Vojna ruží VII. - Krvavé roky

Autor: Radoslav Turik 🕔︎︎ 👁︎ 25.256

Vojvoda z Yorku zdôvodňoval svoj nárok pôvodom od Lionela, vojvodu z Clarence, teda druhého syna Eduarda III. To by znamenalo, že York pochádza zo staršej kráľovskej vetvy než Lancasterovec Henrich VI., ktorý bol potomkom Jána Gentského, teda tretieho syna Eduarda III. Nárok bol legálny a všetci to vedeli. York dostal lordov do ťažkej pozície.

Napriek oprávnenosti požiadavky Yorka aj jeho najbližší spolupracovníci vyzývali, aby sa ho vzdal. Warwick, Salisbury, dokonca aj jeho syn a dedič knieža z March ho odrádzali od požiadavky trónu. York bol neoblomný, pretože na rozdiel od lordov, ktorí sa kedykoľvek mohli uzmieriť s Lancasterovcami a zmeniť stranu, jeho čakala smrť ak by len na chvíľu zaváhal. York preto tvrdo žiadal lordov, aby nárok potvrdili alebo vyvrátili.

Reklama

Všetky inštancie si začali prehadzovať túto záležitosť ako horúci zemiak. Najprv o nej odmietli rozhodnúť sudcovia, potom lordi. Dokonca aj kráľ Henrich VI. Odmietol rozhodnúť o oprávnenosti nároku a žiadal lordov, aby prišli nato, ako tento nárok spochybniť. Nakoniec sa lordi aj vysokí cirkevní predstavitelia tajne stretli. Keďže nevedeli vyvrátiť Yorkovu požiadavku, vypracovali zoznam námietok proti tejto požiadavke. Najvážnejším argumentom bol fakt, že od roku 1339 vládli traja králi z Lancasterskej vetvy a za ten čas prijali stovky zákonov. Ak by sa spochybnilo právo Lancasterovcov na trón, spochybnili by sa aj stovky právnych noriem v krajine, ktoré boli prijaté za vlády týchto panovníkov.

Napriek námietkam predstavitelia vysokej šľachty jasne videli, že York neustúpi celý problém sa riešil niekoľko týždňov, kým s našlo riešenie. S výhodným kompromisom prišiel kráľovský kancelár George Neville, biskup z Exeteru. Návrh spočíval v tom, že až do svojej smrti zostane panovníkom Henrich VI. Po jeho smrti však pripadne následnícke právo na vojvodu z Yorku a jeho dedičov. To by znamenalo. Že by mohlo dôjsť k pokojnému odovzdaniu moci z rúk Lancasterovcov rodine Yorkov.

Kompromis bol prijatý všetkými zúčastnenými. York a jeho synovia odprisahali kráľovi vernosť a kráľ sa zaviazal dodržať dohodu. Výnos parlamentu zbavil Yorka obvinenia zo zrady a udelil mu všetky majetky patriace následníkovi trónu. Súčasne parlament zrušil dedičské práva Lancasterovcov na kráľovskú korunu. Zdalo sa, že je všetko v poriadku. Lenže každému bolo jasné, že tento spor sa nerozhodne v parlamente, ale na bojisku. Lancasterovci sa len tak nemienili vzdať.

Počas týchto udalostí kráľovná Margita z Anjou so svojim synom Eduardom ušla k Jasperovi Tudorovi, ktorý práve dobyl yorkistický hrad Denbigh. Tu začali zhromažďovať vojenské sily. Postupne sem prišli ich ďalší priaznivci vojvoda z Exeteru, vojvoda Somerset, kniežatá z Pembroke, Northumberlandu, Devonu a Wilthshiru, lordi Roos a Clifford a stovky ďalších nižších rytierov so svojimi družinami. Kráľovná odišla do Škótska, kde sa snažila získať podporu u škótskeho kráľa. Ten pomoc prisľúbil, ale za tvrdých podmienok. Mladý Eduard Lancaster sa mal oženiť s dcérou škótskeho kráľa a Anglicko malo vydať pohraničné mesto Berwick. Kráľovná by asi musela súhlasiť, ale skôr než došlo k dohode vybojovali lancasterski páni víťaznú bitku pri Wakefielde.


Zrúcanina hradu Denbigh- tu sa začali zhromažďovať lancasterske sily pred úspešným ťažením, ktoré vyvrcholilo smrťou Richarda z Yorku.

Reklama

O tejto bitke sa vie veľmi málo. Keď York dosiahol v Londýne všetko čo potreboval, začal zvolávať svojich spojencov do ďalšieho boja. Yorck s kniežaťom Salisburym a svojim synom Rutlandom odišli na sever na hrad Sandal v Yorkshire. Tu chceli stráviť Vianoce a pokračovať v ťažení. Cez Vianoce však lancasterska armáda pod vedením Somerseta, Northumberlanda a Trollopa obsadila neďaleký kráľovský hrad Pontefract. Nie je jasné prečo York nepočkal na hrade Sandal na posily. Niektoré verzie tvrdia, že York vyšiel s hradu, aby pomohol svojim zásobovačom napadnutým lancasterskou presilou. V každom prípade bola Yorkova malá armáda porazená pod hradom. Richard vojvoda z Yorku bol zabitý v boji. Jeho 16 ročného syna Rutlanda zabil s pomsty lord Clifford. Knieža zo Salisbury (otec kniežaťa Warwicka) bol popravený na druhý deň. V bitke zahynulo asi 15 yorkistických šľachticov.


Hrad Sandal - hrad pod ktorého hradbami zahynul počas bitky pri Wakefielde Richard Plantagenet vojvoda z Yorku.

Víťazi napichli hlavy Yorka, jeho syna a Salisburyho na koly a vystavili ich v meste York. Na hlave vojvodu z Yorku bola pripevnená papierová koruna. V tom istom čase, kedy Lancasterovci víťazili na severe sa darilo Yorkovcom na západe. Syn vojvodu z Yorku , knieža z March porazil 3. februára 1461 oddiely Jaspera Tudora pri Mortimer's Cross.

O smutnom osude svojho otca sa Eduard, knieža z March dozvedel ešte cez Vianoce. Ukázal, že je zrelým mužom, nespanikáril a neurobil ani žiadnu nerozvážnosť z túžby po pomste. Jednoducho pokračoval v plnení otcových rozkazov. Jeho prvoradou úlohou bolo naverbovať armádu vo Walese a zničiť lancasterske sily v oblasti Walesu. Tieto sily viedol Jasper Tudor, knieža z Pembroke. Pri Mortimer's Cross vyšla hviezda nového bojovníka Eduarda kniežaťa z March. Po smrti vojvodu z Yorku prevzal Eduard otcov titul, takže pri Mortimer's Cross už viedol yorkistické sily Eduard nový vojvoda z Yorku.


Eduard Plantagenet, knieža z March - po smrti svojho otca Richarda Plantageneta sa stal vojvodom z Yorku a neskôr kráľom Eduardom IV.

Bitka bola vybojovaná 3. februára. Deň predtým boli zhromaždené armády zarazené čudným javom. V rannej hmle videli vychádzať tri slnká naraz. Tento jav sa volá parhelion (spôsobujú ho slnečné lúč, ktoré sa lámu v ľadových kryštáloch v mrazivom vzduchu). Yorkovci si to vyložili ako dobré znamenie, pretože nebohý vojvoda z Yorku po sebe zanechal troch synov, aby dokončili jeho dielo. Eduard si znak slnka prevzal na svoju zástavu.

Obe armády mali asi 4000 mužov a zoradili sa do obvyklej zostavy. Yorkovci začali bitku prívalom šípov, ktoré oslabili menej kvalitné oddiely protivníka. Eduard, ktorý si všimol kolísanie protivníka, zaútočil pravým krídlom a zatlačil protivníka až k rieke Lugg. Bojová línia lancasterských jednotiek sa začala rozbíjať. Po pol hodine boja boli lancasterske jednotky na úteku. Eduard vydal rozkaz pobiť šľachticov, ale šetriť obyčajných vojakov. Po bitke boli tradične popravení významní protivníci. Tentokrát si to odniesol Owen Tudor, otec Jaspera Tudora . Bol popravený na popravisku v Hereford a jeho hlava bola vystavená podobným spôsobom, ako hlava vojvodu z Yorku v meste York.


Bitka pri Mortimer's Cross (3.2.1461)- po razantnom útoku yorkistického pravého krídla sa bojová línia lancasterovskych jednotiek rozpadla a bolo po bitke.

Skóre bolo vyrovnané a obe strany sa snažili včas zhromaždiť všetky sily k rozhodujúcej bitke. Smrť vojvodu z Yorku a Salisburyho povzbudila Lancasterovcov, ktorí spolu so škótskymi jednotkami postupovali na juh. Cestou pustošili celé územie. Pri St. Albans ich čakal vojvoda z Warwicku s yorkistickou armádou. Lancasterská armáda mala si 10 tisíc mužov a Warwick o niečo menej. Zvláštne je, prečo sa Eduard vojvoda z Yorku a Warwick nepokúsili spojiť. Warwick sa pripravoval na bitku niekoľko dní. Mesto dobre opevnil, ale urobil zásadnú chybu. Jeho armáda bola príliš roztiahnutá, čo sa v bitke vypomstilo.

Reklama

Bitka sa odohrala 16. februára 1461. Začala sa odvážnym obchvatom ktorí podnikli lancasterské jednotky. Vďaka manévru sa k mestu priblížili zo západu a napadli ľavé Warwickovo krídlo. Veliteľ lnacasterských síl Andrew Trollop umne viedol útok. Napriek tuhému odporu postupne naberali Lancasterovci prevahu. Bojovalo sa v uliciach mesta a v bitke boli použité mnohé na vtedajšiu dobu netypické manévre a ťahy. Bojovalo sa celý deň. Rozhodla zrada, rovnako ako mnohokrát predtým. Jednotky kentského statkára Lovelace prešli na stranu súpera a on sám zrejme pred bitkou prezradil Trollopovi Warwickove úmysly. To spôsobilo zrútenie Warwickovho stredu. Warwickovi sa podarilo odpútať za súmraku s asi 4 tisíckami mužov.


Druhá bitka pri St. Albans (16.2.1461)- Warwick mal priliš roztiahnutu zostavu jednotiek, čo bolo jednou z príčin jeho porážky.

Bola to ťažká porážka, ale yorkistická armáda rozhodne nebola zničená celá. Víťazi popravili lorda Tomasa Kyriela a lorda Bonvilla. Víťazom sa podarilo oslobodiť kráľa Henricha VI. , ktorý celú bitku strávil vo svojom stane. Zajatý bol aj Warwickov brat Montagu, ktorého ale víťazi nechali žiť.

Napriek víťazstvu v tomto momente Lancasterovci zaváhali. Obyvatelia Londýna im chceli otvoriť brány, len v tom prípade, ak odošlú škótske jednotky preč. Vedela, že Yorkovci sa sústreďujú v okolí Costwaldu a ich armáda je čoraz silnejšia. Kráľovná váhala a toto váhanie s obsadením Londýna stálo Lancasterovcov draho. Nerozhodnosť lancasterovského tábora využil Eduard vojvoda z Yorku a spolu s Warwickom vstúpil 26. februára 1461 do Londýna. Eduard nemeškal a vyhlásil sa za kráľa Eduarda IV. Dobové správy potvrdzujú, že Eduarda nadšene pozdravovali tisíce Londýnčanov, takže ľudovú podporu zrejme mal. Eduardovo právo na trón považovali ľudia za legitímne.

Eduard okamžite začal zo zostavovaním veľkej armády. Získal peniaze a výzbroj. Významnú podporu mu poskytli obchodníci z Calais a podporili ho aj jednotky, ktoré poslal vojvoda Burgundský. Aj Lancasterovci zhromaždili veľkú armádu. V jej čele stál vojvoda Somerset, pretože mal vyššie postavenie ako Trollop, ktorý bol však skúseným vojakom. Voľba veliteľa teda nebola najšťastnejšia. Obe armády mohli mať asi po 40 tisíc mužov. Schyľovalo sa teda k najväčšej bitke vybojovanej na anglickej pôde. Rozhodujúci stret sa odohral pri Towtone.


Bitka pri Towtone (29.3.1461) - najväčšia bitka na anglickej pôde. Bitku rozhodol príchod čerstvých jednotiek vojvodu Norfolka.

Už deň pred bitkou sa stretli v šarvátke predsunuté oddiely oboch armád pri moste Ferrybridge cez rieku Aire. Po počiatočných problémoch si armáda kráľa Eduarda IV. prebojovala cestu cez rieku. Obe armády sa rozostavili medzi dedinami Towton a Saxton. Lancasterská armáda sa rozdelila do klasických troch častí. Na pravom krídle velil Trollop a vojvoda z Northumberlandu, ľavé krídlo viedol knieža z Devonu a lord Dacre a stred viedol samotný Somerset.

V kráľovskej armáde velil stredovej formácii sám Eduard. Predchádzajúce bitky o poučili o význame zosilnenia jedného z krídel, ktoré by sa v bitke mohlo pokúsiť o prielom. Bitka sa začala na Kvetnú nedeľu, čo nebolo v tomto období obvyklé. Bol to posvätný deň, ale obe armády nemienili rozhodujúci stret odkladať. Bitka sa začala prestrelkou lukostrelcov, ale už aj delostreleckou paľbou. Výhodu mali Yorkovci, pretože fúkal silný vietor priamo proti pozíciám Lancasterovcov. Šípy yorkských lukostrelcov teda narobili oveľa viacej škody. Lancasterské jednotky, ktoré nemohli schovať pred smrtonosnou streľbou, začali postupovať k protivníkovi. Obe armády sa zrazili a si tri hodiny trval intenzívny boj bez nejakého viditeľného výsledku.


Bitka pri Towtone - ilustračný výjav z bitky

Asi o jednej hodine poobede dorazili na bojisko čerstvé jednotky vojvodu z Norfolku, ktoré okamžite napadli ľavé krídlo lancasterskej armády. Lancasterovské jednotky boli pomaly zatláčané k rieke Cock. Bojová línia lancasterovskej armády sa pomaly rozpadala, ale boj trval ešte dlho popoludní. Postupne si však mnoho bojovníkov na lancasterskej strane uvedomovalo, že prehrávajú a snažili sa z boja odpútať. Nakoniec sa bojová línia zrútila a tisíce vojakov bolo pobitých na úteku. Straty predstavovali asi 10 tisíc mužov.

Padlo mnoho lancasterských pánov, sir Trollope, lord Welles, lord Dacre a mnoho ďalších. Tomas Courtenay knieža z Devonu a a knieža z Wiltshire boli popravení po bitke. Na Veľkonočnú nedeľu vstúpil Eduard do Yorcku. Spolu s Warwickom ich ako prvých upútali hlavy ich otcov , ešte stále vystavené od bitky pri Wakefielde. Hlavy yorkistických obetí boli sňaté a na ich miesta prišli hlavy lancasterských pánov zabitých pri Towtone. Eduard IV. si vybojoval trón a zdalo, sa že Lancasterovci sú navždy porazení.

Zdroje:
Neillands, R.: Války růží. Praha: Naše vojsko, 1992
http://en.wikipedia.org/wiki/Wars_of_the_Roses
http://www.wars-of-the-roses.com/

Přidejte se k nám

Věříme, že mezi Vámi jsou lidé s různými zájmy a zkušenostmi, kteří by mohli přispět svými znalostmi a nápady. Pokud máte rádi vojenskou historii a máte zkušenosti s historickým výzkumem, psaním článků, editací textů, moderováním, tvorbou obrázků, grafiky nebo videí, nebo prostě jen máte chuť se zapojit do našeho unikátního systému, můžete se k nám připojit a pomoci nám vytvářet obsah, který bude zajímavý a přínosný pro ostatní čtenáře.

Zjistit více