novodobý stát v islámskom světě: Od mešity k parlamentu , s. 11.

[53] TAUER, F. Svět islámu: Dějiny a kultura, s. 119.

[54] LEHMANNOVÁ, Z. a kol. Kulturní pluralita v současném světě, s. 81.

[55] TAUER, F. Svět islámu: Dějiny a kultura, s. 117.

[56] MUZIKÁŘ, J. Zápas o novodobý stát v islámskom světě: Od mešity k parlamentu , s. 16.

[57] V jednotlivých krajinách môže najvyšší duchovný vydávať vlastné interpretácie islamského práva, ktoré sa nazývajú fatvy.

[58] KROPÁČEK, L. Blízký východ na přelomu tisíciletí:Dynamika přeměn v muslimském sousedství Evropy s. 84.

[59] Tamtiež s. 85.

[60] MUZIKÁŘ, J. a kol. Islám v politice, s. 6.

[61] MUZIKÁŘ, J. a kol. Islám v politice s. 17.

[62] ABDALATI, H. Zaostřeno na islám, s. 78.

[63] Tamtiež s. 78.

[64] ABDALATI, H. Zaostřeno na islám, s. 80.

[65] Tamtiež s. 81.

[66] MENDEL, M. Islámská výzva, s. 90.

[67] Tamtiež s. 95.

[68] Medzi krajiny Arabského sveta patrí v Hofstedeho analýze Egypt, Irak, Kuvajt, Libanon, Líbya, Saudskú Arábiu a Spojené Arabské Emiráty.

[69] Definície významu jednotlivých indexov viď príloha č. 4.

[70] SPENCER, R. Islám bez závoje, s. 70.

[71] HOFSTEDE, G. Kultury a organizace:Software lidské mysli: Spolupráce mezi kulturami a její důležitost pro přežití, s. 151.

Přidejte se k nám

Věříme, že mezi Vámi jsou lidé s různými zájmy a zkušenostmi, kteří by mohli přispět svými znalostmi a nápady. Pokud máte rádi vojenskou historii a máte zkušenosti s historickým výzkumem, psaním článků, editací textů, moderováním, tvorbou obrázků, grafiky nebo videí, nebo prostě jen máte chuť se zapojit do našeho unikátního systému, můžete se k nám připojit a pomoci nám vytvářet obsah, který bude zajímavý a přínosný pro ostatní čtenáře.

Zjistit více